Možno by niekto čakal na tomto mieste recenziu na nový kanibalský album. Ak ale sledujete našu stránku, tak ste si asi všimli, že recenzie na albumy väčších kapiel u nás nie sú na dennom poriadku. A ten nový, napriek celkom podareným singlom, aj tak zapadá do kapelného priemeru. To by sme mali. Ja sa ale vrátim do roku, kedy som s eleganciou sebe vlastnou, plnil plienky obsahom môjho ani nie ročného, malého tráviaceho traktu. No a v tom istom roku zaplnili Cannibal Corpse štúdio v Morrisounde nechutne zvrhlou hudbou, ktorej nakoniec prischlo meno Butchered at Birth.
Už album vydaný rok predtým, čiže Eaten Back to Life, urobil na scéne značný poprask. Priniesol klasické skladby ako Mangled, A Skull Full of Maggots, Shredded Humans, Born in a Casket… a najmä šokujúci obal z dielne majstra krvi a rozkladu, počúvajúceho na meno Vincent Locke (to samozrejme ešte nikto netušil, čo má nachystané do ďalších rokov…). Samozrejme, ak by sme frcli logo Cannibal Corpse na nejaký graf popularity, tak by sme videli, že po tomto albume sa šípka vybrala strmhlavo nahor. O rok na to by nám už zrejme tento graf ani vertikálne nestačil.
Kapela dostala od Metal Blade 2x väčší rozpočet ako pri debute a vrhli sa zapísať hlukovú stopu opäť medzi steny Morrisoundu, pod dohľadom Scotta Burnsa. Samotná kapela povedala, že výsledok je neporovnateľne tvrdší, brutálnejší a rýchlejší ako Eaten Back to Life. Ono je to zjavne spôsobené tým, že Cannibal Corpse orezali zo svojho torza posledné kúsky thrash metalového tkaniva, presne tak ako dvojica mäsiarov na obale spracovala tú nebohú pani. Barnesov vokál sa vybral na návštevu niekam do Mariánskej priekopy a z tej hĺbky predával slová o zabíjaní, týraní a celkovom mazaní ľudského druhu z tejto planéty do mikrofónu. Kapela vyrástla aj skladateľsky. Na to ani netreba mať veľmi trénovaný sluch, aby človek poznal ten markantný rozdiel medzi prvými dvoma albumami. Napriek tomu, že ide podľa mňa o zlomovejší album ako debut (najmä čo sa týka brutality… dnešnou optikou si vieme samozrejme predstaviť aj oveľa tvrdšie kapely, ale nachádzame sa v roku 1991 a slovnému spojeniu brutálny death metal dávali kontúry najmä porcovači z Buffala), tak mi príde ako keby mu kapela v súčasnosti nevenovala až takú pozornosť pri živých vystúpeniach. Samozrejme rozumiem tomu, že ak kapela hrá vyše 30 rokov a
nahrala 15 albumov, tak vždy sa nájde nejaký nespokojný fanúšik, ktorému v setliste stále niečo chýba. Ale ak si pozriete ich playlisty minimálne za posledný predcovidový rok, tak sa tam vyskytla iba skladba Gutted a aj to nie vždy. No nevadí. Butchered at Birth je ale prepchatý skladbami, na ktoré ja nedám dopustiť. Aj keď možno tam nie je nejaký taký výraznejší „hit“, ale album drží pokope. Do skupiny tých výraznejších patrí už spomínaná Gutted, Vomit the Soul, Covered with Soares, či Meat Hook Sodomy. Barnes v interview pre zin Curious Goods zase povedal, že jeho favoritmi sú Innards Decay a Rancid Amputation, pre ich progres do ešte väčších nechutností, čo sa týka lyrickej časti (asi sa musel pochváliť, hehe).
Vyššie som spomenul pána Vincenta Locka (niečo viac o ňom nájdete v mojom staršom článku https://metalexpress.sk/2020/05/vincent-locke-clovek-ktory-vytvoril-image-cannibal-corpse/ ) a to, že svet ešte netušil, čo má pripravené pre okruh death metalu v ďalších rokoch. Ak mal obal Butchered at Birth šokovať, zhnusiť, vyvolať reakcie a celkovo vzbudiť záujem o kapelu, tak sa to Vincovi podarilo na výbornú. Od tohto albumu už tradične pripravuje pre kapelu dva obaly a samozrejme, že zraky fanúšikov viac lákajú tie necenzurované nechuťárny. V scéne obalu Butchered at Birth by som nechcel hrať nejakú úlohu. V pozadí sú navešané ako klobásky v mäsiarstve ľudské mláďatká a zo slečny, ktorá bola zrejme ich hostiteľkou, urobila dvojica rozkladajúcich sa majstrov cechu mäsiarskeho nejakú variáciu na kebab. Apropo tie dve krvou zacákané postavičky. Chris Barnes v rozhovore pre magazín Pit v roku 1992 povedal, že títo dvaja predstavujú dvojicu Gilles de Rais a Albert Fish (v booklete nájdete aj výroky od týchto dvoch duševných mrzákov). Dvojicu, ktorú rozdeľujú storočia, ale obaja boli zvrátení kanibali, ktorí si pochutnávali najmä na detských obetiach. Barnes ešte dodáva: „Len si to predstavte. Vstali z hrobu a znova zacítili potrebu si naplniť žalúdky.“ Pán Barnes má v podstate naozaj svojský dar vyjadrovania.
Takže, aby sme tú celú nostalgickú chvíľku nejako uzavreli. Vyberte zo svojich poličiek v príslušnom červeno/čiernom (fanúšikovia Spartaka zatajili dych) obale skrytý album, vložte ho do prístroja na to určeného a nechajte sa unášať tridsiatimi rokmi death metalu. Alebo kliknite na link pod článkom. Voľba je na vás.
