Reportáž – Meshuggah napochodovali do Prahy s výdatným Haló efektom
mar11

Reportáž – Meshuggah napochodovali do Prahy s výdatným Haló efektom

Zverejnené v mar 11, 2024

Švédi Meshuggah sú bez debaty žijúcou legendou a svojou záľubou v disharmónii dôsledným hudobným opakom populárneho švédskeho melodického metalu. Napriek tomu si na marcové európske turné, ktoré by sme mohli nazvať vďaka viacvýznamovosti tohto slova pochodom naprieč kontinentom prizvali významných predstaviteľov tohto štýlu, krajanov z Halo Effect – v podstate superskupiny postavenej z bývalých členov In Flames a speváka Dark Tranquillity Mikaela Stanneho, ktorý taktiež pôsobil v tejto kapely v jej rannej ére. Turné odštartovali iba deň pred pražskou „MDŽ“ zastávkou v Budapešti. V úlohe zohrievača publika sa v piatok 8. marca predstavilo vo Forum Karlín nemecké sludge metalové duo Mantar. Pri nich si zvukári akoby dali pauzu na večeru, lebo to čo vychádzalo z reproduktorov poriadne potrápilo moje sluchovody. A možno mala na tom podiel aj kapela, ktorá rezignovala na zvuk basgitary a drtí to iba v dvojici. Snažil som sa im napriek tomu nejako prísť na chuť, no proste ma nedokázali zaujať. Podstatnú časť publika našťastie áno a tak sa po štyridsiatich minútach nemuseli poberať preč s pocitom, že hrali sami pre seba. Vadilo mi aj to, že gitarista a zároveň spevák Hanno Klänhardt, ktorý do pol pása vyzlečený dokazoval, že cvičí nielen na svoj hudobný nástroj, ale zájde aj do posilňovne, stál na jednej strane dlhého pódia a bubeník Erinç Sakarya, trochu sa podobajúci na českého prezidenta bol na opačnom konci. A hoci aj on zjavne posilňuje svoje svalstvo a zároveň má slušný „pivný“ kotlík nevytvárali spolu pocit, že by medzi nimi fungovala potrebná „kapelná chémia“ i keď spolu fungujú už od roku 2012, alebo práve preto? Švédska melodická vlna ma opäť zmietla Našťastie po nich prišli spomínaný Halo Effect a zaplnenej sále predviedli dynamickú šou a hoci sú to už páni v rokoch, pôsobili na pódiu živelne a zjavne ich hranie veľmi baví. Svoj set odpálili s Days Of The Lost – titulnou skladbou ich debutu z roku 2022. Tá aj tým čo sa nebodaj s ich tvorbou ešte nestretla ukázala o čom bude najbližšia štyridsaťminútovka. Išlo totiž dokonalú definíciu melodického metalu v ktorom tie „pôvodné plamene“ stále jasne blčia. A tak by sme mohli popisovať každý predvedený song, ktorý bol erupciou silných nápadov skĺbených v jeden výživný celok. Z desať skladbového debutu zaznelo až sedem kúskov dokazujúcich, že toto zoskupenie má veľké opodstatnenie. Podtrhla to aj v polovici setu novinková Become Surrender, ktorá je dobrým palivom do ich rozpáleného kotla a lákadlom na pripravovaný album, ktorý má vyjsť v tomto roku. Jedinou škvrnou na ich vystúpení bolo to, že skončilo pre mňa príliš skoro. Radšej by som ubral desať minút Mantaru a pridal ich im. Ešte k ich názvu a v podstate aj vnímaniu...

Čítaj ďalej
SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY vydávajú akustický album JINÁ!
mar08

SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY vydávajú akustický album JINÁ!

Zverejnené v mar 8, 2024

SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY vydávají akustické album JINÁ s poutavým videoklipem k singlu Pod Babíma horama. Nová nahrávka je krom singlu průřezem písní alb minulých s neobvyklými aranžemi v akustickém kabátu Akustické album JINÁ je jiné také proto, že se na této unikátní nahrávce propojili členové kapely s překvapivými hosty, čímž obohatili svůj původně metalový hutný sound o nevídané chutě a vůně, jimž rychle podlehnete. Kapela představuje vyspělý materiál s působivými aranžemi Michaely Niké Vopálecké, v současnosti studující na „Harvardu hudby“, tedy na Berklee College of Music v americkém Bostonu. Choreografie profesionálních tanečníků z Národního divadla Moravskoslezského v Ostravě a intimní zpracování videoklipu k titulní písni jen podtrhuje sílu nového materiálu. Koho by napadlo, že propojení baletního umění a tklivosti moravské lidové písně bude tak fungovat. JINÁ je albem opravu výjimečným, jiným. Kapela se dokáže ztišit a proměnit v pokorný potůček bezbožných elegií, aniž by rezignovala na svůj čitelný metalový rukopis. Nechává tak vyniknout naléhavosti akustických pasáží a vřelému projevu zpěvačky Hany Hajdové a zpěváka Pavla Hrnčíře. „Tahle deska byla pro mě velkou výzvou. Bavilo mě nejen nekonečné množství stop ve sborech, ale i náročnost pěveckých pasáží. Mohla jsem si vyzkoušet jiný styl zpěvu, jelikož celá deska má diametrálně odlišný odstín než naše předchozí počiny a přesahuje do mnoha dalších hudebních stylů. Troufám si říci, že zde posluchači najdou vlivy folklóru či klezmeru až po moderní pop či gospel. Hudba je totiž jen jedna.“, komentuje zpěvačka vokální přípravu k akustické desce. Videoklip ke skladbě Pod Babíma horama: Lyrics video ke skladbě Přísahám: https://youtu.be/jV5ivFgPnmY Album: Jiná / Datum vydání 31.1.2024 / Label: Osamělí Records Spotify | iTunes | YouTube Music | Deezer | Tidal Z celé nahrávky je cítit, že „Sajlenti“ nechtěli vydat jen znovu akusticky přehrané původně metalové skladby. Svěží pohled zvenčí a nový háv všech písní s moderními aranžemi majícími přesah do různých hudebních stylů jim přinesla spolupráce s Michaelou Niké Vopáleckou. „Aranžovat písně pro Sajlenty byla jedna z největších a nejmilejších výzev, která mě v hudebním světe zatím potkala. Když mě oslovili, abych několik jejich písní zaranžovala, nebyla jsem si jistá, jestli to myslí vážně… Byla velká radost s jejich písněmi experimentovat – jako třeba udělat z I Would Dance vokální píseň. Jsem vděčná, že mi svěřili takovou důvěru a že jsem mohla sehrát svou roli v tomto krásném projektu.“, vyznává se Niké. Celé album je zajímavé i zvukově. Deska se natáčela v Soundevice studiu v Praze pod producentským dohledem Borise Carloffa. Každá píseň právě díky jeho originální práci ve studiu zní jinak. Vedle intimního ztišení v Sudici tak můžeme vyzdvihnout orientální zvuk v Ten, který ukoval Slunce, filmové podbarvení tklivých smyčců v Přísahám, temnou popovost...

Čítaj ďalej
Železná päsť nemeckého thrash metalu – Časť štvrtá
mar04

Železná päsť nemeckého thrash metalu – Časť štvrtá

Zverejnené v mar 4, 2024

A ideme konečne do finále. Thrash metal nikdy neodišiel, ako sa kedysi tradovalo. Len tak nejako prebublával hlbšie v podzemí, kým ho tlaky nevyniesli znova na povrch ako obsah gejzíru. Stalo sa tak začiatkom nového milénia (resp. niekde aj o trochu skôr) a okrem toho, že sa aj staré kapely postupne vracali k svojmu (takmer) pôvodnému soundu a skladateľským schopnostiam, tak sa vyrojilo ohromné množstvo kapiel, ktoré dá sa povedať, že priniesli renesanciu do tohto žánru. Len keď tak letmo hodíte očkom a uvidíte kapely, ktoré už teraz patria medzi modly ako Municipal Waste (tí kedysi hrali dokonca na Garážach v Bratislave), Gama Bomb, Toxic Holocaust, Havok, Lich King, Violator, Bonded by Blood, Fueled by Fire, Evile, Warbringer, Suicidal Angels, Vektor, Bio-Cancer, Crisix… tak sami vidíte, že sa v thrash metale plodilo ako behom nejakého divokého večierka. A na túto vlnu odpovedala aj česko-slovenská scéna, ktorá priniesla hordu kapiel počúvajúcu na mená ako Exorcizphobia, Kaar, Murder Inc., Bajonet, Lahar, Laid to Waste, 1000 Bombs, Majster Kat, Radiation, Acid Force, Vendeta, či Catastrofy. Uf, je toho dosť a ďalšie kapely naďalej vznikajú, alebo sa dokonca aj vracajú z plytkého hrobu (pozerám vašim smerom Acid Force). No, ale aby som zostal v téme v ktorej sa tu šprtám už naozaj dlho. Tak germánsky thrash metal určite nehral druhé husle. Aj tu sa opäť nahodili nábojnicové pásy, úzke nohavice a nášivkové vesty. Okrem množstva nových mien na scéne boli tým hnacím nástrojom najmä tie najjagavejšie klenoty, teda Kreator, Sodom a Destruction. Vrhnime sa teda aj do príbehov po novom miléniu rovno po hlave. Po experimentálnych a do istej miery sa dá povedať, že osobných albumoch zrejme zatúžili Mille a spol. po návrate k podstatne väčšej agresivite (a možno za tým boli biedne predaje, či vlažné reakcie fanúšikov…). Možno by si niekto myslel, že Kreator od základu prekopali zostavu, ale nebolo tomu tak. ¾ kapely zostali nezmenené oproti albumu Endorama. Na rozlúčku zamával iba Tommy Vetterli (ktorý sa síce ešte nevrátil so svojimi Coroner, ale o pár rokov neskôr prišlo aj k tomu) a jeho miesto zaujal Sami Yli-Sirniö (dovtedy známy najmä pôsobením u ujetých Fínov Waltari). No a v zostave Mille, Ventor, Christian Giesler a Sami vznikol album Violent Revolution, ktorý patrí k albumom, ktoré znovu pomohli rozdúchať thrash metalovú vatru. Sranda je, že napriek citeľnému pritvrdeniu sa tu nevyskytuje žiadna vyložená sypačka a skladby sa nesú viac-menej v strednom tempe. Mille však už (až na pár momentov) rezignoval na čistý spev a znova kričí a cedí slová cez zuby podobne ako tomu bolo viac ako o dekádu skôr. Zvuk kapely sa však zmenil. Áno, nie je to ten hybrid nasávajúci vplyvy...

Čítaj ďalej
Bratislavu čaká pekelne horúce leto. V auguste priložia do kotla thrashové legendy Exodus!
feb29

Bratislavu čaká pekelne horúce leto. V auguste priložia do kotla thrashové legendy Exodus!

Zverejnené v feb 29, 2024

Američania pracujú na novom albume. BRATISLAVA. Začiatok augusta bude v našom hlavnom meste pekelne horúci. Nielen kvôli ročnému obdobiu, ale do kotla pridajú aj legendárni thrasheri Exodus. V novembri 2021 vydalo americké kvinteto cenený album „Persona Non Grata“ a aktuálne pracuje na jeho nástupcovi, ktorého prídu v lete predstaviť aj na starý kontinent a toto turné neminie ani Slovensko. Exodus zavítajú do Bratislavy v sobotu 3. augusta, keď sa predstavia v bratislavskom klube MMC. Éry dvoch vokalistov Exodus založili v San Franciscu v roku 1979 Tom Hunting a istý Kirk Hammett, ktorý neskôr odišiel tam, kde sa preslávil najviac – do skupiny Metallica. Bubeník Hunting pôsobí v Exodus doteraz. Prvý album „Bonded By Blood“ vydala skupina v roku 1985, to už v nej bol v súčasnosti jej najznámejší a najobľúbenejší člen – gitarista Gary Holt. Na debutovom materiály sa o vokály postaral dnes už nežijúci Paul Baloff. Až na druhom albume „Pleasures of Flesh“ sa mikrofónu ujal legendárny Steve „Zetro“ Souza. Ten s kapelou nahral aj dosky „Fabolous Disaster“ (1989), „Impact is Imminent“ (1990) a „Force of Habbit“ (1992). Na týchto troch zmieňovaných však za bicími nesedel Tom Hunting, ale John Tempesta. Skupina sa potom na nejaký čas odmlčala, ale našťastie to netrvalo dlho. Návrat na scénu ohlásili v roku 2001, o tri neskôr roky vydali comebackový album „Tempo of the Damned“, ktorý bol vrelo prijatý fanúšikmi aj kritikmi. Vo fanúšikovskom tábore Exodus ale nastal šok, pretože kapelu opustil Steve Souza. No thrash metalová karavána išla ďalej. Souzu nahradil za mikrofónom Rob Dukes a tým sa mierne zmenil aj výraz kapely. Dukes napokon nahral s kapelou štyri štúdiové albumy a pôsobil v nej dlhých 9 rokov. Toto obdobie bolo tiež úspešné a doteraz sa nájdu mnohí, ktorí majú najradšej práve túto éru skupiny. Fanúšikovia si žiadali návrat krikľúňa Souzu a toho sa aj dočkali v roku 2014, keď do sveta vypustili chuťovku „Blood In, Blood Out“ a nateraz posledná štúdiovka „Persona Non Grata“ im vyšla v závere roka 2021 . Holt akceptuje z „Big Four“ len Slayer Rob Dukes založil už počas pôsobenia v Exodus novú kapelu Generation Kill a azda najväčší klenot Exodus Gary Holt koncertoval aj s legendami žánru – Slayer. Exodus majú nespočetné mnžostvo fanúšikov po celom svete, patria medzi stálice a legendy thrash metalu, no nikdy nedosiahli slávu a tzv. „Big Four“, teda kapiel Metallica, Slayer, Megadeth a Anthrax. Spoločne s Testament boli vždy v akomsi ich tieni. Keď sa vo veľkom rozhovore pre Loudersound spýtal Garyho Holta hudobný publicista Dave Everley na to, ktorú kapelu z tzv. „veľkej štvorky“ by mohol zmazať z povrchu zemského, aby Exodus mohli zaujať jej miesto, odpovedal: „Všetkých by...

Čítaj ďalej
Report – MoonFest – 17.2.2024 – Frankie Club – Nitra
feb23

Report – MoonFest – 17.2.2024 – Frankie Club – Nitra

Zverejnené v feb 23, 2024

Minulú sobotu som sa vybral do Nitry čiastočne služobne, a to ako výpomoc chalanom s odvezením aparatúry do klubu Frankie, kde sa akcia konala. Takže sme si hneď poobede dali mŕtve ťahy a kardio s aparatúrou z druhého poschodia a vyrážame smerom na miesto činu. Tu sa prekvapivo hneď zo začiatku pozbieral celkom slušný počet fanúšikov aj napriek tomu, že sa o pár metrov ďalej konala ďalšia akcia. Večer otvárali CRANIAL VOID zo Šale. Ich hudba je škatuľkovaná ako technický death metal, ale mne ich tvorba evokuje skôr na moderné pojatie deathcoreu čo sa týka štruktúry skladieb aj samotného aranžma. Ich zvuk bol čistý a bezchybný vďaka premyslenej a správne použitej skrinke profilerov, ktorá v správnych rukách vie vyčarovať jedinečný zvuk každému gitaristovi, pravda analógový pamätníci by tu so mnou nesúhlasili. Kapela odohrala škálu technicky vymakaných, vynikajúco štruktúrovaných a brutálnych songov, podfarbených rôznymi ambientnými až symfonickými vsuvkami, ktoré umocňujú celkovú atmosféru sálajúcu z pódia. To čo Cranial Void posúva viac do deathmetalových sfér sú vokály. Tie sa pohybujú v dvoch polohách a to growl a „blackový“ spev, kde sa mi zdalo, že spevák Dávid sa cíti sebaistejšie v tých škrekových prejavoch. Cranial Void boli silným a energickým zahájením Moonfestu a položili latku veľmi vysoko pre zvyšok večera. Kapela DOWN TO HELL existuje už od roku 2006, ale ich tvorba ma až doteraz celkom obišla, ale to môžem povedať o 99% folkovo ladených zoskupeniach. Hudobne sú zameraní na melodickejšiu odnož black metalu s miestnymi symfonickými vsuvkami obohatenú Barušiným čistým spevom. Zo zvukovej stránky mi z toho blackmetalu chýbala tá pravá špina a dravosť, ale dúfam, že to bola iba nešťastná zhoda okolností a nie je to zámer. Čisté spevy s doprovodom blackového vokálu sú vždy zaujímavým spestrením tohto žánru, ale v prípade Down To Hell, by bolo účelnejšie držať čisté spevy v nižších polohách a nešplhať sa do neistých výšok, čo mohlo značne pridať na celkovej hudobnej konzistencii ich živých vystúpení. Osadenstvo sa však výborne bavilo, vytriasalo lupiny a pritakávalo do rytmu. Zo zahmleného Gondolinu sa vynára čepeľ kovaná vznešenými Elfmi a obávaná háveďou Stredozeme, toto sú ORKRIST. Táto formácia sa po 14 ročnej pauze prebudila v r. 2018 a odvtedy nadobúda čoraz väčšiu popularitu, aktívne koncertuje a v minulom roku vydala aj svoje v poradí štvrté fullko Luea. Ich tvorba v sebe kombinuje prvky folku, black aj gothic metalu, ktorá je veľmi dobre vyvážená, čisté spevy, hrubé vokály a celkovú atmosféru zjemňujúca flauta sú do ich tvorby správne zakomponované. Ich vystúpenie bolo kvalitné, čo potvrdzovala aj odozva publika. Menšiu nespokojnosť spôsobil iba ich skrátený set kvôli nemalému časovému sklzu. Na rad prichádzajú symfonický powermetalisti SINNERS MOON. Zostava bola posilnená...

Čítaj ďalej
Reportáž – Profesori zo Suffocation vyučovali naplno aj počas prázdnin v Prahe!
feb19

Reportáž – Profesori zo Suffocation vyučovali naplno aj počas prázdnin v Prahe!

Zverejnené v feb 19, 2024

Aj vďaka snahe Obscure Promotion nemajú metalisti vôbec suchý druhý mesiac roku. Do Prahy pritiahli vo štvrtok 15. februára legendárnych Američanov Suffocation. Udialo sa to v rámci Hyms from the Apocrypha European tour 2024. Títo „profesori slamu“ posúvajú žáner death metalu už neuveriteľných 35 rokov. Na energii, ktorú stále odovzdávajú na pódiu to však vôbec nie je poznať. Takisto na ich minuloročnom albume, po ktorom je pomenovaná ich aktuálna púť dokazujú, že rozhodne nepovedali posledné slovo a stále vedia priniesť niečo nové. Ako správni učitelia priviedli so sebou aj trojicu učenlivých žiakov, ktorí sa tiež snažia obohacovať žáner death metalu. Ako ukázali ich sety, ide o pestrofarebné, dobre naostrené „tužky“, ktoré poriadne zatriasli pevnými základmi smíchovského klubu Futurum. Z rôznych príčin som prichádzal k miestu konania asi dve minúty pred oficiálnym začiatkom akcie. Bolo mi divné, že vonku nepostáva takmer nikto, žeby nebodaj nebolo na tejto akcii veľa ľudí? Chyba úsudku. Ako zahlásili práve pri vstupe, ostáva už len jeden lístok na predaj. „Ale my sme štyria!“ Ozvalo sa zo skupinky zaslúžilých vyznávačov smrtiaceho kovu. Ako to dopadlo som už nemal šancu zistiť. Keďže sa z útrob kultového priestoru ozvali prvé záhrobné zvuky. Snáď sa páni rozhodli ako správni mušketieri. Organizátori však mohli spokojne a zaslúžene skonštatovať, že sa im podarilo spraviť ďalší vypredaný koncert. Asi som ešte nezažil nikdy takúto plnku a aj výbornú reakciu na úplne prvú kapelu. A to už chodím na takéto akcie z rôznymi prestávkami cez štvrťstoročie. Neznabohovia z Kristovho mesta, ale aj amíci uviaznutí v šialenej pavučine Išlo však rozhodne o zaslúženú reakciu. Veď Organectomy pochádzajúci (trochu nevhodne:) z Christchurch city na Novom Zélande sa pohybujú na scéne už od roku 2010 a majú na svojom konte už jedno EP a tri dlhohrajúce albumy. Predzvesťou ďalšieho by mohla byť pred nedávnom zverejnená skladba Tracheal Hanging. Pridelená polhodinka ubehla až príliš rýchlo. No tempo bolo neúprosné. Po nich nasledovala kapela z amerického Columbusu, ktorá mohla vďaka svojmu logu vzbudzovať aj obavy, či jeho absolútnou nečitateľnosťou ukrývajúcou sa v pomyselnej pavučine, akoby pavúka sídliaceho vo varní pika, nechce aspoň nejako zaujať. Sanguisugabogg – jej názov je rovnako nezrozumiteľný. No skrýva v sebe aj meno svojho zakladateľa – Camerona Boggsa. Ten už však v nej nepôsobí, odišiel z nej v roku 2021 po vydaní ich debutu Tortured Whole. Napriek tomu táto karavána ide ďalej a šteká poriadne nahlas. Aj ich pridelený čas zbehol rýchlo a dianie na pódiu začalo pripomínať festival Obscene Extreme, kde býva tiež niekedy na pódiu viac divákov ako členov kapely. Tí čo vyliezli na pódium z publika sa do neho samozrejme vrhli bezhlavo naspäť, všetko však prebehlo v poriadku a niektorí doplachtili...

Čítaj ďalej