Recenzia – „EMMURE“ – Eternal Enemies (Victory Records, 2014)
máj05

Recenzia – „EMMURE“ – Eternal Enemies (Victory Records, 2014)

Zverejnené v máj 5, 2014

Decká, je to tu! Dajte si svoje najfarebnejšie tričko, natiahnite svoje najužšie gate a zahoďte všetko svoje kuracie mäso, pretože je čas na nejaký seriózny HARDCORE!!!SXE#hc#vegan#whogivesashit… A kto je v roku 2014 povolanejší na reprezentovanie modernej HC scény ako práve EMMURE na čele s geniálnym Frankiem Palmerim? Pravdepodobne veľa iných kapiel , ale práve connecticutskí EMMURE sú momentálne viditeľní aj pre tých z nás, ktorí to až tak aktívne nesledujeme, a mne neostáva nič iné, ako zamerať sluchovody na ich novinku nazvanú „Eternal Enemies“. Ako znejú EMMURE v roku 2014? Približne rovnako ako v roku 2012 pri ich poslednom albume „Slave To The Game“, teda až na to, že gitary sú ešte viac naboostrované a napriek tomu ešte stále robia iba tichunký podmaz k spevu. Pre tých, ktorí zatiaľ nemali tú česť s týmto uskupením, EMMURE skoro ako už kultový TONY DANZA TAPDANCE EXTRAVAGANZA poprípade GLASS CLOUD s tým rozdielom, že používajú o niečo menej tónov ako vyššie spomenuté kapely a chýba im niečo také ako invencia alebo čo. Ak stále nemáte predstavu, EMMURE znejú ako HC kapela, ktorá sa aktívne podielala na skupinovom naskakovaní kapiel do vlaku nazvaného djent. Čo ale naozaj vyniká na tejto kapele, je práve ich frontman, Frankie Palmeri. Veď kto by sa nenadchol pri veršoch ako „No I don´t care what they want, I´ll never be what you want me to be“ (neverili by ste, koľko variácii na túto myšlienku dokáže tento človek splodiť) alebo „I´m fucking losing my mind, I think everything you do just makes me sick, Bullshit you say to get attention“ (nieje technicky človek, ktorý toto povie taktiež „attention whore“?), či klasická „I´m the realest motherfucker in the game“ (samozrejme, že je) alebo moja najoblúbenejší „Holy fucking shit“. Takéto a mnohé iné lyrické skvosty dávajú tušiť, že chlapci z EMMURE obľubujú takpovediac emo-macho vizáž a človek sa jednoducho musí pousmiať. Aby som nebol príliš zlý, EMMURE síce robia jednoduchú ba až primitívnu hudbu, ale ešte stále je tam cítiť aj ten skutočný zápaľ a chalani to podľa mňa robia aj preto, že ich to baví, nie len preto, že nasraní adolescenti im dávajú zarobiť. Zvukovo je nahrávka predsa len našlapaná (aj keď neoslní), a album má takmer až do polovice svojho hracieho času dobré tempo, ako hudba na odreagovanie určite neuškodí, avšak tí praví „madafakri“ sú už predsa len inde. Poviem to takto – pamätáte si LIMP BIZKIT, keď sa Fred Durst bral príliš vážne? Tak isto znejú a pôsobia EMMURE v roku 2014 a ich „Eternal Enemies“ je krásnym príkladom večného hľadania nepriateľov aj tam, kde nie sú. Ak by sa EMMURE brali menej vážne, išlo by o skvélu hopsačku, takto človeku tie texty po prvotnom pobavení akurát tak kazia dojem. Hodnotenie: 4/10 Recenzia: Sarkast Track List: 1.Bring A Gun To School 2.Nemesis...

Čítaj ďalej
Report – WATAIN, DEGIAL, 13.4.2014, Zlín Masters of Rock Cafe
máj03

Report – WATAIN, DEGIAL, 13.4.2014, Zlín Masters of Rock Cafe

Zverejnené v máj 3, 2014

Pekelné teplo, smrad, strach a rituál. Práve tieto slová vystihujú švédsku black metalovú kapelu WATAIN. Watain započal v 98. roku druhú vlnu black metalu, ktorú sprevádzal okultizmus a návrat ku koreňom satanistického black metalu. Po tých rokoch, a veru že ich nie je málo, Watain nestratil na autentickosti a stále svoje vystúpenia nesú rúcho strachu a vzývania diabla. Po vydaní albumu „The Wild Hunt“ nás nenechali dlho čakať a ohlásili neuveriteľné 30dňové turné s názvom „De Profundis Europea“. Na turné ich sprevádzala kapela DEGIAL, ktorá nám aj túto energickú show celú odštartovala. Oldschool death metalová kapela DEGIAL podala slušný výkon a aj napriek tomu, že mi nebola známa, ma zaujala a neodradil ma ani nevydarený zvuk či „stratený“ vokál v množstve hrdzavých gitarových tónov. Po krátkej odmlke sa začínal sálou niesť nervózny a vzrušený šum, ktorý nám prezrádzal že už sa to blíži. Horiace trojzubce, fakle a sviečky, zátišie zo zvieracích kostí, obrátené kríže, krv a očakávanie nám postavilo vlasy dupkom. Prvé tóny skladby „Night vision“ odštartovali šialenú, teatrálnu a okultnú jazdu s vynikajúcim zvukom. Bez zbytočných kecov koncert pokračoval a chrlili na nás jednu pecku za druhou. Erik Danielsson svoju úlohu „ako z hororu“ dokonale precítil a neraz ma napadlo, že vlastne to asi ani nehrá a naozaj čaká kedy sa jeho blízky priateľ menom Diabol zjaví na javisku. Po odohraní skladby „Wild Hunt“ kapela odišla z pódia, no o chvíľu sa vrátili, a odohrali ešte tri skladby. To, že už bol naozaj koniec, sme pochopili, keď ostal už len Erik na pódiu, ktorý si sám pre seba odriekal temné modlitby a dýkou rituálne a precízne uhasil posledné horiace sviečky. Dámy a páni, nech sa páči, SETLIST : 1.  Night Vision 2.  De Profundis 3.  Malfeitor 4.  Storm of the Antichrist 5.  Puzzles ov Flesh 6.  Devil’s Blood 7.  Sleepless Evil 8.  Legions of the Black Light 9.  Total Funeral 10.  The Wild Hunt ———————————- 11.  Outlaw 12.  Sworn to the Dark 13.  The Serpent’s Chalice Report:...

Čítaj ďalej
Report – Darkness Upon Liptov vol. 1, 19. apríl 2014, The Adventure Music Club, Liptovský Mikuláš
apr25

Report – Darkness Upon Liptov vol. 1, 19. apríl 2014, The Adventure Music Club, Liptovský Mikuláš

Zverejnené v apr 25, 2014

Liptov, oblasť plná salašov, kvalitných syrov a chutných bryndzových výrobkov. Tým je vo všeobecnosti známy. V našich (metalových) sférach je však známy vďaka silnej fanúšikovskej základni, LMDM, ktorá podporuje pomaly každú jednu akciu. Pre zmenu som sa vybral ja navštíviť ich rodné mesto a podporiť výborne vyzerajúcu akciu pod názvom „Darkness Upon Liptov vol. 1“. Odbiť si tu mala prvú verejnú premiéru kapela DARKTIMES, o ktorej ešte nik netušil, s akým black metalom vyrukujú. Ako som poznal gitaristu a organizátora v jednej osobe, Heňa, tak som to tipoval skôr do atmosférických alebo avantgardných vôd, no trafil som riadne vedľa. Domácu death metalovú pevnosť prišli obhájiť FEEL A CURSE, ktorých som ešte nemal tú česť vidieť naživo, z nahrávky mi však zneli prvotriedne. Netradične poňatý a progresívne poskladaný black metal prišli odprezentovať Zvolenčania NEVALOTH. Vlajkové lode prvotriedneho death metalu sa doplavili až z ďalekej krajiny belUSA, s pozmenenou posádkou pod názvom SUBURBAN TERRORIST. Zaklincovať to celé prišli temní death metalisti INFER z východnej metropoly. Zostava poskladaná fakt z prvotriedneho metalu našej krajiny a oceniť to prišla hotová halda ľudí! Už moje prvé kroky po klube mi našepkávali, že pôjde o veľmi vydarenú akciu. Ľuďmi sa to len tak hemžilo a to stále prichádzali ďalší a ďalší. Tesne pred začatím setu DARKTIMES dokonca bola riadna plnka, na ktorú som zvyknutý len na veľkých koncertoch, aj to v popredných radoch. Ľuďmi sa začali predierať nórski black metalisti, warpaint na tvári, ihlice po rukách, jáááj, veď to sú naši DARKTIMES. Žiadna avantgarda, ale poriadny black metal od podlahy, plný nórskeho tajomna a čiernočiernej atmosféry. Ozveny starých DARKTHRONE či GORGOROTH boli jasne počuteľné. Líčenie k tejto hudbe sa fakt nedá odpustiť. Najlepšiu prácu maskérka odviedla na Heňovi, ktorý vyzeral ako storočný druid z tých najstarších lesov, už len hubky na hlave chýbali a bolo by to dokonalé. Zvukovo boli gitary hmlisté a v pozadí, neviem, či je to práve „trademark“ týchto true black metal kapiel, pretože aj u väčších mien ako MAYHEM, GORGOROTH či CARPATHIAN FOREST som sa s touto záhadou stretol. Celé to niesla dopredu bubenícka mašinéria ako guľomet a spevákov klasický uškriekaný vokál tomu pridával všetko potrebné. Zrejme tu máme ďalšiu vlnu black metalu, žeby LMBM? Ako celok musím povedať, že ako premierové vystúpenie sa podarilo celkom slušne, black metalisti museli priam skákať nadšením. Pridal tomu aj fakt, že ich nechceli pustiť z pódia a vyžadovali si viac a viac. Domácu blackovú kuchyňu vystriedala death metalová. FEEL A CURSE sa taktiež po moderných sférach veľmi neobracajú, vychádzajú priamo od koreňov death metalu, či už americké zastúpenie DEATH alebo európske PESTILENCE v rokoch 90-tych. Technicky premakaná hudba so svojskou dávkou melodiky, celé zahraté rázne a s poriadnou dávkou energie. O vokálnu stránku sa tu stará jednak gitarista, poväčšine klasický growl, no tú extrémnejšiu a hlbokú stránku má na starosti bubeník a zvládal to fakt dôstojne. Zahraté bolo celé EP a pár nových...

Čítaj ďalej
Recenzia – VENDETA – „Face Beneath The Mask“ (DIY, 2013)
apr19

Recenzia – VENDETA – „Face Beneath The Mask“ (DIY, 2013)

Zverejnené v apr 19, 2014

Momentálne vo svete prebieha veľký boom mladých kapiel hrajúcich starý thrash metal spred 20 a viac rokov. Spolky ako LOST SOCIETY, HAVOK, EVILE, SUICIDAL ANGELS či WARBRINGER žnú úspechy každým jedným albumom, u prvých menovaných dokonca hneď debut vydala najväčšia metalová firma NUCLEAR BLAST. Na Slovensku to v poslednej dobe nie je inak. Pred chvíľou vyhrali súťaž Wacken Metal Battle mladí Banskobystričania ANSTRATUS so svojím dravým old school thrashom. Výnimkou nie sú ani Martinčania VENDETA, ktorí minulý rok vypustili svoj debutový zárez „Face Beneath The Mask“, na ktorý si teraz podrobne posvietime. Už od prvého zárezu do strún bude každému jasné, že moderné vplyvy a novodobé trendy túto kapelu zďaleka obišli. Presunieme sa pomaly 25 rokov dozadu ku spolkom ako KREATOR alebo SLAYER. Práve prví menovaní zanechali na Martinčanov najsilnejší vplyv. Prvá a zároveň titulná pieseň ako keby vypadla z ich albumu „Extreme Aggression“, samozrejme nielen tá. Riffy sú zase dosť často požičiavané od druhých menovaných. Samozrejme, takto by sme mohli menovať do zblbnutia a popísať celý zoznam kapiel, ktoré by sme v ich hudbe započuli. Čo je zároveň škoda, pretože o nejakej originalite tu reč nemôže byť. Dravosť, nespútanosť a neuveriteľná dávka energie, to sú hlavné atribúty chalanov. Nakopať riť všetkým „peacemakerom“ a vykričať sa na celú prehnitú spoločnosť , takéto pocity vo mne zanecháva táto nahrávka. Texty k tomu dolaďujú všetko potrebné. Rázna a priama kritika spoločnosti (náboženstvo, vojny, pretvárka…) ide ruka v ruke s hudobnou výpoveďou. Janov spev tomu tiež pridáva svoju dávku hnevu. Znie mi ako nevykričaný, mutujúci Mille Petrozza v stredoškolskom veku. Zato má poriadnu dávku eufórie a hlavne zlosti, ktorú chce previesť na nás a vykričať nám všetko potrebné priamo do xichtu, bez výnimky! Ak by bol zvuk zverený mne, pridal by som trochu viac rezavosti a ostria do gitár, bicie by si tiež žiadali trochu viac živelnosti a prirodzenosti, ale to sú už len také drobné chybičky krásy v tejto agresívnej zvukomaľbe. Neviem či dokonca oprávnene, veď ani samotní KREATOR nemali na začiatku kariéry bezchybný zvuk, aj keď možno viac živočíšnejší. Martinčanom sa podaril poriadny debutový zárez. Z albumu srší agresia, hnev, nenávisť, ale hlavne energia, ktorej majú na rozdávanie. Škoda, že o nejakú originalitu v žiadnom prípade nejde, no to svoje zahrali poctivo a s rešpektom. Na Slovenku sa črtá ďalšia „old school“ thrash metalová nádej s menom VENDETA! Hodnotenie: 7/10 Autor: Lukáš „Bukáčo“ Polák Tracklist: 01. Intro 1:15 02. Face Beneath The Mask 4:02 03. Bloody Hell 3:27 04. Lament Of Souls 4:35 05. Infinite War 4:00 06. The World Is Dead 4:11 07. Suicide 3:09 08. I ´M The God Of Mine 4:49 09. Holy War 2:18 10. Independent Perversion 4:36 Odkazy na kapelu: http://bandzone.cz/11vendeta11...

Čítaj ďalej
Recenzia – SONATA ARCTICA – “Pariah´s Child” (Nuclear Blast, 2014)
apr14

Recenzia – SONATA ARCTICA – “Pariah´s Child” (Nuclear Blast, 2014)

Zverejnené v apr 14, 2014

Tí, ktorí už roky rokúce očakávajú priamy návrat k speedmetalovým sypačkám z prvých dvoch albumov, nech sa tomuto albumu radšej oblúkom vyhnú. Tí, ktorým imponovali tvrdšie štruktúry z ďalších dvoch, zas bude prekážať výrazné koketovanie s popom, no a zas a znova progresívnejší prístup. Presne ten presadzovali fínski melodici na svojich posledných dielach, no a ak by som mohol porovnávať, Pariah´s Child je jednoznačne poznačený (death)aurou The Days of Grays s malými výletmi do komplikovanosti úžasnej Unie, doterajšieho vrcholu ich tvorivosti. Kapela sa síce pred jeho vydaním hrdo dušovala, že sa vracia ku svojim koreňom, ale aj keď sa na prvé počutie zdá, že je tomu naozaj tak, nahrávka je na to až príliš rafinovaná, nie však plytká. Priamočiarosť so závanom starých časov sa tu miestami nájsť dá, veď už prvý nasadený singel „The Wolves Die Young“ je podľa môjho skromného názoru klasická hitovka, akú SONATA do sveta už dlhší čas nevypustila. Predchodcovi Stones Grow Her Name takéto skladby akútne chýbali, iste so mnou súhlasíte. V tomto štýle sa dosť podarila aj štvrtá „Cloud Factory“, ktorá už ale balansuje na hranici gýčovosti, oddaným poslucháčom by ale táto skutočnosť veľmi nemala prekážať. Zo speedového cesta je uhnietená pieseň „Running Lights“, svižné tempo ale nedokáže zakryť priemernosť a pocit nutného zla. Oveľa pôsobivejšiu rýchlovku nájdete pod číslom päť v podobe „Blood“, znovu však podotýkam, neočakávajte žiadnu druhú „Wolf and Raven“. Výrazne atmosferické klávesové plochy zaslúžilého severského pijana Henrika Klingenberga otvárajú zaujímavo našľapanú rockovku „Half A Marathon Man“, s rock n´ rollom je spojená aj hneď nasledujúca „X Marks The Spot“ s humorným hovoreným príspevkom neznámeho chlapíka, ktorý si bľaboce de facto počas celého jej trvania o tažkom živote hudobníka. Tony Kakko sa ako vždy vybláznil v detailoch, takže obzvláštnenie a teatrálnosť je na minútovom poriadku. Aby som nezabudol, nováčik s umom štvorstrunovej hry, Pasi Kaupinnen, zapadol medzi chalanov rovnako dobre ako pred rokmi gitarista Elias Viljanen, dokonca sa podujal aj na produkciu albumu. Nájde sa miesto aj pre baladu „Love“, znejúcu ale skôr ako cover z repertoáru nejakej boyband akvizície typu Backstreet Boys. No a záver patrí majestátne epickej „Larger Than Life“, zhrňujúcej všetko, o čom je dnešná SONATA je, či už je to dobré alebo zlé, v dĺžke desiatich minút. Ponoriť sa do tejto skladby a porozumieť jej posolstvu je aj po piatom vypočutí dosť ťažké, určite sa ale nejedná o zlé dielko. Trpezlivosť sa tu nadmieru vypláca. Ťažko je to s touto kapelou. Sú kontroverzní, prešibaní, na druhej strane ale brutálne talentovaní a svojskí, no a ak ich počúvate dlho, ostáva vám len zmieriť sa s vycibrením ich unikátneho štýlu, alebo potom len kydať. Ja som sa už dávnejšie pridal k tým, ktorí prijali ich progresiu, aj keď pred dvoma rokmi som o tom ešte rázne pochyboval. Pariah´s Child je dobrý album s podareným obalom a podareným obsahom, ja ale...

Čítaj ďalej
Recenzia – STERCORE – „Fake World“ (Rest Of Noise Productions, 2013)
apr10

Recenzia – STERCORE – „Fake World“ (Rest Of Noise Productions, 2013)

Zverejnené v apr 10, 2014

Vo svete čím ďalej, tým viac rastie popularita moderne znejúcich odnoží metalu, či už ide o deathcore, technický death metal alebo djent. V ruka v ruke s tým ide aj kvalita nahrávok a počet menej kvalitných kapiel. Už len pár stabilných jedincov sa drží nad hladinou oceánu nekvalitných, doslova až premnožených kapiel. Na slovenskú odpoveď sa nemuselo veľmi dlho čakať a tak v roku 2012 vzniká v Prievidze kapela STERCORE. Hneď v tom roku vzniká demo nahrávka “Raven Nest“ a rok na to už prichádzajú s debutovým zápisom do kroniku slovenského metalu s názvom „Fake World“. Hudobná zložka by sa dala rozdeliť na dve skupiny, ktoré sa navzájom doplňujú. Prvá kapitola, ktorá sa rozprestiera na prvých štyroch piesňach sa nesie v duchu polámaného deathcoru s vplyvmi otcov žánru ako CARNIFEX či SUICIDE SILENCE. Príliš veľké navrstvenie breakdownov, hluché pasáže, ktoré odchádzajú do prázdna, ako príklad môžem použiť „Stercore Flies“, kde prílišné breakdowny (je ich až nezdravo veľa) zhadzujú skladbu o poschodie nižšie a nezachráni ju ani chytľavá death metalová vsuvka. No ak sa nahrávka preklopí na piatu pieseň, zrazu začnú chalani viac vŕtať do death metalových pôd a nerastné bohatstvo sa začne valiť z každého vývrtu. Breakdowny s mierou (žiadne rušivé sekanie na prázdno), death metalová linka krásne vsunutá do konceptu skladby, hlavne príklad skladieb „Dying Body“ a „Sick Secret“. Takto skladby naberajú na zaujímavosti a neprefrčia jedným uchom dnu a druhým von. Matúšove vokálne exhibície patria k pozitívnejším stránkam nahrávky. Kombinácia až troch druhov vokálneho prejavu je fakt chvályhodná. Paradoxne najpoužívanejší uškriekaný prejav, ktorý môže pripomínať Mitcha Luckera (SUICIDE SILENCE), je z tejto trojice najslabší a spadá skôr do úľa tuctu kapiel. Zato ak zrazu prejde do hlbokého až gutteral vokálu, kedysi dávno veľmi využívaného u DESPISED ICON, naberá aj hudobná zložka na obrátky a celkové vyznenie je hneď mohutnejšie, ráznejšie a má silu zlomiť nejaký ten krk. Nesmieme zabudnúť ani na growling, ktorý tvorí niečo ako prechodové štádium medzi hore spomínanými dvoma dominantnými vokálnymi technikami, neurazí ani veľmi nepoteší. Zvuková stena mi príde akosi nevyrovnaná. Bicie sú až príliš nadnesené a vyznievajú až umelým a strojovým dojmom (ako u väčšiny moderného death sveta). Podobný problém mám aj s gitarami, tie sú pre zmenu niekde vzadu zabudnuté a slúžia po väčšinou ako len výplň voľného priestoru (prípad prvej polky nahrávky). Grafická stránka v podaní GRAPHICORES (EMBOLISM, HUMAN HUMUS, ATTACK OF RAGE…) je fakt prvotriedna. Ich industriálne motívy skrývajú skutočný obraz ľudskej povahy, ktorý je ukrytý pod maskou „business“ prevleku. Je to trefné, výstižne a hlavne to núti ľudí sa zamyslieť aj nad touto stránkou, nielen kuknúť jedným okom na obal a odložiť do poličky. Prievidžania s debutom prinášajú veľmi nevyrovnanú nahrávku. Na jednej strane prebreakdownované pasáže bez hlavy a päty, na druhej strane, ak sa nahrávka dostane do druhej časti, skladby dostávajú s prídavkom death metalu širší rozmer a tým pádom sú zaujímavejšie a neprejdú vám uchom...

Čítaj ďalej