Hm, report som nepísal už takmer jeden a pol roka a akosi by som sa asi mal rozpamätať ako na to. Na druhej strane, slovo report je asi trochu prisilné pri
tomto článku. Áno, festival je v prvom rade o kapelách, ale od prvého momentu ako som konečne po dvoch rokoch prešiel cez vstupnú bránu na Bojišti mi bolo jasné, že týchto pár dní bude skôr o stretnutí ľudí, ktorí z viac ako jasných dôvodov nemohli na seba takú dobu naraziť. Preto ak niekto kto k týmto riadkom zablúdi s cieľom dozvedieť sa detailne ako hrala každá jedna kapela, tak mi je ľúto, ale asi by mal zamieriť niekam inam. Tak začnime rozprávanie.
CESTA, HRANICE A HLUK
Dovolenku na dátum OEF som mal nahlásenú asi od momentu, keď bolo jasné, že Obscene predsa len v nejakej forme prebehne. Preto ma zhruba týždeň pred konaním akcie provokovali nejaké kuvičie hlasy v práci a uznávam, že príjemný človek vtedy zo mňa nebol. Ale na to si museli ľudia okolo mňa už za tie roky zvyknúť. Horšie bolo, že večer pred odchodom som si vypisoval všetky potrebné papiere, ktorých bolo toľko, ako keby som sa snažil precliť auto odniekiaľ z Indonézie. Večer boli následne oznámené nejaké zmeny pre cestovanie, ktoré sa menia pravidelne tak asi každý druhý deň a mne už navierala žila nad okom, ktorá pulzovala ako delta Amazonky. Nejakým spôsobom som si nahádzal handry do vaku, sfúkol prach zo stanu, ktorý na moje pomery neskutočne dlho len tak stál v kúte miestnosti a uložil sa spať. Keď som tak ležal na posteli, tak mi v hlave chodili myšlienky, ktoré zneli zhruba tak, že veď mne sa tam vlastne ani nechce ísť. Nehorázne som zlenivel za ten rok a pol… Ale podarilo sa mi tieto hnusoby vytlačiť z hlavy a o piatej ráno som už poskakoval ako jojo. O pár hodín neskôr som už usadil moje sexy tvarované pozadie do auta medzi ďalšie tri ľúbezné indivíduá a za tónov kapiel ako Disfear, Agnosy, Victims… sa naša samochodka rozbehla na obláčikoch v ústrety rámusu ako auto Homera Simpsona, keď si „ujíždel na lékařskej marihuane“. Kabína auta bola tesne pred hranicami naplnená paranojou, ktorá postupne vyprchala až v momente, keď sme sa bez problémov
penetrovali na českú stranu a naša cesta k vajíčku menom Trutnov pokračovala ďalej. A pretože je nám underground najbližší, tak si túto DIY cestu zvolila aj naša navigácia, ktorá nás smerovala niekam cez poľné cesty, kukuričné polia, lesy a zabudnuté osady. Spoznávanie českého vidieka je vec zaujímavá, aj keď niekedy má človek pocit, že na tých opustených miestach na vás vybehnú Kukuričné deti, alebo týpek s krvavou motorovkou. Na mainstreamový prúd verejnej komunikácie sme sa napojili až tesne pred Trutnovom a konečne sme sa mohli dostať do hladiny alfa. Pri obligátnom stavaní stanov ku mne dobehol aj môj srbský kolega, ktorý nevedel do čoho ide (hľadal na festivale mäso a tak, hehe). Každopádne sme si vystáli rad pri vstupe, opáskovali sa a konečne sme sa dostali na miesto, kde ticho nelieči (ako hlása jeden banner pri ceste k areálu). Vtipné mi prišli tie debaty, keď sa človek stretol so známymi, ktorých nevidel od posledného Obscenu. Tie debaty prebiehali zhruba tak: „Ty si to prežil? Ty tiež? Ako si sa zmenil… Kde máš vlasy? (môj prípad) Poď na moju hruď!“ Kvôli týmto radostným uvítaniam sme napriek hodinovému sklzu nestihli Freak Fest a ani oficiálny začiatok festivalu, ktorý odštartovala kapela Hystos (neskôr som tak počúval názory, ktoré sa líšili od nadšených až niekam k hooooodne kritickým). Ja som sa pri pódiu začal zdržiavať od času, ktorý bol určený pre thrasherov Faüst. Táto kapela je vlastne pohrobok kapely CBF, ktorá bola pohrobkom Coldblooded Fish. Celkom pokrvná línia sa tu teda nesie. Už si úplne nepamätám ako kapela hrávala pod predošlými menami, iba to, že pri ich prvom EP sa nejako nepodaril zvuk. Tu to bolo celkom v poriadku a prišli mi agresívnejší a energickejší ako to, čo som očakával. Obscene Extreme rád navštevujem aj z toho dôvodu, že tu vždy nájdem nejakú novú (resp. mne neznámu) zaujímavú kapelu. Do tejto kategórie spadali Nemci Trigger, ktorí svojim grind/powerviolence po prvýkrát behom festivalu dostali moju sánku do nižších poschodí. Následne som začal pociťovať hlad a išiel som obzrieť či niečo nové z gastronómie nájdeme za bránami festivalu. Niečo nové som veľmi nepostrehol, ale ochutnal som zhruba zo všetkého a aj moje žalúdočné kyseliny sa konečne začali vlniť v grindovom rytme. Možno trochu zamrzel iba chýbajúci stánok s indickým jedlom, ale čo už. Neskôr som očkom mrkol na Black Sachbak. Hrali energicky, to všetka česť. Mňa ale zaujal najmä spevák, ktorý mi svojim
výzorom pripomínal takého Stevieho Wondera z Aliexpressu, ktorý sa vrhol na thrash metal. Zostal som na Needful Things, ktorým za mikrofónom suploval Roman z Prolapsed a ten do ich tradičného grindu vdýchol štipku brutal deathu. Zaujímavá kombinácia. Po pár skladbách Putrid Offal som sa vybral preč, pretože ma veľmi neoslovili, ale veľa ľudí si chválilo. Pred setom Spasm ste mohli počuť také zvláštne syčanie, fúkanie a podobné divné zvuky. Ak by ste nevedeli čo to má byť, tak mám pre vás vysvetlenie. Celý areál plnil plynmi nafukovačky. Ako povedal môj vyššie spomenutý srbský kolega, tak nikdy nevidel toľko nahých ľudí na festivale (hovoril som, že tu ešte nikdy nebol, hehe). Samotní Spasm spôsobili také menšie davové šialenstvo, pretože to konečne vyzeralo ako na tradičnom OEF. Všetko, všade lietalo, tancovali asi aj vtáky na oblohe. Proste party. O podobnú energickú bombu sa postarali ešte aj Insanity Alert. Videl som ich na poslednom ročníku, kedy príjemne prekvapili a za tie dva roky pekne vyrástli a sú ešte lepšou kapelou. Aby som nehádzal iba samé superlatívy, tak prišli Hate. Kapela, ktorá asi spôsobila už pri svojom uvedení do lineupu trochu rozruch. Ich viac black ako death metal tu proste nemal až tak veľa fanúšikov. Zvučili sa dlhšie ako mali poniektoré kapely sety a ak by som mal povedať jedno slovíčko k ich vystúpeniu, tak to je nuda (pritom, keď som ich videl naposledy v Košiciach, tak to bolo príjemné, ale tu to bolo asi spôsobené aj mojim celkovým nastavením…). Z tej temnoty mi už zostávalo pomaly smutno, ale našťastie som stretol dve slovenské gore postavičky a to Necra s Potkanom, ktoré mi vyčarili úsmev a padali pri nich hlášky, ktoré sem radšej dávať nebudem. Bubáci z pódia odišli, ale poľštinu bolo stále počuť. Práve sa nám chystal Artur so svojimi kumpánmi predviesť svoju grindkoholickú show. Popravde, Squash Bowels som videl veľakrát a tento ich koncert by som zaradil niekam doprostred. Videl som aj ich horšie koncerty, ale aj podstatne lepšie. Každopádne ma chlopaci potešili, že som si ich mohol zase raz vychutnať naživo. Z grindovej rozbúrenej rieky sme sa odplavili do brutal deathovej zátoky, kde kotvili tureckí piráti Cenotaph. Vždy keď vidím Batua a jeho grupu, tak je to vlastne každý jeden raz iná kapela, lebo si okolo seba neustále mení hudobníkov a ja v tom už mám celkom guláš. Ale zase sa stále z pódia valil kvalitný bordel, takže nemám námietky. Asi bolo pódium špinavé a tak ho bolo treba vytrieť. Kto iný by mal v tom momente prísť, ak nie Mincing Fury and Guttural Clamour of Queer Decay? No tak práve táto banda šialencov z Brna prišla, roztancovala a rozskákala aj okolo druhej v noci celé Bojište. Kačena mi znela v ušiach ešte aj v momente, keď som si konečne išiel ľahnúť do stanu. Po Micinkách nasledoval ešte Beton, ale moje telo už vypovedalo službu. Piatok som pokladal za uzavretý.
SLIMÁKY, CHRÚSTY A ZASE HLUK
Len som rozlepil oči a nechápal som čo to vidím. Pamätáte si ten starý španielsky horor Slugs z osemdesiatych rokov o mäsožravých slimákoch? Presne
tak som sa cítil v sobotu ráno. Pod strieškou na stane na mňa čumelo šesť slimákov. Odfrnkol som ich preč. Asi o hodinu som vyšiel von a pred stanom ma čakalo ďalších asi 10ks týchto sliziakov. Divnejšie ráno som ešte na festivale nezažil. Podobnému problému čelili aj okolo stanujúci. No nič, jemne osliznutí sme sa vybrali za ďalšími dobrodružstvami festivalového dňa. Sobota ponúkala zaujímavý program a my sme sa do nej vrhli po hlave. Hneď zhurta, ešte pred desiatou dorazili zabublať na gore nôtu perverzáci Slup. Táto trojka má vonku nový album (príde aj na recenziu u nás) a príjemnejší štart do dňa sme si ani nemohli priať. Prišiel čas niekde obúchať ťažko zarobené peniaze. Tento rok bolo stánkov pomenej. Chýbali distrá, ktoré už majú vybudovanú tradíciu a nevedel som si bez nich festival predstaviť (Bizarre Leprous, F.O.A.D., Selfmadegod…), ale nakoniec som našiel kopu pekných kúskov aj niekde inde. Pod pódiom som už zase krepčil pri grindových rýchlikoch z východu Systemic Damage. Videl som ich v 2012 v Trenčíne pred Napalm Death. Deväť rokov som o nich takmer nepočul a pred pár týždňami v Nitre som na nich opäť narazil a vrndžal som si blahom. A v Trutnove to bola rovnako solídna masáž. Slnko pieklo a tak som sa zdržoval v tieni a neustále narážal na kvantum známych. Z družných rozhovorov ma prebrali až Impulsealer. Ich set pôsobil ako keby ste si do infúzie naliali energetický nápoj a z lôžka vás to vystrelilo až ku stropu. Výborný nakopávak. Keď sa pripravovala k svojmu vystúpeniu mladá kapela Schizophrenia z Belgicka, tak na mňa ten ich oldschoolový výraz, teda čierne legíny, roztrhané staré tričká Morbid Angel… pôsobil trochu úsmevne. Ale potom čo sa začalo diať… Musím povedať, že jedna z najlepších kapiel festivalu a zaklincovali to coverom od spomínaných Morbid Angel. Po ich merchi sa len tak zaprášilo, takže viac dodávať netreba. Ľudia evidentne kvalitu poznali. Späť do vrelého náručia grindu. Objatie to bolo tesné, pretože pódium patrilo Bowelfuck. Videl som ich prvýkrát odvtedy, čo od nich odišiel Jano a začal sa naplno venovať Impulsealer. Takže ako dopadla táto relatívne nová zostava? Dajte si hlavu medzi dva fúkare na lístie a výsledok bude ten istý. Výplach non plus ultra a úsmev značiaci spokojnosť na mojich perách. Perfecitizen už patria medzi takú koncertnú klasiku, ale mne ich (na môj vkus) až príliš technický death, veľmi nesadol. Čo ale nič nemení na tom, že som veľakrát čumel, čo dokázali zahrať. Šesť hodín PM bol čas, kedy sa opäť stlačil plynový pedál až na podlahu a tou nohou ktorá tlačila bola kapela Lycanthrophy. Do tejto doby asi ten najrýchlejšie zahraný rámus festivalu a ako povedal klasik – Rychlost vítězí. Zatratu som vynechal, resp. opäť niekde prekecal a odšmatlal som sa k pódiu, kde už čakal Necro a spolu s ním sme sa pozdravili s nitrianskymi Corgoňmi, teda s Abortion. Ja mám týchto sarkazmom presiaknutých klukov ušatých strašne rád a ich hudbu detto. Prebehli cez klasické songy ako Who Controls Gods, Give Me Leader, Heavy Mental, Bomby na Nitru, či cover od Napalm Death – You Suffer, venovaný Čurbymu. Ale nakuklo sa aj k aktuálnemu albumu No Lives Matter prostredníctvom skladby Prince Hoax. Pomedzi tie šlágre si zarýpali do toho nechutného kotla zvaného politika, do seba samých atď. Proste klasický koncert Abortion. Užívanie si pokojného letného večera v Trutnove narušila letka chrústov. Tieto chrobáky sú tvrdohlavejšie ako ja keď si
postavím hlavu a tak po rannom útoku slimákov, prišiel rad na druhý príval radosti. Háveď zjavne robí na zmeny a nemá rada grind… Po viacerých grindových kapelách sa vyhodila výhybka znovu smerom k death metalu a to k tomu klasickému. Keď som tu pred tromi rokmi videl Fleshcrawl behom toho roka tretí krát, tak mi ani nenapadlo, že vidím túto kapelu naposledy v tejto zostave. Z kapely odišli obaja gitaristi, ale čo najviac zamrzelo bola smrť speváka Svena Grossa, ktorý podľahol ťažkej chorobe iba pár týždňov dozadu. Väčšina ľudí si asi myslela, že kapela automaticky zruší vystúpenie a aj jej budúcnosť bude v troskách. Fleshcrawl však vzali svoje vystúpenie na OEF ako poctu padlému bratovi a málokedy sa stáva, že sa človeku na death metalovom koncerte tak trochu hrnú slzy do očí. Každopádne za mikrofón sa postavil istý Borisz Sarafutgyinov z Maďarska. Jeho curriculum vitae je pomerne obsiahle, aj keď mne jeho kapely a projekty veľa nehovoria. Ale keď si človek pri tomto koncerte privrel oči, tak ako keby počul Svenov hlas. Farbu majú teda naozaj podobnú. Prehrabalo sa celou diskografiou a kapela šlapala. Snáď bude Fleshcrawl pokračovať aj po takej bolestivej rane. Zostávame v Nemecku a na rad prichádza kapela, ktorá bola pre mňa najväčším ťahákom. Yacopsae som ešte nikdy nevidel a práve to ma motivovali si odškrtnúť ich meno z môjho zoznamu. Rýchlo som teda do seba nahádzal večeru a hnal sa počúvať ich hyperrýchle minútové piesonky. Kým som prešiel tých pár desiatok metrov od stánkov s jedlom k pódiu, tak odznelo teda asi dosť skladieb. Napriek tomu bol pre mňa koncert Yacopsae jednoznačným vrcholom celého Obscenu. Kapela na jadrový pohon. To sú Yacopsae. Na festivalovom plagáte bolo najväčšími písmenami písané meno Schirenc Plays Pungent Stench. Tento koncertný pokračovateľ rakúskej legendy Pungent Stench (už podľa mena je každému jasné, že ich vedie Martin Schirenc) si nachystal na Obscene rovno dva koncerty. V sobotu sme mali na menu písaný debutový album For God Your Soul… For Me Your Flesh v celej svojej dĺžke. A tak sa aj stalo a my sme si mohli pískať melódie takých hitoviek ako Just Let Me Rot, Bonesawer, alebo Blood, Pus and Gastric Juice. Z podobných projektov mávam veľakrát zmiešané pocity, ale tu sa po koncerte vo mne rozhostil taký pokoj, čo značí, že to bolo všetko s kostolným poriadkom (hehe, no dajme tomu). Nemecky hovoriaca kapela aj po štvrtý krát, to boli Endseeker. Dosť šmakózny death metal, viac-menej švédskeho strihu si celkom získal publikum. Kapela má vonku nový album Mount Carcass a kto baží po sviežej masáži olovenou trubkou po rebrách, ten nech si ho zaobstará. To vám odporúčam ja. Znova nás to stočilo ku grindu. Wojczech hrali trochu monotónne, čo by mi až tak nevadilo, ale niečo sa stalo so zvukom. Kapela mi prišla z ničoho nič akosi potichu. Únava si u mňa vybrala daň a tak som ani ich set nevydržal celý a Gospel of the Future teda už vôbec neprichádzali do úvahy. A to sa malo ešte po kapelách vešať na háky v rámci Fly High Tribe. Ja som sa teda vybral smer stanové mestečko a v momente ako som si našiel ideálnu polohu na spánok začalo pršať a z neba si to do Trutnova namierili aj hromy s bleskami.
BÚRKA, BLATO A STÁLE HLUK
Malá nočná búrka, prehrmela v nás, z farebnej tmy na mňa žmurká sto neónových rias… Kiežby som cez tie všemožné lockdowny a neviem čo, nepribral a
mohol si nahodiť také kraťasy ako svojho času Palino Habera. Nočná búrka vypláchla stanové mestečko ako Augiášov chliev a teda minimálne ja som spal v takej peknej mláčke. Snáď to bola iba voda… Keď som vystrčil hlavu zo stanu tak som tak z diaľky sledoval rôzne karamboly ľudí ako lietajú po blate sťa na klzisku. Snáď traumatologické oddelenie Trutnovskej nemocnice neťahalo nadčasy. Obyčajne som zvyknutý v nedeľu už z Obscenu odchádzať a tak mi ešte právoplatný hrací deň trochu prehodil biorytmus. Nejako viac som začal vnímať hudobné dianie až okolo jednej poobede, keď sa na pódium dovalili korytnačky. Nie, už to nebol ďalší nečakaný útok z ríše fauny, ale kapela Turtle Rage. Netuším prečo som si myslel, že ide o nejaký thrash metal. A tu hľa sa z pódia začal šíriť šťavnatý grindcore. Veľmi potešiteľná vec. Moji spunkovaní a scrustovaní kolegovia mi odporúčali Poliakov Scorup/a. A chlapci majú vkus, pretože to bolo naozaj veľmi stráviteľné vystúpenie. Keď som v pondelok prišiel domov a prebiehala afterka, tak som sledoval ešte ich vystúpenie cez livestream a znova u mňa bodovali. Takže to nebola náhoda. Z podobného súdka ukričaného crustu boli aj Kulma, ktorých som ja osobne nepoznal, ale ďalšie meno, ktoré si značím pre chvíle môjho osobného voľna. Nasledujúci Nahum ma tak trochu nudili. Možno som len bol namlsaný niečím energickejším, neviem, ale tá povestná iskra tentokrát nepreskočila. Zato Sick Sinus Syndrome, to bola iná pesnička. Vzývatelia starých Carcass, Pathologist a podobných pohrebákov to dali pekne od podlahy a ja som sa postavil pekne pred pódium aj v tom nechutnom pařáku. Bilos, Jurgen a Hary ma nesklamali a potvrdili to, čo som si hovoril už pred festivalom, že toto bude jeden z highlightov. Vo vysokom tempe sa pokračovalo ďalej a Prúmyslová smrt mi nedala vydýchnuť ani na sekundu. Aj keď je pravda, že radšej som sa skryl pod stromami v príjemnom chládku. Ale moje zježené chlpy hrozili smerom k pódiu. Necrovile som videl nespočetne krát a tak som si pozrel iba pár skladieb a pobral sa svojou cestou. Ich brutal death pôsobí asi blahodárne aj na tie najmladšie ročníky, pretože nejaká mamička vyložila na pódium aj svojho malého prcka a decko si to náramne užívalo. Viem, že Exorcizphobia má svoju celkom zásadnú pozíciu na českej scéne, ale ja som s nimi akosi posledné roky strácal kontakt. Mal by som to prehodnotiť, pretože tento koncert ma celkom položil na lopatky (ono to bolo doslovné, pretože som si hovel ako pán na briežku a nechal červenú hlinu infikovať moje handry). Kapela chytila za srdce (poprípade aj iné orgány) aj môjho srbského kolegu, ktorému som sa márne snažil povedať ich meno. Následne som sa
vybral k stanovému mestečku, kde to žilo (resp. to tak aspoň vyzeralo). A strávil som tu v družných rozhovoroch zopár hodín, až som si uvedomil, že som vlastne prišiel aj o God Dethroned. Nevadí. Do jamy levovej a.k.a. na amfiteáter sme sa ako tlupa vybrali až na koncert Gride, ktorí majú tú zostavu teda poriadne prehádzanú. Čert sa okrem bicích chopil aj spevu a chvíľku mi trvalo, kým som sa zorientoval. Ale nakoniec to bolo veľmi podarené a nemôžem k tomu povedať jedno krivé slovo. Pre dupľu potlesku, naháčov skákajúcich z pódia a energie, ktorá vás nabije zase na dlhý čas si prišli znova Schirenc Plays Pungent Stench. Tentokrát sa zase prehrával v celej svojej zvrátenej kráse druhý album Been Caught Buttering, takže sme si trsli do rytmu takého šlágru ako napr. Shrunken and Mummified Bitch. Atmosféra to bola pekná, ale už mi zostávalo tak nejako smutno, pretože som vedel, že hrá posledná kapela. Po vytlieskaní prídavku kapela prihodila ešte aj prastarú Molecular Disembowelment. A zrazu bol koniec. Ponevieral som sa ešte tak po okolí nasával atmosféru, sledoval ľudí, ktorí by od „bežného občana“ dostali minimálne prívlastok šialení a tak nejako som sa zmieroval s tým, že je ďalší ročník za nami.
Možno to nebol tak úplne ten Obscene na ktorí sme všetci zvyknutí. Niekto by namietal, že bolo menšie pódium, nebol tak vypiplaný zvuk ako inokedy atď. To sú všetko ale v podstate malichernosti. Zorganizovať pod neustále sa meniacimi pravidlami festival, tak to chce nervy zo železa, čo Čurby evidentne má. Mňa len mrzí, že nemohlo prísť veľa kamošov a známych z iných kontinentov. Inak ma v podstate nič neprudilo. Tak snáď už o rok v plnej paráde. Držím palce aj na nohách.
