V novembri sa nám po štyroch rokoch od výborného comebackového albumu Resurrection ozvali zas a znova kultoví „Hydranti“. Nebolo to z ničoho nič,
ako som niekde čítal. Kto ich sleduje, tak vie, že títo borci stále niečo kutia, skladajú a tak podobne. Takže bolo otázkou času, kedy prídu kontrakcie a nový prírastok scény bude na svete. Problém sa asi musel riešiť v otázke vydavateľstva, pretože po smrti Jura Haríňa bolo asi jasné, že Immortal Souls Productions bude už žiaľ minulosťou. Kapela tak presedlala za rieku Moravu a našla útočisko u Bizarre Leprous Production, čo ma vcelku prekvapilo, pretože tí sa sústredia väčšinou na všemožné odnože grindu a nejakého takéhoto vyložene old schoolového death metalu v ich stajni veľa nenájdete. Ale zase patria tu v okolí k tomu najlepšiemu. Okrem tohto asi nenastala v kapele žiadna zmena. A tak je na čase si položiť otázku. Nepodliezli Dehydrated tú vysoko nasadenú latku z roku 2017? Túto otázku nech si zodpovie každý sám. Ja to mám takto.
Po až filmovom intre sa na mňa vyvalila kanonáda bicích titulnej After the Funeral. Pasáž zhruba niečo okolo minúty mi príde taká príliš obyčajná, ale od toho momentu ako sa ukáže pekne ohlodaný riff v celej svojej kráse, tak aj moje uši zbystrili. Taký ten závan začiatku deväťdesiatych rokov ála Massacre. K tejto modle majú Dehydrated celkovo blízko, pretože na predošlom albume si chlapi zobrali na paškál ich prastarú hitovku Dawn of Eternity a na EP And Death Shall Have No Dominion (2019) im čo to zamumlal samotný Kam Lee. Jedna vec na ktorú som si chvíľku musel
zvykať, je Draganov tak trochu inak posadený vokál, ak si to porovnám s minulou nahrávkou. Príde mi, že ide viac do hĺbky a nepôsobí na mňa tak ostro ako minule. Čo ale nie je na škodu, len v tom cítim zmenu. Zvuk na celom albume mi príde mäkší, ak je to ten správny výraz. Nazvučenie gitár by som prirovnal k mačkaniu koženej sedačky. Taký ten milý zvuk, pri ktorom tým správnym ľuďom naskočí husia koža od rozkoše. Najpodarenejšie sú v tomto ohľade bicie. Moje dve prkotiny na hlave postihnuté tinnitusom sa vyškierajú od radosti. O Elevových schopnostiach netreba zbytočne diskutovať a mám dojem, že práve jeho nástroj prevzal na tomto albume takú vodcovskú funkciu. Krásne posúva a dramatizuje skladby. Presne to je prípad Scatering Ashes, najdlhšej kompozície na albume. Vyše sedemminútový opus, v ktorom sa nachádza na pomery death metalu možno až veľa. Hovorený úvod na ktorý nadväzuje až skoro doom metalová časť, ktorú zase rozrazí artiléria bicí, ktorú zase vystrieda veľmi chytľavý riff. A niekde uprostred čnie nad tým všetkým ešte heavy metalové sólo (tej melodiky je na albume pomerne dosť, za všetko by som ešte spomenul úvod On the Eve of His Execution, alebo zdvojené gitary v Shadows Tient, tam mi ten riff niečo kurva pripomína, ale babo raď…). Ale dámy a páni, ono to všetko takto v kope naozaj funguje. Keď som spomínal v tom sumáre uplynulého roka, že mi na tomto albume chýba viac takých, nazvime to hitoviek, tak minimálne jedna tu predsa len bije do uší. Ak vám na Resurrection lahodila napríklad Appealing Murder, tak neodmietnete ani Retribution, ktorá je vlastne skladaná podľa podobnej šablóny. No a aby som ešte
neopomenul hosťa. Tú zmenu vokálu proste musíte počuť, aj keby vám pri uchu strelil delostrelecký granát. V poslednej skladbe Osteoplastic Sarkom sa mikrofónu chopil Maťo Benkovský (inak samozrejme Žriebädlo, Immorality…).
Jedna vec, ktorá ma tak nejako sklamala, je obal. Keď sa na Resurrection Dehydrated zverili do rúk známeho Juanja Castellana (Avulsed, Bodyfarm, Interment, Revel in Flesh, The Black Dahlia Murder…), tak som zhíkol od údivu. Tentokrát to tak nejako okolo mňa preletelo bez povšimnutia. Obraz, ktorý zdobí obal, vytvoril Petr „Godothor“ Vašíček (Root, Debustrol…) a sám o sebe vyzerá dobre. Páči sa mi aj tá myšlienka za ním („Symfonická kakofonie, rozbíjejíci duši člověka. Nenapsáno ďáblem, ale něčím mnohem horším. Člověkem.“). Možno mi len nesedí ten malý formát CD a lepšie by to vyniklo na vinyle. Predsa len tie detaily tak môže človek lepšie vnímať. Tak snáď sa podarí vydať album aj na tomto formáte. Ja si počkám.
Takže, aká je odpoveď na otázku z úvodu? Podarilo sa Dehydrated preskočiť tú latku menom Resurrection? Myslím, že to asi nie, ale v podobe After the Funeral ponúkajú Dehydrated tak trochu iný pohľad na svoju tvorba a ukazujú, že aj s tak, pre niekoho silne vyhradeným štýlom akým je old school death metal, sa dá hýbať, rozpínať do strán a postupne pohlcovať vplyvy, ktoré v trochu inej podobe dokážu ponúknuť svojim fanúšikom pod logom svojej kapely.
