Recenzia – SONATA ARCTICA – “Pariah´s Child” (Nuclear Blast, 2014)

Tí, ktorí už roky rokúce očakávajú priamy návrat k speedmetalovým sypačkám z prvých dvoch albumov, nech sa tomuto albumu radšej oblúkom vyhnú. Tí, ktorým imponovali tvrdšie štruktúry z ďalších dvoch, zas bude prekážať výrazné koketovanie s popom, no a zas a znova progresívnejší prístup. Presne ten presadzovali fínski melodici na svojich posledných dielach, no a ak by som mohol porovnávať, Pariah´s Child je jednoznačne poznačený (death)aurou The Days of Grays s malými výletmi do komplikovanosti úžasnej Unie, doterajšieho vrcholu ich tvorivosti. Kapela sa síce pred jeho vydaním hrdo dušovala, že sa vracia ku svojim koreňom, ale aj keď sa na prvé počutie zdá, že je tomu naozaj tak, nahrávka je na to až príliš rafinovaná, nie však plytká.

Priamočiarosť so závanom starých časov sa tu miestami nájsť dá, veď už prvý nasadený singel „The Wolves Die Young“ je podľa môjho skromného názoru klasická hitovka, akú SONATA do sveta už dlhší čas nevypustila. Predchodcovi Stones Grow Her Name takéto skladby akútne chýbali, iste so mnou súhlasíte. V tomto štýle sa dosť podarila aj štvrtá „Cloud Factory“, ktorá už ale balansuje na hranici gýčovosti, oddaným poslucháčom by ale táto skutočnosť veľmi nemala prekážať. Zo speedového cesta je uhnietená pieseň „Running Lights“, svižné tempo ale nedokáže zakryť priemernosť a pocit nutného zla. Oveľa pôsobivejšiu rýchlovku nájdete pod číslom päť v podobe „Blood“, znovu však podotýkam, neočakávajte žiadnu druhú „Wolf and Raven“. Výrazne atmosferické klávesové plochy zaslúžilého severského pijana Henrika Klingenberga otvárajú zaujímavo našľapanú rockovku „Half A Marathon Man“, s rock n´ rollom je spojená aj hneď nasledujúca „X Marks The Spot“ s humorným hovoreným príspevkom neznámeho chlapíka, ktorý si bľaboce de facto počas celého jej trvania o tažkom živote hudobníka. Tony Kakko sa ako vždy vybláznil v detailoch, takže obzvláštnenie a teatrálnosť je na minútovom poriadku. Aby som nezabudol, nováčik s umom štvorstrunovej hry, Pasi Kaupinnen, zapadol medzi chalanov rovnako dobre ako pred rokmi gitarista Elias Viljanen, dokonca sa podujal aj na produkciu albumu. Nájde sa miesto aj pre baladu „Love“, znejúcu ale skôr ako cover z repertoáru nejakej boyband akvizície typu Backstreet Boys. No a záver patrí majestátne epickej „Larger Than Life“, zhrňujúcej všetko, o čom je dnešná SONATA je, či už je to dobré alebo zlé, v dĺžke desiatich minút. Ponoriť sa do tejto skladby a porozumieť jej posolstvu je aj po piatom vypočutí dosť ťažké, určite sa ale nejedná o zlé dielko. Trpezlivosť sa tu nadmieru vypláca.

Ťažko je to s touto kapelou. Sú kontroverzní, prešibaní, na druhej strane ale brutálne talentovaní a svojskí, no a ak ich počúvate dlho, ostáva vám len zmieriť sa s vycibrením ich unikátneho štýlu, alebo potom len kydať. Ja som sa už dávnejšie pridal k tým, ktorí prijali ich progresiu, aj keď pred dvoma rokmi som o tom ešte rázne pochyboval. Pariah´s Child je dobrý album s podareným obalom a podareným obsahom, ja ale radšej siaham do poličky po Reckoning Night.

Hodnotenie: 7/10
Recenzia: Smeťo

Autor: admin

Zdieľaj