Za múrmi starého cintorína dopadá na hlavy smútiacich tichý dážď. Pietnu chvíľu prerušuje iba niekoľko naučených a rokmi otrepaných fráz od kňaza. Každý pohreb je taký malý osobný horor pre každého, tu ale pozostalí na seba iba pokukujú a v hlavách si prerátavajú, koľko komu po nebožtíkovi pripadne do lona. Že neodišiel dobrovoľne je zrejmé na prvý pohľad. Jednoizbový, drevený byt určený na večnosť je už uložený v jame a dav sa rozpŕchol. O pár dní si nikto na meno jeho nájomníka ani nespomenie. Skutočný horor ale čaká domnele mŕtveho. Z historických prameňov sú známe prípady o ľuďoch, ktorí sa prebudili šesť stôp pod zemou. Keďže sa náš uväznený hrdina venoval počas
života týmto témam, bol si toho vedomý. Nikdy ho ale nenapadlo, že sa to prihodí jemu. Napriek tomu, že otvoril oči, tma neustúpila. Zatuchlé zvyšky vzduchu sa rýchlo míňali a jeho prepadla panika. Nevedel čo robiť, a tak iba šialene kričal, čím sa oberal o posledný kyslík a aj o to, čo ho behom života najviac zdobilo. Zdravý rozum. Zrazu sa iba mocne rozrehotal a upadol do spárov spánku. Vibrácie spôsobené krikom odtrhli od posledných súst krvilačné červy, hodujúce na posledných tkanivách vo vedľajšom hrobe. Poháňané pudom sebazáchovy im drevené steny rakvy nerobili najmenší problém a dostali sa cez obal k vytúženému čerstvému pokrmu. Začali ho neuveriteľne pahltne požierať, čím už muža odsúdeného k pozretiu naposledy prebrali k chvíľke života. Cez chodbičky v pôde sa mu dostalo letmého závanu vzduchu a vydal z ešte stále prekvapujúco fungujúcich hlasiviek posledný výkrik šialenej bolesti. Červy pokračovali v obžerstve a do pár minút bolo po hostine. Do stále teplých útrob nakládli vajíčka svojho rovnako nenásytného potomstva a odobrali sa pátrať po ďalšej porcii čerstvej mršiny. Z vajíčok začali vyliezať stovky hmýriacich sa lariev, ktoré vydávali ukrutne hlučný, mľaskavý rámus. Ak sa pri prechádzke cintorínom započúvate a započujete podobné zvuky, vedzte, že ide o symfóniu lariev, ktoré sa tešia zo života po živote.
Tentokrát som sa v úvode nenechal uniesť žiadnym hororom. Aspoň teda nie úmyselne. Ale tá téma rozkladu je takým leitmotívom grindu vo všeobecnosti. Či už vnímate grindovú muziku po vzore patologickej uličky a doslovného rozkladu tela, ako nám to kedysi hlásali Carcass, Regurgitate, Haemorrhage… alebo dávate prednosť politickejšie ladeným kapelám ako Napalm Death, Brutal Truth apod., ktorí sa zase venujú rozkladu v spoločnosti, jedno je isté. Tá tému rozpadu a následných procesov v rôznych súvislostiach sa ťahá celým týmto žánrom. Čo majú však všetky tieto kapely spoločné po hudobnej stránke, je to, že zasiali na tento svet ten najagresívnejší a najšialenejší štýl. Keď už som spomenul Napalm Death, doteraz si pamätám na jednu historku z môjho detstva, ktoré sa pomaličky preguľovalo do puberty. Keď sme s jedným kamarátom kedysi hľadali kapely toho najhrubšieho zrna, tak pri Napalm Death povedal, že to tu nikto nemôže poznať a už vôbec nie hrať. No tento kamarát už dávno po extrémnej hudbe nepátra a ja tu v tejto časti ukážem, že to tu predsa len niekto hral, hrá a bude hrať a že v porovnaní s niektorými nasledujúcimi kapelami, môžu Napalm Death slúžiť ako príjemná uspávanka. Takže vyžeňte deti, domácich miláčikov a neprispôsobivých partnerov niekam von, vyhrabte z poličky s albumami to najchorobnejšie, čo doma nájdete a zaborte zrak do týchto riadkov.
Ja osobne vnímam grind a jeho najpríbuznejšie žánre ako takých punkáčov metalovej scény. Robia si všetko po svojom a niekedy mi príde, že sú takým undergroundom v undergrounde. Človek nemusí byť hneď vituóz na svojom nástroji, ale ak to vyváži inými atribútmi, tak to stojí za to. To je to, čo si ja na tomto žánri tak veľmi cením a páči sa mi to. A tak som preto opäť smeroval otázku mojim vybraným hosťom, ako oni začínali a čo ich priviedlo k tomu stať sa hudobníkmi, eventuálne založiť kapelu.
Roman Regina (Typhoid): Hudbu som mal vždy rád, za to vďačím rodičom, ktorí doma počúvali hudbu stále (od útleho detstva nemám rád Beatles :)). Tá predstava mať kapelu bola stále silnejšia a približne v 6. triede mi už bolo jasné, že niečo dáme dokopy. Do triedy som chodil s najlepšími kamarátmi Jozefom a Ďusom (ktorí mali pôvodne vymyslené opačné rozdelenie nástrojov, ale okolnosti a rodinné možnosti to zariadili tak, že Ďuso si kúpil bicie a Jozef basu) a spolu sme si vytvorili svet death metalu.
Martin Lukáč (Nomenmortis): Za hudobníka sa teda nepovažujem ani náhodou, hudobné nástroje a ja, to zaraz išlo od seba. Na založenie kapely ma nahovoril kamoš, hral na basu (potom na Morave fachčil s Draco Hypnalis, ak ich nepoznáte, zožeňte si ich veci, to fakt nebola nejaká tuctovka a masovka).
Roman Halmo (Craniotomy): Ako som spomínal. Túto hudbu som mal, aj mám natoľko rád, že mi ovplyvnila život od základov. Pritrafila sa možnosť skúšobne. Mal som okolo seba podobných ľudí ako ja, ktorí chceli tiež skúsiť aké je to hrať extrémnu hudbu, ktorú počúvame, a tak sme začali najprv len tak hrávať. V krátkom časovom horizonte to však prepuklo do každodennej nenásilnej rutiny a radosti (ako také ranné sranie), začali sme trochu na sebe makať a ocitli sme sa až tu.
Anton „Lepra“ Varga (Abortion): Čo bolo impulzom? Jednoznačne album Scum od Napalm Death. Ten album ukázal jednej celej generácií, že hrať môže naozaj každý, stačí len chcieť. Nemusíš byť talentovaný hudobník, ani bohatý s dobrou aparatúrou. Stačí mať v sebe zlosť, energiu a nadšenie a ide to!
Roman „Elevo“ Laššo (Dehydrated, ex-Depresy): Ako som uviedol, utkveli mi bicie. Tento nástroj sa mi strašne páčil. Jeho sila, údernosť, udávanie rytmu a hlavne kreativita. Hrať s pocitom, srdcom to, čo práve cítim, keď robíme novu vec. Už len keď počúvaš muziku, tak ťa to nenechá len tak počúvať a hneď, aj keď ti to nepríde, pozri si nohy alebo ruky, čo začnú robiť. Klepeš, dávaš nejaký rytmus. Takto sme aj začínali. Ja som si klepal a druhý si toho všimli. A bolo. Budeš hrať na bicie. Tak sme sa dali dokopy ja, Erik „Erno“ Kovalčík, ten že bude spev/bass, Dragan – gitara a mozog vytvárať pasáže, no a Matúš „Mates“ Homola druhá gitara. Práve on je jediný, čo má vodičák na muziku. Konzerva. Bicie a trubka. Výborný hudobník. No a keďže sme boli už štyria, tak ako sa budeme volať. Z prvoti boli rôzne názvy. Potom niekto zapotil niečo – Depression! A prečo nie – DEPRESY! A bolo. Vznikli Depresy na strednej škole a začalo sa so zháňaním nástrojov. Prišli brigády a boli bicie a tak ďalej. Dokonca aj priestor na hranie, paráda. A začali sme drtiť.
Martinus Sukhoi (Realms of Chaos, Dementor, ex-The Infinite Within…): Impulz bol samozrejme taký ten spontánny vývoj mladého gitaristu, ktorý sníva, že raz bude na pódiu rezať metal ako hudobníci, s počúvaním ktorých vyrastá a kráča životom.
René Blahušiak (ex-Dementor): Ťažko vysvetliť, prečo som sa chcel stať hudobníkom. Snáď to bola vlastná ambicióznosť a snaha niečo dokázať.
Kde inde začať diel o grinde ako v Nitre. Prečo v Nitre? Pretože Abortion. Títo borci sa s tým nikdy nesrali. A ako ich poznám,
tak to ani meniť nemienia. Kapelu stihli zbuchnúť ešte v dátume, keď sa na mieste desaťročia písala osmička, takže to vážne nie sú žiadni sopliaci. Minulý rok na ich vlastnej akcii nesúcej meno Bomby na Nitru (podľa jednej z ich skladieb) oslávili rovnú tridsiatku. Takže ako kapela sú ešte o rok starší ako ja. Za tie necelé Kristove roky sa, samozrejme, v kapele urobilo veľa personálnych zmien, ale za celou touto „potratovou firmou“ stojí one and only Lepra. Ale už nejaký ten rok je zostava stála ako voda v Mŕtvom mori (Lepra, Libor, Miro, Ondro). Keď tak hodíte výplňou očnej jamky na ich diskografiu, uvidíte, že je celkom pestrá. Okrem siedmych full albumov je plná najmä splitiek s množstvom kapiel (Agathocles, Final Exit, Gride, Čad…). Čo si ja ale najviac u nich cením, je ich zmysel pre humor. Keď sa chystám na nejaký koncert a viem, že tam hrajú práve Abortion, tak nemusím mať strach, že by som odchádzal so zlou náladou. Nie náhodou sa veľakrát v popiskoch na plagátoch vyskytuje dodatok stand up comedy. Raz taký večerníček končieval so slovami: „Kto neverí, nech tam beží.“ A tým by som ukončil tento stĺpček.
Abortion
Have a Nice Day
Obscure Productions, 2002
Je Jon Bon Jovi fanúšik Abortion? Divná myšlienka, že? Bon Jovi vydali album s rovnakým názvom o tri roky neskôr ako Nitrania. Aj keď obe kapely mysleli zrejme niečo diametrálne iné s tým želaním pekného dňa. Stačí sa pozrieť na obal a ten sarkazmus musí cítiť asi každý. No ale nechajme už tieto moje pofidérne výplody ovplyvnené karanténou. Have a Nice Day je tretí album Abortion a prvý, ktorý vydali u Obscene Productions. A asi aj môj najobľúbenejší. Možno, že to je spôsobené tým, že sa tu nachádza aj môj top song kapely – Give Me Leader. Ale tých skladieb, ktoré žeriem viac ako nanútený 20 chodový obed na prázdninách u babky, tak tých je tu celkom dosť, napr. Forever Money, Comrade Punk, Life Is War... S odstupom času musím povedať, že je tu aj niekoľko skladieb, ktoré ma až tak nebavia, ale sú v menšine. Pod poradovým číslom 19 nájdeme aj cover Suction od Godflesh, no a zostávajúce skladby do konca albumu, náležia ešte k demu Charity (1997), čo podľa rozdielneho zvuku pochopí aj jedinec s
netrénovaným uchom. Za moje stále nedospievajúce srdce ma vždy chytia tie intrá z 2 Stupid Dogs, Bugsa Bunnyho a neviem, z čoho to všetkého ešte je a vyčaria mi úsmev, nech mám akokoľvek zlú náladu.
Pohľad zvnútra (Anton „Lepra“ Varga): No svojským spôsobom to bol pre nás jeden z tých prelomových albumov. Aj keď to bol už náš tretí album, ale bol prvý pre Obscene Productions. A potom bol aj prvý v novej zostave, a tak isto prvý v inom štúdiu (Moonset) po dlhom čase. Nahrávanie sme si užívali v tak srandovnom rozpoložení, že fotka v booklete to vystihuje asi najviac. S odstupom času to vidím tak, že zvuk mohol byť iný a aj pár veci by som ešte zmenil, ale ako celok je celkom fajn. Horšie to bolo s recenziami, lebo bol to čas nových magazínov s redaktormi, ktorý vyrastali na Cradle of filth, a toto bol pre nich fakt ťažký oriešok. Už to bolo až tragikomicke občas, všetky tie protichodné recenzie. Osobne za náš najlepší album v zostave Lepra, Libor, Charlie, považujem Gonzo Music. Ale čo človek, to iný pohľad na vec.
Facebook: https://www.facebook.com/abortiongrindcore/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=Fnxix7ozPko
Neviem, či niekedy napadlo toho pána s bobkovými listami okolo hlavy (ktorého nemali radi Asterix a Obelix), keď povedal
jednu zo svojich slávnych viet „Kocky sú hodené!“, že o fúru storočí neskôr tento výrok inšpiruje grindovú kapelu z Galanty natoľko, že si ho dajú ako meno. Áno, Alea Iacta Est znamená práve toto, ale to asi každý z vás vie. Žiaľ, títo zabijaci ticha už dogrindovali. Ale za trinásť rokov na scéne urobili kusisko roboty. Šesť splitiek (ako povedal Lepra v nejakom rozhovore splitko je základ grindu… ono je to skvelý nosič, keď za jednu cenu dostanete viac kapiel a možno si tak rozšírite obzory), dve Ep a nejaké to demo. V roku 2018 ohlásili koniec a ak ma pamäť neklame, tak posledný koncert odohrali na FFUD Feste v Seredi. Mimochodom celkom zaujímavou vecou na tejto kapele bolo to, že napriek tomu, že boli slovenskou kapelou, tak prevažne spievali po maďarsky.
Facebook: https://www.facebook.com/aiegrind/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=2Kp9Pjr0yKU
Veľmi ma baví, že ak dáte meno príslušnej kapely do vyhľadávača na webe Metal Archives, tak vám vyhodí kapely, ktoré vážne
nečakáte. A teda okrem slovenskej grindovej kapely Ataraxia existujú aj kapely rovnakého meno z Kolumbie (black/death) a zo Španielska (nejaký heavy metal alebo čo to je). Ataraxia vlastne nie je vôbec stará kapela. Fungujú od roku 2014 a majú vonku eponymný, už štyri roky starý debut. Ale čosi sa kuje v kuloároch. No nič. Ten debutový album mi svojho času celkom slušne odfúkol prach z reproduktorov a pri písaní týchto riadkov som sa k nemu vrátil a musím uznať, že je to stále veľmi silný projektil. Švédsky rachotiace gitary a Gabiho (heh, Tyranosaurus) hlas sedia k sebe ako párky a horčica. Ak bude aj jeho nasledovník tak podarený, nemusia sa na severe Slovenska obávať o nedostatok grindu na meter štvorcový. Edit: Nový album už poťahal za uši a je to paľba podobne silná ako debut.
Mrtvolka zhrnula debut v niekoľkých slovách: https://metalexpress.sk/2016/12/recenzia-ataraxia-ataraxia-slovak-metal-army-2016/
Facebook: https://www.facebook.com/ataraxiark/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=l5naVyNboc8
Som zvedavý, koľkí z vás sa chytia, ak poviem meno kapely The Chliev. Nikto nič? Fajn. Z tohto štýlového mena sa jedného
pekného dňa stali Attack of Rage. A Bá(na)novce nad Bebravou mali svoj skvost. Hoyas a jeho grinders si toho už za deväťnásť rokov na scéne preskákali dosť. Z pôvodnej kapely už zostal len sám Hoyas, ktorý si ale do súčasnej zostavy naverboval samé esá. No uznajte – Michal (Embolism), Šampón (Craniotomy, ex-Eternal Bleeding…) a Jakub (mladý a veľmi talentovaný hladič strún). Ako som pri Alea Iacta Est spomínal, že splitká sú takým základom grindu, tak paradoxne Attack of Rage majú na svojom konte iba jedno jediné s Contrastic. Ale zase ich diskografia figuruje tromi full albumami – Grindpeace (2007), Sväté zlo (2011) a Dogma (2017). Za plus u nich už roky rokúce počítam to, že si texty vedú v rodnom jazyku. Fajn, niektoré veci na Grindpeace sú ešte aj v angličtine, ale to akosi nehrá rolu. Možno si poviete, že pri extrémnych žánroch to je aj tak jedno, pretože necvičené ucho tam aj tak hovno rozumie, ale je to proste také milé. Ešte treba zmieniť aj to, že Hoyas a jeho partia už roky organizujú benefičnú akciu Celestial Help Fest, ktorou sa každoročne snažia biť s úbohým stavom zdravotníctva v tejto krajine.
Attack of Rage
Sväté zlo
Metal Age Productions, 2011
Máte aj vy svojej zbierke nejaký album z ranku toho najväčšieho bordelu, na ktorom ste ovládali všetky texty? No snáď taký nájdete. Ja siaham na poličku, a tak ako magnet pricucne kovovú pilinu, tak si to aj moja ruka automaticky mieri k oddeleniu pod písmenkom A a prilepí sa na Svätom zle od Attack of Rage. Pretože tak, ako si štamgast odchádzajúci na záverečnú z pohostinstva vyspevuje nejaké (ne)zmyselné tóny ľudoviek, tak ja som si svojho času, pravidelne nasratý cestou do práce, notoval textovú stránku tohto albumu. Nie že by som sa potom v pakárni choval milšie, ale tak nejako uvoľnenejší som bol, to áno. No stačilo tejto (rektálnej) sondy do môjho súkromia. Je treba si povedať, prečo som vyšpúlil okáľ zrovna na tento album. Hlavne preto, že je kurva dobrý. A tu by to aj
mohlo skončiť. Ale pretože ja sa rád niekedy rozpisujem, tak vás toho neušetrím. Týchto necelých 19 minút si drží taký vysoký štandard asi ako Michael Schumacher medzi rokmi 2000-2004. Proste sa to mece, upaľuje, trieli a vy si zrazu uvedomíte, že prešla hodina a vám to už začína hrať štvrtýkrát po sebe. Ja mám síce rád celý album a málokedy sa stane, že ak po ňom siahnem, tak preskakujem skladby, ale tie ozaj najpodarenejšie nesú mená Si navždy nepriateľom, Nezmyselná nenávisť, titulka Sväté zlo a záverečná Krutá hra osudu. Mám rád aj prvý album Grindpeace, ktorý je vo svojom vnútri taký viac punkový, aj neskoršie nahrávky, ale pri Svätom zle mám stále tendenciu si utierať pot z čela.
Facebook: https://www.facebook.com/Attack-Of-Rage-80941023995/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=sgG8btIeD5c
Boli doby, keď sa na Liptove mocne hrnul patologický goregrind. Za tieto časy bola vo veľkej miere zodpovedná banda
pitvychtivých bláznov – Distrophy. Ich aktivita je taká všelijaká a oficiálne je u nich pravdepodobne ticho ako v márnici po záverečnej. Aj keď, minulý rok sa ocitol na ich facebookovej stránke príspevok, že sa po dlhom čase vyskytla skúška. No ale na to, že Distrophy fungovali (alebo fungujú, niekedy mám v tom naozaj zmätok) naozaj s prestávkami, tak sa im toho podarilo vydať relatívne dosť. Tak títo milovníci bordelu ála Last Days of Humanity sa vyskytli na niekoľkých splitkách (napr. so Sperm of Mankind, alebo s Butcher M. D.), kompilačke Bravo Summer Shits (okrem iných Enema Shower, Swrab…), live deme Pathological Inferno a fullku Pathological Gambling.
Distrophy
DISTROPHY {slovakia}
Pathological Gambling
Cadaveric Dissolution, 2016
Bolo vaše detstvo v znamení kakaa, teplých papúč, čičíkania a uspávanok v rytme starých Regurgitate a Last Days of Humanity? Tak to máte celkom predpoklad stať sa fanúšikom Distrophy. Musím priznať, že ku goregrindu ma viedla cesta celkom tŕnistá, ale nakoniec ma GPS nesklamalo (ako to tá marha rada ľúbi robiť…). Teraz mám však tendeciu sa kochať celým týmto žánrom asi tak ako doktor v klasike klasikovitej Vesničko má středisková opojnou prírodou Čiech. Je určite škoda, že Distrophy sú momentálne asi tak funkční ako neustále sa zväčšujúca kopa mojich mŕtvych slúchadiel na stole (ktorej som dal už silne poetický názov Řbitov domácich ohluchovátek), ale nemám to srdce ich vyhodiť. Raz tú meď z tých káblov zanesiem do zberu a kúpim si za to trebárs pollitrovú minerálku. No ale aby som stále neodbiehal od témy. Tak tento prvý a zatiaľ stále posledný full album od Distrophy je taký múj milášek. 19 ultrachorobných skrutiek do cínovej rakvy s poetickými názvami ako Fixing the Body After Distrophic Syndrome, Malignant Peripheral Nerve Seath Tumor, alebo Neurofibromatosis. Názvy, pri ktorých by cítili chvenie v nohaviciach aj Jeff Walker a spol. niekedy koncom osemdesiatych rokov. Bicie pália kadenciou rotačného gulometu, pitchifter bublá ako vriaca voda, proste všetko je tak, ako má byť a nemenil by som na tom ani ň.
Facebook: https://www.facebook.com/groups/368330261577/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=CMmFS2yT7mE
Od skalpelov a zatuchliny to stočíme opäť do klasického grindu. Viem, že niektoré kapely nemajú radi, keď sa im pridáva
prívlastok legenda, ale o Embolism môžeme minimálne hovoriť ako o kapele, ktorá mala celkom silný vplyv na scénu a jej meno má v UG stále cveng. V roku 1997 dali túto kapelu dokopy Michal a Peter Kotríkovci, Kraken, Porky a Michal Gros. V tomto období prišli splitká s kapelami ako Agathocles, alebo Haemorrhage a najmä debut And We All Hate Ourselves. Neskôr z kapely odišiel Kraken a Michal Gros sa ujal aj spevu. Už iba vo štvorici vznikol druhý album MindChaos. Následne prišiel rozpad a do roku 2010 bolo okolo Embolism ticho. Tak, ako spievajú Napalm Death, že ticho je ohlušujúce, trvalo aj pri Embolism ešte nasledujúce tri roky, kým sme boli ohluchnutí a až potom sa nám vďaka nim vrátil sluch v podobe comebackového albumu Devilumination pod značkou Rest of Noise Productions. Zatiaľ posledným príspevkom do ich diskografie je fullko Love Existence z roku 2018.
Posledný album mala opäť pod palcom Mrtvolka: https://metalexpress.sk/2018/11/recenzia-embolism-love-existence-slovak-metal-army-2018/
Facebook: https://www.facebook.com/embolism.sk/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=EXNFXwSev10
Latex, bičíky, dildá, klystír a neviem ešte čo. Ku komu to tak asi môže smerovať? Viac indícií už nedám. Je jasné, že
nasledujúce riadky budú patriť Enema Shower. Začiatok nemravných nerestí začal písať svoje curriculum vitae v roku 2008, kedy sa Necro s Jarom rozhodli založiť kapelu. Kapela povyrástla, keď na basu prišla Avy. Neskôr miesto automatu prišiel živý bubeník Adrián (Papa). Do tých chvíľ splodili dve demá – The First Enema (2008) a XXX (2010) a splitko so Swrab (2010). Neskôr z kapely odišiel Jaro a za mikrofón sa postavilo hrdlo s pseudonymom G. Následne prišlo tretie demo In the Name of Sadism. Koncertov pribúdalo matematickou radou a v lete roku 2015 rozhodili sexuálne pomôcky, ktoré im zaslal sám Rohatý, aj po pódiu Obscene Extreme Festivalu. Pár mesiacov predtým sa kapela dočkala aj svojho právoplatného debutu She Asked for It. Po čase prišli opäť zmeny v zostave, keď odišiel G a na basgitarovom poste vystriedal Avy súčasný člen Sick. A teda v zostave Necro, Papa a Sick vznikol zatiaľ posledný príspevok do diskografie, skvelé EP Sadomazoo z februára tohto roka. Pri zmienke o Enema Shower treba spomenúť aj Necrov noise goregrindový projekt Urinaemia, ktorý obťažkal zmysly fans jedným EP Urophiliac Orgies And Other Sickened Perversions.
Pred pár týždňami zhrnula moja maličkosť EP Sadomazoo: https://metalexpress.sk/2020/03/enema-shower-sadomazoo-rotten-roll-rex-2020/
Facebook: https://www.facebook.com/bondagegoregrind/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=KXo9wSu4cUE
Spomínate na kapely Bile alebo Gorerotted, ktoré zmenili svoj štýl a pretransformovali sa do kapiel Skullhog, resp. The Rotted?
Podobný prípad sú aj banskobystrickí Gazdasgrind. Tí síce nezmenili meno, ale oproti svojej rannej ére, kde síce kombinovali death metal s grindom, sa v neskoršej fáze svojho fungovania dostali do podoby čisto death metalovej. Som ešte pamätník časov, keď vystupovali v montérkach a po album Gazdovská veselica to bol celkom veselý death/grind s podivnými agro témami. Avšak posledný album nesúci jednoducho názov Zlo sa už niesol čisto v death metalových mantineloch. Úplne zmizol vtip a pre mňa aj tak trochu záujem o túto kapelu, ale to je vcelku jedno. Gazdasgrind boli (zas a znova minulý čas) ale takým prestupným domovom viacerých hudobníkov, ktorí sa v banskobystrickom podzemí pohybujú dodnes, napr. Martinus a Kubo (okrem iných kapiel dnes obaja drtia struny v Realms of Chaos) alebo Falusoid (Pseudosapiens, Bloody Redeption…).
Facebook: https://www.facebook.com/gazdasgrind/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=w1Dx8pST8Kw
Veľakrát chodia po sociálnych sieťach nejaké príspevky typu, že čo si ty robil v nejakom roku? A tak sa pýtam, čo ste vy robili v
roku 2009? Osobne nemám poňatia, čo som robil ja, napriek tomu viem, že vtedy sa na východnej strane krajiny (tiež rozmýšľam, prečo som ich nakoniec nedal do minulej časti…) dala dokopy grindová mlátička Grinding Jesus Brothers. Základ kapely postavili Vladislav (Fat, ex-Killerface), Marek (ex-Brute) a Peter (ex-Perversity…). Peter po nejakom čase z kapely odišiel a nahradil ho Jozef (Fat, ex-Killerface). Táto zostava funguje do dnešných dní a dala grinderom na striebornom podnose zatiaľ iba jedno EP Reign of Evil, ktoré vyšlo pod Bizarre Leprous Production (čo sa týka grindových kapiel, asi najlepšie vydavateľstvo v širokom okolí). No a čo je obsahom tohto EP? V ôsmich skladbách, ktoré o sekundu prekračujú 12 minút, nám Východniari krížia grind s crustom a celkom dobrým growlom.
Facebook: https://www.facebook.com/GrindingJesusBrothers/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=pCff7R1yFhc
Už som tu mal množstvo kapiel, ktoré toho veľa nenahrali a zanikli, v lepšom prípade sa tak nejak reinkarnovali do inej kapely.
Hemperor spadajú do druhej kategórie. Vznik sa datuje do roku 2001 a úmrtie (aj keď iba také na oko) má letopočet 2009. V tomto období splodili dve demá nazvané proste demo 2005 a 2008. Treba povedať, že tu bol grind iba také korenie, ktoré dodáva celému jedlu chuť. V Hemperor sa to valilo od death metalu, cez industriál až po ten spomínaný grind. Upgradom tejto kapely sa stalo meno Nonprolific. V Nonprolific sa ešte viac otvorili dvere experimentom a do už takmer plného hrnca Hemperor sa prihodilo ešte viac prog prvkov, techniky a ja neviem čoho ešte. Výsledkom je taký genetický kríženec, ktorý nemusí byť každému pochuti, ale sledovať ich z bezpečnej vzdialenosti (z publika na stage) je vecou celkom zaujímavou.
Bandzone: https://bandzone.cz/hemperor?at=news&np=2
No zas a znova tu máme prípad už pomaly zabudnutej kapely. Lepra (a samozrejme nie len on) dobre hovoril, že čo sa týka
grindu, tak Scum od Napalm Death mal obrovský vplyv na celú scénu. Práve v tomto období grindovej legendy z Birminghamu sa najviac zhliadli Dubničania, nesúci meno Hnisavý Proces. V roku 1992 vydali svoje prvé a zároveň jediné demo Zahnívanie spoločnosti. Tu veľký palec hore pre Jura Haríňa, že z času na čas vyťahuje z archívu nejaké nahrávky a dopraje im peknú reedíciu. To sa stalo aj pri Hnisavom Procese, lebo inak by som sa asi k tomu nedostal. O obal reedície sa postaral človek na slovo vzatý a ním bola osobnosť španielskej scény – Luisma, samozrejme inak gitarista gore legendy Haemorrhage. No Hnisavý Proces je už desiatky rokov mŕtva kapela (ono to znie vážne desivo, taká doba…) a aj keď som počul nejaké šumy, že Cháron na tej svojej vytunenej bárke hodil spiatočku a priviezol ich späť z krajiny, kde by som si v rámci dovolenky plavky nebral, tak opäť zavládlo okolo nich ticho.
Už sú to zhruba 2 roky, čo som si zobral na paškál spomínanú reedíciu: https://metalexpress.sk/2018/02/hnisavy-proces-zahnivanie-spolocnosti-slovak-metal-army-2017/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=_sLWoKtr4r0
Poriadne šťavnatý grindcore sa hrá aj priamo pod tatranskými štítmi. V Poprade vznikla v roku 2009 kapela Human Humus,
ktorá na deme Parasites v roku 2010 skôr holdovala goregrindu. Po ňom z kapely odišiel spevák Maťo a mikrofónu sa chopil Ižďo. Tu už prišla zmena ku klasickejšiemu agresívnemu grindu, ktorý zvečnili na EP Elitists Equal Disgrace v roku 2011. Ak sa nemýlim, tak posledná zmena v zostave nastala, keď z kapely odišiel Monte a nahradil ho Andrej (Distax…) a kapela nahrala dosť silný materiál v podobe prvého fullka Dirty Filthy Mess (2013). V tomto období kapela rezala ako dobre premazaný cirkulár a vyrazila aj na dvojtýždňové turné po Rusku a priľahlých krajinách. Nového materiálu sme sa dočkali v roku 2017, kedy kapela dala von zatiaľ posledný album menom The Obligatory Struggle.
Human Humus
The Obligatory Struggle
L´Inphantille Collective, 2017
Možno ste niekdy na Facebooku alebo kde zahliadli taký obrázok, ako sa maliar snaží z plných síl sústrediť na dokončenie obrazu, ale rozptýli ho aj nenápadne prelietávajúci motýľ. Takéto niečo sa skoro prihodilo mne, lebo som takmer zabudol na tento neskutočne natlakovaný album. Niekedy pred pár rokmi som si ho priniesol domov z nejakého koncertu a mal som ho tak na kôpke uložený, ale nejako som sa k nemu nedostával. Až prišiel ten deň D a ja som ho vložil do mechaniky. No po chvíli sa mi prišiel sťažovať sused so srdcovou arytmiou, aby som to vypol, pretože ku kardiológovi sa nedá v blízkej dobe objednať. Dobre, to už trochu popúšťam uzdu fantázie, ale fakt je, že tá primárna sila, ktorá z toho albumu vychádza, by mohla pomôcť vyriešiť problémy s alternatívnymi zdrojmi energie. Grindová nasratosť, crustová špinavosť, tu a tam nejaký rock n rollom frcnutý riff (ako napr. ten vo Violence Priest). To je Human Humus. Slovenská odpoveď na severské spolky ako Feastem, Afgrund, alebo The Arson Project.
Facebook: https://www.facebook.com/HumanHumus/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=KKEy-3rcCq4
Po už spomínaných Distrophy zamierme opäť na Liptov. Zemepisné územie, kde vládnu parenice a oštiepky, vynieslo na povrch
zemský aj ďalšiu kapelu, ktorá si osvojila gore vetvu grindového stromu – Hydrous Purulency. Ako sa neraz už stalo, tak aj Hydrous Purulency vznikli v hlave jedného manika menom Stano a.k.a. Kundátor. V kapele sa miešali veci, na ktorých si ulietali jednotliví členovia, v prvom rade samozrejme goregrind, ale aj electro, dnb atď. Ale ako to už väčšinou v UG býva, osobný život prehovoril výrazne do diania v skupine a práca a podobné veci odviali členov do rôznych kútov, čo defacto znamenalo koniec Hydrous Purulency. Členovia sa ale rozpŕchli kade tade a dnes ich môžete nájsť napr. v kapelách Sperm of Mankind, Oros atď.
Bandzone: https://bandzone.cz/hydrouspurulency
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=GVbdQ7x7Rmw
Kurevsky rýchly a uškriekaný fastcore? Čo to asi tak môže byť… Chvíľka napätia, bubny, et voila – Idiots Parade. Žiaľ, kapela
už je cca 8 rokov pod drnom (ale napr. Jan mláti do blán aj naďalej v Sedem minút strachu), takže už na nich zostáva iba spomienka a nutnosť zatlačiť slzu v oku. Idiots Parade pochádzali zo Zvolena a svoju púť hlukom započali v roku 2004. V roku 2005 prišli s prvou plackou, nesúcou jednoducho meno kapely. Neskôr nahrali dve splitká, to prvé s Abortion (2008) a druhé so Saywhy? (2011). In memoriam vyšlo ešte trojskladbové EP R.I.P. (2013) a kompilačka Idiotsgraphy 2005-2013 (2014), ktorá už podľa názvu zahŕňa všetko, čo kapela nahrala. V roku 2012 prišiel koniec, keď Petra už nestíhala rozkladať svoj čas medzi kapelu a súkromný život. Posledný koncert kapela odohrala na FFUD Feste v Seredi (podobne na tom boli aj vyššie spomínaní Alea Iacta Est).
Facebook: https://www.facebook.com/idiotsparade/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=4RHawWgUqRQ
Koniec osemdesiatych rokov bolo vlastne obdobie, kedy extrémna hudba ako taká začala dávať svetu na známosť, že je tu.
Grind v našich končinách bol ešte vo vajci, ktorému ani veľmi nezačala praskať škrupina. Napriek tomu sa vyskytla jedna kapela, ktorá mala do určitej miery vplyv aj na Abortion. Podivná trojica Lues de Funes z Bratislavy. Táto banda skĺbila HC, grind a podobné veci so svojskými textami. Fungovali síce iba tri roky, ale stihli vydať album. Ešte predtým však zvečnili svoje hudobné pokusy na deme Deflorácia ritnej blany (1990). Ten spomínaný album The Great Hardcore Odrb vyšiel v roku 1991 v náklade 1500 kusov a v dnešných dňoch je považovaný za celkom kultové dielko. Po tomto albume sa už na kapelu nahádzalo pár kubíkov hliny a spokojne odpočíva v pokoji. Jedným z dôvodov ukončenia aktivity, bolo vraj to, že kapela povedala, čo mala a tým to haslo. No kto vie, možno by nejaký pekný dodatok ešte prišiel. Ale to sú už iba moje domnienky.
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=hUkdRAAwMIw
Konečne nakukneme pod Prístavný most v Bratislave. Otvoríme bránu na jednej z garáží a odtiaľ na nás vykukne hneď jedna z
mnohých kapiel. Začneme pri Lymphatic Gore Decomposition. LGD sú aktuálne uložení k odpočinku, ale z času na čas pokropia pódium telesnými šťavami, ako sme mohli vidieť naposledy v Žiline na poslednom Shitfeste. LGD sú, alebo boli, prepletení s ďalšou gore kapelou Sperm of Mankind (o nich bude reč o pár radkov nižšie). Z tej spermočasti ju tvorili Potkan, Peter, Rado a neskôr Roman. Samozrejme basu drtila Zuzka a s mikrofónom sa ako prvý maznal Emil. Kým sa kapela neuložila k odpočinkovému štádiu, stihla vydať Epko Sweet Scalpel Symphonies a full Genital Impetigo. Okrem toho sa meno tejto bandy vyskytlo aj na tributných albumoch Dead Infection, Disgorged Foetus a Lymphatic Phlegm.
Facebook: https://www.facebook.com/LGDGORE/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=BKdloEjP0Dc
Opäť vyhadzujeme výhybku smer divoký východ. Dôležité bude nezaspať už niekde v Kysaku a vystúpiť v Košiciach. Toto
mesto splodilo nejednu kapelu, ktorú som tu už spomínal a treba povedať, že aj nejaký ten grind sa tu, samozrejme, mihol. Mihol asi nie je zrovna dobré slovo, pretože Obliterate fungujú už vážne dlho. Zrodili sa v roku 1992, ale treba povedať, že z pôvodnej zostavy už v kapele nefiguruje nikto. Deväťdesiate roky tvorila demo éra a okrem toho meno Obliterate svietili na troch splitkách, napr. na jednom, ktoré som tu spomínal už viackrát, spolu s Embolism, Suffocate a Haemorrhage. Prvý full album prišiel v roku 2000 a dostal meno The Feelings. Nasledovali ho Tangled Ways (2003), Something Wrong (2009) a Superboring (2012). Táto štvorica albumov bola poprekladaná opäť splitkami a EP-čkami. Pri tom poslednom Universe, Milk, Structures je pripísaný rok 2018. Aktuálnu podobu Obliterate tvoria Ivan (Stabbed, V13ault…), Gabi (Ataraxia, Killchain…), Stu (Ataraxia, Stabbed…) a Matúš (Alma Persona, Stabbed…).
Facebook: https://www.facebook.com/obliterate.official/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=Wg-x_Big1Pg
Späť do bezpečia garáže pod Prístavným mostom. Z útrob tohto totálneho undergroundu vzišla banda, ktorá svojho času vznikla
ako one man projekt. Neskôr sa pretransformovala do klasickej podoby, rozpadla a dá sa povedať, že minulý rok sa vrátila na scénu. Podľa týchto indícií ste už asi postrehli, že sa snažím dostať k menu Oros. Takže nápad stvoriť Oros dostal Potkan niekedy v roku 2003 a následne sa tak nejako prihodili nejaké nahrávky. Demá Crionical Bleeding a Liposuction a neskôr v roku 2007 fullko Stench of Vaginal Liquid on Human Embryo, ktoré bolo poprekladané covermi od Mortician, C.A.R.N.E. alebo Autophagie. Rok 2008 znamenal koniec Oros ako one man projektu a k Potkanovi sa pridali Peter (Sperm of Mankind) a Matej. Medzitým diskografiu obohatili nejaké ďalšie splitká (so Sperm of Mankind a Decomposing Vomit). V roku 2009 po dlhom nahrávaní, spôsobenom slušnou koncertnou aktivitou, prišlo na svet druhé fullko In the Name of Ping Pong. O dva roky neskôr sa dostalo už iba na splitko so spriaznenými Mexičanmi Oxidised Razor a nastalo ticho. Toto ticho skončilo na moje počudovanie minulý rok, keď sa Potkan vydal na cesty s Jarom (Distrophy) a zavialo ich na turné do Mexika. Koncom roka 2019 pribudol ešte koncert vo Viedni a tento rok bolo naplánovaných niekoľko ďalších akcií, kým celý (nielen) hudobný svet nezastavila Corona.
Facebook: https://www.facebook.com/OROS-2019-113450610051814/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=6sjJ6OOBiBg
Zhruba v roku 2002 sa začali rodiť plány okolo kapely, ktorá pôvodne pochádzala z Brezna, ale aktuálne je väčšina rozložená
niekde okolo Liptovského Mikuláša. A nebyť Kongen Festu, kde sa práve v minuloročnej zostave vyskytlo ich meno, tak by som už vlastne ani nevedel, že ešte stále fungujú. Reč je o Power of Pussy. Históriu kapely značia neustále príchod, odchody a tzv. návštevy rôznych hudobníkov. Ak som to správne pochopil z ich stránok, tak aktuálne sú v kapele iba Fabo a Muro (ak sa mýlim, tak nech ma pokojne opravia, lebo je v tom miestami celkom bordel). No ale na to, že pohyby v zostave boli zhruba také ako na peróne pred odchodom medzinárodného rýchlika, tak kapela toho celkom dosť nahrala. Rok 2012 patril demu Vaginal Vortex, ku ktorému neskôr pribudli fullká Path of Deception (2014) a Alternative Space (2017). Medzitým ešte v roku 2016 obohatila diskografiu kompilačka Undead.
Facebook: https://www.facebook.com/p.o.p.official/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=Shqu60-SEYw
Táto časť má názov grind, gore a iné zrúdnosti. Grind aj gore sme tu už mali, a tak aj nejakú tú zrúdnosť treba. Ale dobrom slova
zmysle. R.E.A.L. vlastne nemožno zaradiť asi do žiadnej škatuľky. U nich je cítiť aj metalové vplyvy, aj HC a samozrejme aj grind. Čo ale bolo zaujímavé na tejto kapele boli všemožné intrá a podobné veci, vystrihnuté z filmov, prevažne z produkcie určenej nie zrovna mladistvému publiku. A nebrali sa extra vážne, čo mne tak nejako imponuje. Nejaké malé nahliadnutie do histórie musíme nasmerovať smerom na juh Slovenska. Kapela vznikla v roku 1999 v Šali a za dobu, kým sa bláznili, stihli vydať tri albumy – Coming to Reality, I Don´t Need a Woman a Sado Maso Orgasm. Nasledovať mal aj album s poradovým číslom štyri, ale na neho sa už nakoniec nedostalo. Ticho okolo kapely prehlušil minulý rok taký výkrik do tmy, keď v rámci 20. výročia založenia kapely, prišlo na vydanie všetkých troch albumov v jednom boxe.
Facebook: https://www.facebook.com/fakinmadafakinreal/
V prvej časti seriálu som jeden odsek venoval už neexistujúcej nitrianskej kapele Dehonest. Dehonest patrili minulosti, a tak sa v
roku 2010 takmer celá kapela presunula pod iný názov a na stroji nastavili ešte vyššie otáčky. Z death metalu prešli na vlastne čistokrvný grindcore a zvolili si meno Respite. Svojho času boli celkom koncertne aktívni a ich meno bolo vídať na každom druhom plagáte. Avšak aj Respite už patria minulosti a ak sa nemýlim, tak okrem blastmajstra Mira už nikto ani nie je hudobne aktívny. Materiálu po nich tiež nezostalo veľa. Jediným oficiálnym výliskom je splitko s hudobne spriaznenou českou bandou But z roku 2011.
Facebook: https://www.facebook.com/RESPITE-336178279471/
Bandzone: https://bandzone.cz/respite
Vraciame sa do osídiel šialených zrúdností. Veľa noisecorových kapiel zo Slovenska nepozná, ale asi to bude tým, že na tejto
scéne sa veľmi nepohybujem. Ale jedna, skoro hudobná skupina, tu tak nejako svieti viac. Cibuľu vzývajúce komando Sedem minút strachu. Podľa nejakej historky sa členovia Rado, Jano a Rišo zhodli na založení kapely na koncerte Exhumed v Nitre. A tak zhruba od roku 2012 terorizujú sluch nič netušiacich ľudí naprieč touto planétou, pretože so svojim sedemminútovým randál cirkusom zavítali aj do Japonska, Južnej Kórey, Kanady, USA… Niekedy okolo roku 2017 sa ku dvom basgitarám a artilérii bicích pridal aj hráč na pílu Marek (ktorý zrejme doteraz čaká na prvú skúšku s kapelou). No a ako to už tak nejako je tradíciou v grindovej scéne, tak kapela má bohatú diskografiu, čítajúcu okolo 80 nahrávok, prevažne EP a splitiek, napr. s Final Exit, Seven Minutes of Nausea,…
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=XMCutgP9P5c
Naposledy nahliadneme do bratislavských garáží. Sperm of Mankind majú podobné styčné body ako Oros. Taktiež začali ako one
man projekt, ktorý sa neskôr prekotúľal do podoby klasickej kapely, aktuálne čítajúcej päť členov (Roman, Potkan, Peter, Rado a Tomáš). Sperm of Mankind vlastne dal dokopy bývalý spevák Erik (ktorý neskôr z kapely odišiel) s gitaristom Petrom, ale v prvopočiatkoch to ešte nebol goregrind a vlastne ani meno Sperm of Mankind. V rannej dobe niesli meno Rancidectomy a skôr to bolo o death metale, ale po čase sa rozhodli ešte pritvrdiť a vniesť do toho dávku humoru. Následne zmenili meno na Sperm of Mankind a ostatok je história. Diskografia začala rásť od splitka s kapelou Swrab (neskôr tých splitiek pribúdalo matematickou radou, napr. s Oros – 2007, Spermholocaust s kapelami Spermswamp, SpermBloodShit a Sperm Overdose – 2008, Hardcore Porn Freaks s Fetish, Diarrhea Humilation, Amniotic Fluid Fontain a Kots Donor – 2008, alebo naposledy s Mexičanmi Pigtails – 2019). V roku 2013 rozšírilo menu aj fullko Godzilla, kde sa z obalu desivo usmieva Eva Máziková.
Minulý rok som sa povenoval splitku s Pigtails: https://metalexpress.sk/2019/01/sperm-of-mankindpigtails-split-self-release-2018/
Facebook: https://www.facebook.com/Sperm-Of-Mankind-184552611976/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=6KHD-O5SM4A
Naše dnešné „povídanie“ ukončíme v Martine. Ehm, mužský rod a myslím mesto, aby neprišlo k nejakým zmätkom. Roztoč
Zákožka svrabová asi nepatrí k príjemným spoločníkom. Tento Swrab zo severného Slovenska je ale o poznanie príjemnejší. Aj keď ako pre koho, no. Pre ľudí holdujúcich grindu zo zatuchnutých skúšobní, to zrejme vyhovuje. K takým sa s radosťou radím tiež. Za kapelou (no teraz už vlastne iba projektom o jednom človeku) stojí Janek (Bloodcut, Necrotomb…). Životopis Swrabu je vlastne celkom prostý. Nejaké demá, jedno splitko a odohratých zopár desiatok koncertov. V aktuálnej fáze one man projektu si Janek iba sem tam pre svoju radosť urobí nejaký song, ktorý si môžete vypočuť na jeho Bandzone profile.
Facebook: https://www.facebook.com/swrabsk/
Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=wjumhXAk6Fs
Dnes to bola celkom šichta. Máme za sebou už päť častí a zostáva nám už iba tá posledná. V nej prídu na pretras mladšie kapely a snáď stále svetlá budúcnosť žánru.
