Retro – Venom – Welcome to Hell – Neat Records, 1981
dec20

Retro – Venom – Welcome to Hell – Neat Records, 1981

Zverejnené v dec 20, 2021

Prešiel nejaký čas a my sa zas a znova ocitáme na narodeninovej oslave. Dnes si rovných štyridsať sviečok na torte sfúkne sírou zapáchajúci kúsok menom Welcome to Hell od Satanových hovorcov z Newcastle – Venom. Rok 1981 bol čo sa týka tvrdej hudby na ostrovoch zaujímavý. Killers od Iron Maiden si začal podmaňovať davy, Judas Priest udreli rok predtým klinček po hlavičke albumom British Steel a aktuálne mali vonku Point of Entry. A tak by som mohol pokračovať ďalej. Smerom na sever, v meste Newcastle (našinec by povedal v Nových Zámkoch, hehe), sa rodilo niečo divokejšie, agresívnejšie a špinavejšie. Pod určitým vplyvom Motorhead a Luciferovej aury, sa dala dokopy banda Venom. Nechcem rozoberať úplné začiatky, ale proste za klasickú a tú pravú zostavu je stále považovaná tá, kde sa nástrojov chopili Conrad „Cronos“ Lant (spev, basa), Jeffrey „Mantas“ Dunn (gitara) a Anthony „Abaddon“ Bray (bicie). Táto trojica, ktorú viedol pentagram tak ako troch kráľov hviezda za Ježišom, sa proste rozhodla vykmásať rock n roll poriadne za uši, zmlátiť ho, dokopať a z tej hmoty, čo z neho zostala, vytvoriť monument k obrazu svojmu. A presne toto sa im podarilo už na debute Welcome to Hell, ktorý 1. decembra oslávil štyridsať rokov. Možno, ak sa povie Venom, tak skôr mnohým vyskočí v hlave druhý album Black Metal, ktorý je signifikantný pre kapelu a aj pre celý neskorší žáner, ktorý Venom pomohli vytvoriť. Ale „Uvítanie do pekla“ bolo tým stavebným kameňom, na ktorý sa postupne postavila celá tá katedrála plná obrátených krížov, výjavov z pekla a rúhania sa. A kapela si rozhodne nebrala servítku pred ústa. Celý album sa hemží odkazmi na satanizmus, drogy, sexuálne úchylky, vraždy, čarodejníctvo… Proste vyberaná spoločnosť. Možno v dnešnej dobe, keď sa cítime tak, že už bolo povedané všetko a nič nás už akosi nevie šokovať, nás takto tematicky vyvedený album necháva v letargií. Skúste sa ale preniesť duchom na začiatok osemdesiatych rokov, do doby keď extrémna scéna ešte defacto neexistovala a asi by vám niekto musel zatlačiť sánku nahor, pretože by vám od údivu okupovala spodné podlažia. Venom proste okolo seba vytvorili hneď od prvých dní auru kultu a niečoho, čo je nebezpečné, neradno sa s tým zahrávať a nie je to určené úplne pre každého. Možno to znie trochu elitársky, ale je to tak. Tak podobne to mal asi Monte Conner z Roadrunner Records: „Spomínam si ako ma Venom vydesili k smrti keď som ich počul po prvýkrát. Desil som sa kupovať ich albumy, ako keby som sa bál, že robím niečo zlé. Všetci čo ma poznali ako človeka, čo s týmito kapelami pracuje, by sa pri predstave, že sa bojím Venom, asi pošťali...

Čítaj ďalej
Zima ako obrázok
dec07

Zima ako obrázok

Zverejnené v dec 7, 2021

Väčšina z nás sa posledné dni prebúdza do zasnežených a mrznúcich rán. Má to taký ten nádych romantiky, ktorý vie pohladiť po duši a tak vo vás niečo potom tak príjemne šimrá. Ale to všetko iba za predpokladu, že nemusíte niekam cestovať po nezjazdných cestách, trčať v kolónach, zatínať zuby od nervov, čakať na meškajúce spoje, alebo pokiaľ nepracujete ako sám cestár a zrazu od roboty neviete čo skôr. Ja tu samozrejme nebudem robiť nejaký dopravný servis, či sa hrať na nejakého Iľka z Aliexpressu (z MetalExpressu možno, ha). Zo zimy sála okrem tej romantickej časti aj dávka krutosti a nemilosrdnosti, kde stačí nejaký jeden zlý krok a už to môže skončiť neslávne. Možno práve táto odvrátená stránka a objatie chladu bolo to, čo mnoho metalových kapiel práve na takto štylizovanom vizuáli priťahovalo. A že ich je… Ja som zase niečo povyberal a na vás už je, či si niečo vyberiete z tohto zoznamu, pustíte si to, uvaríte čaj a z tepla príbytku budete sledovať ako za oknom pribúdajú centimetre. Immortal – At the Heart of Winter (1999) Kde inde by som mohol začať ako pri nórskych pandách pobehujúcich po vymyslenej a bájami opradenej, večne zamrznutej krajine. Nechám bokom tie ich žabo-myšie vojny, ktoré si medzi sebou vedú členovia posledné roky a prenesiem sa do roku 1999, keď vyšiel album At the Heart of Winter. Pri Immortal by som vlastne mohol vybrať skoro každý ich album, pretože všade sa to hemží zimou. Ja som vsadil na tento asi ich najmelodickejší album, ktorý bol v znamení zmien. Zmenami prešiel samotný vzhľad albumu. Nové logo a prvý krát obal na ktorom nebola vyobrazená samotná kapela. A aj zvuk, pretože kapela si plácla s istým pánom Tägtgrenom a zavreli sa v jeho štúdiu Abyss. Práve odtiaľto vyšiel album, kde sa pôvodne surový black metal mieša s thrashovými riffmi a ako dochucovadlo poslúžila štipka heavy metalu. https://www.youtube.com/watch?v=9d4DEUBhkNI     Winter – Into Darkness (1990) Tu nečakajte milé melódie a krik detí pri sánkovačke. Tu sa budeme plížiť dlhou ubíjajúcou zimnou depresiou niekde v opustenej miestnosti v baráku určenom k demolícií. Ale opomenúť kapelu, ktorá sa volá zima, to proste nemôžem (apropo, pri hľadaní mena sa kapela inšpirovala skladbou a rovnomenným EP od Amebix, ktoré má na obale obraz od českého maliara Františka Kupky a keby sa vám zdal ten obraz povedomý tak vedzte, že slúžil tiež aj ako inšpirácia pre Draculov hrad z Coppolovej verzie z roku 1992). Táto sedmička skladieb (z toho dve inštrumentálky) vám určite na predvianočnej pohode nepridá a keby si tento album nebodaj pustíte pri pečení medovníkov, tak neručím za výsledok. https://www.youtube.com/watch?v=qFIc2_i-f5s     Obituary – Frozen in Time...

Čítaj ďalej
Obituary: Desať zastavení na ceste nekrológom
nov21

Obituary: Desať zastavení na ceste nekrológom

Zverejnené v nov 21, 2021

No a opäť po nejakom čase otváram pavučinami oblepenú a prachom zapadnutú truhlicu a vytiahnem z nej nejaké meno, ktoré pre tvrdú, resp. skôr extrémnu scénu znamená mnoho. Pomalé a ťažobné riffy, atmosféra zakrádajúcej sa smrti, spevák s jasne rozpoznateľným hlasom a imidžom, no a bratská dvojica ako srdce kapely? Viac indícií mi nenapadá. Ale už z toho vám musí byť jasné, že bude reč o Obituary. Ako oficiálny dátum zrodenia Obituary je uvádzaný rok 1988. Ja sa vrátim ešte o pár rokov dozadu, konkrétne do roku 1984, keď Florida ešte nebola death metalovým sídlom, ale pomaličky sa to k tomu uberalo. Práve tu a v tomto čase partia, menovite bratia John a Donald Tardyovci, Trevor Peres, Allen West a Daniel Tucker, dala život kapele Executioner (nie tak úplne, bolo tam ešte niekoľko mien, ktoré sa v prapočiatkoch mihli, ale tí postupom času zosadli z hudobného kolotoča a doteraz je pre nich asi iba príjemnou spomienkou, že stáli pri zrode death metalovej modly), o pár mesiacov iba Xecutioner, pretože tých kapiel s menom „Mistr popravčí“ chodilo po svete plno. Kapela pod týmto menom fungovala nejaké štyri roky a do obehu poslala štyri demá a jedno splitko. Netreba asi prízvukovať, že väčšina skladieb napísaných v tomto rannom období si neskôr našla svoje miesto v diskografií Obituary na ďalších albumoch. Pristavil by som sa slovíčkom pri prvom deme z roku 1985, teda Metal Up Your Ass. Pamätníci si asi spomínajú, že tento názov mal pôvodne niesť debutový album Metallicy – Kill ´Em All. Tým to vtedy zatrhli, pretože to znelo tak trochu dosť detinsky a podobne. Avšak pre rodiacu sa death metalovú undergroundovú kapelu to bol názov postačujúci. No a ako na tento pravek spomína Trevor Peres? Zhruba takto: „V roku 1985 sme dali dokopy naše prvé demo. Z dnešného pohľadu samozrejme dosť smiešne, ale cítili sme sa vďaka tomu ako rockové hviezdy. Všetci sme si išli na kapelách ako Metallica, alebo Slayer, ale neustále sme hľadali agresívnejšie znejúcu hudbu. Keď sa mi do rúk dostalo EP Morbid Tales od Celtic Frost, tak sme obrazne povedané zahodili všetku našu predošlú tvorbu a začali sme odznova.“ Nasledujúce demá už mali tú „obituarovskú auru“. Thrash z ich prejavu pomaličky vymizol, John začal hlasivky mučiť do zúrivejších polôh a tak sa neskoršia legenda odrážala k poriadnemu skoku. https://www.youtube.com/watch?v=kr8jDqp_TaQ V roku 1988 prišlo k premenovaniu kapely na Obituary a o rok na to už prišla vec, ktorá citeľne zatriasla scénou. Tento otras o sile niekoľkých stupňov Richterovej škály dostal meno Slowly We Rot. Krásny názov s ktorým plne korešpondoval obal s rozkladajúcim sa človiečikom blízko kanála. Nadčasová klasika, ktorá priniesla hitovky ako Slowly We Rot,...

Čítaj ďalej
Sperm of Mankind/Holy Cost/Cerebral Enema/Bowel Evacuation/Plasma – Five Cubic Metres of Gore (Split) – Endwar Records, 2021
nov08

Sperm of Mankind/Holy Cost/Cerebral Enema/Bowel Evacuation/Plasma – Five Cubic Metres of Gore (Split) – Endwar Records, 2021

Zverejnené v nov 8, 2021

Vonku sa pomaly ochladilo a väčšina z nás má tendenciu variť si čaj. Asi každému sa už stalo, že to akosi neodhadol a šálku s vreckom od čaju si zalial akosi až po okraj. Hm, no a kam dám med a citrón? Že nemá táto kuchynská eskapáda nič spoločné s goregrindovým splitkom? Dámy a páni, to teda má. Toto CD je po okraj naplnené šviháckou hudbou. Viac sa tam už asi nevojde. Pätica varných vrecúšok (kapiel) tu vyluhovala 31 skladieb, ktoré vám zahrejú pekne zľahka vnútornosti svojim tlakom na bránku. A keď som pri vnútornostiach, tak tými sa na obale nešetrilo. Toto určite voňavé zátišie z kafilérie poteší očko nejedného gurmána. No ale vrhnime sa po hlave do hudobnej náplne. Keď som si v septembri na mini Flesh Party zaobstaral toto utešené splitko, tak mi Potkan hovoril, že kľudne si napíš recenziu, ale nás vynechaj. Ha, to vieš kámo. Takú radosť ti nespravím (hehe). Ale nie, úvodná šestica trackov (intro + štyri autorské skladby + cover od Agathocles) patrí k tomu najlepšiemu čo táto okrúhla vec ponúka. Už pri poslednom splitku s Mexičanmi Pigtails, som si pochvaľoval zvuk. Tu to samozrejme nebude výnimkou. Sperm of Mankind mi tu miestami celkom dosť znejú ako holandskí Bile, čo je samozrejme pochvala. Bicie mi prídu tak nejako mäkkučko nazvučené, že by som sa asi Potkymu rozhodol uložiť a prenocovať na rytmičáku (hm, to vyznelo divne…). V Postgastral Narcolepsy si svoju hlášku z Evil Dead odpľuje aj ten napoly človek/napoly záhradné náčinie Ash a moje hororové chúťky sú zase ukojené. Zo sledovania Sperm-koncertov som si už všimol, že skladba Garage Gore si našla svoje stabilné miesto v koncertnom setliste a vlastne sa ani nečudujem. Príjemne tanečná, groovy vec. Samozrejme pre ľudí, ktorí vedia, čo si pod tým predstaviť. Platypus Blues mi tu vyčnieva ako taká najexperimentálnejšia vec. Je tu tak zo všetkého čosi. Romanov efektom zafarbený hlások má priestoru habadej, flek iba pre bicie a basu, rozmašírovavacie riffy a záverečný pomalý, slizký koniec. Krásne. Spod Prístavného mosta v Bratislave si urobíme výlet šrégom do Quebecu v Kanade. Tu existuje a hrá partia týpkov, ktorí majú radi na hlave lyžiarske (či čo sú to aké) kukly. Holy Cost som videl pred pár rokmi na OEF a čo si tak letmo pamätám, tak už vtedy som sa tak priblblo pozeral smerom k pódiu takým tým pohľadom, ako keď sa vaše hormóny začnú blázniť. Moje city pretrvali aj doteraz a rád si s nimi dám zase randevú. Kanaďania nadväzujú pekne na Spermoňov a ich porn goregrind má podobné parametre, cieľom ktorých je rozhýbať moje lenivé kĺby. V intre ku skladbe Tongue Fu nám nejaký borec oznámi,...

Čítaj ďalej
Juanjo Castellano: Morbídnosti vo farbe
nov04

Juanjo Castellano: Morbídnosti vo farbe

Zverejnené v nov 4, 2021

Kultúra je za posledných x mesiacov dobitejšia viac, ako Rockyho súperi v ringu. Preto si dovolím vás zobrať na vernisáž, kde nepotrebujete ani rúška, ani testy, môžete ignorovať tabuľky o tom, že do priestorov nemôžete vstúpiť so zmrzlinou v ruke, či s domácim miláčikom po svojom boku. Nasledujúce diela a k tomu nejaké tie moje „duchaplné“ poznatky si teda môžete vychutnať z pohodlia vlastného domova. Ja viem, slabá náhrada oproti tomu skutočnému pocitu premávať sa po reálnej galérií, ale tak snáď niekoho aj toto málo poteší. Dvere vo vestibule nám neotvorí nik iný ako umelec, ktorému som sa dnešnú „výstavu“ rozhodol venovať. Španiel Juanjo Castellano (celým menom Juan José Castellano Rosado) sa v posledných rokoch dostal do prvej ligy maliarov, ktorí tvoria obaly najmä pre kapely z death metalového kútika (aj keď teda, on tvorí dlhodobo, ale ja som jeho prácu zaregistroval asi tak v horizonte zhruba posledných 5-6 rokov). Ako uvádza na svojej oficiálnej stránke, tak inšpiráciu čerpá najmä v temných dielach literatúry a filmu, predovšetkým u tvorcov ako H.P. Lovecraft, Tobe Hooper, Michael Crichton, Clive Barker, Bram Stoker, Stephen King, J.R.R. Tolkien… Jeho diela boli okrem hudobných albumov použité aj ako obaly kníh, dizajny merchu atď. (v podstate tak to má každý jeden maliar, ktorého som tu kedy spomenul). Po štúdiu na umeleckej škole Escuela De Dibujo v Madride, pracoval v rôznych spoločnostiach, kde vytváral dizajny a ilustrácie pre videohry. Práve počas týchto pracovných zastávok sa stretol s ilustrátormi ako Fernando Dagnino, či Fidel Molina, ktorí ho posunuli v umeleckej činnosti, aj čo sa týka techniky. No a čo sa týka tej jeho techniky, tak využíva prácu s akrylovými farbami, či akvarelom. Ale viaceré jeho diela sú vytvorené pomocou počítačových programov. Ako sám hovorí: „Práca s počítačom je veľmi dôležitá, pretože viaceré kapely vyžadujú drobné úpravy na obrazoch. Ak by som to upravoval tradičným spôsobom, mohol by som zničiť celé dielo.“ No a tak ako je u mňa zvykom pri týchto článkoch, opäť som vybral desiatku (mojou optikou) reprezentatívnych diel. Avulsed – Altar of Disembowelment (2015) Pretože Juanjo je Španiel, tak by sa patrilo začať so španielskou kapelou. A to rovno s jednou mojou obľúbenou. Nevybral som žiadny radový album (Castellano pre Avulsed vytvoril vlastne iba jeden a to zrovna ten posledný Ritual Zombi), ale EP z roku 2015. Zrovna pri vydaní tohto EP som bandu vedenú Daveom Rottenom videl prvýkrát, v dnes už neexistujúcom bratislavskom klube U Očka. Toto EP mám samozrejme doma a pekne podpísané celou vtedajšou zostavou kapely. Dosť bolo chválenia. Obal tohto EP má až taký hypnotizujúci modrý nádych, kde vidíme priebeh nejakého okultného rituálu. Veľkňaz sa vŕta vo vnútornostiach obete a preberá...

Čítaj ďalej