Prešiel nejaký čas a my sa zas a znova ocitáme na narodeninovej oslave. Dnes si rovných štyridsať sviečok na torte sfúkne sírou zapáchajúci kúsok menom
Welcome to Hell od Satanových hovorcov z Newcastle – Venom.
Rok 1981 bol čo sa týka tvrdej hudby na ostrovoch zaujímavý. Killers od Iron Maiden si začal podmaňovať davy, Judas Priest udreli rok predtým klinček po hlavičke albumom British Steel a aktuálne mali vonku Point of Entry. A tak by som mohol pokračovať ďalej. Smerom na sever, v meste Newcastle (našinec by povedal v Nových Zámkoch, hehe), sa rodilo niečo divokejšie, agresívnejšie a špinavejšie. Pod určitým vplyvom Motorhead a Luciferovej aury, sa dala dokopy banda Venom. Nechcem rozoberať úplné začiatky, ale proste za klasickú a tú pravú zostavu je stále považovaná tá, kde sa nástrojov chopili Conrad „Cronos“ Lant (spev, basa), Jeffrey „Mantas“ Dunn (gitara) a Anthony „Abaddon“ Bray (bicie). Táto trojica, ktorú viedol pentagram tak ako troch kráľov hviezda za Ježišom, sa proste rozhodla vykmásať rock n roll poriadne za uši, zmlátiť ho, dokopať a z tej hmoty, čo z neho zostala, vytvoriť monument k
obrazu svojmu. A presne toto sa im podarilo už na debute Welcome to Hell, ktorý 1. decembra oslávil štyridsať rokov.
Možno, ak sa povie Venom, tak skôr mnohým vyskočí v hlave druhý album Black Metal, ktorý je signifikantný pre kapelu a aj pre celý neskorší žáner, ktorý Venom pomohli vytvoriť. Ale „Uvítanie do pekla“ bolo tým stavebným kameňom, na ktorý sa postupne postavila celá tá katedrála plná obrátených krížov, výjavov z pekla a rúhania sa. A kapela si rozhodne nebrala servítku pred ústa. Celý album sa hemží odkazmi na satanizmus, drogy, sexuálne úchylky, vraždy, čarodejníctvo… Proste vyberaná spoločnosť. Možno v dnešnej dobe, keď sa cítime tak, že už bolo povedané všetko a nič nás už akosi nevie šokovať, nás takto tematicky vyvedený album necháva v letargií. Skúste sa ale preniesť duchom na začiatok osemdesiatych rokov, do doby keď extrémna scéna ešte defacto neexistovala a asi by vám niekto musel zatlačiť sánku nahor, pretože by vám od údivu okupovala spodné podlažia. Venom proste okolo seba vytvorili hneď od prvých dní auru kultu a niečoho, čo je nebezpečné, neradno sa s tým zahrávať a nie je to určené úplne pre každého. Možno to znie trochu elitársky, ale je to tak. Tak podobne to mal asi Monte Conner z Roadrunner Records: „Spomínam si ako ma Venom vydesili k smrti keď som ich počul po prvýkrát. Desil som sa kupovať ich albumy, ako keby som sa bál, že robím niečo zlé. Všetci čo ma poznali ako človeka, čo s týmito kapelami pracuje, by sa pri predstave, že sa bojím Venom, asi pošťali od smiechu. Ale vtedy bola iná doba, Venom boli proste niečím novým.“ Zakázané ovocie najlepšie chutí. Aspoň tak to platilo zase pre zmena u mňa. Album, z ktorého obalu žiari veľký
pentagram a z jeho vnútra na vás vykúkajú diablove oči, ma priťahoval ako magnet. A nechám prehovoriť ešte jedno veľké meno, Toma Gabriela Fishera (Hellhammer, Celtic Frost, Triptykon): „Extrémna hudobná scéna dovtedy neexistovala. Ale to, čo predviedli Venom bolo neslýchané. Niečo podobné sme dovtedy mohli počuť iba na ranných nahrávkach Discharge, či Motorhead. Ale Welcome to Hell bol trochu iný. A vrcholom bolo to, čo na nás vplývalo cez ich texty a celkový imidž. Keďže nebolo ľahké sa dostať k informáciám o nich, tak to nepôsobilo iba extrémne, ale skôr mysticky, tajomne, nebezpečne… Slová nestačia, aby som tento album opísal. Počúvali sme ho celé dni a noci. O pár mesiacov neskôr sme pod týmto vplyvom sformovali Hellhammer. Môj život aj o štyridsať rokov neskôr, je vlastne stále výsledkom udalosti, ktorou bolo to, že sa mi do rúk dostal Welcome to Hell.“
Okrem lyrickej a vizuálnej stránky, položili Venom základy neskorším ťažkým váham extrémnej scény najmä tým, čo sa valilo ako karavána buldozérov z reproduktorov. Hovorí sa, že bez Black Sabbath by nevznikol heavy metal (respektíve doom metal). Bez Venom by sa ešte asi značnú chvíľu zase hľadali mnohé neskoršie thrash metalové, death metalové a najmä black metalové kapely. A či by sa vôbec našli. Aj keď dnešnou optikou je hudba Venom „iba“ poriadne pritvrdený a na kosť ohlodaný rock n roll a s termínom black metal tak, ako ho vnímame teraz nemá veľa styčných bodov, boli to Venom kto s týmto slovným spojením prišli na druhom albume. Mnohým
severským black metalovým kapelám imponoval surový a špinavý zvuk, ktorým je tento album obdarený. Teda obdarený… Spôsobilo to to, že na nahrávanie boli vyhradené iba tri dni. Kto vie ako by to vyzeralo, keby bolo viac času a peňazí (toto si hovorím sám pre seba akosi často, hehe). Najmä taký Mayhem ponárali vedro inšpirácie často do studne Venom. Už len meno kapely vzišlo zo skladby Mayhem with Mercy. Na EP Deathcrush sa vyskytla coververzia Witching Hour a príhodu s Deadom, mŕtvym morčaťom a Cronosom asi netreba veľmi pripomínať. Keď som už spomenul tie covery, tak mnohé skladby z Welcome to Hell si zobralo do svojich kuchýň kvantum kapiel (o.i. Kreator, Anathema, Voivod, Krisiun, Sodom…). Z nich mám asi najradšej verziu Welcome to Hell, ktorú prerobili niekedy v roku 1994 Anathema. Divné spojenie? Berte na vedomie, že to bola ale stará Anathema, ešte s Darrenom za mikrofónom. Aj z tohto je vidieť, že vlastne takmer každá skladba z albumu nejakým spôsobom zľudovela. Ak poviete mená ako Welcome to Hell, Sons of Satan, In League with Satan, Schizo, Live like an Angel (Die like a Devil), Witching Hour… každý vie, ktorá bije.
A ja už môžem iba dodať to povestné: „Ladies and Gentlemen, from the very Depths of Hell… VENOM!
