Retro – Sepultura – Arise – Roadrunner Records, 1991

Minulý týždeň ubehlo 30 rokov odkedy štyri stvorenia z brazílskeho vnútrozemia vypustili medzi pokojne si hoviaci, rámus milujúci ľud, majstrštyk menom Arise. O tomto albume a o tomto výročí mi prebehlo pred očami v posledných dňoch veľa materiálu a tak som sám rozmýšľal, či sa nepozrieť radšej po nejakom inom albume. Ale nedalo mi to. A tak som predsa len niekde z haldy tričiek v skrini vytiahol práve to s motívom od Michaela Whelana, do príslušnej mechaniky som vložil spomínaný hudobný podmaz a vrhol sa na nostalgickú jazdu.

Pri všetkej úcte k ďalším albumom kapely a nesporným úspechom, keď meno Sepultura poznal aj ten najposlednejší človek, tak práve Arise pokladám (a asi nie som sám) za ich jednoznačný vrchol. Ten vývoj započatý na Bestial Devastation a priamočiaro dotiahnutý až do tohto bodu, bolo proste radosť sledovať. Neskôr sa už hľadali bočné cestičky a iné spôsoby umeleckého vyjadrenia, v čom ja ale problém nevidím a rozhodne nepatrím k tým, ktorý by po tomto albume meno Sepultura pochovali (aké symbolické vzhľadom k názvu kapely). Ale s mojim uchom si najviac tyká práve album z roku 1991.

Už o dva roky starší braček, teda Beneath the Remains, bol poriadne razantná delová guľa. Ale tak ako aj v prípade ešte starších albumov, ktoré taktiež obsahovali výborné skladby, mi zvukovo až tak nerezonoval. Arise však položí na lopatky asi každého. Je to zrejme spôsobené tým, že Sepultura album už priamo nahrávala v bájnom Morrisounde (Beneath the Remains tu bol iba mixovaný, nahrával sa v Brazílií). Samotný Max Cavalera spomína takto: „Od firmy Roadrunner sme vtedy mali k dispozícií podstatne viac peňazí, takže do Morrisoundu na Floride odletela celá kapela. Bol to fakt zážitok. Bývali sme v apartmáne s bazénom a každé ráno sme sa chodili kúpať. Na cesty po okolí sme si požičiavali kabriolet. V aute sme si prehrávali čerstvo natočené pásky a mali sme pocit, že sme páni sveta. Ako králi sme sa vozili ulicami Tampy a revali sme, že – Toto je naše mesto!“

No ale k hudobnej náplni, ktorá je pripravená zatriasť vašimi útrobami ako odistená rozbuška. Na úvod krátke intro a potom akoby vás zasiahla tlaková vlna. Presne takto znie titulná vec, ktorá má stále svoju silu nech už ju hrá Sepultura v aktuálnej zostave, Soulfly, alebo bratia Cavalerovci vo svojom vlastnom projekte. Mimochodom, samotná skladba je rýchlostné peklo už vo svojej prapodstate, ale to v akom tempe ju kapela zahrala na holandskom festivale Pinkpop v roku 1996, to už je niečo ako bombový nálet (video pod článkom). Nasledujúca dvojica Dead Embryonic Cells a Desperate Cry sú inak postavené skladby. Nie sú to priamočiare ničivé smršte, ale striedajú sa v nich rôzne polohy, tempá, alebo aj akustické vyhrávky. Späť do rozbúreného oceánu väčšej agresie nás uvrhne Murder. Brutálna vec, ktorá na to ide bez okolkov a namláti do vás toľko, koľko sa do vás vojde. Niečo podobné ukrýva Subtraction, ktorá tvorí spolu s Meaningless Movements moju najobľúbenejšiu dvojicu skladieb z albumu. Gitarové riffy, ktoré vytvárajú až dusnú atmosféru, vás nechávajú naprosto omámenými a bezbrannými, až sa staviate do role nejakých polien hodených na pílu a samotná kapela si tu s vami robí to, čo uzná za vhodné. Za takú predzvesť vecí budúcich môžeme považovať Altered State. Jej intro je nasiaknuté akoby etno atmosférou nejakého kmeňa a je jasné, kde sa začali rodiť nápady pre Chaos AD a Roots. Skladba, ktorá v mojom rebríčku tak nejako najviac zapadla prachom je Under Siege (Regnum Irae). Je tam síce zaujímavý riff a spev upravený efektom, ktorý celú vec ozvláštňuje (tu zase vidím paralelu s Chaos AD), ale čo sa týka celého albumu, tak obsadzuje u mňa posledné miesto (na druhú stranu, čo by niektoré kapely za takú skladbu dali). No a tak ako album začal, tak aj končí. V nemilosrdných spároch rýchlosti, agresie a tvrdosti. Toto sú hlavné ingrediencie Infected Voice. Okrem deviatich vlastných skladieb, na niektorých vydaniach narazíte aj na cover od Motorhead, menovite skladbu Orgasmatron. Opäť nechám Maxa sa vykecať: „Rozhodol som sa urobiť coververziu piesne Orgasmatron od Motorhead, čo je jeden z Lemmyho najlepších kúskov s fantastickým textom o tyranovi, ktorý cestuje po svete a všade za sebou necháva iba skazu (skôr by som povedal, že je to metafora na politiku, ale výklad nech si urobí z textu každý sám… pozn. red.). Skladba má perfektný rytmus a my sme si ju upravili dosť po svojom, ako väčšinu prevzatých vecí. Aj naživo sa nám hrala dobre. Pri nahrávaní tejto skladby som bol totálne na mol. Kúpil som si fľašu rumu a všetkým som oznámil, že budem spievať ako Lemmy a k tomu sa potrebujem poriadne ožrať! Proste mi prišlo, že to inak nebude mať tie správne gule. Vypil som polovicu fľaše a ďalej sa na to veľmi nepamätám. Iba si spomínam, že sme sa na ďalší deň mali fotiť na zadnú stranu obalu Arise. A ja som mal takú kocovinu, že som skoro nedokázal ani otvoriť oči. Na tej fotke to je jasne vidieť. Sotva tam žmúrim z toho ako ma bolela hlava.“

A vďaka Maxovej bolestivej alko príhode s fotením, premostím k obalu albumu. O zadnej fotke už vieme svoje, ale povedzme si niečo o titulnom obraze. Za ten je zodpovedný Michael Whelan, ktorý so Sepulturou spolupracoval od Beneath the Remains (tá známa príhoda ako obraz pôvodne určený pre Beneath the Remains nakoniec kapela nepoužila a skončil ako motív na Cause of Death od Obituary, tu snáď nemusím dopodrobna rozoberať) a do jeho portfólia patria aj mená ako už spomínaní Obituary, Demolition Hammer, Evile, Soulfly, alebo The Mist (kapela, ktorou prešiel napr. Jairo Guedz, teda chlapík, ktorý sa v Sepulture staral o šesť strún ešte pred príchodom Andreasa Kissera, alebo aj Marcelo Dias, ktorý zase zanechal nezmazateľnú stopu u Soulfly). Obraz, ktorý je vo všeobecnosti známy ako obal albumu Arise, nesie meno Yog-Sothoth a fanúšikom a čitateľom istého pána Lovecrafta, netreba vysvetľovať o čo ide. Tí, ktorí neviete, poblúďte trochu internetom. Buďte trochu iniciatívni!

Na záver sa ešte pristavím pri videoklipoch, ktoré kapela k tomuto albumu natočila. Vznikli dva – ku skladbám Arise a Dead Embryonic Cells. A obidva by už mali byť uložené v nejakej časovej kapsule, keby sa náhodou seriál Futurama nemýlil a všetko by nám to tu niekoľkokrát ľahlo popolom. Ten k Dead Embryonic Cells sa natáčal v Arizone v zrúcaninách Montezumovho hradu a v kráteri plnom sopečných skál. Čo sa týka Arise, tak ten sa natáčal v Death Valley na mieste, kde sa údajne svojho času usadila nechvaľne známa Mansonova rodina. Pozornosť v klipe určite pútajú chlapíci zavesení po vzore „Syna Nejvyššího“, s plynovými maskami na tvárach. Vraj išlo o fanúšikov kapely, ktorí po natáčaní dostali kopu podpísaných vecí a podobných propriet.

Autor: Mrkva

Zdieľaj