Recenzia – Monolord – No Comfort – Relapse Records – 2019
Stoner rock v Európe posledné roky celkom slušne ide. Síce sa na trende zvezie aj mnoho nevýraznej hudby, ale inak vychádza veľa skvelých albumov a ja som spokojný. K tým kvalitkám patril aj Rust od Švédov Monolord z roku 2017, pre mnohých nahrávka daného roku, takže motivácia k počúvaniu novinky nechýbala. Ak sa náhodou niekto ešte s tvorbou Monolord nestretol, tak vedzte, že nehrajú ani motorkársky frajersky typickejšie pre US, ani introvertne a jemne psychedelicky, ale riadne dunia a burácajú, takže predstavujú skôr príklad kapely, ktorá stoner vzala ako rozvinutie doom metalu. Album No Comfort vychádza pod Relapse Records, žiadne štýlové kotrmelce (našťastie) neprináša, oproti predchádzajúcej nahrávke sa nič zásadné nezmenilo a v podstate albumy plynulo na seba nadväzujú. Tak by sa to dalo zhrnúť pár slovami, ale predsa len sa trochu rozpíšem. No Comfort je o niečo menej náročné dielo aj pre náhodného poslucháča, najmä vďaka úbytku dlhých monotónnych hypnotických pasáží a väčšej pestrosti. Čo samozrejme v konečnom dôsledku nemusí byť plus. Výdatne zboostrované nástroje sú správne špinavé a vypĺňajú priestor aj v klasickom zložení gitara-basa-bicie. Celé to završuje parádny spev, ktorý síce po technickej stránke neohromí, ale do tohto typu hudby si neviem predstaviť nič lepšie. Vokál Thomasa V. Jägera sa nepohybuje v žiadnom extréme, ale dáva celej nahrávke ten správny psycho okultný punc, podobne znejú napr. poľskí Dopelord. Znie akoby z diaľky, spoza nástrojovej hlukovej steny, neťahá na seba nasilu pozornosť a nájdete aj dlhé úseky bez spevu. S dĺžkou skladieb sa nešetrilo, 3 zo 6 položiek majú viac ako 9 minút, ale aj zvyšné sa pohybujú okolo 5 minút. Singel, ku ktorému si môžete pozrieť aj videoklip, The Last Leaf, predstavuje na pomery Monolord ľahko a príjemné počúvateľnú skladbu, teda na zoznámenie sa ideálna položka. Ostatné si už od poslucháča vyžadujú trochu viac, ale prídete im na chuť rýchlo. Znalí tvorby sa naladia takmer okamžite, tí začínajúci sa párkrát potrápia a sú v tom tiež. No Comfort funguje ako príjemná kulisa, rovnako aj na sústredené počúvanie a túlanie sa vo vlastnej hlave. Rust mal obal úplne dokonalý, lepší ťažko vymyslieť, takže najprv bola sova pre mňa sklamaním. Čím viac sa však na kombináciu tohto nočného tvora so štartom raketoplánu pozerám, tým sa mi viac páči a aj napriek tomu, že predchádzajúci motív neprekonáva. Ešte jedna zaujímavosť na záver. Zostavu tvorí okrem speváka a gitaristu Thomasa Jägera a bubeníka Esbena Willemsa aj basák Mika Häkki, ktorý kedysi hrával v Rotten Sound, s ktorými nahral zabijácky album Murderworks. Celkom zaujímavé, koľko death/grind hudobníkov si občas odskočí k stoneru. Carcass by vedeli rozprávať. Monolord určite nesklamali a ich stoner doom si udržal vysoko-postavenú latku kvality z minulosti, pridali...
Recenzia – The Inhibitor – The End Is Hear – 2019
Pri prvom pohľade na info o kapele The Inhibitor (niekde aj TheInhibitor) a žánrovom zaradení EDM-Metal som sa trochu zľakol, keďže kombinácia môže znamenať neuveriteľný prúser. Na upresnenie, EDM je skratka electronic dance music, s tým sa asi čitatelia nášho webu príliš, resp. vôbec nestretávajú. Mám však zásadu, že obzory si treba rozširovať a nezaťažovať sa zbytočnými predsudkami, takže na nový album The End Is Hear som bol naozaj zvedavý. Ešte na koniec úvodu spomeniem pár historických faktov: existencia The Inhibitor sa datuje od roku 2011, v roku 2014 vyšiel album Život, ktorý som však nepočul, takže neviem posúdiť, aký vývoj kapela odvtedy prekonala. Najviac som sa obával toho, že budem počuť čosi podobné ako predvádzajú niektoré moderné metalcore kapely, ktoré miešajú do svojej tvorby elektroniku a vokál v refrénoch je tak melodický a vtieravý, že hrozí cukrovka. Našťastie v prípade The Inhibitor sa nič také nekoná, napriek tomu, že melodických liniek je rozšafne, nejde o presladený materiál s popovými ambíciami. Skôr som si spomenul na Kovenant a ich geniálny počin Animatronic, aj keď to samozrejme berte s rezervou. Oni na to išli smerom od black metalu s predstihom 20 rokov, tu sa prichádza od melodického death/elektro metalu. Primiešajte vplyvy groove thrash metalu, možno aj nu metalu, spomeňte si napríklad na Pain a Deathstars, celé to výrazne okoreňte tanečnou hudbou. Dostanete pestrú a zaujímavú zmes, ktorá pokiaľ nie ste zarytý tradicionalista zaručene spestrí váš playlist. Tanečné rytmy a metal sú rovnocenne spracované do jedného celku, ktorý dáva zmysel, nepôsobí kostrbato a spojenie týchto dvoch svetov nie je samoúčelné. Výborný vokál plynulo prechádza od spevu do revu a celý materiál ťahá hore. Tento typ hudby by mohol pri nekvalitnom vokále kruto naraziť, ale našťastie to nie je prípad The End Is Hear. Každá položka má zapamätateľný nosný motív, vďaka čomu sa na albume budete orientovať a jednotlivé položky od seba odlíšite. Nechýbajú klenuté refrény a chytľavé momenty, často až s hitovým potenciálom. Na druhej strane, nájdu sa aj mnohé pasáže, ktoré začnú liezť na nervy pomerne skoro, pretože pôsobia príliš prvoplánovo a vtieravo. Ale celkový dojem je pozitívny a kladné momenty jednoznačne prevážia na zápormi. Zvuk a produkcia je štandard, niekedy až moc uhladené, s trochou špiny by najmä metalová zložka kopala oveľa viac. Na druhej strane chápem, že keď sa žánrovo kapela pohybuje vo vodách ako The Inhibitor, tak nemôžem očakávať žiadne ultra bahno, to by asi neznelo dobre. Do budúcnosti by mohlo byť veľmi zaujímavé, keby bola elektronická zložka tvrdšia a disharmonickejšia. Na záver ešte pochválim artwork, ktorý dobre korešponduje s hudbou, a dobre vymyslené logo. Na The Inhibitor si cením to, že sa nebáli ísť na územie,...
Recenzia – DMC – Decapitation – Pařát Magazine – 2019
Hudby dnes vychádza neuveriteľné množstvo a aj keď sa človek snaží, mnoho vecí, ktoré stoja zato mu prepláva pomedzi prsty, alebo ich dostatočne nedocení. Často sám pozorujem, že albumy na prvý pohľad nie príliš výrazné sa postupne zmenia na veľmi kvalitné kúsky. Presne sem patrí aj album DMC s názvom Decapitation. Na začiatku sa zaradil do kategórie dobre urobeného, ale ničím špeciálneho death metalu, a s každým ďalším počúvaním rástol a rozvíjal sa, môj pohľad sa zásadne zmenil. Kapelu DMC (Death Mosh Core) som registroval už dávnejšie, k ich albumom vydávaným pod Pařát Magazine sa dá pomerne ľahko dostať, zaujal ma najmä obal predchádzajúceho Blitzkrieg, ale pravda je, že nahrávky som počul len zbežne. Rok vzniku podľa archívov 1989, potom zopár demo nahrávok a prvá radovka až v 2012. To veľmi dobre vystihuje ťažkú cestu nejednej undergroundovej kapely. Decapitation je tretia doska v poradí, takže DMC sa konečne dostali do štádia, že albumy vydávajú, ak sa to pri počte tri kusy dá tak nazvať, pravidelne s troj-štvorročným odstupom. Decapitation pri letmom počúvaní spadne do kategórie drsnejšieho US death metalu, nebudem chodiť ďaleko, dajme tomu Cannibal Corpse. Prvá vec, čo určite zaujme, sú gitarové sóla skoro v každej skladbe. Nič zásadné či geniálne, ale potešia a dobre zapadnú. Druhý výrazný prvok je hutná basa, ktorú poriadne počuť a niekde je v mixe až na úrovni gitár. Ak sa občas sťažujete, že tento nástroj slabo počuť, tu si budete užívať. Doslova cítite v hlave tie vibrujúce hrubé struny. Po niekoľkých vypočutiach sa poslucháč pomaly začne dostávať do rôznych zákutí, nálady sa menia s variabilným vokálom a zmenami tempa. Množstvo vyhrávok, niekedy až black metalové víchrice a melódie (napr. dvojka One Way), dobre využitý potenciál dvoch gitár, z drviaceho death metalu sa vykľujú atmosférickejšie momenty. V tejto chvíli sa viac prejavia motívy skôr z európskej vetvy smrti, české a poľské klasiky, vokál mi občas dokonca pripomenul Nergala a vtedy to znie ako Behemoth bez teatrálneho balastu. Obal predchádzajúceho albumu sa mi páčil viac, ale aj teraz môže byť, pohľad spod gilotíny je nápad zaujímavý. Vyrušujú ma jedine rozpixelované kvapky krvi, to mohlo byť lepšie urobené, aj keď si to na prvý pohľad ani nevšimnete. O výborné prísne logo a komplet artwork sa postaral Deather. K tomu ešte pripočítajme výborný zvuk zo štúdia Davos. Album Decapitation si zaslúži pozorné počúvanie, inak okolo vás len preletí a asi ho príliš neoceníte. Prišli by ste o zaujímavé zákutia a pestrý materiál, ktorý sa však odhaľuje postupne a vyžaduje si, aby aj poslucháč do toho niečo dal. Mám rád tento typ nahrávok, neomrzia a vedia prirásť k srdcu. Ak máte chuť na death metal, tak nech...
Recenzia – Jób – MMXIX – 2019
Na stránkach MetalExpressu sa už informácie o novej kapele Jób objavili, dokonca aj rozhovor, a teraz sa bližšie pozrieme na ich prvotinu, EP nazvané stručne a jednoducho rokom vydania MMXIX. Kapela uvádza ako domovské mesto Nitru, a na ich fb stránke som našiel veľmi pekne vystihnutý žáner, konkrétne „thinking man’s metal“ / post-metal / post-rock / sludge. Ďalšou dôležitou informáciou je, že v zostave nenájdeme vokalistu, teda inštrumentálna hudba. To by na začiatok a predstavenie celkom stačilo, kto chce vedieť viac, nech si prečíta rozhovor, takže poďme priamo k nahrávke. Hneď v úvode prvej z troch položiek zaznie ukážka z dokumentu Obrazy starého sveta, padne otázka „Čo má v živote cenu?“. Na takúto prudko filozofickú otázku sa veľmi ťažko odpovedá a chtiac-nechtiac sa určite zamyslí aj poslucháč. Hudba, ktorá mu bude znieť v ušiach sa k premýšľaniu hodí, aj preto považujem pojem thinking man‘s metal v kontexte MMXIX za veľmi výstižný. Dokumentárny úvod vždy vo mne vyvolá smútok a akýsi beznádejný pocit. A čo sa deje po hudobnej stránke? Žánrové zaradenie spomenuté vyššie je pomerne jasné, post prvky hrajú hlavnú rolu, osobne by som ešte pridal shoegaze, pri akustických pasážach som si spomenul napr. na staré albumy Opeth. Sludge burácanie v pozadí zahusťuje atmosféru, ale spomínané meditatívne nálady neruší a na prvý pohľad netvorí príliš dôležitú súčasť nahrávky. Linky gitár, ku ktorým sa výrazne pridáva basgitara, sa prepletajú a dopĺňajú, motívy sa jemne vyvíjajú, opakujú a nenápadne menia. Skladby gradujú, často na viackrát, striedajú sa búrlivé a pokojnejšie pasáže. Najviac som si obľúbil poslednú vec, jednoznačne najtvrdšiu, kde vynikne kontrast medzi éterickejším poňatím a tvrdými gitarovými riffmi. Výborný záver so skvelou gradáciou, ktorý volá po ďalšom vypočutí celého EP. Album si však aspoň čiastočnú pozornosť vyžaduje, inak preletí okolo bez povšimnutia nečakane ľahko a rýchlo, čo by mohlo byť jeho hlavné úskalie. Na záver si dovolím tvrdenie, že vokál vám určite chýbať nebude. MMXIX je slušná porcia hudby, aj keď 20 minút utečie ako voda a nahrávku často otočíte viackrát. Pochvalu si zaslúži grafické stvárnenie, rovnako aj výborný zvuk. Som zvedavý na ďalšie nahrávky Jób, najmä na dlhotrvajúci album, keďže za krátky hrací čas sa pocit nudy nedostavil, ale uvidíme ako to páni utiahnu na dlhšej stopáži. Kontakt: https://jobband.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/job.band.sk/ Hodnotenie:...
Recenzia – Brutally Deceased & Embrional – Scornful Death Trail – Doomentia Records – 2019
Split albumy v death metale nie sú až tak bežné ako v niektorých iných žánroch, ale samozrejme až taká rarita to zas nie je. A keď sú také nadupané ako Scornful Death Trail, tak nie je o čom a treba počúvať. Po tri položky od obidvoch kapiel, celková doba hrania skoro 25 minút, to je celkom slušná porcia muziky, veď nejeden plnohodnotný radový album máva niekedy kratší hrací čas. Českí majstri špinavého severského death metalu Brutally Deceased idú na rad ako prvý a začínajú veru zostra. Keď som počúval prvýkrát a rozbehol sa riff úvodnej Asceticism (A Seance of Death Eternal), zažil som pocit aký už dlho nie. Ten riff ma doslova posadil na zadok, to sa mi už často nestáva. Špina a chytľavosť zároveň, jeden z najlepších, aké som minimálne v poslednom čase počul. Nadšenie mi vydržalo aj ďalej, všetky tri položky držia latku kvality prekliate vysoko a dajú sa počúvať dokola bez straty efektu. Brutally Deceased to naozaj vedia a ich forma je neuveriteľná, jedna z najlepších „švédskych“ kapiel na svete. Satanic Corpse vyšlo v 2016, už nech je tu ďalšia radovka. Poliaci Embrional mali po Brutally Deceased ťažkú úlohu a zo začiatku mi ich polovica pripadala nevýrazná a tak trochu zanikala. Časom som sa však do toho dostal a začal si plne vychutnávať aj druhú polovicu splitu. Tvorba Embrional je rafinovaná, menej priateľská a na počúvanie náročnejšia, pripomína mi skôr zámorskú scénu, niektoré momenty napr. Morbid Angel alebo Immolation. Osobne je to moje prvé stretnutie s týmito Poliakmi, aj keď už majú za sebou tri radové albumy a skoro 20 rokov existencie. Aj na spoznávanie nových mien a zoskupení sú splity užitočné. Nahrávku vydali Doomentia Records, parádny obal od Rafała Wechterowicza staroškolskou smrťou doslova dýcha a je to proste klasika, aká sa k Scornful Death Trail hodí. Ťažko povedať, či je niektorá polovica lepšia, každá je iná a pristupuje k žánru z inej strany. Takže v skratke: super nahrávka a celkové hodnotenie ani nemusím deliť na dve podhodnotenia, keďže sú rovnako dobré, resp. výborné. Kontakty: https://www.facebook.com/brutallydeceased/ https://brutallydeceased.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/Embrional/ https://embrional.bandcamp.com/ Hodnotenie:...
