Štúdio Exponent – Kolíska slovenského death metalu
máj09

Štúdio Exponent – Kolíska slovenského death metalu

Zverejnené v máj 9, 2021

V našich článkoch veľakrát spomíname nahrávacie štúdia. Minimálne ja, ak spracovávam nejakú väčšiu kapelu do biografického článku, tak som neraz vypichol názvy ako Morrisound, Sunlight, Slaughterhouse Studios atď. Myslíte, že táto minizemička v centre Európy nemala nejaké takéto signifikantné štúdio, ktoré dalo zvuk celej jednej hudobnej vlne? Ha, omyl. Po hudobnej stránke skvelé a otvorené deväťdesiate roky, kedy sa našim územím prehnala valivá vlna death metalu (no, tých škatuliek bolo viac, ale predsa len death metal tu hral prím), si rozložila svoj hlavný stan v obci, ktorá do roku 1948 niesla meno Bereseg (tých písmen s,z,g,h sa tam behom rokov v názve obce celkom dosť vystriedalo) a neskôr prijala meno Šulekovo (čo by žlčovým kameňom dohodil od Hlohovca, ktorého je vlastne mestskou časťou). No a práve tu sa v roku 1989 zrodilo nahrávacie štúdio Exponent. Roky rokúce za ním stoja najmä dve osoby – Tomáš Kmeť a Roman Slávik. Od tých spomínaných zlatých čias tvrdej a extrémnej scény posledného desaťročia minulého storočia, kedy tu nahrával svoje albumy zástup metalových a punkových kapiel, sa prešlo cez komerčné kapely typu Desmod, Iné Kafe a Gladiator (fajn, títo tu nahrávali aj ich demo Predohra smrti, kde som ešte z ich hudobného prejavu nechytal diabetický záchvat…), až k všakovakým prapodivnostiam, ktoré tam vznikajú dnes (pozdravujem Braňa Mojsesa). Prečo sa extrémna scéna odtiaľto defacto vytratila? Hm, kto vie. Viaceré kapely spomínali, že proste postupom času zneli všetky albumy ako jeden (zase ale ak máte namierené do nejakého štúdia, ktoré je známe svojim zvukom, tak nejaký taký ten zvukový štandard asi aj očakávate… no ale nie som hudobník, to je len môj laický pohľad). Možno za tým bola snaha nejakým spôsobom odlíšiť svoju kapelu od zástupu iných, výmena stráží v rebríčku obľúbenosti štýlov, alebo len proste rozmach iných štúdií a otvorenie nových možností. To sú ale všetko len také moje dohady. Nech to bolo ako bolo, podstatné je to, že tu vznikla halda albumov, bez ktorých by domáca scéna (a nielen tá) bola o poznanie chudobnejšia. A tak v nasledujúcich riadkoch vyberiem niekoľko albumov, ktoré dokážu zvýšiť metabolizmus ešte aj v dnešnej dobe.   Krabathor – Orthodox (1998, Morbid Records) Okrem tohto albumu tu kapela nahrala ešte: Lies (1995), EP Mortal Memories (1997) Paradoxne, navzdory nadpisu článku, začnem v „cudzokrajných vodách“ posledným albumom pred Brunovým odchodom a nástupom Paula Speckmanna (Master, Abomination, Death Strike…) k mikrofónu. Tu bolo ťažké pre ktorý album sa rozhodnúť. Ale predsa len Orthodox má vo svojom vnútri asi najviac hitoviek (Orthodox, Liquid, Shit Comes Brown, To Red Ones, About Death). V porovnaní s Lies, ktorý tiež vznikol v Exponente, má Orthodox podstatne kvalitnejší zvuk. Popravde, rád by som vedel v...

Čítaj ďalej
Refore – Built to Nothing – Support Underground, 2021
apr25

Refore – Built to Nothing – Support Underground, 2021

Zverejnené v apr 25, 2021

Po dlhšej dobe ku mne v rukách poštárky zavítal pozdrav od Koníka zo Support Underground, v podobe niekoľkých nových titulov. Som rád, že Support Underground pokračuje ďalej, aj po tak náročnom roku ako bol ten minulý (čo si budeme klamať, tento aktuálny je takým istým exkrementom, možno iba v trochu inom obale…). Problémov sa nakopilo určite každému, ale viesť k tomu ešte malý, dosť ortodoxne zameraný label, chce poriadne gule. A to Koník zrejme má (bez zabiehania do detailov, hehe). No a ja teda vyberám z balíka krabičku s nápisom Refore na prednej strane. Je to zhruba rok, čo kolega Nihil hodnotil ich prvotinu, EP Social Failure. No a ja tu mám teraz na pitevnom stole roztiahnutú placičku Built to Nothing. Takže, životný cyklus tohto albumu sa zastavil na čase 44:55 (popravde, celkom dlhý album… alebo som si už zvykol spisovať iba 20 minútové grindové výplachy, neviem). Objekt prekvapivo nenesie známky rozkladu (aj keď nejakým tým klišé témam sa vyhnúť asi nedá, ale to patrí k žánru). Výrazné znaky ako masívne riffy, rytmika, ktorá z vás vymláti dušu a drsný vokál (tu je vidieť asi najväčší rozdiel v porovnaní s prvým spomínaným EP, vokálne polohy sa striedajú a ide sa od skoro death metalových hĺbok k pomaly škrekom a príde aj na číročistý hlások) dávajú najavo, že máme čo dočinenia s thrash metalom vyrobeným na západ od rieky Moravy. Prevádzam prvý rez a z brušnej dutiny postupne vyťahujem niečo ako slepé črevo (tým mám na mysli intro Trapped, ktoré nemá nejaký väčší zmysel a príde mi len ako časová vata), šťavnatú slezinu (Lifeless – po tej nevábnej inštrumentálke vás v kontraste s jej názvom pekne nakopne ako 2dcl minerálky po prehýrenej noci), žalúdok, ešte plný nestrávených dobrôt (Nobody Can Save Me – celkom melodická vec, pri ktorej si budete s radosťou podupávať do rytmu) vytvrdnutú pečeň (Your Price – po pár sekundách som už pomaly čakal, že vyletí ústredný riff Black Magic od Slayer), tenké a hrubé črevo, prelievajúce v sebe všemožné šťavy (Reason to Exist – sú tu vážne heavy pasáže ako stvorené na odkrútenie si makovice zo závitu, zborové popevky a veľa podobných malých detailov pekne dotvárajúcich celok) a nejaký slizký parazit (Something to Say – nikdy som nebol fanúšikom takých tých polobalád, akými sa z času na čas prezentujú Megadeth a práve v podobných vodách sa pohybuje táto skladba… aj vokál skĺzava niekam do polôh agresívneho zrzka). Iba hmatom skúšam a zisťujem, že obličky sú plné kameňov (In the Name of the Law – po predchádzajúcej balade sa pri počúvaní tejto agresívnej veci cítite ako nádrž vášho auta, keď mu už konečne na pumpe doprajete nejakú tú tekutinu s vysokým oktánovým číslom)....

Čítaj ďalej
Entombed: Predčasný pohreb
apr05

Entombed: Predčasný pohreb

Zverejnené v apr 5, 2021

Dnes si dovolím vynechať teatrálny úvod. Pôvodne som mal rozpísaný takýto biografický článok o inej kapele, ale ten som dal zatiaľ bokom a kvôli smutnej udalosti, citeľne spätej práve s Entombed, som nazrel do Švédska. Tou smutnou udalosťou, ako všetci isto viete, bola smrť jedného z najikonickejších spevákov death metalového žánru ako takého – Larsa-Görana Petrova. Popravde, po zverejnení jeho zdravotného stavu sme všetci tak podvedome tušili, že to bude pre neho nerovný boj s chorobou, ale všetci sme si odmietali pripustiť, že to dospeje do tohto štádia. Preto bola tá správa pre mňa a vlastne pre celú scénu tak bolestivá. Týmto článkom sa teda budem snažiť vzdať hold človeku, ktorého hrdlo zdobilo nejeden album, bez ktorého by death metal vyzeral pravdepodobne úplne inak. A preto som si do nadpisu požičal názov diela E. A. Poea, ktorý tu plne korešponduje. Dnešné rozprávanie začneme ešte v čase pred samotnými Entombed. Prvé vývojové štádium nieslo meno Nihilist (aj keď úplne v prapočiatku Brainwarp). Je určite nesmierne zaujímavé sa pozrieť, vzhľadom na životnosť kapely, aký obrovský vplyv malo toto meno na vývoj scény. Pravdepodobne tu sa formoval charakteristický chrastivý zvuk švédskeho death metalu, za ktorý je zodpovedný Leif „Leffe“ Cuzner, ktorý len vlastne vytočil všetky gombíky na čarovnej krabičke Boss HM-2 na úplné maximum. Aké prosté, ale aké zásadné. Nihilist dali dokopy Nicke Andersson, Alex Hellid a už spomínaný Leif Cuzner. V tejto zostave vzniklo prvé demo Premature Autopsy, kde boli členmi (aj keď uvádzaní iba ako hostia v štúdiu, Rohatý aby sa v tom niekedy vyznal…) aj L-G Petrov a Ulf „Uffe“ Cederlund. Nasledujúci rok 1989 priniesol druhé demo Only Shreds Remain, na ktorom sa už stretávame so švédskym zvukom ako ho poznáme do dnešných dní. Zostava kapely prešla malými zmenami – zakladajúca trojica zostala, L-G už je uvádzaný ako spevák so všetkým, čo k tomu patrí a zostavu doplnil Johnny Hedlund, ktorý sa chopil basy a z basovej pozície sa presunul k šiestim strunám Leffe. Kým sa kapela stihla rozpadnúť, dopracovala sa ešte k tretiemu demu, ktoré sa dostalo na svet v auguste 1989 a dostalo meno Drowned. Opäť sa premiesila zostava. Späť bol Uffe, ale z kapely odišiel Leif, ktorý sa mihol v zostave Lobotomy (v roku 2006 žiaľ spáchal samovraždu…). Následne prichádzalo k hádkam a Nihilist sa stali minulosťou. https://www.youtube.com/watch?v=HI4WAKRwTVk Nicke: Počas leta 1989 sa naše a Johnnyho názory na smerovanie kapely začali rapídne vzďaľovať. Prinášal nejaké nové veci, ale my sme ich pokladali za slabé. Tiež nám všetkým liezla na nervy jeho vikingská fascinácia. Bolo to hlúpe a detinské rozhodnutie. Radšej sme mali o problémoch diskutovať, alebo ho jednoducho vyhodiť. Ale boli sme stále iba deti, nevedeli...

Čítaj ďalej
Retro – Sepultura – Arise – Roadrunner Records, 1991
apr02

Retro – Sepultura – Arise – Roadrunner Records, 1991

Zverejnené v apr 2, 2021

Minulý týždeň ubehlo 30 rokov odkedy štyri stvorenia z brazílskeho vnútrozemia vypustili medzi pokojne si hoviaci, rámus milujúci ľud, majstrštyk menom Arise. O tomto albume a o tomto výročí mi prebehlo pred očami v posledných dňoch veľa materiálu a tak som sám rozmýšľal, či sa nepozrieť radšej po nejakom inom albume. Ale nedalo mi to. A tak som predsa len niekde z haldy tričiek v skrini vytiahol práve to s motívom od Michaela Whelana, do príslušnej mechaniky som vložil spomínaný hudobný podmaz a vrhol sa na nostalgickú jazdu. Pri všetkej úcte k ďalším albumom kapely a nesporným úspechom, keď meno Sepultura poznal aj ten najposlednejší človek, tak práve Arise pokladám (a asi nie som sám) za ich jednoznačný vrchol. Ten vývoj započatý na Bestial Devastation a priamočiaro dotiahnutý až do tohto bodu, bolo proste radosť sledovať. Neskôr sa už hľadali bočné cestičky a iné spôsoby umeleckého vyjadrenia, v čom ja ale problém nevidím a rozhodne nepatrím k tým, ktorý by po tomto albume meno Sepultura pochovali (aké symbolické vzhľadom k názvu kapely). Ale s mojim uchom si najviac tyká práve album z roku 1991. Už o dva roky starší braček, teda Beneath the Remains, bol poriadne razantná delová guľa. Ale tak ako aj v prípade ešte starších albumov, ktoré taktiež obsahovali výborné skladby, mi zvukovo až tak nerezonoval. Arise však položí na lopatky asi každého. Je to zrejme spôsobené tým, že Sepultura album už priamo nahrávala v bájnom Morrisounde (Beneath the Remains tu bol iba mixovaný, nahrával sa v Brazílií). Samotný Max Cavalera spomína takto: „Od firmy Roadrunner sme vtedy mali k dispozícií podstatne viac peňazí, takže do Morrisoundu na Floride odletela celá kapela. Bol to fakt zážitok. Bývali sme v apartmáne s bazénom a každé ráno sme sa chodili kúpať. Na cesty po okolí sme si požičiavali kabriolet. V aute sme si prehrávali čerstvo natočené pásky a mali sme pocit, že sme páni sveta. Ako králi sme sa vozili ulicami Tampy a revali sme, že – Toto je naše mesto!“ No ale k hudobnej náplni, ktorá je pripravená zatriasť vašimi útrobami ako odistená rozbuška. Na úvod krátke intro a potom akoby vás zasiahla tlaková vlna. Presne takto znie titulná vec, ktorá má stále svoju silu nech už ju hrá Sepultura v aktuálnej zostave, Soulfly, alebo bratia Cavalerovci vo svojom vlastnom projekte. Mimochodom, samotná skladba je rýchlostné peklo už vo svojej prapodstate, ale to v akom tempe ju kapela zahrala na holandskom festivale Pinkpop v roku 1996, to už je niečo ako bombový nálet (video pod článkom). Nasledujúca dvojica Dead Embryonic Cells a Desperate Cry sú inak postavené skladby. Nie sú to priamočiare ničivé smršte, ale striedajú sa v...

Čítaj ďalej
Rozhovor – Martin „Bilos“ Bílek (Malignant Tumour, Sick Sinus Syndrome, Pure…): „Najlepšie rezne majú v Brezne!“
mar10

Rozhovor – Martin „Bilos“ Bílek (Malignant Tumour, Sick Sinus Syndrome, Pure…): „Najlepšie rezne majú v Brezne!“

Zverejnené v mar 10, 2021

Kapelu Malignant Tumour som ja osobne zaznamenal až niekedy v roku 2005 okolo albumu Burninhell. Od tej doby som sa rozkošatil ako nejaký strom a rozdelil som sa na dva konáre. Jeden smeroval do histórie kapely k jej grindovým koreňom a ten druhý sledoval jej aktuálny vývoj v rytme povedzme Motorhead napáchnutým zmetalizovaným rock n rollom. A mám rád v podstate všetky tieto podoby. Z konárov vyrašili ďalšie puky a ten posledný menom Sick Sinus Syndrome bol impulzom k tomuto rozhovoru. Tých Motorhead som nespomenul náhodou, aj americkí grinderi Organ Dealer popísali Bilosa ako českého Lemmyho. Nebudem to viac obkecávať a predám radšej slovo osobe najpovolanejšej – Bilosovi! Zdravím do Ostravy! Začnem hneď zhurta. Niekedy behom minulého roka si s Jirkom „Jürgenom“ Zajícom (Ingrowing, ex-Ahumado Granujo, Heaving Earth…) dal dokopy šťavnatým goregrindom oplývajúcu bandu Sick Sinus Syndrome. Je to iba pár dní dozadu, kedy ste na FB oznámili, že sa k vám pridal aj Daniel „Hary“ Harok (Pathologist, Dobytčí mor…). Keď sa na to takto človek pozrie, tak to vyzerá ako pekne vystavaný grind all star band. Takže predstav nám detailnejšie kapelu a zaveď nás do patologických zákutí. Zdavím na Slovensko! Nápad na společný projekt s Jurgenem mi rezonoval v hlavě už nějakou dobu, protože se mi velmi líbilo a líbí, jak ten kluk hraje a je schopen zahrát v podstatě jakýkoliv extremní žánr. Myslím, že poprvé jsme nakousli společnou spolupráci na vzpomínkovém turné starých MALIGNANT TUMOUR a AHUMADO GRANUJO v roce 2018. Ale chtělo to čas a první náš jam session proběhl někdy na podzim loňského roku. Zahráli jsme si pár nesmrtelných klasik od Slayer, Kreator nebo Arakain a i když jsem trošku plánoval hodit projekt do vod old school thrash metalu, Jurgen kontroval tím, že by bylo fajn zabrousit do vlastních hudebních kořenů a udělat něco ve stylu opravdu starého hnilobného grindcore. Popravdě mně tím dostal a tak jsme se sešli pár týdnů na to v Ostravě a tak začalo dílo nazvané SICK SINUS SYNDROME. Neměli jsme žádné plány, jen si prostě společně zahrát, zablbnout a možná ten pokus nahrát. Ale naše první session dopadlo na výbornou a udělali jsme více než deset skladeb a tak jsme si začali pohrávat s myšlenkou udělat celou desku. Na naší druhé session jsme dodělali zbytek songů, já jsem dohrál zbytek nástrojů a vše smíchal a zmasteroval na analogovém pásu ve studiu Mroš, tady v Ostravě a deska byla hotová. Opravdu to bylo takto jednoduché, taky proto, že máme s Jurgenem podobné hudební cítění a prostě nás to ohromně bavilo. Co se Haryho týče, tak to je můj dlouholetý kámoš a já jsem stál moc o to aby se přidal, protože...

Čítaj ďalej