Rachot týždňa – Čo nás zaujalo 1.
nov30

Rachot týždňa – Čo nás zaujalo 1.

Zverejnené v nov 30, 2014

Máte radi zhrnutia? Máte radi keď je všetko pekne pokope a vy nemusíte otvárať viacero záložiek v prehliadači naraz aby ste mali prehľad o tom, čo sa deje na metalovej a hudobnej scéne? Tak v tom prípade vám aspoň trocha pomôžeme pravidelným nedeľným súhrnom toho najzaujímavejšieho, čo sa za posledný týždeň udialo. Vítame vás pri prvom vydaní Rachotu týždňa. Ak máte radi math-core alebo všeobecne čokoľvek s príchuťou polámanosti, určite sa mrknite na parížskych COWARDS, páni zverejnili na bandcampe dve ukážky z pripravovaného albumu „Rise To Infamy“ a materiál je to vskutku veľmi silný. Francúzi to proste vedia rozbaliť a ak máte radi kapely ako CONVERGE alebo CAR BOMB, tak určite nesmiete zaváhať. Rise To Infamy by Cowards Portlandskí LORD DYING sú na scéne taktiež viac menej nováčikmi a po nie až tak výraznom debute „Faithless“ sa buchli po vrecku, popracovali na produkcii a ukážka z pripravovaného albumu „Poisoned Altars“, skladba „A Wound Outside Of Time“ znie vskutku hutne. Do pozornosti dávame veľmi sympatický štekot speváka. Mike Patton sa očividne popri nahrávaní nových FAITH NO MORE nudil a výsledkom je už jeho x-tý projekt TĒTĒMA, v ktorom spolupracuje s austrálskym skladateľom Anthonym Paterasom. Skladba „Tenz“ má v sebe veľmi zvláštnu orientálnu príchuť. Nie je to síce metal, ale za pozornosť tento projekt určite stojí. Australské trio THE KILL poteší ušká všetkých grinderov, najmä ak máte radi grind na štýl PIG DESTROYER. Ich minutu a pol trvajúcu skladbu „Public Execution“ si môžete vypočuť nižšie. Veľkého zlého vlka vypustila pop-metalová (?) skupina IN THIS MOMENT v podobe videoklipu ku skladbe „Big Bad Wolf“ z aktuálneho albumu „Black Widow“. A práve tento moment nám dáva vedieť, že DIE ANTWOORD začínajú mať vplyv aj na rockových hudobníkov. Chytľavá vec. V melodických vodách ešte na chvíľu ostaneme, pretože nový videoklip predstavili aj švédi EVERGREY, ktorý sa po dlhom čase ozvali s novým albumom „Hymns For The Broken“. Video nahrali k veľmi atmosferickej skladbe „The Grand Collapse“ a ak hľadáte moderný heavy metal, určite odporúčame sa zoznámiť s týmito pánmi ak ste tak ešte zatiaľ neučinili. Floridský death metal sa nevzdáva a rúhajúca sa pätica PERDITION TEMPLE zverejnili skladbu „The Tempter’s Victorious“ už pred nejakým časom, avšak my sme sa rozhodli dať vám ich do pozornosti, pretože vieme ako máte všetci radi správne drevný death metal s príchuťou blackovej blasfémie. Skladba pochádza z rovnomenného albumu, ktorý vychádza 31. januára. Týmto sa naša púť novinkami minulého týždňa končí, dúfame že naše tipy potešili a o týždeň sa môžete tešiť na ďaľšie...

Čítaj ďalej
Report – PROCESSION, DREAD SOVEREIGN, NYMPHA, 11. november 2014, Collosseum Club, Košice
nov16

Report – PROCESSION, DREAD SOVEREIGN, NYMPHA, 11. november 2014, Collosseum Club, Košice

Zverejnené v nov 16, 2014

V strede novembra sa črtala veľmi zaujímavá akcia. Doom metal sa východu Slovenska dosť vyhýbal, preto akcia nadobudla špecifický charakter. Ako headlineri, teda podľa hracích časov, sa predstavili švédski PROCESSION, ktorí berú doom metal veľmi tradične. Avšak hlavná pozornosť smerovala na skupinu DREAD SOVEREIGN, ktorú svojím hlasom obdaroval Alan z PRIMORDIAL. Hudobne tiež ide o epické výpravy, no tentokrát v starobylých doom metalových chrámoch. Predskokanov v tomto žánri žiaľ nemáme, aspoň teda nič špecifické, tak sa organizátori uchýlili k pozvaniu Popradčanov NYMPHA, čo vôbec nebol nešťastný ťah. Žiaľ, ľudia to vôbec neocenili, vlastne ako aj celú akciu. Ako to myslím? To vám hneď rozpoviem. Pôvodný čas začatia musel byť presunutý o nejakých 45 minút kvôli meškaniu kapiel. Aj tak o siedmej hodine sa ešte nikto nepotácal v horných priestoroch Collossea. Horšie je, že ani o tých 45 minút sa to nezlepšilo a tak Popradčania museli svoj set odpáliť pred pár ľuďmi. NYMPHA, to sú skúsení junáci (a dve slečny) spod Tatier, ktorí sa na určitú dobu stratili z dohľadu. Tento koncert nám však dal na vedomie, že odteraz na nich bude padať väčšia pozornosť. Možno sa pýtate, prečo. Skvelo progresívne zahratý sčasti death metal (jemne ovplyvnené OPETHovské pasáže), ale aj black metal, ktorý svoju dominanciu ukázal v atmosférickejších pasážach. Hlavne tá atmosféra, štruktúrne vyšperkované pasáže, výrazná basová linka a hromada orientálnych prvkov. To sú dominancie tohto spolku. Na posledné tri skladby sa nám prišla predstaviť nová speváčka. Meno som však nezachytil. Bolo z nej cítiť dosť trému, očká na pána (ktorý vystúpenie zaznamenával), či milé úsmevy a prikyvovanie padali dosť často. Vokálne to až také zlé nebolo, spolu s tvrdšou mužskou stránkou hlasu vytvorili pekný kontrast. Len ešte bude treba na tom dosť popracovať. Vskutku veľmi zaujímavá porcia hudby, škoda, že to veľa ľudí nepočulo. Pri pohľade dozadu som si uvedomil, že kvalitu tohto koncertu veľa ľudí neocení, i keď som tajne dúfal. Veď mi povedzte sami, či je dačo cez 20 platiacich adekvátna vizitka vysokej doom metalovej ligy? DREAD SOVEREIGN hrajú doom metal značne ovplyvnený bájnymi BLACK SABBATH. Inak to asi ani nejde. Ťahavé a mohutné riffy, epický náboj, valivosť a celé pod taktovkou Alana (PRIMORDIAL, mám to ešte vlastne spomínať?). Práve on bol ťahúňom vystúpenia. Tentokrát však bez warpaintu a s basou (ešteže mal tradičnú kapucňu). Jeho hlas je umelecký zážitok sám o sebe. Keď spustil svoje výpravné tóny, jeho epičnosť hlasu strhla celú pozornosť na seba (rovnať sa snáď môže len Quorthonovi). Kreativitou a zaujímavosťou hudby pre mňa nepresiahla nasledujúce vystúpenie, ale o tom potom. Zvukovo nastal problém s ľavým reprákom (z môjho pohľadu), ktorý chrapčal, to sa však pri ďalšom vystúpení urovnalo. Každopádne išlo o...

Čítaj ďalej
Recenzia – Avatar – “Hail The Apocalypse” (Entertainment One, 2014)
nov16

Recenzia – Avatar – “Hail The Apocalypse” (Entertainment One, 2014)

Zverejnené v nov 16, 2014

Cirkusový metal ? No, ale trocha predbieham. Ako začať recenziu na niečo, čo je naozaj záplata na dieru na tomto presýtenom trhu tuctových metalových kapiel ? Ako zrecenzovať niečo, čo sa fakt ťažko recenzuje ? Asi skúsim najskôr trocha priblížiť, o čo sa tu vlastne jedná. Avatar začali taktiež ako nejaká tuctová kapela hrajúca strašný metalcore rezaný nejakými originálnejšími melodickými prvkami (bavíme sa o prvých albumoch). Stále sú tieto pre mňa zvukovo hnus, songy slabé, vokál hnus, jediné čo by stálo za pochvalu tak možno hudobnícky výkon kapely a aranžmá. Tieto prvé dva albumy by som zakopal pod zem. Ale potom ako keby sa niečo stalo. Dva roky od albumu Schlacht vypustili album pomenovaný jednoducho – Avatar. Ja si to neviem inak vysvetliť, iba tak, že kapela sa posadila, zhodnotili, že takto sa nikde nedostanú, naliali do toho mrte peňazí, naozaj množstvo snahy a vznikol základný kameň pre ďalší smer kapely. Tu sa sformovali neskutočne kvalitné a originálne vokály, ako screamy, tak growl, shout aj čisté, originálne charakteristické gitarové linky a postupy, ktoré sa držia u nich doteraz, vznikol základ ich vystupovania, atď. Nasledoval album Black Waltz, ktorý nastavil trocha priamočiarejší prístup k tvorbe a dostávame sa konečne k najnovšiemu počinu Hail The Apocalypse. Uvítajte nový štýl – cirkusový metal. Od skvelých klipov, ktoré produkujú od minulého albumu (produkuje si ich kapela sama), k celkovému vyzneniu albumu (hudobné vsuvky naozaj ako z cirkusu), k rytmike, ktorá neustále pripomína nejaký marš, alebo je teda v pochodovom tempe cez celkový výzor kapely (už aj vystupujú v príznačných odevoch). O kvalite zvukovej/hudobníckej atď. sa tu nejdem ani baviť. Sú to páni muzikanti a bodka. Nieje čo vyčitať ani masteru, mixu a nietobože ich výkonu. Album narávaný v Thajsku a mixovaný, mástrovaný profíkmi (Jay Ruston, Paul Logus) Skúsme sa viac pozrieť na album ako taký. Cez titulný otvárak, ktorý už naznačuje po vypočutí, že toto sa bude uberať naozaj iným smerom ako aj predošlý album sa postupne prepočúvame viacerými zvrátenými skladbami, z ktorých razí cynickosť, výsmech, tragédia….skrátka naozaj cirkus, stále som nenašiel lepšie prirovnanie k tomuto a toto mi zaklincovala skladba Puppet Show, ktorá si požičiava z tohto druhu nádychu asi najviac. K záveru poteší vypaľovačka Get In Line, ktorá je viac industrialového zamerania a album zakončujú jednak prerábka Something In The Way od kapely ktorú netreba menovať (ak niekto nevie o čo sa jedná….no hanba – wikipedia, google – ihneď !) a song Tower (nepodarilo sa mi zistiť, či sa jedná o cover a ak áno, od koho vlastne), čo príjemne osvieži po takej jazde. Celkovo tempo, v akom je album nahratý a v akom sa nesú songy vás donúti pristihnúť sa...

Čítaj ďalej
Recenzia – KROKODIL – „Nachash“ (Spinefarm Records, 2014)
nov15

Recenzia – KROKODIL – „Nachash“ (Spinefarm Records, 2014)

Zverejnené v nov 15, 2014

Fenomén superskupín, kde sa stretávajú známe osobnosti z rôznych kapiel aby vytvorili niečo unikátne a ambiciózne , nie je ničím novým. Námatkou môžeme spomenúť napríklad CREAM, MR. BIG, A PERFECT CIRCLE, AUDIOSLAVE, DOWN alebo tento rok ospevovanú zostavu KILLER BE KILLED. Prírastkom do tejto kontroverznej podskupiny kapiel je aj britské uskupenie KROKODIL, a aj napriek tomu, že členovia tejto superskupiny pochádzajú zo skromnejších kapiel, ich novinka „Nachash“ žne chváľu a rezonuje scénou. KROKODIL pozostáva z členov skupín ako SIKTH, GALLOWS, CRY FOR SILENCE a HEXES. Na ich facebooku nájdete veľmi výstižný popis ich hudby – prevažne brady a riffy. „Nachash“ je v podstate presne o tom. Ak si vybavíte väčšinu metalových hudobníkov s mohutnými bradami a ich produkciu, dostanete prakticky veľmi dobrú predstavu čo vám môže tento plaz ponúknuť. Hutné riffy nasiaknuté raz thrashom, raz sludgeom či stoner rockom, úderné bicie, výrazná basová linka a riadne nasraný vokál. KROKODIL by sa dali prirovnať vo svojom miešaní vplyvov k teraz už kultovým KVELERTAK, s tým rozdielom, že medzi ich vplyvy nepatrí black metal, ktorý je v KVELERTAK jednou z najdôležitejších ingrediencií. Narozdiel od KVELERTAK, alebo druhej obdobnej superskupiny holdujúcej agresívnemu svižnému metalu KILLER BE KILLED má KROKODIL niekoľko nevýhod. Prvou je načasovanie, špinavé riffovanie prepletené atmosferickými postovými pasážami a silným hrdelným vokálom je už tak trocha otrepané. CONVERGE splodil mnoho potomkov za posledných päť rokov, a každá ďalšia kapela, ktorá tomuto štýlu holduje má stále menšiu silu ako tá predošla. KILLER BE KILLED zachránilo pred neúspechom to, že obsahuje výrazné osobnosti, ktoré majú špecifický štýl hrania a cit pre zvuk. Zároveň ide o osobnosti, ktoré nemajú problém zložiť aspoň čiastočne nadpriemerné skladby. KROKODIL bohužiaľ tieto vlastnosti nemá až natoľko rozvinuté a aj napriek nespornej kvalite niektorých skladieb sa len tak tak udržuje tesne nad priemerom. Zvuk je taktiež výborný, našlapaný, ale tak trocha britsky sterilný a niektoré riffy znejú ako nevyužité nápady týpkov z LAMB OF GOD. Najväčšou silou kapely sa tak stávajú atmosferické pomalé skladby, ktoré ťažia najmä z hutných pomalých riffov, dobrých melódií a precíteného vokálu. Akonáhle kapela zrýchli, málokedy to funguje. Vznikol tak album, ktorého polovica je „iba okey“ a druhá je „veľmi dobrá“. Skutočne, keď sa KROKODIL rozhodne pracovať vo svojej hudbe podobne ako napríklad taký GHOST BRIGADE, a perfektne strieda rytmicky atraktívne riffy s refrénmi, ktoré doslova vybuchujú, vtedy je všetko v poriadku. Akonáhle však začnú thrashovať a nie veľmi výrazný spevák do toho agresívne jačí, vtedy to všetko pôsobí veľmi unavene. Ešte šťastie, že bicie a basa znejú brutálne, posluch je tak o niečo znesiteľnejší. Ak máte radi všetky vyššie spomenuté kapely, nebudem sa hanviť ak vám KROKODIL odporučím. Ak však hľadáte niečo svieže...

Čítaj ďalej
Recenzia – GODFLESH – „A World Lit Only by Fire“ (Avalanche Recordings 2014)
nov13

Recenzia – GODFLESH – „A World Lit Only by Fire“ (Avalanche Recordings 2014)

Zverejnené v nov 13, 2014

Je chladná noc, severný vietor sa zakráda skrz špinavú zadáždenú ulicu, cítiť pach neďalekej stoky, nočné osvetlenie kmitá svojím chabým žiarom a niekde medzi starými tehlovými múrmi tejto úzkej štvrte, si sedí za oknom a špinavým závesom bledý chlapík s roztrasenými rukami, dívajúc sa svojími chladnými očami do tej nekončiacej pohromy, zúriacej medzi betónovou džungľou. Jeho stará, vychrtlá schizofrenička a alkoholička, popíjajúca si akýsi lacný liehovinový bordel v hystérií tomu svojmu vyčíta svoj „rajský“ život medzi plesnivými stenami garzónky, hádže so všeličím o zem, potom sa nachvíľu ukľudní a začne znova. Chlapík zachováva flegmatický postoj a stále sa dívajúc do temnoty a chaosu vonku začína chápať, že koniec všetkých dni je tu a niekde v rohu steny potemnelej izby o pár zapálených sviečkach, vychádzajú zo starého magneťáku drtivé, tónové mizérie britských industriálnych depkárov Godflesh. Desivé, škrípajúce, masívne ódy o existenčných krízach dvojica Broadrick a Green hádže do myslí konzumentov už dobre dve desaťročia, nespochybniteľná kultovnosť celého toho industriálneho masívu v podobe lisu, čo spoľahlivo drtí ľudské egá sa nedá uprieť a aj napriek veľmi ťažkej znesiteľnosti je Godflesh pre hudbu značným prínosom z cela úprimným, pravdivým a samozrejme bolestným. Nejaké vízie o budúcnosti by ste u nich len ťažko hľadali a aj keby sa našli, boli by na bizarnej úrovni. Nie, dvojka z Birminghamu rieši prítomnosť, krutú a nevyspytateľnú, bez možnosti nazerania skrz ružové okuliare, ktoré skôr skladajú ostatným z očí, vrazia jednú cez ksicht a privítajú vás do najhoršej nočnej mory – reality. Čo sa týka prezentovania na scéne, tak im nikdy nejak nešlo o to, aby budili nejaké sympatie, stali sa komerčnými resp. plnili štadióny. Proste si zmastili album a hodili ho stále do tohto sveta ako kus olova. Ich umelecké ťahy a úspech nimi na seba nedal dlho čakať a „Godfleshakov“ narástol hojný počet. Nepríčetne potrápili nejednú zvedavú mozgovňu a tresli do reality albumami ako prvotné Ep pod vlastným samozvaním a neskôr „Streetcleaner“, „Songs of Love and Hate“, „Us and Them“ a „Hymns“. Diskografiu im sprevádza aj dosť početná séria Ep-ečiek. Niekto sa v tom môže stratiť ale tá ich produkčná hustota nie je zas tak nepriehľadná. Fakt, že dakedy si to Broadrick v začiatkoch zadrtil v Napalm Death až desí. V roku 2002 sa lis zastavil, ticho čušal v prítmí priemyselného komplexu a naberal prach nejakých 8 rokov. Jeho prebudenie sa zatiaľ držalo len sporadického koncertovania až postupne došlo opäť k činnosti vytĺcť ďalší kotúč. Predznamenalo ho Ep „Decline and Fall“ a bolo okamžite jasné, že pohybernačné stavy britský kolos nijako neodklonili z úrovne. Jeho opätovné naštartovanie prebehlo bleskovo a z útrob tak opäť vytláča ďalšiu masu natlakovanej kovozmesi. Nová surovina „A World Lit Only...

Čítaj ďalej
Recenzia – Job For A Cowboy – „Sun Eater“ (2014)
nov09

Recenzia – Job For A Cowboy – „Sun Eater“ (2014)

Zverejnené v nov 9, 2014

Každý rok su vydané albumy, ktoré dokážu pohľadiť uši, výjdu aj také čo vôbec nezaújmu a iba zapadnú do veľkéj „hudobnej mláky“ albumov, alebo sa umelcom podarí vydať album, ktorí to poriadne zametie na danej scéne, prípadne album ktorím kapela absolútne predčí všetky ich predošlé (najleší prípad). Job For a Cowboy je zoskupenie, ktoré nám je známe pod hudobnou nálepkou „death-core“. Táto kapela je krásny príklad toho ako sa dá posunúť v pred vo svojej tvorbe a nie nazad. Už ich predošlí album (Demonocracy) bol silno páchnucí death metalom a rozhodne nie nudným. Ale to, čo sa podarilo teraz chlapcom vyprodukovať, absolútne predčilo všetku ich doterajšiu tvorbu. Sun Eater – to jest ich najnovší počin. Album ktorým táto kapela začína dobývať progressive-death metalovú scénu. Nájdeme tu 9 songov, plné rôznych zvratov a skrášlení. Keďže tento album je štýlovo, kompozične etc. úplne inde než predošlé, tak ani nepremýšlajte na tie „death corové“ cliché… Absolútnym vrcholom tohoto albumu je basová gitara, ktorá má naozaj skvelý zvuk (alá Obscura) a záživné technické linky, ktoré keď si vypočujú basgitaristi, tak budú mať chuť ísť cvičiť alebo sa ísť rovno zakopať pod zem. Bicie počúvať je jedna radosť, bubeník naozaj ukázal svoje veľké kvality a tak sa môžete tešíť nie len na „boha-pusté“ blastovanie, ale nádherné gradácie piesní, hranie sa s prechodmi a všetko dofarbené činelmi. Gitarová linka je tiež bezchybná. Obe gitary sa krásne navzájom dopĺňajú, nájdeme tu ohromné množstvo skvelých vyhrávok a sól, časté využitie akordov doplnených o výhravky v podaní ďalšej gitary, občas riffy s rockovým feelingom, no a taktiež rýchle tremolo picking riffy. Vokály sú taktiež skvelo zvládnuté, hoci je tam počuť tie „corové pozostatky“, avšak to nieje podla mňa na škodu. Skvelo dopĺňajú rôznorodosť hudby. Nemôžem zabudnúť ani na album art, ktorý je pre mňa až hypnotizujúci. To ako sa podarilo majstrovi grafikovi skombinovať všetky tie farby, motívy a predpokladám aj odkaz tohoto albumu dokopy… to je neskutočné. Tento album ako celok, je momentálne to najlepšie z hudobného sveta za tento rok čo ma stretlo a to už chlapci v mojom ranku začínajú šliapať na päty takým machrom ako Beyond Creation. Hovorím ako celok :) Proste art Beyond Creation je nudný :D Job for a Cowboy -Sun Eater… to je album ktorý si musím zaobstarať a mať ho fyzicky doma, neváhajte, vypočujte, zhodnoťte. Vydavateľ: Metal Blade...

Čítaj ďalej