Muž prebúdzajúci sa na chladnej, špinavej podlahe, začal pomaly otvárať oči. V momente, ako sa mu zmysly začínali prinavrácať, prichádzala obrovská vlna bolesti. Zisťuje, že leží v kaluži krvi. Možno nie iba jeho vlastnej krvi. Chvíľu to trvalo, kým sa pozviechal na nohy. Začal sa rozhliadať po miestnosti, kde to zaváňalo pachom pokazeného mäsa a muchy si tu usporadúvali orgie, s cieľom zachovania potomstva. Dvere von z miestnosti boli otvorené a cesta bola lemovaná krvavými stopami. Niekde vzadu v hlave hlodala myšlienka, že by sa po nich nemal vydať, ale zvedavosť bola silnejšia. Chodba sa utápala v tme a iba sem tam prebliklo tlmené svetlo z umierajúcej neónky. Krátky moment svetla ukazoval chodbu v dezolátnom stave. Všade plesne a po zemi sa preháňali stáda krýs. Avšak cez špáry dvier na
konci chodby bolo vidieť, že sa za nimi čosi deje. Podišiel k nim, otvoril ich a uvidel scénu ako z bizarného mäsokombinátu. Všade boli háky, na ktorých viseli ľudské torzá. Niektoré ešte celé, iným chýbali nohy, ruky, boli vypitvaní alebo boli na nich jasne vidieť stopy po zuboch. Pri pohľade na tento výjav sa neubránil zvracaniu. Zvuk dopadajúcich zvratkov vyrušil mäsiara. Obrovský chlap v krvavej zástere. Prívetivo rozhodne nevyzeral. Z diery, kde bolo kedysi oko, mu vytekal iba pramienok hnisu a jeho tvár pokrývali stovky jaziev. Zato zuby zdravé, silné a pripravené utŕhať kusy (ľudského) mäsa. Železnou tyčou udrel muža po hlave a ten upadol do mdlôb. Prebral sa na špinavom stole, z ktorého najprv mäsiar zhrnul na zem niekoľko okúsaných panvových kostí. Avšak mäsiar do neho dostal nejakú drogu, ktorá ho úplne paralyzovala. Vyzliekol ho, spoza pása vytiahol starý hrdzavý nôž a zjavne nie prvýkrát rozrezal brušnú dutinu. Začal z neho vyberať črevá, vešať ich okolo seba a s obrovskou dávkou obžerstva sa vrhol do ešte stále živého neboráka. Ten pod vplyvom drog nedokázal nič iné iba pozerať, ako on sám mizne v nenažranom kanibalovi a plakať, kým z neho úplne nevyprchal posledný nádych znamenajúci život. Mäsiar si po ukojení hladu utrel ústa od krvi, nôž schoval pod zásteru a začal uvažovať, komu v jeho nechutnej špajzi najbližšie navštívi vnútornosti.
Taký ten buranský typ hororov na spôsob Texaského masakru mi k agresívnej, ultra chorobnej brutálnej muzike sedí ako zaparená prdel na latrínu. Každá druhá kapela má textovú záľubu v kanibalizme, sériových vrahoch, rozklade atď. A možno by sa ten brutal rámus páčil aj Leatherfacovi a sympatickým rodinkám z Wrong Turn, či Hills Have Eyes. A, samozrejme, Slovensko má (resp. malo) taktiež nejednu kapelu vyznávajúcu tú najodpornejšiu vetvu kovu smrti. Ale zbytočne tu budem prehadzovať slová ako rodina Sawyerovcov mäso návštevníkov ich texaského regiónu na jazyku, a tak sa do toho pusťme po hlave.
Brutal death má kvôli lyrickým témam a vizuálu obalov, či merchu takú nelichotivú povesť. Ale s takýmito predsudkami spoločnosti sa stretol asi každý, kto čo i len trochu pričuchol k extrémnejším žánrom a nemuselo ísť zrovna o túto konkrétnu škatuľku. Minimálne rýpanie kvôli dlhým vlasom (ech, tak mi je za nimi smutno…) si užil skoro každý. Ako to ale videli postavy undergroundu, ktoré som poprosil o názor, to sa dozviete v nasledujúcich riadkoch.
Roman Regina (Typhoid): Samozrejme som sa stretol a celé roky som počúval podobné otázky týkajúce sa či už obalov, môjho vzhľadu, piercingu v nose, mŕtve telá na tričkách… Čo sa týka textov, bez ohľadu na to, o čom kapely skutočne píšu texty, si aj tak všetci nezainteresovaní mysleli, že texty týchto kapiel sú len o nezmysloch, mŕtvolách, katastrofách. Ja som sa vždy snažil písať zmysluplné veci, nechcel som, aby sme zapadali do toho klišé o odrezaných hlavách. Tými textami sa dá tiež niečo vyjadriť, hoci veľká časť kapiel či ľudí túto stránku podceňuje a prehliada. Môj prvý text bol ako prvák na strednej o drogách, po krátkom čase som napísal v škole Painless Treatment z Rupturedu, čo je text o ekologickej katastrofe, potom tretí bol o samovrahoch. Tieto témy ma oslovujú dodnes. Čo sa týka reakcií okolia, nikdy som ľudí nepresviedčal, že to, čo sa páči mne, je najlepšie. Pokiaľ sa dalo, správal som sa nenápadne, pretože jednu vec som neznášal „no urob ten hlas, ako to spievaš“, medzi kamarátmi mimo metalu, v rodine na návšteve, v práci.
Martin Lukáč (Nomenmortis): Kto sa s tým nestretol? Sledovať pobúrenú a vydesenú „slušnú verejnosť“ bola sranda, menej už s jej snahami zakazovať veci. Minimálne jednu zakázanú akciu, kde sme mali hrať, si pamätám. Časom si hlavne uvedomíš, že nemá cenu snažiť sa niečo niekomu vysvetľovať, lebo je to strata času. Naučíš sa aj, najlepšie na cudzích príkladoch, že sa nemáš na verejnosti prejavovať ako pózujúci pitomec a lopata a písať si napr. texty, za ktorými si môžeš stáť jednak tak, že to nie sú detské kraviny a jednak aj nejako vyzerajú. Celkovo je asi lepšie písať si nejaké fantázie alebo popisovať XY fakty, než produkovať „názory“, lebo to je v metale celkovo dosť často solídny kabaret. Ale ak máš mať slobodu umeleckého vyjadrenia, tak máš rátať aj s kritikou. V tomto si treba vedieť povedať: „Nie som tu na to, aby som každému robil radosť, zvlášť keď zďaleka nie každý za to stojí.“ :-D
Roman Halmo (Craniotomy): Veľa ľudí túto hudbu celkom nechápe, nevidia a necítia to tam ako my a tým pádom ich reakcie sú kadejaké. Stretol aj stretávam. Väčšinou to riešia paradoxne tí najväčší antivirtuózi, čo do toho vidia ako ja do katolíckych novín. Pokiaľ vidím, že to nemá s dotyčným význam sa o tom baviť, netlačím, nevysvetľujem. Buď sa s tým narodíš alebo umri smutný. :D Keď však vidím záujem, prirodzené reakcie, duchaprítomnosť, keďže vedia, že ani ja nie som žiadny masový vrah, tak doplním chápavosť, vysvetlím, nech v tom majú úplne jasno.
Anton „Lepra“ Varga (Abortion): Texty v death metale nezohrávajú nejak dôležitú úlohu, lebo tam sa každý sústreďuje na hudbu. To skôr grind a crust kapely zabŕdajú do politických tém. My sme mali dlho problém so skladbou „Punk is Dead“, ktorú si punks vyložili tak, že útočíme na ten štýl, pritom to bolo úplne opačne, keďže to bola kritika na falošných punks. Väčšinou to boli slovné útoky na koncertoch, ale až na jednu bitku, nič moc.
Roman „Elevo“ Laššo (Dehydrated, ex-Depresy): Áno, death metal je extrémna muzika, vyjadruje pocity na danú vec v čase, v ktorom žijeme, na minulosť, s ktorou sa nestotožňujeme, alebo skôr pohŕdame tými, čo ju robili – alebo robia, ľudia, rôzne skupiny ľudí a náboženské sekty. Je to individuálne, ako to kto zoberie a prenesie do svojich textov a tým aj vizuálne na obal. Je to vec každého, čo tam chce. O čom chce spievať a čím zaujať. Vizuál. image… neviem, toto je môj názor. Ale k metalu samotnému to prirástlo a patrí mu to. Smrť, utrpenie, peklo, tiene, temno… a iní bubáci.
Martinus Sukhoi (Realms of Chaos, Dementor, ex-The Infinite Within): Samozrejme, že som sa stretol, kto z nás metalistov sa s tým nestretol. Nepamätám si ale na nič konkrétne, zrejme vždy to bola nekonštruktívna kritika, ktorá pramenila, podľa mňa zo strachu. Death metal je hudba, ktorá je veľmi agresívna, energická a intenzívna. Skrýva v sebe niečo zvieracie, čoho sa mnohí ľudia môžu zľaknúť. U niekoho to má práve opačný efekt ako u nás. Som si plne vedomý, že nie každý človek dokáže vstrebať death metal, a to sa mi na tomto žánri veľmi páči. Celkovo v bežnom živote, až na pár nie moc príjemných pohľadov, sa skôr stretávam s pozitívnymi reakciami priam až podporou, čo je celkom dobrý signál.
René Blahušiak (ex-Demenor): Samozrejme, že som sa stretol s rôznymi, aj kontroverznými názormi. Mladí ľudia majú tendenciu vyjadrovať svoje myšlienky v extrémnejších formách. Sú presvedčení, že ich názory sú tie najsprávnejšie a sú ochotní sa za ne biť a hádať sa až k smrti. My sme tiež brali hudbu ako prostriedok na vyjadrenie svojich myšlienok a kritiku systému, ktorý sme neznášali. V podstate to bola úmyselná provokácia. Tým pádom je jasné, že vyvolala aj negatívne reakcie. A vôbec nám to nevadilo. Skôr naopak. Nemali sme problémy sa púšťať do konfrontácií. Rovnako aj vizuál sme sa snažili prispôsobiť žánru a textom, ktoré sme písali. Poviem ti, nie že by som na veci, o ktorých sme vtedy písali zmenil názor, ale s vekom a novými zodpovednosťami a prioritami sa pre mňa stali nepodstatné. Určite by som teraz reagoval inak ako vtedy.
Že ja bývam kúsok pri Hlohovci, a tým pádom mám bližší vzťah k zakáľačom z Craniotomy, to je proste fakt. Otvorenie kafilérky sa datuje do roku 1998 a o dva roky na to vzišlo spod odtoku plného zatuchliny prvé a vlastne jediné demo …and from Flesh to Bone. Demo nahrala trojica Pygo, Halmo a Šuška, len basu im pohostinsky nahral Paľo Ondriš (Nekultúra). Prvý dlhohrajúci album It´s Not Cut Out – It Can´t Be Eaten znamenal rozrastenie sa kapely až na kvintet, keď sa k nim pridal bassmajster Šampón (Attack of Rage, ex-Eternal Bleeding…) a taktiež druhý gitarista Peter Szemenyei. Posledný menovaný pán sa ďalšieho albumu nedočkal, a tak Cut a Piece for Your Hunger nahrala už klasická štvorica. V tomto období im padli za obeť festivaly ako Brutal Assault, Obscene Extreme,
Mountains of Death, či Drachten Deathfest. Nahrávania tretieho albumu sa už nezúčastnil Pygo, a tak bolo treba nájsť nové hrdlo. Pri albume Catharsis sa za mikrofón postavil „řvoun“ so pseudonymom Wewer a celkovo sa album niesol v inom duchu ako doterajšia tvorba. Nebol to až taký zahuhlaný death metal, ale albumom sa niesol skôr surový a chladný zvuk, čo bolo počuť najmä u bicích. Taktiež Wewerov vokál nesiahal až do takých hĺbok ako ten Pygov. Album sa u fanúšikov nestretol s až tak veľkým pochopením a po čase sa vrátil Pygo. Nejaký čas pôsobili v kapele obaja speváci, ale nakoniec sa pri týraní hlasiviek osamostatnil opäť Pygo. Rok 2013 sa niesol v znamení vydania nového albumu Supply of Flesh Came Just in Time, ktorý označili aj štýlovo spriaznený Nóri Kraanium ako za definíciu žánru slam. Samozrejme sa album dočkal krstu na domácej akcií Flesh Party. Podobne tomu bolo aj o dva roky neskôr pri zatiaľ poslednom albume Overgorged Flesh Flies Dying Slowly. Album si držal vysoký štandard, avšak na kvality predchodcu nedosiahol. Kapela aj naďalej masívne koncertovala a v roku 2017 ešte vyslala medzi fans kompilačku prvých troch albumov pod názvom Old Poetry of Rotting Flesh. V tomto období kapelu opäť opustil Pygo kvôli pracovnej vyťaženosti a na dva roky sa stal hlasom kapely mladý Košičan Aďo. Léta Páně roku minulého sa však Pygo zas a znova vrátil a pomedzi všetky tie pukaly, háky na mäso a sekáče sa kujú pikle na nový album.
Craniotomy
Supple of Flesh Came Just in Time
Amputated Vein Records, 2013
Keď sa tak na to pozerám zo široka, tak väčšina tých albumov, ktoré vyberám z nejakého dôvodu ako zásadné (aspoň teda pre mňa), majú väčšinou už celkom dávny dátum výroby. Včasná dodávka mäsa od Craniotomy patrí k tej malej skupinke mladších štichov. Aj keď tento album tohto roku sfúkol už sedem sviečok na svojej narodeninovej torte. No ale stále je to taký ten capart, ktorého by ste mohli poslať pre pivo (alebo trávu, čokoládu… záleží čisto od vás, akej neresti holdujete). Nechutne slizký, opĺzly, zvrátený a zbastardený capart. V dobrom slova zmysle. Nie náhodou som si ten roztomilý ksicht z obalu s úsmevom od ucha k uchu, dal vytesať v tatérskom štúdiu do mojej kvázi mramorovej pokožky. Som sa rozcítil, zase… Ale v momente ako mechanika roztočí kotúčik do správnych otáčok, už po vás bude načahovať svoje zajebabrané ruky Mr. Butcher, teda prvá skladba albumu. Z atmosférického
intra vás preberie bicia artiléria, gitarové struny, ktorými by sa aj Ježiško nechal zmyselne bičovať a najmä neľudský Pygov vokál, hlboký tak, že aj dno Mariánskej priekopy je ešte celkom vysoká méta. Sú také tie chvíle v živote kapiel, keď sa proste sudičky konečne dohodnú, že toto je ten moment, kedy príde ten zlomový bod, alebo sa tie fuchtle len ožrali a museli si to odmakať hudobníci. Či už dávate prednosť mytologickému vysvetleniu alebo ste skôr za racionálny výklad udalostí, fakt je ten, že ten zlomový bod pre Craniotomy bol práve album Supply of Flesh Came Just in Time. Od úvodu v podobe pána mäsiara, cez tú výbornú tancovačkovú pasáž v strede Endless Torture, až po znovu nahratú šlupku z prvého albumu – He Torture the Brain with a Drill. Všetko funguje ako má, všetko do seba pasuje ako skladačky Ľudskej stonožky. Navyše je tento album ošetrený skvelým zvukom, čo bola disciplína, v ktorej predošlé albumy tak trochu pokrivkávali.
Pohľad zvnútra (Roman Halmo): Ja si tiež myslím, že tento album je zatiaľ náš top. Uvidíme, čo prinesie náš 6. album, ktorý by sme mali íst náhravať ešte toto leto. Už to bude 5 rokov od posledného albumu! Neuveriteľne to letí a verím, že Supply of.. prekoná. Oki, späť k otázke. Spomínam si naň triezvo :) Nie je to až tak dávno, cca 8 rokov. Nahrávali sme ho prvýkrát mimo Slovenska, na dvakrát (kvôli vydavateľovi, ktorý chcel minimálne 8 songov, keďže sme ich mali prvýkrát len 5), a to v štúdiu Shaark v CZ, čo bola skvelá voľba. Po zverejnení prvého songu sa nám ozval spomínaný label Amputated Vein Records z Japonska, ktorý nám priniesol veľa nových fans a koncertov. Tento album bol ako náš prvý nahrávaný na klik, čiže tu bol výrazný posun okrem iného aj v presnosti. V štúdiu som mal niekoľko požičaných aparátov a bední pre možnosť širšej škály zvuku. Po nahravaní vždy večer nejaká návšteva kamošov v štúdiu alebo výbeh do miestnych pohostinstiev a reštaurácií. No jednoducho jedna pekná dovolenka. Hodnotím ho stále veľmi dobre a nemenil by som už na ňom asi nič.
Facebook: https://www.facebook.com/CRANIOTOMY-109691269053162/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=KWLuJ3_3sTs
Ach, tie roky deväťdesiate… Roky mojej nevinnosti. Škola ma začala (akože) trápiť až v druhej polovici desaťročia, svet bol gombička. Môj hudobný obzor zaberali kompilačky Šmolkov a Peter Nagy a deti. Medzitým sa však na scéne,
ktorá sa mala stať mojou alma mater, diali veci. Jednou takou bol vznik ochorenia zvaného Typhoid v roku 1995. Tlačítko play stopneme na roku 1997, kedy kapela mala poruke prvú fyzickú vec, ktorou bolo demo Infestines of Immortality (ktoré sa o štyri roky neskôr dočkalo nového vydania s bonusom v podobe coveru od Possessed – The Exorcist). A tak začala spanilá jazda jedného z najkultovejších mien slovenského death metalu ako takého. Prvé fullko poznačilo koniec milénia a nieslo meno Ruptured Self Control. Vlastne až po zatiaľ posledný album Disfigured by Blind Faith z 2008 (medzitým sa vyskytlo ešte skvelé EP Deoxyribonucleic Accident) držala pokope zostava Roman Regina, Jozef Flimel a Ďuso Mokrý. Len teda v prípade posledného albumu sa trio rozrástlo na kvartet a druhých šesť strún ešte obhospodároval Rado Godál (ex-Synthetically Revived). Aktuálnu zostavu kapely tvoria dvaja pôvodný členovia Roman a Jozef, ktorých doplňujú Sead Bihorac (Mortally Infected, ex-Brute) a Rado Kluvanec (ex-Devoid) a vraj sa tento rok už dočkáme nového albumu. Tak uvidíme.
Typhoid
Ruptured Self Control
Immortal Souls Productions, 1999
Ja sa v tých lekárskych hatmatilkách nevyznám, ale dostať týfus asi nie je sranda. Ale dostať týfus, inak povedané Typhoid do uší, zase až taký problém nepredstavuje. Keď som si tak sadol a rozmýšľal, ktorý album od nich vybrať, dostavila sa malá dilema. Ja ich mám vlastne rád všetky. Ale pretože vo mne drieme taký požierač old schoolu, ktorého nasýtiť je fakt problém, najviac po mne pomrkával debut Ruptured Self Control. Na úvod vás jemnou a hebkou rukou pohladí intro titulnej skladby, pomaličky sa nálada stupňuje za zvuku basgitary a potom už bicie sťa zbíjačka, odvalia riadny kusisko BDM kameňa. Skladby na vás dopadajú ako povestné kladivá Buda Spencera a vy sa nemáte ani kam uhnúť. Brutalita sála z každého kúta. Ale tie údery sú pre vás (na rozdiel od tých nešťastníkov, ktorých opečiatkovali päste bývalého talianskeho plavca) viac ako to pohladenie z úvodu. Ten nenažranec bažiaci po old schoole, ktorý tak parazituje vo mne, mi našepkal Ruptured Self Control asi aj z toho dôvodu, že aj keď je tento album právom radený v ranku brutal death metalu, tak niekde tak pod povrchom tam cítim také klasickejšie death metalové postupy. Stačí si pustiť napr. Sudden Death a už z toho úvodu cítiť jednu známu holandskú death metalovú legendu. Patrick Mameli by si asi spokojne podupával do rytmu. Ale nie je to iba prípad tejto skladby. Na viacerých miestach tam cítim, že Typhoid na tomto albume urobili takú nadstavbovú formu Pestilence (už minimálne názvy kapiel). Technické postupy, brutal death, a to všetko prešpikované old schoolom. Ak by som tu mal známkovať (čo na šťastie nerobím, lebo ma to vážne nebaví), tu by na vysvedčení svietilo jednoznačne – prospel s vyznamenaním.
PS: tieto štyri fotky mi poslal Roman Regina, sú z obdobia natáčania Ruptured Self Control a bol by hriech sa o ne nepodeliť.
Pohľad zvnútra (Roman Regina): Bola to pre nás mimoriadne intenzívna doba, pretože rok 1997 sme viac menej prežili bez Ďusa, ktorý bol v armáde, s občasnými koncertami, keď sa dostal domov. Takže sme boli po jeho návrate konečne slobodní robiť materiál a hrať. Cvičili sme denne, koncert hrali každý víkend. Keď sme nehrali, tak sme boli ako fans na nejakom koncerte. Napriek tomu sme materiál na debutový album dali dokopy asi za pol roka. Nahrávanie bolo vždy v tej dobe rýchle a s nadšením. Štúdio Exponent bolo miestom zábavy. Človek bol pod čiastočným tlakom, aby to dal čo najlepšie, ale samotní zvukári boli veľkí srandisti, zvlášť Sanchez. On vedel veľmi dobre odľahčiť náladu. Môžem o tomto nahrávaní prezradiť jednu takú srandu, že nevypili sme snáď ani kvapku alkoholu, napriek tomu sme sa vedeli zariadiť a veselo bolo každý večer. Jediný triezvy, ako vždy, bol Jozef, no napriek tomu nevedel povedať slovo „najneobhospodarovateľnejšia“. Rovnako potom bolo fajn stretnúť živého umelca, maliara, a zároveň nášho rovesníka z mesta, ktorý tvoril seriózne umenie a my sme mu dali jasné zadanie, navrhnúť obal s motívom prerušeného sebaovládania. Urobil to svojsky a výborne. Žiadne skice, postupné dotváranie. Navrhol to a bol s tým každý z nás spokojný. Snáď len pár detailov sme doladili. Veľa ľudí považuje tento album za top, hoci to bol len momentálny obraz nášho vývoja. Rozhodne skvelý štart do sveta s takým materiálom. Od tých čias sme sa žánrovo ešte o malý kúsok posunuli. Už v čase pred albumom sme totiž naživo hrávali cover od Dying Fetus. Vtedy to poznali len najskalnejší, no my sme boli namotaní na brutálnejšiu formu death metalu, čo sa potom prenieslo do ďalšej tvorby. Roky sme nehrali nič z Rupturedu. Niektoré songy by sme museli pracne cvičiť. Ale rozhodne ich pár nacvičíme a zaradíme do setu. Teraz je v kurze hrať old school sety starých albumov. Uvidíme, rozhodne nejaké staré tracky oživíme.
Facebook: https://www.facebook.com/typhoidband/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=4m5xSi4JsmM
Opäť polovica posledného desaťročia minulého storočia. Žilina. Nezačnem pri tej známejšej kapele z tohto mesta, ale
nakuknem pod (už žiaľ vychladnutú) pokrievku inej, ale podobne kultovej kapely. Najskôr niesli meno Undead, kým sa po čase ustálilo meno, pod ktorým ich poznal svet prasačích vokálov a neznesiteľného rámusu. Brutálni maniaci Goreopsy. Kapela známa tým, že bubeník z mäsa a kostí sa u nich nikdy nejako neuchytil. A tak bol stálym členom kapely automat. Mimo to ale Prasi a spol. dostali medzi ľudí hudobnú brutálnu zatuchlinu, ktorú nájdete zhmotnenú na troch diskoch – splitku s japonskými gore nezbedníkmi Catasexual Urge Motivation (ešte s menom, kde v názve chýba E), EP Intentional Disfiguration a fullke Co. – Ed Killer. Čo sa týka hudobnej stránky, tak šlo o jednu z najbrutálnejších zostáv análov slovenského UG, ktorá kombinovala brutal death (z dnešného pohľadu možno aj slam), nechutne slizký gore a technicky postavené riffy. Žiaľ, hovoriť môžeme iba v minulom čase, pretože kapela je už pekných pár rokov neaktívna, ale spletité zákutia death metalu už neraz vyhodili nejednu oživenú zombie, takže stať sa môže všeličo.
Goreopsy
Co.-Ed Killer
Life Fluid Productions, 2004
Sú kapely, ku ktorým som sa dostal celkom neskoro. Aj keď meno Goreopsy evidujem dlho, len akosi som sa k ich veciam
ani za toho boha nemohol prepracovať. Ale nakoniec má všetko šťastný koniec. Hm, mením sa asi na Dobšinského… No nič, možno by si niekto búchal hlavu o stenu, prečo som nezvolil predchádzajúce EP Intentional Disfiguration. No pretože, koľko death metalových albumov a ešte z domácej scény drží pokope nejaký pútavý koncept? No veľa mi ich môj mozog neukazuje. Každopádne v kategórii masových vrahov, prevedených do hudobných stôp vedú pravdepodobne Američania Macabre, to je asi taký celkom známy fakt. Ale tí na to idú z hudobného hľadiska diametrálne odlišne. Goreopsy si pre tento album, ako už názov prezrádza, vybrali vyše 2 metrového, inteligentného hromotĺka Edmunda Kempera, ktorý niesol prezývku Co.-Ed Killer. Tento masový vrah odprevadil zo sveta okrem šiestich stopáriek, aj svojich starých rodičov, matku a jej priateľku. Toľko nám hovorí čierna kronika a vlastne to sa dozviete aj pri pohľade na menoslov skladieb, pretože čo skladba, to meno obete. Pristúpme k hudobnej časti. Pretože Goreopsy spoliehali v držaní rytmu na automat, tak by tu mohla byť aj paralela s Mortician. Ale hudobne tu nemáme až tak zaťažkaný sound ako u pohrebákov spoza oceánu. Apropo zvuk pri tomto albume nie je zrovna vec, ktorú by som vyzdvihoval. Tu by dostalo plusový bod skôr Intentional Disfiguration. Ale celok drží pokope ako kura vytiahnuté z mrazáku, a teda mne sa to porcovať nikdy nechce a šupnem to vždy celé. Ako kura, tak aj tento album.
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=Jzs-vyfahoQ
No a k tej známejšej kapele z mesta Žiliny. Polovica rokov deväťdesiatych bola pre slovenský death metal zrejme podobne plodné obdobie ako zhruba desaťročie dozadu na území Ameriky, alebo Švédska. Samozrejme to treba brať s rezervou, ale naozaj sa v tejto dobe žánru darilo a výsledkom bola ďalšia morda menom Sanatorium. Dôvod, prečo
som umiestnil Goreopsy a Sanatorium takto vedľa seba nie je iba ten, že pochádzajú z rovnakého mesta, ale sú aj prepojení člensky, aj keď každá kapela mala tak trochu iný pohľad na hudobný extrém. Sanatorium si v období po prvý album (vrátane) Arrival of the Forgotten Ones držali status skôr klasickejšieho death metalu. Od Internal Womb Cannibalism však postupne Sanatorium začali pritvrdzovať na úroveň vtedy silnej vlny amerického brutal death metalu vedenej spolkami ako Devourment alebo Disgorge. Toto všetko dosiahlo svojho vrchol na poslednom albume Celebration of Exhumation z roku 2004 (kurva, 16 rokov…). V tomto období sa frontman Belo venoval všeličomu vrátane organizovaniu koncertov (aj mimo kultových Shitfestov), viedol značku Forensick a dokonca si aj posedel mimo slobody, pretože aj tá pani s váhou v jednej ruke a mečom v druhej má oči obviazané. Kapela stagnovala a iba zriedkavo sa vyskytlo nejaké jej živé vystúpenie. Život okolo kapely sa začal obracať k lepšiemu až minulý rok. Sanatorium odohrali niekoľko koncertov s prastarým repertoárom zo svojho old schoolového obdobia a každý, kto ste ich mal možnosť vidieť naživo, môžete potvrdiť, že sú pokropení živou vodou. A možno aj tá desivá časová kapsula od posledného albumu sa čoskoro pretrhne.
Sanatorium
Celebration of Exhumation
Forensic Music, 2004
Rok 2004 mal asi niečo do seba. Okrem Sanatorium tu spomínam aj o pár riadkov vyššie „Black Album“ od Goreopsy. Pri oboch bandách to boli posledné albumy. Aspoň čo sa týka Sanatorium, môžem dodať to čarovné slovíčko – zatiaľ. Za dlhé roky na scéne sa Sanatorium prepracovali od klasického death metalu, aký hrali naposledy na debute Arrival of the Forgotten Ones až po svoju brutal death tvár, ktorej vývoj sa zastavil na Celebration of Exhumation. Práve tento album považuje moja hlava pomazaná za to naj, čo žilinská mordparta vydala. Možno je to aj tým, že je tu asi najväčšia hitovka kapely (dá sa vôbec v týchto žánrových mantineloch použiť takéto slovné spojenie?) Fetus Rape, ku ktorej vznikol pekný klip, kde kapela behá po chodbe a po nejakej pivnici. No ale je tu toho podstatne viac. Už úvodná Desecrated – Decapitated (A Hymn to Monica D.) je takým špikovacím nožíkom, ktorý bude do vás rýpať, pokiaľ tam nenapchá všetko potrebné. Môjmu sluchu najviac rezonuje Human Trophies, čo je majstrštyk po všetkých stránkach. Ale v prípade tohto albume môžem ísť takto pekne, skladbu po skladbe. To by asi ale zmysel nemalo. Takže to uzavrieme tak, že toto je proste vrchol toho, čo Sanatorium nahrali a opäť použijem to čarovné slovíčko – zatiaľ.
Facebook: https://www.facebook.com/SANATORIUMbrutal/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=AgvmZLV_RM8
Stred Slovenska až tak totálnemu brutal death marastu veľmi neprial. Avšak vyskytlo sa aj tu meno, ktoré malo
svojho času slušne našliapnuté, ale pohltil ich prach histórie. Škoda. Reč je o bande Eternal Bleeding z Kremnice. Títo brutalisti sa síce full albumu nedočkali (dlho sľubovaný album Angels Shall Never Speak Again nikdy nevyšiel, žiaľ…), ale zanechali po sebe aspoň jedno demo Shape of Human Being a splitko s Belgičanmi Emeth (v ich radoch sa pohybujú, resp. pohybovali členovia Aborted, Agathocles, Leng Tch´e atď.) nesúce meno Bleed with Me. Že šlo o kvalitnú kapelu sa môžete stále presvedčiť aj z nejakých ukážok na Youtube, ale pre témy znalých stačí nazrieť do zostavy, ktorú tvorili Peter „Bazo“ Bazelides“ (ex-Sanatorium…), Lukáš Lancko (ten je teraz známy skôr ako grafik a jeho práce prijali za svoje bandy ako Craniotomy, Lividity…), Rastislav Hílek a neskôr aj Daniel „Šampón“ Hanák (Craniotomy, Attack of Rage…).
Facebook: https://www.facebook.com/eternalbleedingofficial/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=eq7_1GJL3Tg
Naše hlavné mesto v mojom rozprávaní zdá sa viac-menej obchádzam. Bratislava vo svojich prehnitých útrobách
však tiež skrýva všemožné brutal parazity. Opomenúť rachotilkov Mortally Infected si ale nemôžem dovoliť. Do roku 2003 niesli meno Mortal Infected a svet obohatili demom Tell me a Poem, ale po tomto letopočte prišlo ku kozmetickej úprave názvu na súčasnú podobu. Nepatria síce medzi najaktívnejšie kapely, pretože od spomínaného roku 2003 vyvrhli vlastne iba EP The Age of Eclipsed Humanity (2008) a fullko Towards the Apocalypse (2015). Doteraz mám niekde v hardware mojej hlavy uložené spomienky na krst posledného menovaného ohlušovača v bare u Očka (R.I.P.), čo značí, že šlo o výbornú akciu. Kapela nemá aktuálne (teda aspoň moje vedomosti tak nesiahajú) obsadený post basgitaristu, čo je niekedy naživo počuť, ale majú v rukáve iný tromf. Dvojicu hrdelníkov – Vegeta (ex-Achromasia, ex-Hemperor) a Kolumbíjčana Johna Rodrigueza, ktorí spolu tvoria zabijácku dvojicu.
Mortally Infected
Towards the Apocalypse
Show No Mercy Records, 2015
Väčšinou, keď sa objavím na koncerte v kotli (fajn, teraz je to iba taká nostalgická spomienka), tak to miestami vyzerá ako na obale tohto brúsneho kotúča. A ak ma pamäť neklame (čo celkom zvykne, mrška malá…), tak som bol aj na krste tohto albumu. Tým pádom boli položené celkom dobré základy na to, aby som si k nemu vytvoril celkom pekný citový vzťah. No stalo sa a ja vtedy, asi opicu dospávajúci vagabund, som si na druhý deň pustil CD a snažil sa prebrať k životu. Zo smrteľných stavov ma prebrala paradoxne až posledná vec, kde Bratislavčania preplieskali, rozomleli, znovu poskladali a zbrutálnili klasiku od Krabathor – Orthodox. Tak som si dal repete a niekoľko nasledujúcich dní malo podobný scenár. No, pretože pri brutal death kapelách mne osobne zas až tak o tvorenie atmosféry a podobné veci nejde, tak tu Mortally Infected išli podľa môjho gusta a hneď od úvodnej Untrue je to jazda, ako na sedadle spolujazdca Burta Reynoldsa v tom filme, kde ho naháňal tlstý policajt. Teda valí sa na plný plyn, sem tam prebúrate nejaké zátarasy, občas dostanete nejakú ranu a v prípade voľnejšieho tempa (nejaké to sóličko alebo až skoro slamové pasáže v Consumed by Lies) sa môžete aj kochať okolím alebo si odbehnúť na malú. Palce aj na nohách susedov dvíham za booklet, kde sa to textom hemží ako vo vydráždenom mravenisku. To spôsobilo najmä to, že anglické texty sú preložené aj do slovenčiny a vy si tak môžete s Vegetom notovať jeho slová plné radosti a optimizmu (hehe).
Facebook: https://www.facebook.com/mortallyinfected/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=dHqykVPtqjI
Pod hradom typu obráteného stola ešte zostaneme. Scéna mi veľakrát pripomína gastronómiu (asi preto mám vo
svojich článkoch stále nejaké také narážky). Hudobníci sú ako ingrediencie, ktoré niekedy môžete z niektorého jedla (kapely) vynechať a môžete tak vytvoriť diametrálne odlišný pokrm (kapelu). Taktiež môžete tieto ingrediencie (hudobníkov) použiť v rôznych jedlách (kapelách) zároveň. Kam sa týmito podivnými slovnými zvratmi snažím dostať? Tí chápavejší zrejme pochopili. Pár riadkov vyššie som spomínal Mortally Infected (resp. ich starší model pod kratším názvom), ktorí sa delili o viacerých členov s ďalšou masakróznou bandou – Achromasia. Čo povedať k tejto kapele? Pred rokmi sme tu mali, dá sa povedať, ekvivalent k veľkej thrashovej štvorke, len v ranku brutal death metalu. Túto verziu tvorili Craniotomy, Typhoid, Synthetically Revived (o nich ešte bude reč) a, práve, Achromasia. Achromasia už patrí síce iba do dejín death metalu, pretože aktivita tejto kapely skončila naozaj pred rokmi a jediná hmatateľná vec, ktorá po nich zostala je EP z roku 2001 Depravity Incarnate. Toto EP vyšlo iba na kazete (ak sa nemýlim), takže pre súčasnú generáciu fanúšikov, prijímajúcich hudbu iba cez streamovacie služby, je to celkom fosília z praveku. A čo táto vykopávka ponúka? Ak ste fanúšikom, povedzme, Suffocation a o Achromasii ste nepočuli, tak ma teší, že som vám práve rozšíril obzory.
PS: nájsť nejakú fotku Achromasie sa mi ukázalo ako nesplniteľná úloha, a tak prikladám túto, kde je aspoň časť zostavy… fotila Martina – Roger.
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=0ycT_c1xIVE
Skočíme do trochu iných zemepisných šírok. GPS si nastavíme niekam do Prievidze. Čo dobrého nám v hudobných
sférach ponúka (alebo ponúkalo) toto mesto? No v prvom rade grupu Diftery. Títo všetkými masťami mazaní a technickými ekapádami inšpirovaní death metalisti sa na scéne pohybovali od roku 2001 a svoj hudobný um zanechali na dvojici albumov Corrupting the Evolution (2006) a Trepa-Nation (2011). Inak je možno celkom zaujímavé, že ako väčšina (alebo teda nejedna) z kapiel, ktoré tu dnes menujem, sa aj Diftery začlenili do katalógu vydavateľstiev Grodhaisn Productions z Česka a neskôr k japonským Amputated Vein Records. Keď som spomínal tie technické eskapády, tak, ako jedna z mála kapiel zo Slovenska, sa vedeli Diftery v tejto uličke žánru pohybovať. Ak sú vašimi modlami Malignancy, Origin, BrainDrill apod., tak tu by ste sa zalizovali za ušami. Ja síce nejakým prílišným technickým vývrtkám veľmi neholdujem, ale druhý a zdá sa, že aj posledný (ale vieme, že nikdy sa nemá hovoriť nikdy) album Trepa-Nation bol vskutku podarené dielko.
Facebook: https://www.facebook.com/DIFTERY-362303084458/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=UwzsuywOYVg
Z Prievidze to je do Nového Mesta relatívne blízko aj bez vynálezu teleportu.V tomto seriáli som sa dostal (a ešte aj
dostanem) k nejednej kapele, ktorá prišla, zahrala, vydala nejaký nosič a následne sa prepadla v hlbinách virtuálneho Tartaru. Taký bol aj osud kapely Exaltation. Rúbanica jak Mária, akoby povedal klasik. Exaltation vznikli už v roku 1998. Za tých zhruba desať rokov aktivity prišli s dvomi demami a premiérou, a zároveň derniérou na poli full albumov bola vec počúvajúca na meno Despair Shall Forsake Me. Minimálne podľa ich profilu na Bandzone sa chystali ešte brutálnejšie a technickejšie veci, lenže akosi sa k nim už nedostalo. Ako som vyššie zabrdol do tej gastronómie, tak aj Exaltation boli svojho času celkom prepletení s inou novomestskou kapelou, ktorú som už spomínal v jednej z predchádzajúcich častí – Mysterious Eclipse. Aktuálne sa však s členmi Exaltation môžete stretnúť skôr v blackových kapelách/projektoch ako Malokarpatan, Algor, či Krolok.
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=jhJgXm7O48o
Ak si zadáte do Metal Archives názov Moonfog, vyhodí vám nejaký maďarský dark metal, ruských blackáčov a slovenský brutal death. No, je zrejme jasné, čomu z toho sa trochu povenujem. Moonfog patria do považskobystrického chotára. Niekedy v prapočiatkoch kapely si dávali dostaveníčko u kombinácie death a thrashu. Neskôr zacítili potrebu zbrutálnieť, a podobne ako v praveku tá jedna ryba, ktorú už nebavilo byť stále prechladnutou z večnej vlhkosti v jazere, vyšla na povrch a vyvinula sa, tak sa aj Moonfog vyvinuli do podoby brutal death metalovej
mašiny. Za zmienku určite stojí dvojica albumov z rokov 2007 a 2009, teda Cadaveric Changes a Ordinary Misanthropic & Repulsive Anthems. Aspoň u mňa sa touto dvojicou definovali ako skvelá death metalová banda so sklonom ku gore tematike. Rok na to prišlo ešte splitko medzi inými aj s nemeckými Defeated Sanity – Unleashing the Seed of Parricide. A zostalo ticho. Rolu tam určite zohrala aj migrácia členov, pretože tých hudobníkov sa kapelou premlelo celkom dosť, napríklad aj Šimon Španihel a Matej Bírošík (obaja Suburban Terrorist), Rudy (ex-Spasm…), Peter Hija (God Defamer, Fishartcollection…)… Popravde som si myslel, že sa meno Moonfog pomaličky odobralo na zaslúžený odpočinok, ale potom sa písal rok 2017 a kapela prišla zčistajasna s albumom Blood Splatter Stories, ktorý ale vyšiel iba v digitálnej verzií a dá sa bez nejakých problémov nájsť na stránkach tomu určených.
Facebook: https://www.facebook.com/Moonfog-235756738733/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=gTLEdrLEr0k
Sú kapely, ktoré mám celkom problém zaradiť do niektorej časti tohto seriálu. Jednou z takých je Suburban Terrorist. Suburban
Terrorist sú na scéne už pomaly 20 rokov, dlho sa však pohybovali, nazvime to v demo etape svojej kariéry. V roku 2007 prichádza na rad EP Respect-Ignorance-Provocation, ktoré je takým stavebným mostíkom toho, čo bude nasledovať v rokoch nasledujúcich. Moderne podaný death metal, s prvkami hardcoru, takže fanúšikovia v tej dobe populárnych kapiel ako Job for a Cowboy, Whitechapel… by si prišli na svoje. Na základoch, ktoré postavilo toto EP vydala kapela v roku 2012 právoplatný debut Cut-Throat from the World of Obsession. Táto placka si získala celkom popularitu a meno kapely posunula znovu o kúsok vyššie. Lenže prišli turbulentné pohyby v zostave, čo spôsobilo, že ďalší a stále aktuálny album Inhuman Breed vyšiel až v roku 2018. A vlastne kvôli tomuto albumu som ich hodil do tohto pokračovania. Pretože práve na ňom akoby poriadne pritvrdili a zbrutálneli, čo je len ku prospechu veci. Jednu vec taktiež treba spomenúť. Podobne ako majú členovia Craniotomy svoju Flesh Party, tak aj Suburban Terrorist vedú BelUSA Deathfest, na ktorý sa im za roky fungovania podarilo pritiahnuť aj také mená ako Benediction, Disavowed, Analepsy, Cut Up, Wormed, Hour of Penance… A keď zmizne tento zavšivený vírus už konečne preč, tak sa v októbri dočkáme už jeho štrnásteho pokračovania.
Facebook: https://www.facebook.com/suburbanterorist/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=I-5B98Ixrec
Na záver som si nechal posledného člena pomyselnej Brutal Big 4. Ono Synthetically Revived boli podobný prípad, o
akých som už hovoril (alebo písal, keby niekto chcel chytať za slovíčka). Prišli, hrali, nahrali jednu skvelú vec, rozpadli sa a šmitec. Tá vysokooktánová paľba z roku 2002 nesie prostý názov Demo alebo eponymný názov kapely, záleží na vás, čo si vyberiete. Nejak viac ho tu rozpitvávať nemienim, to som už urobil nejaký ten rôčik dozadu v mojej recenzii, ktorú som si aj ja musel znovu prečítať a uistiť sa, či som nezmenil názor. Synthetically Revived boli čosi ako nejaká drtička, do ktorej ste namiesto bordelu zo záhrady nahádzali klasické albumy od, povedzme, Disgorge, Devourment, Suffocation… Všetko sa to rozmelnilo na výživný kompost, akým bola práve táto kapela. No, škoda jej.
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=JXUL6-1HAzE
Toľko (a určite to nie je všetko) nám priniesla vetva slovenského death metalového stromu s označením brutal. V ďalšej časti sa pozrieme, ako sa death metal robil, rodil a vládol na východnej strane republiky.
