Ružomberok sa opäť prebúdza k životu a z útrob industriálnych budov a okolitých hôr vychádza nová úderka na našej slovenskej scéne – Ataraxia. Už po prvom deme v roku 2015, rok po vzniku, bolo jasné, že full album bude len otázkou času. Keď už spomínam hneď v úvode Ružomberok, ono to nie je až tak pravda, nakoľko posádku infiltrovali aj dvaja Košičania. Spev je reprezentovaný Gabim, známym aj zo spolkov ako Obliterate, Killchain, momentálne aj Pain Purification a udomácnila sa tu aj bass gitara, ktorú zastrešuje druhý Košičan – Jano „Stu“, pôsobiaci zároveň v Obliterate. Na fyzickej nahrávke, rovnako ako aj na elektronickej verzii však ešte môžeme počuť Jakuba (gitara/vtedy aj bass gitara), ktorý nahral basové party. Ružomberok sa však preberá aj vďaka ďalšej aktivite a to vzniku nového labelu pod názvom Slovak Metal Army. Viac o tomto novom vydavateľstve sa dozviete tu. Tak sa nahrávka Ataraxie postavila do radu, ako prvý vojak v rote tohto labelu. Dosť bolo predstavovania ľudí a kapely, o čom je hudba?
O zvukovú stránku nahrávky sa postaralo štúdium SPK Audio z Badína pri Banskej Bystrici. Nahrávali tu napr. aj Acid Force, alebo Rübänïskö. Myslím si, že to bola dobrá voľba, hoci chybičky krásy sa vždy nájdu, beriem to tak, že zvuk je často aj záležitosťou vkusu a môjmu v tomto smere vyhovuje. Album má dohromady len niečo cez dvadsať jedna minút s desiatimi trackmi a prehrmí v ušiach naozaj rýchlo. Najdlhšia skladba je „Realita“, ostatné si držia dĺžku max dve a pol minúty. Pre obyčajného smrteľníka v Bratislave je stopáž albumu zhodná zhruba s cestou do roboty a keďže Ataraxia neoplýva zrovna jemnými melódiami, ľahko sa vám môže stať, že si niektoré slová a refrény omylom budete niesť so sebou po celú pracovnú dobu. Hudba Ataraxie v sebe nesie prvky švédskeho grindcoru, crustu, powerviolence aj punku. Ako celok pôsobí kompaktne, pretože všetok tento mix štýlov je dobre a originálne namiešaný. Pre porovnanie so zahraničím, z albumu cítiť vplyvy Nasum, Rotten Sound, Terrorizer, Nails, až po Napalm Death. Ide teda o naozaj energiou, agresiou a rýchlosťou (s výnimkou niekoľkých skladieb) nabitý album. O rôzne hudobné nápady tu tiež nie je núdza. Okrem toho má album veľmi dobre zapamätateľnú textovú zložku, mne osobne trochu pripomínajúcu prvé albumy ČAD-u, ktoré sa mi tiež vryli do pamäti. Jednotlivé skladby sú teda dobre zapamätateľné. Spev je celkom zrozumiteľný, hlavne pri opakovaní fráz, či viet, ale sú aj momenty kedy by som si bez priložených lyrics nebola vôbec na čistom. Oceniť treba aj Gabiho spevácke umenie, ktoré prispôsobil hudbe Ataraxie, no špecifiká jeho vokálu, ktoré počuť aj v jeho iných kapelách proste nezaprie.
Keď už sme pri tých textoch, všetky skladby sú po slovensky a nesú v sebe dávku hnevu, odkazy na spoločenské dianie, či už z minulosti alebo aktuálne a pridaný je občas aj politický kontext. Slovník je naozaj pestrý a zo všetkých musím vypichnúť práve skladbu „Mamonári“, kde sú použité okrem iného tieto slová, ktoré som naozaj dlho z nepočula nikoho vysloviť – svoloč, pahriač, chrontač, puchrač…S textami ide ruka v ruke aj grafika a teda vizuál aj fyzickej verzie. Album zdobí jednoduchý, no zaujímavý industriálny cover. Ide o lokálnu záležitosť, dnes už nefunkčnú tepláreň v Ružomberku. Vizuálna stránka, hoci zdanlivo jednoduchá, nesie v sebe tiež určitú dávku ducha tejto kapely a zároveň odkaz na mesto, s ktorým je väčšina týchto hudobníkov spätá.
Opisovať jednotlivé piesne veľmi nemá zmysel, treba to proste počuť, dovolím si preto poukázať len na niektoré momenty. Za zaujímavosť, resp. niečo ako zmysluplný návrat k intrám, ako bolo zvykom v 90-tých rokoch, považujem intro zo slovenského filmu k úvodnej skladbe „Parazit“. Tak ako vás hneď prvá pieseň poriadne nakope, opakom je „Realita“, ktorá album uzatvára. Nesie sa v pomalšom tempe, s výraznou gitarovou linkou a dobre zrozumiteľným spevom. Keďže je čas Vianoc, netreba zabudnúť na skladbu „Obžerstvo“. Skladby, ktoré by som zvolila na živých vystúpeniach považujem napr. „Vatry, už spomínaná „Mamonári“, „Vývrat“, či Vztýčená päsť“.
Album nemá takmer žiadne negatívne stránky a na slovenskej scéne vo svojom žánri je naozaj originálny. Ako celok pôsobí kompaktne a núti vás vypočuť si ho znovu. Za tento rok vzniklo na Slovensku len niekoľko albumov, ku ktorým som sa vždy vrátila, aby som si ich znova vypočula. Už to o niečom svedčí a preto si myslím, že Ataraxia nesie v sebe obrovský potenciál. Zároveň je tu cítiť atmosféru, akéhosi ducha a vlastnú tvár, ktorá mi u mnohých dnešných kapiel tak chýba. Možno, tak ako si dnes už notoricky vrieskame niektoré piesne napr. od skupiny ČAD, budeme si spievať o niekoľko rokov aj Ataraxiu. Toto dielo môžem len a len odporučiť všetkým grinderom, crusterom, death metalistom, punkerom…., určite tých dvadsať minút nebude strata času.
Hodnotenie 9/10
