Kým nás Smrť nespojí: 2. časť – Pitvou sa to nekončí – Old school death metal, part. II

Smrť nie je konečné štádium a pitvou to nekončí. Povedal si raz jeden človek s podnikateľským plánom. Ľudia sú iba číslo a sú nahraditeľní. Ale kým žijú, tak sú stále s niečím nespokojní. Väčšinou sa ľudia s túžbou po moci a s potrebou hromadenia majetku neštítia ani tých najdesivejších praktík. A tak vznikajú príbehy podfarbené krvou. Noviny začali plniť titulky o brutálnych vraždách a desiatkach zmiznutých ľuďoch. Byť novinárom prináša aj pátranie, ktoré môže priamo ohroziť život a tak sa mladý a po uznaní dychtiaci lovec senzácií, vydal pátrať po tejto husiu kožu naháňajúcej záhade. Pretože bolo približne známe, odkiaľ ľudia miznú, nastúpil na posledný vlak a v úkryte čakal, kým spoj nedorazí do konečnej stanice. Vo vlaku bolo ešte zopár stratených existencií, ktoré tiež omrzel život. Vlak dorazil do stanice, kde výpravcom je Smrť. Zhaslo svetlo a tých pár ľudí tomu ani neprikladalo význam, iba sa začalo dvíhať a chceli pomaly vyjsť von. Dvere však nešli otvoriť. Bolo počuť iba kroky, ako sa k nim čosi blíži. Na opačnej strane vagóna bolo počuť, ako sa dvere otvorili a kroky sa naďalej blížili. Ozval sa však ešte jeden zvuk – z púzdra tasiacej čepele, hladnej po nových zárezoch. Bola tma a nikto nevedel, odkiaľ príde radikálny rez a nakoniec zavládlo iba ticho. Tento masaker počúval z krytu aj novinár, ktorý so zatajeným dychom začínal ľutovať, do čoho sa to uvŕtal. Ale pretože veľmi túžil prísť veci na koreň a pretože už bolo naozaj dlho ticho, rozhodol sa vyliezť zo skrýše. Uvidel niekoľko podrezaných tiel uložených v uličke. Napadla ho myšlienka, ktorú mal oľutovať. Jedného tela sa zbavil a on sám sa rozhodol tváriť ako umrlec. Po chvíli sa do vagónu vrátila osoba, ktorej ruka zabíjala a začala telá bez života nakladať do auta. Auto vyrazilo nocou a zamierilo si to do jednej výrobnej haly. Vrah povykladal telá a odniesol ich dovnútra. Tu už čakalo niekoľko ďalších komplicov, ktorí sa s nabrúsenými nožmi dali do diela. Všetky telá vypitvali, kým sa nedostali k novinárovi, ktorý ich síce prekvapil tým, že stále žil, ale proti prevahe nemal žiadnu šancu. Bolo hotovo a do miestnosti vstúpil elegantne odetý muž s hrubou knihou v rukách. Knihu položil na stôl, zapálil sviecu, prehrabal sa vnútornostiach, z ktorých si odjedol a začal citovať z knihy. Po niekoľkých minútach bol rituál u konca. Vypitvané, mŕtve telá sa začali samovoľne dvíhať a vychádzať z miestnosti. Prešli do obrovskej haly, kde množstvo strojov ovládali ďalšie takéto mŕtve, ale zároveň stále živé, na slovo poslúchajúce torzá. Pridali sa k nim noví jedinci a spoločne začali pracovať. Za novinárom prišiel chlap, ktorý predtým čítal z knihy a do ucha mu zašepkal slová: „Smrť nie je konečné štádium, pitvou sa to nekončí.“

Tí, kto ste niekedy robili, alebo robíte vo výrobných halách, tak viete, o čom hovorím. Ale aby som to uviedol na pravú mieru, tak pitvať sme začali už minule a ani zďaleka sme neskončili. Dnes si predstavíme niekoľko ďalších kapiel, ktoré sa, či už vekom, alebo štýlom, môžu radiť k starej škole. Na niektoré z nich sa zabudlo ako na smrť (aj keď Smrť je to voč tu kráčí), niektoré križujú kluby a festivaly neustále. Takže nech nepíšem iba nejaké nezmyselné žvatlaniny, prejdime k nim.

Ale ešte predtým, dajme opäť slovo mojim vzácnym hosťom. Pretože tak, ako som minule skúmal hlbiny ich hudobných koreňov, otázku si teraz položme trošku detailnejšie. Kto a čo z domácej scény hralo významnú rolu pri ich muzikantskom, či fanúšikovskom vývoji? Ja osobne som vždy na hudobné nástroje pozeral ako bager na tvrdú zem a tak domáca scéna na mňa vyvíjala tlak aspoň vo fanúšikovskej sfére. A tak, ak by to niekoho zaujímalo, tak vlastne to boli asi všetko kapely mojich respondentov. Ale ako na tom boli oni?

Roman Regina (Typhoid): Keď som v roku 1995 vstúpil do sveta fanzinov a celkovo do UG, prichádzali ku mne skvelé veci. Najväčší skvost, ktorý som objavil boli Dehydrated. Podľa ich demonahrávok (Festered Find a Suffering Of The Living Mass) som sa učil „spievať“, poznal som to naspamäť odslova do slova. V rámci SK scény bola prelomová nahrávka aj …and There Came the Tears with Christ od Depresy, to bola v roku ´95 veľká frajerina. Okrem toho som mal veľmi rád Dementor, Pathology Stench, Insepultus. Boli to zároveň neskôr priateľské bandy, s ktorými sme zažili naozaj veľa zábavy. Bez walkmanu som ani z domu nevyšiel a v tom období som počúval rovnako slovenské kapely ako zahraničné. Požičal som kamošovi z práce Depresy a Insepultus a ten neveril, že to môžu byť Slováci, hoci v bookletoch videl info.

Martin Lukáč (Nomenmortis): Na koncertoch sme vídali košické spolky ako stará tvrdá Xibalba, Mortuary/Fallen Out, taká kvázi „sepulturovina“, ale vtedy to znelo celkom husto, Mentally Parasites, v skúšobni sme boli s Mordum, okolo hrali Contempt, s Obliterate, Erytrosy alebo Phantasma sme boli „jeden ročník“, tak sme navzájom sledovali, ako kto pokračuje, kto už hrá naživo, točí demá atď. Zo slovenských kapiel mimo KE, ktoré u mňa tak po 1994 boli tutovky, by som spomenul Depresy, Mentality, Dissonance, Dehydrated, Dementor, Typhoid, Insepultus, Thalarion, bolo ich aj viac… Tu už pred štvrťstoročím bola solídna scéna, žiadne lokálne „exotické“ pokusy.

Roman Halmo (Craniotomy): Slovenské a české ug kapely som mal zo všetkého najradšej. V 90. rokoch som bol veľký supporter československej scény, k čomu mi disponuje ešte doteraz celkom slušná zbierka kaziet a neskôr aj cd. Ťažko povedať, ktoré boli tie, čo mali na mňa najväčší vplyv. Možno všetky? :) Mal som svoje obľúbené kapely ako Dementor, Pathology Stench, Dehydrated, Depresy, Krabathor, Fleshless, Contrastic, TOOH, Negligent Corateral Colapse, Cerebral Turbulency…

Anton „Lepra“ Varga (Abortion): No, čo ti poviem. Asi nikto, keďže sme začínali v roku 1989, a tak si myslím, že spolu s Lues de funes sme boli jedna z prvých grindcore kapiel na Slovensku. V tých rokoch v štýle grindcore neexistovali nejaké počúvateľné, štúdiové nahrávky v tomto štýle na Slovensku.

Martinus Sukhoi (Realms of Chaos, Dementor, ex-The Infinite Within…): Prvé slovenské boli, samozrejme, z banskobystrickej scény, keďže v tej dobe tu bývali dosť často koncerty a mal som veľmi dobrú partiu starších kamarátov, ktorí ma zásobovali parádnym death metalom a brávali ma na koncerty. Tam som vídaval Pyopoesy a Pathology Stench, spomedzi tých death metalových. Na vystúpenia týchto kapiel a aj iných sme pravidelne chodievali. Nedá sa však povedať, že tieto kapely mali až taký veľký vplyv na môj hudobný vývoj. Túto záležitosť majú na starosti skôr Dementor a Craniotomy, keďže som ich točil od 14-15 rokov a pomerne v častých intervaloch.

René Blahušiak (ex-Dementor): V čase keď sme začali hrať s Dementor, tak sa na scéne objavili silné mená ako Depresy, Pathology Stench, Dissonance, Dehydrated alebo Erytrosy. To boli spolky, ktoré si vybudovali silnú pozíciu a produkovali kvalitnú hudbu. V Čechách, samozrejme, vládol Krabathor. Oni to robili od začiatku na vysokej úrovni.


Začneme v meste, v ktorom sa to hemží kostolmi a futbalom. Ale pretože ja mám ďaleko od niekoho, kto je nábožensky založený a so športom som na tom podobne, tak sa na Trnavu pozrieme inou optikou. Odtiaľto pochádzajú okrem iných Dysanchely. Kapela, ktorá si prešla celkom žánrovým vývojom, keď kedysi v praveku svojej kariéry hrali atmosférický death/doom podporovaný ženským spevom (možno sa dá nájsť paralela s Galadriel, Morgain a podobnými kapelami) a postupom rokov a spolu s príchodmi a odchodmi členov nakoniec zakotvili v melodickom death metale, podľa vzoru At the Gates, či starých In Flames. Aktuálne zdobí ich diskografiu päť albumov a ten posledný Reborn (ten názov je vlastne naozaj priliehavý, pretože vyšiel až deväť rokov po svojom predchodcovi Nausea) je príjemnou zbierkou melodického death metalu.

Práve k tomu poslednému som pred štyrmi rokmi písal recenziu: https://metalexpress.sk/2017/02/dysanchely-reborn-gothoom-productions-2016/

Facebook: https://www.facebook.com/dysanchely/

Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=85BDj0nWK4s


Minule som spomínal, že sa ešte niekoľkokrát vrátime do Nitry. Tak a je to tu. Na troskách kapely Corrupted Melody (títo atmosférici vydali za 16 rokov aktivity iba jeden album – Inner I) vznikla hydra nesúca meno Empyrion. Pretože sa tu zišli až štyria bývalí členovia Corrupted Melody, tak je jasné, že štýlovo sa vlastne pokračuje na predrysovanej priamke. Čiže atmosférický black/death metal s príchuťou kláves. Možno tu a tam sa dá nájsť podobnosť s obdobne ladenými Grékmi SepticFlesh. Ale tak, ako Corrupted Melody, tak aj Empyrion majú vonku iba jeden album. Mindshifter z roku 2012 už tiež celkom pohlcuje minulosť a pretože v kapele prišlo k personálnym zmenám, tak jeho nástupcu v blízkej dobe ani nečakám.

Facebookhttps://www.facebook.com/empyrion.band/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=PvM2xnmaA38

 


Znova v meste, kde aj mačky mnaukajú. Epistemy za tie cca štyri roky, čo boli aktívni, síce nemohli zanechať veľmi výraznú stopu, ale zostal po nich aspoň album Death in Agony. Melodický, napriek tomu stále agresívny death metal, z ktorého je cítiť Škandinávia. Možno ak by ste odokryli škatuľku s názvom Desultory, tak by ste boli blízko tomu, komu ich pripodobniť. Ale na rozdiel od Švédov má Lojzo Horák (ex-Dysanchely, ey-Chemotherapy) výrazne hlbšie posadený hlas, možno až tak, že keby ste postavili pohár s vodou na reprák, tak vám ju všetku vyfŕka von.

Pohľad na premiéru a zároveň derniéru Epistemy, priniesla pred pár rokmi kolegyňa Mrtvolkahttps://metalexpress.sk/2015/05/recenzia-epistemy-death-in-agony/

Facebookhttps://www.facebook.com/Epistemy-765207026886448/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=7L8GTNdQpPY

 


Je to určite spôsobené aj tým, že Slovensko je malá krajina a ja tu vyberám celkom dosť kapiel. Ale niekedy mám aj ja pocit, že vlastne neustále píšem o tých istých hudobníkoch. Títo musi(c)k fachmani sa tu hmýria, ako keď stúpite do mraveniska a neustále sa obmieňajú v kapelách, alebo zakladajú nové. I stalo sa na severe Slovenska v roku 2013, že sa dali dokopy bývalí členovia Desecrated Dreams (neskôr sa k nim pridal Matej Slovák, niekdajší gitarista Suburban Terrorist) a stvorili Feel a Curse. Ich podoba kovu smrti sa pohybuje v mantineloch velikánov scény, ale s moderným, surovým zvukom. Presne toto si môžete potvrdiť, ak si dáte do uší ich album Shadows in Mind.

Facebookhttps://www.facebook.com/FeelACurse/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=SOx-yh7XE0E

 


V predchádzajúcej časti som spomenul kapelu Bestialit, ktorá sa neskôr prerodila na Lunatic Gods, čo je už meno známe aj širšej verejnosti, ktorá nie je iba výlučne zaškatuľkovaná v death metale, či grinde. Lunatic Gods, aj keď stavajú na pevných základoch black/death metalu, tak postupom rokov svoj repertoár rozšírili aj do sfér, ktoré v ich hudbe boli vždy nejako zakomponované, ale možno nie až tak jasne čitateľné. Výrazne čerpajú zo slovenského folklóru najmä na posledných albumoch, ale napr. aj na albume Mythus hrali svoju úlohu cimbal, husle alebo fujara. Ale povedal by som, že až od albumu Vlnobytie sa ten vplyv folklóru naplno prejavil.

Lunatic Gods

Mythus

HROM Records, 2004

Ja viem, že Lunatic Gods majú k death metalu (najmä v posledných rokoch) blízko asi ako ja k titulu pápeža, ale ich protoverzia, teda Bestialit, bola veľmi slušná banda. Lunatic Gods však patria medzi kapely, ktoré sa nedajú nejako striktne škatuľkovať a už od prvého albumu Inhuman & Insensible z nich bolo cítiť, že svoju tvorbu sa snažia preniesť cez metalovou komunitou všeobecne prijaté múry. Ja však prstom ukazujem o osem rokov neskôr na album Mythus. Tento album bol posledným albumom, na ktorom znel svetový jazyk a bol to aj žiaľ posledný album, na ktorom máme možnosť počuť hlasivky Jaroslava „Horára“ Vavra, ktorý podľahol ťažkej chorobe. No ale aspoň tu zostal tento skvelý album, ktorý ukazuje Lunatic Gods ako kapelu, pre ktorých nie je nič sväté a neboja sa kombinácií death metalu s blackom, klávesami, cimbalom, fujarou, husľami, contrabassom, rolničkami a neviem ešte čím všetkým. To dopĺňajú hlboké, ale aj čisté vokály, melodické gitary, akustické pasáže. Uf, proste je tu asi všetko. Z pohľadu dnešného fanúšika to možno nie je až tak bizarný miš-maš, ale presuňme sa o tých šestnásť rokov späť. Celý tento hudobný ansábel je navyše zabalený v krásnom, možno trochu minimalistickom obale, ktorý pri letmom pohľade trochu pripomína Da Vinciho skice.

Facebookhttps://www.facebook.com/lunaticgods/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=jNP3L9xxHF8


Možno sa dá povedať, že z podobného súdka (aj keď teda s výnimkou toho folklóru) ako predchádzajúca kapela, sú aj Mysterious Eclipse. Inak melodický death metal v kombinácii s blackovým nádychom je v našich končinách celkom obľúbený formát. Mysterious Eclipse sa na scéne pohybujú vyše 20 rokov a okrem rôznych demo verzií a podobných vecí, dokázali vydať tri albumy. Čo možno nie je veľa, ale keď tak pozerám na výčet muzikantov, ktorí prešli kapelou, zrejme doplácali na nestálu zostavu. Hovorí sa, že dobrého veľa nebýva a myslím, že pri tejto kapele to platí. A viem, že stále pracujú na novom albume, tak snáď sa im ho už podarí v dohľadnej dobe vydať. Edit: album už je vonku aspoň v elektronickej podobe a tej fyzickej sa dočkáme niekedy v priebehu niekoľkých týždňov, či mesiacov, takže zatiaľ: http://mysteriouseclipse.com/?fbclid=IwAR1nx9DOu29spetOX4Ce57KPdHeAH10gFbqTAVned6UGHcGuteCwhO6GM7M#music

Facebookhttps://www.facebook.com/mysteriouseclipse.sk/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=i3L6i1pEwbQ


Už je to nejaká doba, čo neodmysliteľná kapela našej scény – Pathology Stench nie je aktívna. Je to určite škoda, pretože každý jeden z ich štyroch albumov mal veľkú dávku kvality. Svojho času som ich vnímal ako veľkú kapelu, ale po dobe ich nečinnosti mi akosi zmizli z hlavy. Pripomenul som si ich až toto leto, keď v Ružomberku zahrali od nich cover smrťáci Deposited Flesh. Ako som povedal, tak ani jedným zo svojich štyroch albumov nesklamali a vybrať z nich ten naj asi ani nejde, ale keď sa povie Pathology Stench, tak sa mi pred očami hneď objaví obal prvotiny Gluttony. Taký pekný akt na truhle. No každopádne, produkcia novej hudby pod hlavičkou Pathology Stench skončila v roku 2008 albumom Meatall a či sa niekedy dočkáme pokračovania, to je vo hviezdach.

Pathology Stench

Accion Mutante

Shindy Productions, 2000

V konečnom dôsledku som rád, že som začal písať tieto články odkrývajúce vrstvy usadenín na niektorých kapelách. Pomedzi všetky tie veci, čo človeku denne behajú hlavou, som takmer zabudol na tento puch patológie. Pathology Stench sú právom onálepkovaní prívlastkom legenda. Za dobu, ktorú môžeme nazvať u nich plodnou, poznamenali svet štvoricou albumov. A mne iba hlodala v hlave myšlienka, ktorý z nich vybrať do týchto riadkov. Každý z nich má svoju kvalitu a je to ako vyberať úd, ktorý si odfiknete, aby ste sa sami nakŕmili. Nakoniec som sa rozhodol, že naporcujem pre moju vlastnú potechu druhý album – Accion Mutante (apropo je to aj názov takého drsnejšieho komediálneho sci-fi z roku 1993). Jemne industriálne lomoziace intro Final Dimension vás nechá napospas skladbe Circus of Humanity, ktorá nespolieha na nejaký výrazný úvodný riff, ale proste vás hodí do studenej vody a vy sa musíte, či chcete, alebo nie, naučiť v tomto albume plávať. No ale to, čo ma pri tomto albume baví je to, že tak niekde pod hladinou bublá akoby roztúrovaný motor auta, ktoré sa na vás nebezpečne ženie a vy viete, že mu neujdete. Ale je vám to v podstate jedno, pretože práve po toto ste si prišli. A tento závan zúrivej mechaniky nedýcha iba z masívnej produkcie, ale aj z obalu albumu, kde vás pohľadom prepaľuje stvorenie ako vytrhnuté zo šialenej mysle majstra Gigera.

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=ZkW-nY0ulSo


Neviem, či by som bol dobrý bedeker, ale keď sa vyberiete z Nitry smerom na východ, tak cca po dvadsiatich km prídete do Vrábeľ. Asi som tam ani v živote nebol, ale poznám odtiaľ kapelu, heč. Peorth si za sedemnásť rokov fungovania vystavali určitú podobu nesmrteľnosti v podobe troch albumov. Najmä tým posledným, minuloročným Make the Reversal sa celkom zviditeľnili. Ono je to tak melodická a chytľavá forma death metalu, že keby tam nebol growl, tak by to bolo prístupné možno aj širšej verejnosti (inak toto hovorím dlhé roky o Amon Amarth, ale, samozrejme, Peorth nie sú taká komerčná prkotina, ako švédske „stars“).

Tu sa môžete začítať do názoru o poslednom albume, ktorý priniesol kolega z redakcie, Nihilhttps://metalexpress.sk/2019/08/peorth-make-the-reversal-slovak-metal-army-2018/

Facebookhttps://www.facebook.com/peorthsvk/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=aUlYHwDIP4s

 


Existuje množstvo kapiel, ktoré svoj názov, resp. aj celú textovú zložku vyhrabali v medicínskych publikáciách. Porfýria je ochorenie charakterizované poruchou enzýmov zodpovedných za tvorbu hému. Toľko nám hovorí odborná literatúra a ja z toho tiež nie som veľmi múdry. No ale čo tak iná Porfyria. Správne, bez dĺžňa. Reč tu je o death metalovej kapele z Považskej Bystrice. Niekedy cez leto si bol v Bratislave odškriekať svoje príbehy z oblasti 51 švédsky principál Peter Tägtgren a ak máte radi jeho Hypocrisy, tak vám zmysly pohladia aj títo Považskobystričania. Takže melodický death, ktorý je miestami podfarbený klávesami. Avšak zhmotnili sa iba na jednom albume Duality z roku 2005. Zaujímavým je aj fakt, že sa člensky celkom prelínajú s Dementor.

Facebookhttps://www.facebook.com/Porfyria-495990190413276/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=X1_6Os86txw

 


Milí žiaci základnej školy death metalovej. Na dnešnej hodine si povieme o jednej kapele z Martina, ktorá sa pohybovala medzi technickým death metalom a grindom. Tak čo, kto vie? Nikto? Nevadí. Správna odpoveď znie Protest. V minulej časti sa mi tak darilo pekne premosťovať, ale v tejto mi to veľmi nejde. Ale podarilo sa. V útrobách Protestu pôsobil (alebo pôsobí, vážne sa neviem dopátrať, ako to je s kapelou…) spevák Porfyrie Martin Valkár. Možno niekomu príde zvláštne kombinovať technický death metal a grind (vzhľadom na to, čo si človek teraz predstaví pod týmito dvomi štýlmi), ale táto kapela sa postupne vyvíjala. Prvé dva albumy What for Name, When Humanity Is Dying a About Human Idols boli postavené na technike. Najmä druhý menovaný akoby si vzal za vzor Cynic, Atheist a podobné bandy. Tretí album Have a Rest, Please bol grindový námrd par excellence. Akurát pri pohľade dnešnou optikou, žiaľ, ani jeden z albumov nebol po zvukovej stránke zrovna terno. Ale to je obraz doby. Bolo by pekné spomenúť Jaroslava „Horára“ Vavra, ktorý bol pôvodným spevákom kapely (samozrejme si ho mnohí pamätajú aj z Lunatic Gods) a jeho smrť dala takmer definitívny úder kapele.

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=wb4qL2mK60A


Už neraz nám hudobný svet ukázal nejaký reunion. Niektorý dopadol lepšie, iný horšie. Na to, ako sa budeme s odstupom času pozerať na ten, ktorý nám ponúkajú Banskobystričania Pyopoesy, si ešte chvíľku počkáme. Od roku 1994, teda keď kapelu založili Juraj Hulina, Richard Jány, Stanislav Macko a, samozrejme, Miroslav „Mirík“ Lupták nahrali iba dva albumy Ecclesia – Peccatum (2001) a …Alea Acta Est… (2009) a niekoľko demo nahrávok. Zaujímavosťou na tejto kapele je určite to, že okrem tradičnej angličtiny sa nebáli do textovej zložky často vkladať aj matku všetkých jazykov – latinčinu. Okrem toho by sa dala ich verzia death metalu zhrnúť pod škatuľku melodický, niekde na úrovni neskorších albumov Carcass. Tú melodickosť ľahko odpozorovať aj pri výbere coverov, ktoré s obľubou radili na svoje albumy, ako veci od Twisted Sister, Black Sabbath alebo Accept. Každopádne kapela ja nateraz aktívna, ale podľa jej stránky na Facebooku ide iba o pár koncertov. Ale všetci vieme, ako to býva…

Facebookhttps://www.facebook.com/pyopoesy/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=lAPGIZO99Xc


Ktorý zástupca zvieracej ríše vám napadne v kombinácií s metalovou muzikou a takou melancholickou temnotou? No mne vrana alebo havran. No a zrejme podobne to vnímala aj partia chalanov v Bratislave koncom deväťdesiatych rokov, a preto dali svojej kapele meno Ravenarium. Sama kapela označuje svoj štýl ako raven´n´roll, ale v rámci klasických škatuliek sa Bratislavčania pohybujú na pomedzi death a black metalu s poriadne technickým spodkom. Aj preto, že sa v roku 2003 defacto rozpadli a prvý pokus o návrat prišiel až o osem rokov neskôr (ale až od roku 2016 môžeme hovoriť o nich opäť ako o aktívnej kapele), zaknihovali iba jeden album Sounds for A Dying Age. Ja ale dávam prednosť ich rovnomennému demu Ravenarium z roku 2000, ktoré bolo surovejšie, agresívnejšie, aj keď zvukovo nič moc. O kapele je opäť nejako ticho, ale nejaký čas víri podzemím správa o novom albume, tak snáď sa ho dočkáme.

Facebookhttps://www.facebook.com/ravenarium/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=myCMiJAcQh0


Patríte k tej skupine fanúšikov, pre ktorých Napalm Death začali existovať až pri albume Harmony Corruption a umreli po Utopia Banished? Síce pre mňa je to príliš obmedzené a od Napalm Death môžem defacto všetko, reč tu ale nie je o britských priekopníkoch grindu (potažmo death metalu). Práve v intenciách týchto dvoch albumov sa behom svojej aktívnej kariére pohybovali Suffocate z Tešedíkova. Zmeska death metalu s dávkou grindu. Okrem troch albumov Exit 64 (1998), Lust for Heaven (2000), Freestyle (2003) a niekoľkých demo nahrávok, ich diskografia číta aj splitko s Haemorrhage, Embolism a Obliterate. Po albume Freestyle a jedenástich rokoch na scéne sa kapela uložila k mŕtvolnému spánku a nevyzerá to, že by sa z neho mala prebrať.

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=GcCqUZxiVIs


Banskobystrické metalové podzemie bolo kedysi prerastené kapelami ako les hubami po daždi. V stopách amerického death metalu (možno miestami až brutal death, aj keď nie takého US brutalu ako ho vnímame teraz, čiže Devourment, Disgorge a pod., ale skôr starých Suffocation, Pyrexia…) kráčali Surgical Dissection. O kapele už, žiaľ, tiež môžeme hovoriť iba v minulom čase. Za 17 rokov (od 1997 – 2014) nahrali štyri albumy – The Inborn Malignance (1999), Absurd Humanism (2003), Disgust (2005) a Origin & Intention (2013). Od albumu Absurd Humanism patrili pod krídla českého vydavateľstva Nice to Eat You Records a behom tohto obdobia sa aj niekoľkokrát ukázali na festivale Brutal Assault (dobre, nebola to taká masovka ako v dnešných dňoch, ale prestíž to bola vždy). Chvíľu po poslednom albume Origin & Intention (na jeho obale sa vrátili po štrnástich rokoch k pôvodnému logu) sa kapela rozpadla.

Facebookhttps://www.facebook.com/surgicaldissection/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=8OPcXw1QMtM


Sú kapely, ktoré sú kvalitné a známe istému okruhu poslucháčov a hrnú si to tak v týchto mantineloch. Potom príde moment, keď sa ich člen stane súčasťou nejakej v mainstreame známej kapely a tým pádom padne viac očí aj na pôvodnú bandu. A preto rozmýšľam, či by meno Thalarion bolo známe aj keby sa Peter Schlosser nestal v roku 2001 členom Tublatanky. Ale zase pretože Thalarion už nejaký ten piatok nie sú aktívni, tak začína na nich dopadať prach zabudnutia. Takže pre osvieženie pamäte, Thalarion začínali ako gothic/doom metalová kapela s iba death metalovým nádychom (ak nerátame teda jej proto vývojové stupne v podobe drsnejších kapiel Bastard a Fatal Infection). Možno ich pripodobniť k trenčianskym Depresy a ich aktuálnejšej tvári. Každopádne Thalarion získali viac death metalovú podobu asi až na treťom albume Tunes of Despondency a následnom (pravdepodobne) poslednom Hellium, avšak melodické a melancholické prvky (ako ženský spev, klávesy, akustické časti atď.) zostali v ich tvorbe stále prítomné, aj keď nie až v takom meradle, ako tomu bolo v minulosti.

Facebookhttps://www.facebook.com/Thalarion-49851919886/

Youtubehttps://www.youtube.com/watch?v=XzRQIMFXqn4


A tak ako som minule aspoň v skratke zmienil niekoľko kapiel, po ktorých sa už zľahla zem a zanechali po sebe iba nejaké to demo, tak do tejto skupiny prispejem aj dnes. Okrem mnohých iných určite treba spomenúť Bizarre of Brutality (atmosférický death/doom z východu, ktorý splodil dve demá The Day of Depresy a Metaphor), Carrion (Švédskom napáchnutý death metal z Trenčína, vydali niekoľko demo nahrávok, medzi ktorými vyčnieva Obeisance to Vanity – 1996), Clandestine (meno podľa druhého albumu Entombed a skvelé demo Age of Chaos – 1994), Clinical (opäť Trenčín a dve demá Look in the Deeps of… a Journey to the Gate of Eternity), Embalmed (black/death zo severu Slovenska a niekoľko demo nahrávok medzi rokmi 1993-1997), Reanimator (podľa slávneho hororu sa pomenovalo množstvo kapiel, ale zrovna táto slovenská hrala vo svojich ranných dobách death, neskôr prešla skôr k thrash metalu), Sepsa (síce iba jedno demo, ale za to skvost menom When You Die) a skončíme na strednom Slovensku, kde v 90. rokoch fungovala banda Unconcern (tri demá v rozpätí rokov 1995-1998).

V ďalšej časti nášho miniseriálu sa pozrieme na to najbrutálnejšie, čo vyvrhla slovenská kotlina.

Mrkva

Autor: Mrkva

Zdieľaj