Retro – Sepultura – Arise – Roadrunner Records, 1991
apr02

Retro – Sepultura – Arise – Roadrunner Records, 1991

Zverejnené v apr 2, 2021

Minulý týždeň ubehlo 30 rokov odkedy štyri stvorenia z brazílskeho vnútrozemia vypustili medzi pokojne si hoviaci, rámus milujúci ľud, majstrštyk menom Arise. O tomto albume a o tomto výročí mi prebehlo pred očami v posledných dňoch veľa materiálu a tak som sám rozmýšľal, či sa nepozrieť radšej po nejakom inom albume. Ale nedalo mi to. A tak som predsa len niekde z haldy tričiek v skrini vytiahol práve to s motívom od Michaela Whelana, do príslušnej mechaniky som vložil spomínaný hudobný podmaz a vrhol sa na nostalgickú jazdu. Pri všetkej úcte k ďalším albumom kapely a nesporným úspechom, keď meno Sepultura poznal aj ten najposlednejší človek, tak práve Arise pokladám (a asi nie som sám) za ich jednoznačný vrchol. Ten vývoj započatý na Bestial Devastation a priamočiaro dotiahnutý až do tohto bodu, bolo proste radosť sledovať. Neskôr sa už hľadali bočné cestičky a iné spôsoby umeleckého vyjadrenia, v čom ja ale problém nevidím a rozhodne nepatrím k tým, ktorý by po tomto albume meno Sepultura pochovali (aké symbolické vzhľadom k názvu kapely). Ale s mojim uchom si najviac tyká práve album z roku 1991. Už o dva roky starší braček, teda Beneath the Remains, bol poriadne razantná delová guľa. Ale tak ako aj v prípade ešte starších albumov, ktoré taktiež obsahovali výborné skladby, mi zvukovo až tak nerezonoval. Arise však položí na lopatky asi každého. Je to zrejme spôsobené tým, že Sepultura album už priamo nahrávala v bájnom Morrisounde (Beneath the Remains tu bol iba mixovaný, nahrával sa v Brazílií). Samotný Max Cavalera spomína takto: „Od firmy Roadrunner sme vtedy mali k dispozícií podstatne viac peňazí, takže do Morrisoundu na Floride odletela celá kapela. Bol to fakt zážitok. Bývali sme v apartmáne s bazénom a každé ráno sme sa chodili kúpať. Na cesty po okolí sme si požičiavali kabriolet. V aute sme si prehrávali čerstvo natočené pásky a mali sme pocit, že sme páni sveta. Ako králi sme sa vozili ulicami Tampy a revali sme, že – Toto je naše mesto!“ No ale k hudobnej náplni, ktorá je pripravená zatriasť vašimi útrobami ako odistená rozbuška. Na úvod krátke intro a potom akoby vás zasiahla tlaková vlna. Presne takto znie titulná vec, ktorá má stále svoju silu nech už ju hrá Sepultura v aktuálnej zostave, Soulfly, alebo bratia Cavalerovci vo svojom vlastnom projekte. Mimochodom, samotná skladba je rýchlostné peklo už vo svojej prapodstate, ale to v akom tempe ju kapela zahrala na holandskom festivale Pinkpop v roku 1996, to už je niečo ako bombový nálet (video pod článkom). Nasledujúca dvojica Dead Embryonic Cells a Desperate Cry sú inak postavené skladby. Nie sú to priamočiare ničivé smršte, ale striedajú sa v...

Čítaj ďalej
Rozhovor – Martin „Bilos“ Bílek (Malignant Tumour, Sick Sinus Syndrome, Pure…): „Najlepšie rezne majú v Brezne!“
mar10

Rozhovor – Martin „Bilos“ Bílek (Malignant Tumour, Sick Sinus Syndrome, Pure…): „Najlepšie rezne majú v Brezne!“

Zverejnené v mar 10, 2021

Kapelu Malignant Tumour som ja osobne zaznamenal až niekedy v roku 2005 okolo albumu Burninhell. Od tej doby som sa rozkošatil ako nejaký strom a rozdelil som sa na dva konáre. Jeden smeroval do histórie kapely k jej grindovým koreňom a ten druhý sledoval jej aktuálny vývoj v rytme povedzme Motorhead napáchnutým zmetalizovaným rock n rollom. A mám rád v podstate všetky tieto podoby. Z konárov vyrašili ďalšie puky a ten posledný menom Sick Sinus Syndrome bol impulzom k tomuto rozhovoru. Tých Motorhead som nespomenul náhodou, aj americkí grinderi Organ Dealer popísali Bilosa ako českého Lemmyho. Nebudem to viac obkecávať a predám radšej slovo osobe najpovolanejšej – Bilosovi! Zdravím do Ostravy! Začnem hneď zhurta. Niekedy behom minulého roka si s Jirkom „Jürgenom“ Zajícom (Ingrowing, ex-Ahumado Granujo, Heaving Earth…) dal dokopy šťavnatým goregrindom oplývajúcu bandu Sick Sinus Syndrome. Je to iba pár dní dozadu, kedy ste na FB oznámili, že sa k vám pridal aj Daniel „Hary“ Harok (Pathologist, Dobytčí mor…). Keď sa na to takto človek pozrie, tak to vyzerá ako pekne vystavaný grind all star band. Takže predstav nám detailnejšie kapelu a zaveď nás do patologických zákutí. Zdavím na Slovensko! Nápad na společný projekt s Jurgenem mi rezonoval v hlavě už nějakou dobu, protože se mi velmi líbilo a líbí, jak ten kluk hraje a je schopen zahrát v podstatě jakýkoliv extremní žánr. Myslím, že poprvé jsme nakousli společnou spolupráci na vzpomínkovém turné starých MALIGNANT TUMOUR a AHUMADO GRANUJO v roce 2018. Ale chtělo to čas a první náš jam session proběhl někdy na podzim loňského roku. Zahráli jsme si pár nesmrtelných klasik od Slayer, Kreator nebo Arakain a i když jsem trošku plánoval hodit projekt do vod old school thrash metalu, Jurgen kontroval tím, že by bylo fajn zabrousit do vlastních hudebních kořenů a udělat něco ve stylu opravdu starého hnilobného grindcore. Popravdě mně tím dostal a tak jsme se sešli pár týdnů na to v Ostravě a tak začalo dílo nazvané SICK SINUS SYNDROME. Neměli jsme žádné plány, jen si prostě společně zahrát, zablbnout a možná ten pokus nahrát. Ale naše první session dopadlo na výbornou a udělali jsme více než deset skladeb a tak jsme si začali pohrávat s myšlenkou udělat celou desku. Na naší druhé session jsme dodělali zbytek songů, já jsem dohrál zbytek nástrojů a vše smíchal a zmasteroval na analogovém pásu ve studiu Mroš, tady v Ostravě a deska byla hotová. Opravdu to bylo takto jednoduché, taky proto, že máme s Jurgenem podobné hudební cítění a prostě nás to ohromně bavilo. Co se Haryho týče, tak to je můj dlouholetý kámoš a já jsem stál moc o to aby se přidal, protože...

Čítaj ďalej
Päť kubíkov goregrindu!
mar01

Päť kubíkov goregrindu!

Zverejnené v mar 1, 2021

Obujte si škrpále, vyžehlite puky na nohaviciach, napľujte si do dlane, sekrétom si premažte ofinu, upravte si ju hrebeňom zo zadného vrecka, no a samozrejme vyzvite drahú do tanca. Tá bude rada a určite ocení vaše tanečné kreácie telo na telo. Ovšem pokiaľ to telo nepristane skokom na jej hlave. Pretože aj tá možnosť tu je a hudobná náplň tohto splitka dokáže prebudiť vo vašich vnútornostiach (parketovú) beštiu. V tomto gore tíme Avengers svieti aj meno slovenského zástupcu. Spermoni spod Prístavného mosta si pre uši gore nadržaných jedincov pripravili päticu skladieb (vrátane coveru od Agathocles) + intro, zo zeme javorového sirupu a hokeja prinášajú Holy Cost päť skladieb a germánsky gore triumvirát, menovite Cerebral Enema (8 skladieb, medzi nimi aj cover od Nasum a hosťujúci Brian Forgue zo Syphilic), Bowel Evacuation (7 skladieb v ktorých narazíte aj na cover od Rompeprop) a Plasma (5 skladieb s vokálom jemným ako horský potôčik) z vás vybúcha posledné zbytky síl. Ak sa už nedočkavo zalizujete a chcete touto stelesnenou radosťou obohatiť svoju zbierku, kontaktujte Sperm of Mankind na ich FB, alebo nemecké vydavateľstvo Endwar Records. Ja len dodám, že na našich stránkach sa určite vyskytne aj recenzia. Linky: Sperm of Mankind: https://www.facebook.com/Sperm-Of-Mankind-184552611976 Endwar...

Čítaj ďalej
Retro – Motorhead – 1916 – WTG Records, 1991
feb28

Retro – Motorhead – 1916 – WTG Records, 1991

Zverejnené v feb 28, 2021

Dva dni dozadu ubehlo presne 30 rokov odvtedy, čo Lemmyho légia skazy vypustila do sveta rozbušku menom 1916. Takže ideálny čas si tento album oprášiť. 1916 bol album, ktorý odštartoval sériu podarených kúskov v deväťdesiatych rokoch (nasledujúce March or Die, Bastards a Sacrifice netreba zvlášť pripomínať), po nie až tak vydarenej druhej polovici predchádzajúceho desaťročia. Album predznamenával singel The One to Sing the Blues a vcelku sa mu aj darilo. Táto skladba je otvárakom 1916, no ale pri všetkej úcte, tak aspoň teda ja by som ju z dramaturgického hľadiska posunul na iné miesto. Ale to zase nie je nejaký závažný problém. Následne sa vyvalí priehrštie hitov – I´m So Bad (Baby I Don´t Care), No Voices in the Sky a Going to Brazil. Toto je taký trojzubec chytľavosti, pri ktorého počúvaní ste stále na ihlách a stačí vám pár taktov a už si hmkáte a chytáte syndróm nervózneho kolena. Rock n roll až na kosť. Ako keby si Buddy Holly, Jerry Lee Lewis, Little Richard a Chuck Berry nahodili kožené bundy, opásali sa nábojnicovými pásmi, buchli do seba fľašu Jacka a nastavili stojan mikrofónu trochu nahor. Prvú polovicu albumu ukončuje Nightmare/The Dreamtime, ktorá je tak silne atmosférická, dofarbená výraznými klávesami (dovtedy nie zrovna bežný jav u Motorhead) a rovnako výraznou basou. Druhá polovica na nás nevyhrkne hneď z fleku niečo tvrdé a rachotiace, ale necháva nás v mdlobách relaxovať pri Love Me Forever. Opäť do tej doby nie až tak tradičný track z Lemmyho chránenej dielne (neskôr tento slaďák prerobila napr. Doro). Angel City oplýva opäť netradičným prvkom, ktorým je saxofón. To sú presne tie veci, ktoré tento album povznášajú na vyšší stupienok. Aj keď sa hovorí, že Motorhead drhli dokola tú istú skladbu (v podstate sa to zakladá na pravde), tak na tomto albume popustili uzdu fantázie a nakukli aj do komnaty s magickým číslom trinásť a vytiahli odtiaľ nejaké nápady, ktoré možno nezapadali do vtedy presne vystavaných mantinelov o predstave ich hudobného smerovania, ale v konečnom dôsledku pôsobili sviežo a to bol podľa mňa recept úspechu 1916. Do tých vyjazdených koľají zmetalizovaného rock n rollu sa vraciame v ďalších troch skladbách. Make My Day je možno taká najmenej výrazná skladba z albumu, ale možno preto, že je taká „obyčajná“ tak práve tu vyčnieva a po rokoch počúvania tohto albumu sa v mojom rebríčku posúva ostrými lakťami stále viac do popredia ako takí tí závodní korčuliari v ľadových korytách (nie som športový typ, tak netuším ako sa ten šport skutočne volá). Späť do hitového súdka sa vraciame vďaka R.A.M.O.N.E.S. Jeden a pol minútová pocta priekopníkom punku z New Yorku. Sám Joey Ramone v jednom rozhovore povedal: „Bola...

Čítaj ďalej
Enema Shower – Pandemic Prostitution – Self-Released, 2020
feb26

Enema Shower – Pandemic Prostitution – Self-Released, 2020

Zverejnené v feb 26, 2021

Pamätáte tie časy, keď tie prastaré hard rockové kapely typu Black Sabbath, Deep Purple, Uriah Heep… dokázali behom roka vydať dva/tri albumy a ani sa pritom veľmi nezapotili? Teda ja viem, že až takí pamätníci, ktorí by si reálne tú dobu pamätali asi tieto riadky veľmi nečítajú, avšak hudobné archívy existujú. Kam týmto tliachaním vlastne mierim? No neprešiel ani rok, čo som sa vyhral s poslednou dávkou zvrhlostí z pohraničnej oblasti s Maďarskom a už si tu perverzne s nimi laškujem znova. Enema Shower využili túto dobu koncertom neprajúcu, ktorá sa ťahá ako telesné sekréty z genitálnych oblastí, na nahratie niečoho malého, milého a ohlušujúceho. A tak mi pred niekoľkými dňami v schránke pristála stuhou previazaná škatuľka a v nej bola, bola, bola, bola… Ehm, trojskladbové EP, krásne nazvané Pandemic Prostitution. Toto radosť vytvárajúce miníčko obsahuje iba tri skladby, ale aj to stačí na chvíľkové zahnanie hudobného hladu. Takže hneď z fleku nám nejaký pán oznámi, že konečne chytili niekoho, kto to má rád mrtvě. A počet partnerov sa zastavil na číslovke sto. Fajn. Táto dojemná zoznamovacia seansa nesie meno Fresh from Morgue. Striedanie dvoch vokálnych polôh (efekt/zachraptelý škrek) a následná pochodová pasáž mi pekne premasírovali mozgové hemisféry. Na rad sa dostane aj spomalenie a dokonca aj nejaké to sóličko (nejako veľa zdrobnenín používam, pozn. mne samému). Pri druhej skladbe – Bile máme opäť intro, akurát teraz nám o nálezoch rozpráva monotónny dámsky hlas. A pretože čas je drahý, tak hneď skočíme do tupa-tupa rytmu a kýveme prdeľkami v presne stanovených mantineloch goregrindu. O tejto skladbe som musel hodiť pár slov s Necrom, či je v tom zapletená stará holandská gore brúska Bile. Ale nie je. Inšpiráciou bolo zdravotníctvo a Necrova operácia žlčníka. No a na záver opäť intro s trochu pesimistickým prednesom. To je vcelku v kontraste asi s najpozitívnejšími tónmi z tejto trojice. Pandemic Prostitution mi príde ako vcelku punková vec, kým vokál nestiahne hĺbky na svoju stranu. Potom skladbe narastú gule ako po nadmernom užívaní testosterónu. Spomenul som ten punk. V poslednej skladbe je to narážka na takú jednoduchosť, ale keď si porovnám Pandemic Prostitution po zvukovej stránke s jej predchodcom Sadomazoo, tak aktuálna vec je takým jeho punkovejším príbuzným. Na Sadomazoo som chválil hutný a masívny buldozérový zvuk. Tu sa mi zvuk zdá taký plochejší a po vypočutí nemám pocit, že by mi niekto fľasol poza uši. Najprv mi vadil, ale postupne som si na to zvykol. Ale pretože nahrávka zrejme vznikla v skúšobni, tak je to vlastne vcelku podarené. Smrdí z toho underground a to ja mám rád. Na záver malý dodatok. Ak po tejto zbierke nehanebnej radosti túžite, tak si ju môžete stiahnuť...

Čítaj ďalej