Dnes si dovolím vynechať teatrálny úvod. Pôvodne som mal rozpísaný takýto biografický článok o inej kapele, ale ten som dal zatiaľ bokom a kvôli
smutnej udalosti, citeľne spätej práve s Entombed, som nazrel do Švédska. Tou smutnou udalosťou, ako všetci isto viete, bola smrť jedného z najikonickejších spevákov death metalového žánru ako takého – Larsa-Görana Petrova. Popravde, po zverejnení jeho zdravotného stavu sme všetci tak podvedome tušili, že to bude pre neho nerovný boj s chorobou, ale všetci sme si odmietali pripustiť, že to dospeje do tohto štádia. Preto bola tá správa pre mňa a vlastne pre celú scénu tak bolestivá. Týmto článkom sa teda budem snažiť vzdať hold človeku, ktorého hrdlo zdobilo nejeden album, bez ktorého by death metal vyzeral pravdepodobne úplne inak. A preto som si do nadpisu požičal názov diela E. A. Poea, ktorý tu plne korešponduje.
Dnešné rozprávanie začneme ešte v čase pred samotnými Entombed. Prvé vývojové štádium nieslo meno Nihilist (aj keď úplne v prapočiatku Brainwarp). Je určite nesmierne zaujímavé sa pozrieť, vzhľadom na životnosť kapely, aký obrovský vplyv malo toto meno na vývoj scény. Pravdepodobne tu sa formoval charakteristický chrastivý zvuk švédskeho death metalu, za ktorý je zodpovedný Leif „Leffe“ Cuzner, ktorý len vlastne vytočil všetky gombíky na čarovnej krabičke Boss HM-2 na úplné maximum. Aké prosté, ale aké zásadné. Nihilist dali dokopy Nicke Andersson, Alex Hellid a už spomínaný Leif Cuzner. V tejto zostave vzniklo prvé demo Premature Autopsy, kde boli
členmi (aj keď uvádzaní iba ako hostia v štúdiu, Rohatý aby sa v tom niekedy vyznal…) aj L-G Petrov a Ulf „Uffe“ Cederlund. Nasledujúci rok 1989 priniesol druhé demo Only Shreds Remain, na ktorom sa už stretávame so švédskym zvukom ako ho poznáme do dnešných dní. Zostava kapely prešla malými zmenami – zakladajúca trojica zostala, L-G už je uvádzaný ako spevák so všetkým, čo k tomu patrí a zostavu doplnil Johnny Hedlund, ktorý sa chopil basy a z basovej pozície sa presunul k šiestim strunám Leffe. Kým sa kapela stihla rozpadnúť, dopracovala sa ešte k tretiemu demu, ktoré sa dostalo na svet v auguste 1989 a dostalo meno Drowned. Opäť sa premiesila zostava. Späť bol Uffe, ale z kapely odišiel Leif, ktorý sa mihol v zostave Lobotomy (v roku 2006 žiaľ spáchal samovraždu…). Následne prichádzalo k hádkam a Nihilist sa stali minulosťou.
https://www.youtube.com/watch?v=HI4WAKRwTVk
Nicke: Počas leta 1989 sa naše a Johnnyho názory na smerovanie kapely začali rapídne vzďaľovať. Prinášal nejaké nové veci, ale my sme ich pokladali za
slabé. Tiež nám všetkým liezla na nervy jeho vikingská fascinácia. Bolo to hlúpe a detinské rozhodnutie. Radšej sme mali o problémoch diskutovať, alebo ho jednoducho vyhodiť. Ale boli sme stále iba deti, nevedeli sme ako takéto situácie riešiť.“
Cesty sa rozišli, ale nikomu to nejako extra neublížilo. Hedlund stvoril Unleashed a Nihilist sa pretransformovali na Entombed. Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ.
Sme stále v roku 1989 a ešte toho roku sa zbuchlo ďalšie demo, už ale pod hlavičkou Entombed – But Life Goes On. Základy toho, čo malo prísť o pár mesiacov, boli postavené poriadne pevne.
Koncom roku 1989 nakráčali Entombed v zostave Petrov, Andersson, Hellid a Cederlund do nahrávacieho štúdia Sunlight v Štokholme s niekoľkými novými a niekoľkými staršími skladbami z obdobia Nihilist a v skratke vznikol album, na ktorý prisahajú death metalisti už naprieč generáciami. Left Hand Path bol prvým albumom, ktorý definoval švédsky death metal, ale okrem toho bol od začiatku po koniec naplnený skvelými vecami. Za všetky treba určite spomenúť titulku, ktorá sa tak okolo vás krúti, pľuje síru, mláti vás a tu zrazu z nej vylezie ústredný hudobný motív z kultového hororu Phantasm. Podobne silné momenty ukrývajú aj Drowned, Revel in Flesh (môžete trikrát hádať odkiaľ zobrali svoje meno nemeckí uctievači Tre Kronor), Supposed to Rot, But Life Goes On, When Life Has Ceased… Vlastne by som mohol takto menovať celý album. Ešte pred jeho nahrávaním, nakukla do zostavy kapely ďalšia veľká osobnosť scény – David Blomqvist (Dismember, Carnage). Takto spomína na to obdobie: „V októbri 1989 som sa pripojil k Entombed. Dlho som tam ale nevydržal. Hlavný
dôvod prečo som opustil Entombed ešte pred nahrávaním Left Hand Path bol ten, že som sa pokladal viac za gitaristu ako za basáka. Mal som nacvičené všetky tie skladby, ale zdalo sa mi úprimnejšie ich opustiť pred samotným nahrávaním, ako po ňom. Uffe, Alex, alebo Nicke dokázali zahrať na base to isté čo ja, možno aj lepšie.“ Práve Uffe a Nicke si podelili basové party. So samotným názvom albumu prišiel Alex Hellid, ktorý tento termín našiel v Satanskej biblií od Antona S. LaVeya. Toto slovné spojenia sa dá vysvetliť tak, že hlavným cieľom všetkého je cesta k individualite (samozrejme záleží od zdrojov a subjektívnom pohľade na danú tematiku). Pretože Left Hand Path bolo štartovacím roštom pre švédsky death metal, tak meno sedí ako uliate. K titulnej veci vznikol aj klip, ktorý podľa slov Uffeho natočili iba pre zábavu a boli sami prekvapení jeho úspechom. V tých takmer siedmych minútach sa striedajú zábery na kapelu v plnej sile na koncerte, s útržkami zo starých hororov (Hellraiser, Friday the 13th…) a členmi Entombed ako pózujú na známej fotke pri kríži na cintoríne v Štokholme.
https://www.youtube.com/watch?v=tsdWLtPAVqM
https://www.youtube.com/watch?v=oX4KTg3W3Bc
Poznáte to, že kam čert nemôže, tam pošle ženu? Samozrejme to nemyslím vážne a dúfam, že žiadnu príslušníčku nežného pohlavia som neurazil, ale veci sa mali takto u Entombed. Nicke vyhodil L-G z kapely po tom, čo si myslel, že balí jeho
priateľku. Rozkol týchto dvoch kohútov znamenal, že po skvelom debute Left Hand Path, miesto za mikrofónom u Entombed náhle zívalo prázdnotou. Vokálov sa na EP Crawl ujal Orvar Säfström (Nirvana 2002) a od tohto EP sa kapela rozrástla aj o basáka Larsa Rosenberga (Carbonized, Therion…). V októbri 1991 sa diskografia obohatila o nový full album Clandestine. Ten rozvíjal ďalej myšlienku jeho predchodcu, aj keď samozrejme zmeny tam boli a citeľné. Tou najbadateľnejšou bol samozrejme spev, ktorého sa ujal Nicke. Samotný Andersson ho ale nehodnotí príliš kladne: „Z môjho pohľadu najväčšia chyba ohľadom Clandestine nie je v mojom príšernom speve, alebo v produkcií, ale v samotnej štruktúre skladieb. V tom čase sme boli veľmi ovplyvnení Atheist a chceli sme vytvoriť niečo podobne komplexné a technické. Pravdu povediac, veľmi sa nám to nepodarilo.“ Svoj názor k tomuto albumu povedal aj Uffe: „Myslím, že Nicke bol v tej dobe už veľmi unavený death metalom a urobil ten album príliš komplikovaný a zvláštny len preto, aby sa nejakým spôsobom zabavil. Niektoré časti sú super, ale neznejú ako Entombed. A vokály stoja za hovno.“ Ja by som k tomuto albumu zase tak tvrdý nebol. Aj keď Left Hand Path je predsa len silnejší, tak aj tu sú skladby, ktoré vám nakopnú rektály do pekných výšin – Living Dead, Crawl, Severe Burns, Stranger Aeons… K poslednej menovanej Entombed natočili klip, ktorý je pre mňa taký klasický deväťdesiatkový. Prelínajú sa tu také snové výjavy a za bránou hrá kapela v čierno-bielom filtre. Práve v tomto momente do kapely vstúpil na post speváka Johnny Dordevic (Carnage). Jeho pôsobenie nemalo dlhé trvanie a opäť to vysvetľuje Nicke: „Johnnyho
som zobral do kapely hlavne preto, že to bol môj dobrý kamarát. Spätne, keď sa na to pozerám, mal som si najprv overiť, či vôbec vie spievať. Alebo ešte lepšie, nikdy som nemal vyhadzovať L-G z kapely. Bol som ale veľmi mladý a impulzívny.“ Samotný Petrov tiež nezaháľal a v medzičase nahral veľmi slušný debutový album Comecon – Megatrends in Brutality. Mimochodom, keď sa pozriete na logo Comecon, čo vám asi tak pripomína?
https://www.youtube.com/watch?v=nKQFN-7NQsM
https://www.youtube.com/watch?v=bNY3pKJ0A-A
V roku 1992 sa L-G vrátil do radov Entombed a v zostave Petrov, Andersson, Hellid, Cederlund a Rosenberg dali dokopy album, ktorým kapela vymyslela opäť novú škatuľku v metalových kruhoch. Death metalový základ zostal, ale to tvrdé poleno z ktorého stredu trčala kovová Smrtka, obložili naštiepanými kúskami hard rocku, melódií a celkovo iného prístupu k výslednému produktu a celú túto vatru zapálili. Ten voňavý dym, ktorý z tejto haldy začal stúpať, dostal meno death n roll a samotný album Wolverine Blues. Hudba Entombed sa tak dostala za hranicu fanúšikov death metalu. Nemyslím tým, že by nejako skomerčneli, alebo čo, ale týmto albumom sa dostali pod kožu aj poslucháčom, pre ktorých bol death metal proste príliš, ale tí začali následne pátrať aj po starších veciach. Kapela proste rástla a vyvíjala sa. Zopár slov k tomu dodáva Uffe: „V období, keď sme pripravovali Wolverine Blues, Nicke popustil opraty v Entombed a dovolil nám všetkým byť súčasťou v
rozhodovaní o smerovaní kapely. Tiež prestal byť posadnutý predstavou, aby sme boli rýdzo death metalovou kapelou, s dlhými čiernymi vlasmi a bubáckym imidžom. Užíval som si tú dobu, aj keď som bol značnú časť z nej opitý.“ Jedna verzia albumu vyšla s podobizňou Wolverina na obale, napriek tomu, že kapela odmietala spojitosť so superhrdinom. Ale vydavateľstvo Earache si aj tak urobilo po svojom… Na podporu albumu sa natočili dva videoklipy, menovite ku skladbám Wolverine Blues (vzhľadom na nevôľu mať Wolverina na limitovanej edícií albumu, je tento klip tak trochu vtipný) a Hollowman (viac-menej tradičný klip, teda zábery na kapelu hrajúcu na pódiu, prestrihnuté na Petrova, ktorý je skrčený pri lebkách a svojim milým hláskom, ktorý je tak jemný, ako keby ste miesto hrebeňa použili drôtenú kefu, reve text skladby). Toto sú jasné hitovky, aj keď ja by som k nim pokojne zaradil aj Eyemaster, Rotten Soil a Full of Hell.
https://www.youtube.com/watch?v=5GkoShU3xX4
https://www.youtube.com/watch?v=uNi0tsCU-6g
https://www.youtube.com/watch?v=skn3VFz5pUM
Ak Entombed s Wolverine Blues defacto vytvorili death n roll, tak v prípade nasledujúceho albumu sa tie dve slovíčka pokojne môžu prehodiť, pretože je to rozhodne viac rock n roll, ako death metal. Čo ale netreba brať v zlom
(aspoň z môjho pohľadu). Samozrejme je to niečo úplne iné ako klasický švédsky death metal s ktorým kapela prišla na prelome ôsmej a deviatej dekády (a oldschooleri budú na to mrmlať asi naveky), ale stále je DCLXVI: To Ride, Shoot Straight and Speak the Truth! (ukrutne dlhý názov…) album, ktorý nestranného fanúšika proste baví. V pozadí sa ešte stále chrastí, ale ani Petrov tu už neznie ako hrubozrnný zjapak. Keď ho tak počúvam, tak mi v hlave vyskakuje neustále jedno meno – Glenn Danzig. Čo sa týka samotných skladieb, tak tie ku ktorým sa ja rád vraciam nájdete pod číslami 1,2,3,5 a 11 (čiže To Ride, Shoot Straight and Speak the Truth; Like This with the Devil; Lights Out; They a Just as Sad). Opäť sa podarilo natočiť dva klipy. Na mušku sa dostali skladby Damn Deal Done (ak máte radi crowdsurfing, zoberte si vreckovku, lebo zažijete orgazmus…) a Wreckage („je libo road movie?“ + púšťanie sa na horskej dráhe ako z úvodnej znelky seriálu Krok za krokom). Že si to kapela smeruje niekam preč od death metalu, muselo byť jasné už pri pohľade na obal albumu. Klasické logo nebolo už ani na Wolverine Blues, ale obal albumu pripomínajúci filmový plagát, to bolo niečo nové (The Crown to inak na Possessed 13 dotiahli k dokonalosti). Tá milá, do blba pozerajúca soška je mimochodom aztécky boh mŕtvych Mictlantecuhtli. A takmer som zabudol, že prišla zmena v zostave, keď Larsa Rosenberga vystriedal na base Jörgen Sandström (ex-Grave…).
https://www.youtube.com/watch?v=RbAhmvbfe5c
https://www.youtube.com/watch?v=YdJCdCcaX6c
Po DCLXVI… z kapely odišiel zakladajúci člen a motor kapely Nicke Andersson. Ten už pár rokov predtým založil s Dregenom z Backyard Babies rock n
rollovú kapelu The Hellacopters a rozhodol sa jej naplno venovať. V Entombed ho nahradil Peter Stjärnvind (Krux, Merciless, ex-Nifelheim, Regurgitate, Unanimated…). Vynovená kapela nahrala, no nazvime to, veľmi svojský album Same Difference. Úprimne, toto je jediný album, ktorý som od Entombed nikdy nepočul celý. Pokúsil som sa to aspoň pri písaní tohto článku, ale ešte som asi nedorástol do takej krásy, aby som to zvládol. Toto s Entombed má spoločných akurát tak členov kapely. Je to proste nudný materiál, úplne bez šťavy. Čo ním chceli páni povedať, vedia asi len oni sami. Tu je zlý aj obal a to mám psov rád. Tento album je proste taký, že stále čakám, kedy po nejakej skladbe siahne „Rádio, ktoré má gule“. Ale zase nie je to ojedinelá vec v hudobnom svete, pozrite na album The Least Successfull Human Cannonball od Destruction. Vlastne dosť podobný prípad. Každopádne vznikli zas a znova dva klipy. V tom prvom ku skladbe Addiction King je aspoň ten Petrovov roztomilý kukuč (keď si ale odmyslíte hudbu, tak by ste tam mohli pokojne dosadiť aj Žbirku a efekt by to malo rovnaký). V tom ku What You Need hrá kapela v skúšobni a to je všetko.
https://www.youtube.com/watch?v=tbebejWhsJU
https://www.youtube.com/watch?v=WAz9Pf2gdiI
Našťastie asi aj samotná kapela pochopila, že tadiaľto cesta nevedie a nasledujúci album Uprising sa vracia tak trochu takmer do obdobia Wolverine Blues.
Je to síce stále rock n roll, ale už je v ňom aspoň naspäť špina, ktorá ho drží po kope, ako dva týždne neprané montérky. Tá špina má v logu Bojové prasa a asi nie som jediný, kto tu za každým druhým rohom počuje Motorhead (napr. tá basová linka v Seeing Red). L-G tu zase reve, až cítite ako k vám cez reproduktory lietajú sliny. Neviem síce ako ho vnímajú iní fanúšikovia, ale mne tento album príde taký neprávom zapadnutý. Napriek tomu, že tu je dostatok silných skladieb, napr. už spomínaná Seeing Red, Say It in Slugs, Won´t Back Down, Scottish Hell (cover od starej americkej crossover kapely Dead Horse), Time Out… Uprising teda vyhodilo výhybku späť na správnu koľaj a začiatok milénia sa niesol opäť v správnych tónoch. Neviem už čo viac povedať k tomuto albumu, poďme ďalej.
https://www.youtube.com/watch?v=8Rw-v_MMngU
https://www.youtube.com/watch?v=zjj0QXO52DY
Ako Uprising prinavrátil tlak energie do žíl kapely, tak Morning Star (2001) rozhýbal už na komplet celý organizmus. Ak si odmyslím prvé tri kultové albumy, tak Morning Star je pre mňa tým najpodarenejším kúskom. Aj obal už je vcelku sympatický (ale zase aj ten jednoduchý na Uprising mal niečo do seba), ale to pravé bohatstvo sa ukrýva v útrobách krabičky. Či už úvodná, skvelá Chief Rebel Angel (so zborom podfarbujúcim refrén a vytvárajúcim takú zlovestnú atmosféru… inak text sa dosť opiera o
film The Devils Advocate, k tomu filmu sa vracajú ešte v skladbe When It Hits Home, asi si kapela robievala spoločné filmové večery…), nasraná klipovka I for an Eye (v klipe sa nejakí znepokojivo vyzerajúci fagani vozia na bicykloch okolo kapely, ktorá si užíva prácu bežného dňa – umývajú auto, zveľaďujú záhradku, polievajú kvety… a text k tejto skladbe napísal Orvar Säfström, ktorý s kapelou naspieval EP Crawl, ako som už spomínal vyššie), akustickými vyhrávkami skrášlená Bringer of Light, Out of Heaven, ktorú rozbieha drsný riff doliehajúci akoby odniekiaľ z pivnice, alebo moja obľúbená City of Ghosts, ktorá je v podstate jednoduchá, ale tá jednoduchosť ma na nej vždy bavila. Tento album evidentne prináša veľa experimentov, ale na rozdiel od albumov z druhej polovice deväťdesiatych rokov, sa tieto snahy o posun podarili.
https://www.youtube.com/watch?v=RrL09bPV3d4
https://www.youtube.com/watch?v=vkpZ1tPCSJ4
https://www.youtube.com/watch?v=eD1VI5s9EVE
Rok 2003 a album Inferno. To peklo bolo „klukom ušatým“ naklonené, pretože opäť neuhli niekam do zradných vôd a tento album sa drží opäť na hladine záujmu. Morning Star bol album z ktorého vzišli aj nejaké tie hitovky, ale s Infernom sa vrátil viac zaťažkanejší zvuk a keď chcete susedovi naznačiť, že ho nemáte radi, pokojne vypeckujte toto tu. Ak by však niekoho zaujímal môj názor, tak tento album je v porovnaní s predchodcom taký menej výrazný. Tvrdosť poteší a pohladí uši, ale až
tak veľa niečoho, čo vám utkne v pamäti tu neviem nájsť ani po rokoch. Medzi to najvýraznejšie by som v pohode hodil klipovku Retaliation, chytľavú That´s When I Became a Satanist, klavírny predel Intermission a punkovú Public Burning. Čo som mal ale vždy pri Entombed rád, je ich blbý humor. Stačí, keď si prečítate text Flexing Muscles o chlapíkovi, ktorému už z činiek a steroidov celkom hrabe.
https://www.youtube.com/watch?v=cNdi6bZZJME
https://www.youtube.com/watch?v=foDlcYjWors
Mierime si to teraz do roku 2007, k poslednému štúdiovému albumu Entombed – Serpent Saints (The Ten Amendments). Zostava sa na tomto albume rapídne zmenila. Vlastne zostala už iba dvojica L-G Petrov a Alex Hellid, ktorý na seba zobral všetku gitarovú robotu, pretože Uffe Cederlund sa rozhodol z kapely odísť a pripojil sa k Disfear. Do kapely pribudli nové mená Nico Elgstrand (basa, okrem iných spolupracoval s Grand Magus, Necrophobic…) a Olle Dahlstedt (bicie, vidieť ste ho mohli napr. ako live bubeníka u Candlemass). Predchádzajúce tri albumy tak trochu pokukávali po Wolverine Blues, ale Serpent Saints má vo svojom vnútri niečo takmer z každého obdobia kapely (tvárme sa, že Same Difference neexistuje). Titulka Serpent Saints, neskutočná jazda Masters of Death, skočná Thy Kingdom Koma, The Dead, the Dying and the Dying to be Dead; alebo experimentálnejšia When in Sodom. Klip ponúka
skladba Amok a klip je to konečne podarený a možno pre niekoho ťažšie stráviteľný (ale vzhľadom k textovému obsahu presne sediaci). Ak sa zostávajúci členovia nerozhodnú niekedy v budúcnosti urobiť nejaký album bez Petrova (čo popravde dúfam, že neurobia), tak je toto celkom pekná bodka za týmto veľkým death metalovým menom. Mimochodom, album je venovaný pamiatke Leifa Cuznera.
https://www.youtube.com/watch?v=SNqvaeqU_Cs
https://www.youtube.com/watch?v=xaGlnR8TVek
https://www.youtube.com/watch?v=nWC8iPKBQZM
V tomto článku som ešte nespomínal koncerty. Už pred časom, keď som rozoberal liverpoolsku zdochlinu Carcass, tak som narazil na bájne turné z roku 1992 – Gods of Grind Tour, kde spojili sily Carcass, Entombed, Cathedral a Confessor. Popravde, vidieť toto turné v tom čase, tak už by som mohol pokojne umrieť.
Veľkou udalosťou bolo určite aj turné z roku 2006, nazvané Masters of Death Tour, ktoré dalo dohromady štyroch veľkých zástupcov švédskeho death metalu – Entombed, Dismember, Grave a Unleashed. Turné čítalo sedemnásť zastávok, ale k naším hraniciam bolo najbližšie vo Viedni. Entombed neraz hrali aj na festivaloch Brutal Assaulte, či Obscene Extreme. Z druhého menovaného prikladám video a čo sa týka toho prvého, tak tam mám stále pred očami report, myslím, že od Vláďu Třískalu, kde písal, že ešte aj po skončení festivalu mu pršiplášť výhražne dvíha ruky v skrini, pri myšlienke na ten koncert. Moja maličkosť Entombed, či neskôr Entombed AD, nikdy nevidela a je mi nesmierne ľúto toho posledného bratislavského koncertu z jesene 2019, na ktorý som nakoniec nešiel. Nevedel som, že to bola posledná príležitosť…
https://www.youtube.com/watch?v=KboqwVHC5_E
Určite vás ako pasívnych sledovateľov neobišli právne ťahanice o mená kapiel. Z tých posledných napr. black metalové vojny ohľadom Gorgoroth, alebo Immortal. Niečo podobné sa žiaľ udialo aj v tábore Entombed. Rozhádali sa tentokrát Hellid a Petrov, čo viedlo vlastne k zániku Entombed. Právne ťahanice nakoniec prisúdili meno Hellidovi, ku ktorému sa pridali Cederlund a Andersson (neskôr nahrali živák
Clandestine Live) a Petrov jednoducho pozmenil meno kapely na Entombed AD a spolu s Dahlstedtom, Elgstrandom a Victorom Brandtom (Aeon, Satyricon, Dimmu Borgir… toho neskôr nahradil Guilherme Miranda z Krow) fungovali ďalej. Pod týmto menom kapela vydala tri albumy (Back to the Front – 2014, Dead Dawn – 2016 a Bowels of Earth – 2019), ale ak mám byť úprimný, tak až tak veľmi mi pod fúzy nešli. Fajn, ten posledný bol asi najpodarenejší. Čo mi ale z neskoršej kariéry Petrova vážne rezalo, bola superskupina Firespawn, ktorá v sebe ukrývala mená Alex Friberg (Naglfar, ex-Necrophobic…), Matte Modin (Defleshed, ex-Dark Funeral, Usurpress…), Fredrik Folkare (Unleashed, ex-Necrophobic, Siebenburgen…), spomínaný Victor Brandt a samozrejme L-G. Nahrali tri albumy a ani jeden z nich nebol slabý.
https://www.youtube.com/watch?v=dbjwnr8pMaI
https://www.youtube.com/watch?v=_D225qOxugc
Pár riadkov vyššie som spomínal bratislavský koncert na jeseň 2019, kde Entombed AD sprevádzali Aborted a Baest. Bolo to iba pár týždňov po tom koncerte, keď prišla správa, že L-G diagnostikovali agresívnu formu rakoviny. Sám sa ešte fotil a odpovedal na správy fanúšikom. Začiatkom tohto roka som zrovna rozmýšľal, ako je asi na tom. Do obehu sa dali aj tričká na podporu jeho liečby, avšak 7. marca 2021 svoj boj prehral. Táto rana zasiahla metalový svet a kondolencie prichádzali od všetkých možných kolegov z hudobnej brandže. Vysielali sa špeciálne hudobné programy, nahrávajú sa tributné albumy… Je proste vidieť, koľko jeho osobnosť znamenala pre celú scénu. Ale aj vďaka tomuto článku môžete vidieť, že z istého uhľa pohľadu zostal nesmrteľný. A to je pre nás takou malou útechou.
