Recenzia – WITHIN TEMPTATION – „Hydra“ (Nuclear Blast Records, 2014)
feb05

Recenzia – WITHIN TEMPTATION – „Hydra“ (Nuclear Blast Records, 2014)

Zverejnené v feb 5, 2014

Keď som túto gothic/symfonickú stálicu po prvýkrát zaregistroval v rámci priameho prenosu ich vystúpenia na holandskom festivale Lowlands niekedy v roku 2002 na dávno zaniknutej rockovej stanici Viva 2, bol som z ich hudby a pódiovej prezentácie úplne unesený, no a dodnes si aj uchovávam v mojej zbierke neprekonateľný druhý album Mother Earth (2000), ktorý si raz za čas aj zvyknem z nostalgie pustiť. Vtedajšie výrazné folkové prvky a nádych tajomna (zachovaný z pôvodných doomových začiatkov) v kombinácii s tvrdými gitarami a éterickým hlasom Sharon den Adel nemohli nezafungovať na väčšie masy hladových priaznivcov metalovej muziky a tak sa kapela razom dostala na výslnie. Svojimi ďalšími počinmi sa ale čím viac začali vrhať do mainstreamových vôd a po doske The Heart of Everything z roku 2007 som s nimi zrejme nielen ja stratil permanentný kontakt. Posledný koncepčný The Unforgiving spred dvoch rokov som si vypočul len nedávno, ale ako celok mi to kvôli prílišne popovému ladeniu skoro nič nedalo. Som ale naozaj rád, že môžem prehlásiť, že k Within Tempation sa aspoň nateraz oplatí vrátiť. Predstavte si, že na vás cerí zuby desať hláv obrovskej vyhladovanej Hydry, pričom každá jedna z nich úplne inač vyzerá a pôsobí, a táto beštia vám chce prostredníctvom nich demonštrovať svoju obrovskú silu. Presne takáto predstava plne korenšponduje s tým, čo sa na ploche albumu odohráva. Chalani s kočkou sa zhliadli v mixe všetkých svojich doterajších muzikantských ingrediencií a vznikol tak rozmanitý a príjemne počúvateľný celok, ktorý by nijakého poslucháča nemal uraziť, aj keď chybičiek krásy sa na ňom nájde veru požehnane. Musím ale uznať, že nové posily na postoch gitary a bicí bohato oživili zvuk, ktorému sa nasadil svieži moderný kabát. Z highlightov tu máme napríklad zahajujúcu „Let Us Burn“, kde si Sharon v refréne parádne týra svoje hlasivky, pochodový powermetalový (áno, čítate dobre!) hymnus „Silver Moonlight“ alebo pre WT typickú osudovku „Tell Me Why“, mňa ale dokonale rozpumpovala už na prvé počutie energicky nadupaná „Dangerous“ s hosťujúcim Howardom Jonesom (ex-Killswitch Engage). Hostí je tu síce viac, ale jedine tento spevák dostal k dispozíciu poriadnu bombu, kde jeho hlas evokuje Matta Barlowa, známeho hlavne z americkej legendy Iced Earth. Rapper Xzibit svojim partom úplne pokazil dojem z inač vkusnej „And We Run“, duetom s Tarjou Turunen „Paradise“ sa síce splnil sen mnohým mladým temným goth babenkám, ale pôsobí to akurát ako do uší bijúca kópia vypalovákov z posledných albumov Nightwish, no a príspevok speváka zo zabudnutých Soul Asylum, ktorí v 90. rokoch dali svetu svoj jediný rádiový hit „Runaway Train“, je bohužiaľ v „The Whole World Is Watching“ taktiež viacmenej zanedbateľný, nakoľko sa jedná o priemernú baladu. Takže môj konečný verdikt? Hydru si dennodenne jednoznačne nemienim pušťať, na to je podľa mňa miestami až príliš prekalkulovaná, ale myslím, že ešte sa mi sluchovodmi niekoľkokrát preženie bez toho, aby som sa k tomu musel nútiť. Pre oddávnych fanúšikov povinnosť, pre...

Čítaj ďalej
Recenzia – MOTORHEAD – „Aftershock“ (UDR GmbH, 2013)
feb05

Recenzia – MOTORHEAD – „Aftershock“ (UDR GmbH, 2013)

Zverejnené v feb 5, 2014

Motörhead netreba nikomu predstavovať a určite ani jednotlivých členov kapely. Lámač ženských sŕdc Lemmy a jeho kumpáni tento rok potešili svojich verných fanúšikov novinkou s názvom Aftershock. Opisovať hudbu Motorhead by bolo nosením dreva do lesa, žiadne intrá, žiadne trendy, len poctivý rock and roll. Album otvára skladba s názvom Heartbreaker a od prvých sekúnd sa na poslucháča vyvalí Lemmyho typický draplavý spev sprevádzaný Campbellov nezameniteľnou hrou na gitaru. Ako by sa dalo čakať, otváracia skladba je dravá s chytlavými pasážami, hlavne v refréne a viac menej odzrkadluje, čo poslucháč môže od Afterschocku čakať. Lemmy rozvybrováva svoje tabakovým dymom ošlahané a Jackom Danielsom premastené hlasivky aby vykričal do sveta svoje postoje a porozprával svoje bohatné životné skúsenosti. Niektoré skladby sa tiahnu viac do bluesu, napr. Lost woman blues alebo Dust and Glass. Takéto bluesovice dajú na chvíľu oddýchnuť poslucháčovi, keďže Motorhead to väčšinu času režú v rýchlejších tempách. Na albume nechýbajú typické „gulometové“ kopáky a kvílivé sóla. Páni ukazujú že ešte rozhodne nepatria do starého železa a ani tak skoro nebudú. Novinka rozhodne poteší každého verného fanúšika a určite osloví ľudí čo počúvajú Motorhead len okrajovo. Hodnotenie: x/10 Recenzia:...

Čítaj ďalej
Recenzia – VANGOUGH – „Between the Madness“ (Dissonance Rising Publishing, 2013)
feb03

Recenzia – VANGOUGH – „Between the Madness“ (Dissonance Rising Publishing, 2013)

Zverejnené v feb 3, 2014

Zbaviť sa nálepky plagiátorov úspešnejšej kapely musí byť veľmi nepríjemnou záležitosťou, o to viac je potešujúci fakt, že oklahomské trio s výstižne umeleckým názvom Vangough výrazne prekročilo svoj tieň a svojim tretím albumom servíruje temný, priam až strašidelný album, ktorý sa predchodcom podobá ozaj už len minimalisticky, takže už aj neustále porovnávanie so švédskou progresívnou veličinou Pain of Salvation stráca svoj zmysel, čo určite teší hlavného skladateľa a speváka Claya Withrowa. Ten sa podobne ako Daniel Gildenlöw vyžíva v náročných konceptoch, kde sa nazerá do hlbín ľudskej psychiky, narozdiel od svojho kolegu ale nevyjadruje emócie príbehovou štruktúrou, všetko sa tu totiž točí okolo atmosféry (naviac hudobne podporenej výraznými orchestrálnymi prvkami) a z jeho vokálneho galapredstavenia mnohokrát naskakujú zimomriavky, hlavne keď drsne pritlačí na pílu. Takisto musím pochváliť aj výkon nového bubeníka Kylea Hawsa, virtuózneho poháňača celej tejto šialenej jazdy, nemajúceho strach ani z thrashových pasáži a naopak doslova jazzových fintičiek, ktorému v rytmickom súznení sekunduje basák známy už z predošlého „zajačieho“ Kingdom of Ruin, Jeren Martin. Apropo, ak som už spomenul počin z roku 2011, rád by som podotkol, že aj keď som si ten album neskutočne zamiloval a poznám snáď všetky jeho zákutia, Between the Madness ma ohúrilo ešte viac, samozrejme v tom pozitívnom zmysle. Priam rozprávková atmosféra je pre tentokrát minulosťou, úvodná „Afterfall“ vás o tom presvedčí už svojimi úvodnými tónmi. Z ďalších skladieb je určite nutné vyzdvihnúť maximálne vypätú „Seperation“, na ktorú by sa mal čoskoro vydať aj videoklip, „Vaudeville Nation“ v rámci možností s asi najhitovejším refrénom, no a nesmiem zabudnúť na čarokrásnu „O Sister“, v slohách evokujúcu pasáže z piesne „Silent Lucidity“ od Queensrÿche, napriek tomu vás ale táto vec dokáže pohltiť a chytiť za srdce. Určite jedna z najveľkolepejších skladieb, akú v novodobom progu za posledné roky vznikla! Album ako taký je vlastne rozdelený inštrumentálnym introm na dve polovice, ako som si už všimol, tá prvá je osobnejšia a doslova nervná, zatiaľ čo tá druhá v textoch kritizuje konzumnú americkú spoločnosť, podobne ako to bolo na kontroverznom Scarsick od spomínaných PoS. Áno, opäť ich musím spomenúť, v samotnom závere albumu možno aj pochopíte prečo. Taktiež hiphopové prvky v „Useless“ sú príjemným osviežením po fantasticky desivej medzihre „Thy Flesh Consumed“ s ťažkotonážnymi riffmi, vypadnutej akoby zo soundtrackov k hre Silent Hill. Viac už asi nie je potreba dodávať, nový Vangough očakávane prekvapil, nezachytil som vlastne ani nič, čo by mi na Between the Madness prekážalo – snáď asi len tá dĺžka, ak vlastníte digipackovú verziu. Každopádne grandiózny progresívny materiál! Hodnotenie: 9,5/10 Recenzia:...

Čítaj ďalej
Recenzia – PERIPHERY – „Clear“ (Sumerian Records; Century Media, 2014)
feb03

Recenzia – PERIPHERY – „Clear“ (Sumerian Records; Century Media, 2014)

Zverejnené v feb 3, 2014

Predstavitelia moderného a progresívneho metalu spoza veľkej mláky PERIPHERY sa rozhodli skrátiť nám čakanie na svoj ohlásený full length nazvaný „Juggernaut“ takpovediac experimentálnym EP-čkom. Čo je na ňom experimentálne pýtate sa? Nuž chlapci z „feriferi“ sa rozhodli, že každý z nich zloží a zrežíruje jednu pieseň, a to čo z toho vznikne predhodia hladujúcim poslucháčom v podobe tohto EP-čka. A keďže hudobníkov je šesť, tak aj skladieb na „Clear“ je pochopiteľne sedem. „Clear“ totiž otvára skladba „Overture“ a jej téma je pojítkom medzi všetkými ostatnými skladbami, akýmsi ich jediným spoločným bodom. Keďže „Clear“ nemá byť chápaný ako celok, ulahčím si aj ja prácu a rozdelím tuto recenziu do 7 bodov, pričom v každom sa budem venovať jednej skladbe. 1. Overture – Veľmi heavy znejúce intro, plné kúzelných melódií a láskyplných zvončekov. V skladbe hrá veľmi dôležitú úlohu aj klavír, ktorý posúva „Overture“ niekedy takmer až k avantgardnému feelingu. Takto nejako by mohlo kludne znieť aj intro k heavy metalovej alebo hard rockovej nahrávke. 2. The Summer Jam: Jake – Názov tu dokonale vystihuje skladbu, Jake Bowen vsadil na výsadne melodické progy aspekty, aké môžeme počuť napríklad aj v skladbách „All New Materials“ alebo „Scarlet“. Pozitívny letný feeling v metalickom prevedení. 3. Feed The Ground: Matt – Skladba bubeníka Matta Halperna je asi najpriamočiarejšia zo všetkých, čo sa týka skladania ako aj aranžmá. Skladbu charakterizuje nepretržitý tlak bicích, dusavá rytmika Vás prenesie cez melodický začiatok až po vyložene agresívny koniec dokreslený elektronikou a nechýba ani chytlavý a prudko zapamätateľný refrén. 4. Zero: Misha – Majster kapelník vsadil prakticky na istotu a ja akoby som znova počúval nahrávky z obdobia BULB, kedy si to Miško hustil ešte sám. Krásne pokrivená rytmika splývajúca so zvláštnymi vyhrávkami a neustálym vrstvením gitár v podaní jedného z najzaujimávejších gitaristov dneška. Neni o čom. Misha sa rozhodol že jeho skladba bude inštrumentálna a bezpochyby spravil dobre. 5. The Parade of Ashes: Spencer – Predstavte si že DREAM THEATER začnú hrať industriálny metal. Tak aspoň na mňa pôsobí skladba v réžii speváka Spencera Sotela. Pridajte ešte trocha AVENGED SEVENFOLD-u do refrénu a máte perfektnú predstavu čo sa deje v tejto skladbe. Jednoznačne najpopíkovejšia záležitosť, ničmenej nehorázne zábavná len čo je pravda. Čím ďalej som spokojnejší s výberom speváka tejto kapely, pretože ten človek vie ako urobiť dobrý vokál. 6. Extraneous: Nolly – Nikoho asi neprekvapí, že v skladbe, na ktorej makal basák bude mať basa veľa priestoru. Ak ste boli zvedavý ako bude znieť Periphery skladba, kde bude výrazne figurovať slapovanie dočkali ste sa. Veľmi psychedelická a prekvapivo agresívna záležitosť, taktiež bez využitia vokálov (aj keď tu sa my Spencerovho hukotu celkom žiadalo) 7. Pale Aura: Mark – Záver EP-čka nám obstaral gitarista Mark Holcomb a poviem na rovinu, že Mark nám po svojských skladbách svojich spoluhráčov pripravil docela vatu. Po vypočutí „Clear“ som docela presvedčený, že je to...

Čítaj ďalej
Report – ALCEST, 17.01.2014., Viedeň, Szena
feb03

Report – ALCEST, 17.01.2014., Viedeň, Szena

Zverejnené v feb 3, 2014

17.01.2014. Tak tento deň sa niesol v duchu Shoegaze, post-rocku, trošku folku a dokonca aj dream popu. No, asi by metalista nad takýmto večerom ohrnul nosom, avšak nie pokiaľ v takýto večer vystupuje kapela ako je napr. Alcest. Predkapelami priekopníkov post-blacku boli angličania The Fauns a fínsky hippiesáci z lesa – Hexvessel. The Fauns boli prvý, čo túto akciu odštartovali. Od začiatku pôsobila taká príjemná oddychová atmosféra, ladné riffy, flegmatický spev nádhernej speváčky ( mohli sme si oči vyočiť :-D ) a sem tam miestami trošku nuda. Kapelka žánrovo spadá do Rocku, avšak postupne ich tvorba prešla až do dream-popu. Vystúpenie hodnotím docela dobre, len škoda že si nebolo kam sadnúť. Po „snílkoch“ z Anglicka nasledovali prívrženci hnutia hippies z Fínska. Pri pohľade na nich, spoločne z úvodnou rečou – „We are Hexvessel and we came from forests of Finland“, som aj naozaj uveril tomu že žijú nejakým alternatívnym spôsobom života v lese. Hudobne kapela je zaškatuľkovaná ako psychedelic-forest folk , takže naozaj som bol zvedavý čo predvedú. No moje sklamanie, by som ten štýl premenoval na funerall-forest folk, lebo celé to bolo pochmúrne, nudné, ťahavé, uplakaný vokál…. no naozaj som si musel dať pauzu a ísť sa prevetrať von ( tak ako mnohí ďalší ľudia). Je to pre mňa sklamanie písať o muzikantoch kriticky, ale toto bol jedným slovom Pohreb. Po dvoch hodinách a dákych minútach nasledovalo to, kôli čomu väčšina ( ak nie všetci ) prišla. Alcest. Pred koncertom sme polemizovali že či zahrajú aj dáke staršie veci a mali sme obavy že budú odprezentované iba nové skladby z albumu Shelter. Obavy boli iba z dôvodu toho, že Niege oznámil, že nový album bude v úplne novom duchu a že bude „šťastný“. No a to bol tak trošku šok pre nás niektorých – tak trošku sme túžili po melanchólii a depkovaní :-P. Alcest predviedol skvelé vystúpenie a odzneli piesne aj zo starších albumov. Odprezentovaných bolo 5 nových skladieb a 7 zo starších albumov. Pocity z vystúpenia boli skvelé, naozaj sme si to užili všetci, nové skladby ľudí zaujali a naozaj som rád, že nehrali iba nové veci. Potešili ľudí skvelými skladbami ako napr. Là où naissent les couleurs nouvelles alebo Percées de lumière. Jediné čo ma na tom celom zamrzelo, že nemali žiadny pekný merch – trićká :-D Ale to je asi úplne zanedbateľné. Vystúpenie bolo skvelé, odišiel som spokojný a šťastný (hoci som mal teplotu a zápal priedušiek) a už sa neviem Alcestu dočkať na najlepšom SK metalovom festivale Gothoom...

Čítaj ďalej
Recenzia – ALCEST – „Shelter“ (Prophecy Productions, 2014)
jan27

Recenzia – ALCEST – „Shelter“ (Prophecy Productions, 2014)

Zverejnené v jan 27, 2014

Alcest – kapela čo si vybudovala na hudobnej scéne uznanie a získala si srdcia tisícok fanúšikov. Myslím, že kapela si vydobila to svoje miestečko v srdciach mnohých práve tou jedinečnosťou, ktorú produkuje – hudbu, ktorá je plná emócií a nezaryje sa len pod kožu, ale vie v človeku aj otriasť duchom ( pokiaľ to vie “prežívať “). Po dvoch rokoch čo vydali pre mňa ich najvydarenejší album “Les voyages de l’âme”, sme sa dočkali ďalšieho diela “Shelter”. Predtým než bol album vydaný, tak sme mali možnosť vypočuť si singel “Opale” a nejaké tie rozhovory s lídrom Alcestu Neigem. V nich napovedal, že sa bude jednať o niečo iné, než by fanúšikovia očakávali. Spomenul, že nebudú použité žiadne black metalové vokály a blast-beaty (čo bolo charakteristické pre túto kapelu), že celé to má byť take uvoľnenejšie a šťastnejšie. Už pri pohľade na album-art je cítiť akúsi vlnu pozitivizmu, svetla a hľadania šťastia. Názov albumu ( Shelter ) pre Niegeho evokovalo more a skladbami chce opísať jeho vzťah a fascináciu práve k nemu. No, priznám sa, že po týchto informáciach som bol zmätený z toho, čo mám očakávať, keďže Alcest nemal konkurencie na “poli” post-black metalu a Niege bol v tomto smere ako ryba vo vode. A tak som si nesmelo pustil tento “ pozitivistický ” počin, ktorý sa má radikálne líšiť od predošlých výtvorov. A veru tomu aj tak je. Album je úplne niečím iným, ale napriek tomu je cítiť, že to je práve Alcest – v hudbe je vrytá istá charakteristická črta a emócia, ktorú dokáže vložiť iba Neige. Album začína skladbou Wings , ktorá je dá sa povedať “predohrou” ďaľšej skladby Opale. Žiadna melancholia zo začiatku…práveže nádych relaxu a pohody, to bol môj prvý dojem z úvodnej minúty. Ku skladbe Opale bol aj uverejnený videoklip. Táto skladba je proste radosť a pozitívnosť premietnutá do hudby. Veselá skladba ku ktorej korešponduje klip plný farieb a k tomu veľa záberov na vodu, a to celé doplnené radovaním sa mladého páru. Čo k tomu dodať ? Úplne niečo iné, než by som z produkcie majstra Neigeho očakával. Album v tomto duchu pokračuje ďalšími skladbami, z ktorých ani jedna jediná nieje pochmúrna. Všetky skladby majú “dušu ” a sú príjemné na vypočutie – jednoducho relaxačná hudba. Iba jedna pieseň je podľa mňa naozaj oproti ostatným slabá. Tou skladbou je Away. Naozaj slabá skladba, ktorá mi nič nedala a považujem ju až za neprimerane nudnú. Ako hudobný celok album zasahuje do post-rocku, shoegaze rocku a miestami by som si dovolil tvrdiť že až do popu. V určitom zmysle mi chýba to “vyvrcholenie”, ktoré zvyklo byť súčasťou skladieb od Alcest. Akoby sa niekedy skladby...

Čítaj ďalej