Kým nás Smrť nespojí: 5. časť – Symfónia lariev – Grind, gore a iné zrúdnosti
apr26

Kým nás Smrť nespojí: 5. časť – Symfónia lariev – Grind, gore a iné zrúdnosti

Zverejnené v apr 26, 2020

Za múrmi starého cintorína dopadá na hlavy smútiacich tichý dážď. Pietnu chvíľu prerušuje iba niekoľko naučených a rokmi otrepaných fráz od kňaza. Každý pohreb je taký malý osobný horor pre každého, tu ale pozostalí na seba iba pokukujú a v hlavách si prerátavajú, koľko komu po nebožtíkovi pripadne do lona. Že neodišiel dobrovoľne je zrejmé na prvý pohľad. Jednoizbový, drevený byt určený na večnosť je už uložený v jame a dav sa rozpŕchol. O pár dní si nikto na meno jeho nájomníka ani nespomenie. Skutočný horor ale čaká domnele mŕtveho. Z historických prameňov sú známe prípady o ľuďoch, ktorí sa prebudili šesť stôp pod zemou. Keďže sa náš uväznený hrdina venoval počas života týmto témam, bol si toho vedomý. Nikdy ho ale nenapadlo, že sa to prihodí jemu. Napriek tomu, že otvoril oči, tma neustúpila. Zatuchlé zvyšky vzduchu sa rýchlo míňali a jeho prepadla panika. Nevedel čo robiť, a tak iba šialene kričal, čím sa oberal o posledný kyslík a aj o to, čo ho behom života najviac zdobilo. Zdravý rozum. Zrazu sa iba mocne rozrehotal a upadol do spárov spánku. Vibrácie spôsobené krikom odtrhli od posledných súst krvilačné červy, hodujúce na posledných tkanivách vo vedľajšom hrobe. Poháňané pudom sebazáchovy im drevené steny rakvy nerobili najmenší problém a dostali sa cez obal k vytúženému čerstvému pokrmu. Začali ho neuveriteľne pahltne požierať, čím už muža odsúdeného k pozretiu naposledy prebrali k chvíľke života. Cez chodbičky v pôde sa mu dostalo letmého závanu vzduchu a vydal z ešte stále prekvapujúco fungujúcich hlasiviek posledný výkrik šialenej bolesti. Červy pokračovali v obžerstve a do pár minút bolo po hostine. Do stále teplých útrob nakládli vajíčka svojho rovnako nenásytného potomstva a odobrali sa pátrať po ďalšej porcii čerstvej mršiny. Z vajíčok začali vyliezať stovky hmýriacich sa lariev, ktoré vydávali ukrutne hlučný, mľaskavý rámus. Ak sa pri prechádzke cintorínom započúvate a započujete podobné zvuky, vedzte, že ide o symfóniu lariev, ktoré sa tešia zo života po živote. Tentokrát som sa v úvode nenechal uniesť žiadnym hororom. Aspoň teda nie úmyselne. Ale tá téma rozkladu je takým leitmotívom grindu vo všeobecnosti. Či už vnímate grindovú muziku po vzore patologickej uličky a doslovného rozkladu tela, ako nám to kedysi hlásali Carcass, Regurgitate, Haemorrhage… alebo dávate prednosť politickejšie ladeným kapelám ako Napalm Death, Brutal Truth apod., ktorí sa zase venujú rozkladu v spoločnosti, jedno je isté. Tá tému rozpadu a následných procesov v rôznych súvislostiach sa ťahá celým týmto žánrom. Čo majú však všetky tieto kapely spoločné po hudobnej stránke, je to, že zasiali na tento svet ten najagresívnejší a najšialenejší štýl. Keď už som spomenul Napalm Death, doteraz si pamätám na jednu historku z môjho detstva, ktoré...

Čítaj ďalej
Mark Riddick: Umenie vytiahnuté spod rozpadnutej krypty
apr21

Mark Riddick: Umenie vytiahnuté spod rozpadnutej krypty

Zverejnené v apr 21, 2020

Už sme tu dlhší čas nemali článok, ktorý sa nezaoberá striktne iba hudbou, ale umením v širšom rozsahu. V prípade Marka Riddicka je slovné spojenie širší rozsah naozaj na mieste. Medzi fanúšikmi prevažne extrémnej scény je známy ako vynikajúci maliar a jeho diela s hrdosťou prijali mnohé kapely. Stačí sa len rozhliadnuť niekde na koncerte a na oblečení nejedného vyznávača hluku nájdete nejaký morbídny motív, za ktorým stojí práve tento pán. Mark Riddick sa narodil 24. júna 1976 v Bossier City v Louisiane (pochádza z dvojičiek a so svojim bratom Mikom hral v niektorých kapelách, či projektoch ako Grave Wax, Moonrot, Equimanthorn, Unearthed…). Od roku 1991 začal ilustrovať demá, vytvárať logá atď. kapelám, fanzinom a aj vydavateľstvám v totálnom metalovom undergrounde. V roku 1998 ukončil štúdium na Greensboro College v Severnej Karolíne v odbore výtvarných umení a odvtedy sa naplno venuje prácam hlavne pre metalové podzemie. Okrem toho prispel niekoľkými prácami k seriálu Metalocalypse, vydal niekoľko kníh zaoberajúcich sa jeho tvorbou (Compedium of Death – 2012, Logos from Hell – 2015 a Morbid Visions – 2016), objavil sa v mnohých časopisoch ako Kerrang!, Terrorizer, Legacy či Metal Hammer. Mimo death metalu a extrémnej scény tvoril dokonca aj pre Justina Biebera, Rihannu, alebo niektoré odevné značky. Ako som vyššie spomínal, že v prípade tohto chlapíka sa jedná o multitalentovaného umelca, tak popri grafických prácach tvoril aj priamo hudbu. Už som zmienil niektoré kapely, v ktorých sa ocitol s jeho bratom, ale bolo toho samozrejme viac. Ja osobne za jeho najpodarenejší hudobný projekt pokladám Fetid Zombie, kde je zodpovedný za všetky nástroje a od roku 2007, kedy položil jeho základy, stihol vydať šesť albumov a obrovské množstvo splitiek. Aktuálne figuruje na zozname celkom rozbehnutého vydavateľstva Transcending Obscurity Records (napríklad spolu s kapelami ako Master, Paganizer, De Profundis, Gods Forsaken, alebo aj Slovákmi ONO). Myslím, že by nebolo zlé si pripomenúť nejaké albumy, ktoré sa hrdo prezentujú artworkom z dielne maestra Riddicka.   Arsis Visitant Agonia Records, 2018 Zase tak veľa kapiel, ktoré by defacto celú svoju kariéru zverili do rúk jedného umelca nie je. Jednou z výnimiek sú Američania Arsis. Môžno je aj trochu prekvapením, že sa nejedná o kapelu holdujúcu práchnivému old school death metalu, ale táto banda si to od svojich začiatkov krúti skôr v technickom, melodickom a moderne znejúcom death metale na spôsob povedzme The Black Dahlia Murder. Aj keď v ušiach fans majú väčší cveng zrejme staršie albumy, ja som vyberal album asi s najkrajším obalom. Tým je zatiaľ posledný album Visitant, kde by zrejme aj Ján Žižka pomocou jedného oka poznal prácu Marka Riddicka.   Avulsed Revenant Wars, EP Unholy Prophecies, 2013 Teší ma, že Mark...

Čítaj ďalej
Kým nás Smrť nespojí: 4. časť – Na východnom fronte hluk – Východoslovenský death metal
apr19

Kým nás Smrť nespojí: 4. časť – Na východnom fronte hluk – Východoslovenský death metal

Zverejnené v apr 19, 2020

Nešpecifikované miesto, nešpecifikovaný čas. Niekde na východnom fronte. Všade vo vzduchu je cítiť pachuť Smrti. Len zopár jedincov, ktorí ešte stihli vypadnúť z už tak preplnenej lopaty hrobárovi. Ich stopy sa odtláčajú do brečky tvorenej blatom a rozkladajúcimi sa ostatkami ľudí, ktorých už pohltili tie najnižšie možné pudy. V pätách sú im iba potkany, krkavce a podobné zvery, na ktorých obraz krvilačnosti sa menia aj postavy v uniformách. Kráčajú napriek hladu, únave a ťažkým zraneniam, k vidine záchrany a spásy. Že sa jej nedočkajú je jasné zrejme aj im samým… V momente však nastalo hrobové ticho a ťaživá atmosféra začala ešte väčšmi dopadať na hlavy jediných osôb v tejto bezbožnej pustine. V diaľke bol však počuť zlovestný šepot, a pretože ešte nemali zmysly úplne otupené, vydali sa za ním. S približovaním sa k miestu, odkiaľ vychádzal šepot, sa aj zvyšovala jeho intenzita. Keď prišli na miesto, tak už nešlo o šepot, ale o intenzívny krik, ktorý však nemal nikde na dohľad svojho autora. Krik sa už stával kakofóniou neskutočných škrekov, ktoré začínali pripravovať túto skupinku o posledné črepiny zdravého rozumu. Keď zrazu opäť nastalo ticho. Ale ticho doslova ohlušujúce. Prestal fúkať vietor, svet onemel. Zem tu ale bola skrvavená viac ako inde. Krvou už boli ale pošpinení aj oni. Táto krv sa ale prežierala na kožu a ďalej začala leptať tkanivá. Vojaci začali zo seba zhadzovať zvršky v nádeji, že sa toho zbavia, ale krv ich požierala viac a viac. Prešli od tichých, šepotavých vzlykov po krik ako týrané zvieratá. Až kým sa krv nenakŕmila nimi samotnými a oni sa proste rozptýlili do priestoru. Okolím sa rozhostilo zase ticho. Pokiaľ ho znovu neprerušil hluk na východnom fronte. Ak máte radi horory a vojnová tematika vám tiež nie je úplne cudzia, tak ste možno postrehli, že tento úvod som písal popri sledovaní filmu Deathwatch. Skoro ako Baywatch, lenže tu nepobehovali po pláži prsaté blondíny, ale Smrť si tu verbovala do svojich radov. Pretože Smrtka je to, o čo v tomto seriály ide (aj keď samozrejme jej umelecky a najmä hudobne stvárnená podoba), je to celkom pochopiteľné. A, samozrejme, východný front. Vysvetlenie je naprosto logické – východoslovenský death metal. Pre mňa je (alebo bol) východ takou liahňou množstva najmä originálnych a zaujímavých kapiel. Takže začíname. Nemohol som si však odpustiť otázku pre skupinu mojich vyvolených osobností, čím to bolo, že východ si vybudoval tak silnú pozíciu na metalovej mape Slovenska. Roman Regina (Typhoid): Keďže som na východe nevyrastal, nezažil som priamy vývoj tunajšieho UG. Poznal som dianie na strednom a západnom Slovensku, ale kapely z východu som poznal len vďaka nahrávkam. Sem tam sme hrali na východe, tak sme spoznali aj...

Čítaj ďalej
Kým nás Smrť nespojí: 3. časť – Exkurzia do vnútorností – Brutal death metal
apr12

Kým nás Smrť nespojí: 3. časť – Exkurzia do vnútorností – Brutal death metal

Zverejnené v apr 12, 2020

Muž prebúdzajúci sa na chladnej, špinavej podlahe, začal pomaly otvárať oči. V momente, ako sa mu zmysly začínali prinavrácať, prichádzala obrovská vlna bolesti. Zisťuje, že leží v kaluži krvi. Možno nie iba jeho vlastnej krvi. Chvíľu to trvalo, kým sa pozviechal na nohy. Začal sa rozhliadať po miestnosti, kde to zaváňalo pachom pokazeného mäsa a muchy si tu usporadúvali orgie, s cieľom zachovania potomstva. Dvere von z miestnosti boli otvorené a cesta bola lemovaná krvavými stopami. Niekde vzadu v hlave hlodala myšlienka, že by sa po nich nemal vydať, ale zvedavosť bola silnejšia. Chodba sa utápala v tme a iba sem tam prebliklo tlmené svetlo z umierajúcej neónky. Krátky moment svetla ukazoval chodbu v dezolátnom stave. Všade plesne a po zemi sa preháňali stáda krýs. Avšak cez špáry dvier na konci chodby bolo vidieť, že sa za nimi čosi deje. Podišiel k nim, otvoril ich a uvidel scénu ako z bizarného mäsokombinátu. Všade boli háky, na ktorých viseli ľudské torzá. Niektoré ešte celé, iným chýbali nohy, ruky, boli vypitvaní alebo boli na nich jasne vidieť stopy po zuboch. Pri pohľade na tento výjav sa neubránil zvracaniu. Zvuk dopadajúcich zvratkov vyrušil mäsiara. Obrovský chlap v krvavej zástere. Prívetivo rozhodne nevyzeral. Z diery, kde bolo kedysi oko, mu vytekal iba pramienok hnisu a jeho tvár pokrývali stovky jaziev. Zato zuby zdravé, silné a pripravené utŕhať kusy (ľudského) mäsa. Železnou tyčou udrel muža po hlave a ten upadol do mdlôb. Prebral sa na špinavom stole, z ktorého najprv mäsiar zhrnul na zem niekoľko okúsaných panvových kostí. Avšak mäsiar do neho dostal nejakú drogu, ktorá ho úplne paralyzovala. Vyzliekol ho, spoza pása vytiahol starý hrdzavý nôž a zjavne nie prvýkrát rozrezal brušnú dutinu. Začal z neho vyberať črevá, vešať ich okolo seba a s obrovskou dávkou obžerstva sa vrhol do ešte stále živého neboráka. Ten pod vplyvom drog nedokázal nič iné iba pozerať, ako on sám mizne v nenažranom kanibalovi a plakať, kým z neho úplne nevyprchal posledný nádych znamenajúci život. Mäsiar si po ukojení hladu utrel ústa od krvi, nôž schoval pod zásteru a začal uvažovať, komu v jeho nechutnej špajzi najbližšie navštívi vnútornosti. Taký ten buranský typ hororov na spôsob Texaského masakru mi k agresívnej, ultra chorobnej brutálnej muzike sedí ako zaparená prdel na latrínu. Každá druhá kapela má textovú záľubu v kanibalizme, sériových vrahoch, rozklade atď. A možno by sa ten brutal rámus páčil aj Leatherfacovi a sympatickým rodinkám z Wrong Turn, či Hills Have Eyes. A, samozrejme, Slovensko má (resp. malo) taktiež nejednu kapelu vyznávajúcu tú najodpornejšiu vetvu kovu smrti. Ale zbytočne tu budem prehadzovať slová ako rodina Sawyerovcov mäso návštevníkov ich texaského regiónu na jazyku, a tak sa...

Čítaj ďalej
Kým nás Smrť nespojí: 2. časť – Pitvou sa to nekončí – Old school death metal, part. II
apr05

Kým nás Smrť nespojí: 2. časť – Pitvou sa to nekončí – Old school death metal, part. II

Zverejnené v apr 5, 2020

Smrť nie je konečné štádium a pitvou to nekončí. Povedal si raz jeden človek s podnikateľským plánom. Ľudia sú iba číslo a sú nahraditeľní. Ale kým žijú, tak sú stále s niečím nespokojní. Väčšinou sa ľudia s túžbou po moci a s potrebou hromadenia majetku neštítia ani tých najdesivejších praktík. A tak vznikajú príbehy podfarbené krvou. Noviny začali plniť titulky o brutálnych vraždách a desiatkach zmiznutých ľuďoch. Byť novinárom prináša aj pátranie, ktoré môže priamo ohroziť život a tak sa mladý a po uznaní dychtiaci lovec senzácií, vydal pátrať po tejto husiu kožu naháňajúcej záhade. Pretože bolo približne známe, odkiaľ ľudia miznú, nastúpil na posledný vlak a v úkryte čakal, kým spoj nedorazí do konečnej stanice. Vo vlaku bolo ešte zopár stratených existencií, ktoré tiež omrzel život. Vlak dorazil do stanice, kde výpravcom je Smrť. Zhaslo svetlo a tých pár ľudí tomu ani neprikladalo význam, iba sa začalo dvíhať a chceli pomaly vyjsť von. Dvere však nešli otvoriť. Bolo počuť iba kroky, ako sa k nim čosi blíži. Na opačnej strane vagóna bolo počuť, ako sa dvere otvorili a kroky sa naďalej blížili. Ozval sa však ešte jeden zvuk – z púzdra tasiacej čepele, hladnej po nových zárezoch. Bola tma a nikto nevedel, odkiaľ príde radikálny rez a nakoniec zavládlo iba ticho. Tento masaker počúval z krytu aj novinár, ktorý so zatajeným dychom začínal ľutovať, do čoho sa to uvŕtal. Ale pretože veľmi túžil prísť veci na koreň a pretože už bolo naozaj dlho ticho, rozhodol sa vyliezť zo skrýše. Uvidel niekoľko podrezaných tiel uložených v uličke. Napadla ho myšlienka, ktorú mal oľutovať. Jedného tela sa zbavil a on sám sa rozhodol tváriť ako umrlec. Po chvíli sa do vagónu vrátila osoba, ktorej ruka zabíjala a začala telá bez života nakladať do auta. Auto vyrazilo nocou a zamierilo si to do jednej výrobnej haly. Vrah povykladal telá a odniesol ich dovnútra. Tu už čakalo niekoľko ďalších komplicov, ktorí sa s nabrúsenými nožmi dali do diela. Všetky telá vypitvali, kým sa nedostali k novinárovi, ktorý ich síce prekvapil tým, že stále žil, ale proti prevahe nemal žiadnu šancu. Bolo hotovo a do miestnosti vstúpil elegantne odetý muž s hrubou knihou v rukách. Knihu položil na stôl, zapálil sviecu, prehrabal sa vnútornostiach, z ktorých si odjedol a začal citovať z knihy. Po niekoľkých minútach bol rituál u konca. Vypitvané, mŕtve telá sa začali samovoľne dvíhať a vychádzať z miestnosti. Prešli do obrovskej haly, kde množstvo strojov ovládali ďalšie takéto mŕtve, ale zároveň stále živé, na slovo poslúchajúce torzá. Pridali sa k nim noví jedinci a spoločne začali pracovať. Za novinárom prišiel chlap, ktorý predtým čítal z knihy a do ucha mu...

Čítaj ďalej