PRONG – Zero Days – Steamhammer 2017
sep07

PRONG – Zero Days – Steamhammer 2017

Zverejnené v sep 7, 2018

Od vydania Zero Days síce uplynul viac ako rok, ale stále potvrdzuje fakt, že partička okolo riffmajstra Tommyho Victora je na koni. V radách Prong totiž zaúradoval démon workoholizmu. Ako inak si vysvetliť štyri výborné albumy v priebehu piatich rokov? Akoby nestačilo, že roku 2012 potvrdil Tommy Victor úspešnú revitalizáciu Prong silným comebackom v podobe placky „Carved Into Stone“, o dva roky spečatil životnú formu ešte lepším „Ruining Lives“, v 2016 to bola jubilejná desiata placka „X – No Absolutes“, čo mi okupovala uši a o rok neskôr prišlo album „Zero Days“. Niekto tu zjavne nespí na vavrínoch a tvrdo maká. Aj s päťdesiatkou v spätnom zrkadle Tommy Victor nevykazuje známky spomaľovania a ako chlapík, ktorý celý svoj život podriadil tomu, aby sa mohol živiť tým čo ho baví, hýčka svojich fans čoraz lepšími nahrávkami. Podľa vlastných slov žije vo veľmi skromných pomeroch, vraj má dokonca len prenajatú izbu v dome, čo mu dostatočne eliminuje životné náklady na to, aby si mohol zarábať hudbou na živobytie. V podstate tu platí slogan zo Svěrákovho filmu „Kolja“,t.j. „keď sa chceš živiť hudbou, nezakladaj si rodinu“ (alebo tak nejak to bolo). Priznám sa, najprv som ostal trochu zaskočený tým, že Prong nadviažu parádny album „X – No Absolutes“ len s ročným odstupom. Hudobný svet je plný príkladov, kedy sa neoplatilo dojiť úspech dobrého albumu uponáhľaným nástupcom (napr. Fear Factory, konkrétne album „Transgression“), ale nájdu sa aj príklady, kedy sa takéto obavy prvým vypočutím nového materiálu rozplynú na prach (Napalm Death).  Prong našťastie ale patria do druhej skupiny a nielen to… oni sa ešte zlepšujú. Či už je to úvodná thrashmetalová vypaľovačka „However It May End“, kde Tommy zúrivo cedí text počas brutálnej slohy a kde mu, ako aj počas celej hracej doby albumu, perfektne sekunduje mladé bubenícke eso Art Cruz. Dúfam že si ho Tommy v kapele udrží čo najdlhšie. Devastujúcim riffom začína titulná vec „Zero Days“ aby si následne Tommy pretrénoval aj svoj melodický prejav. To všetko sa deje pod moderne znejúcou thrashovou taktovkou a príde aj na typické gitarové sólo. Na old school HC dá spočiatku spomenúť „Off The Grid“, aby skladba následne prekvapila rozšafným melodickým refrénom, čo možno spočiatku pôsobí ako nasilu zlepené, avšak postupne začne znieť čoraz prirodzenejšie. Hitový potenciál Prong tu zastupuje prvý singel „Divide And Conquer“. Túto polohu kapely mám veľmi rád, Tommy má pre takéto skladby skrátka cit, melodika je nákazlivá, ale nie vtieravá a skladba neskutočne živá. „Forced Into Tolerance“ je vysokorýchlostná nálož zúrivého thrashu, textovo vypovedajúca o dnešnej dobe, kde intolerancia nie je tolerovaná, kde „nerovnosť je na vzostupe“ a ľudia „existuju v iracionalite“.  Ako hovorí postavička učiteľa Garrisona zo seriálu South Park: „to že niečo tolerujete ešte neznamená, že Vás to nemôže ani srať“. Vysoko nastavenú latku nepodlieza...

Čítaj ďalej
HELMS ALEE – Stillicide – Sargent House 2016
sep05

HELMS ALEE – Stillicide – Sargent House 2016

Zverejnené v sep 5, 2018

Nedávno sme na týchto stránkach spomínali už dávno k ľadu uložených HC veteránov Harkonen. Čo majú Harkonen spoločné s kapelou Helms Alee? Predsa gitaristu a speváka Bena Verellena! Ten sa po kolapse domovskej kapely dal dohromady s bubeníčkou Hozoji Margullis a basgitaristkou Danou James, aby dal prienik omnoho rozšafnejším hudobným nápadom, ktoré by si v jeho hardcoreovej minulosti len horko ťažko hľadali cestu na povrch. Helms Alee v začiatkoch zostali u vydavateľstva Hydra Head Records, ktorému boli v minulosti upísaní aj Harkonen a novovzniknuté trio pod jeho hlavičkou vydalo prvé dve nahrávky Night Terror (2008) a Weatherhead (2011). Neskôr však prešli k čoraz viac kvalitu koncentrujúcemu vydavateľovi Sargent House (Emma Ruth Rundle, Chelsea Wolfe, Deafheaven, Boris atď..) a vydali trojku „Sleepwalking Sailors“ (2014) a nakoniec aj album, ktorého sa týka tento článok –“Stillicide“ (2016). Ta o čom je hudba Helms Alee? Nielenže vcelku úspešne vedia skombinovať na prvý pohľad nezlučiteľné svety sludgeu a shoegaze, ale pridávajú k tomu aj kus psychadelickej atmosféry, noise rockovej výbušnosti a impozantných, avšak celkový obraz nenarúšajúcich rytmických kreácií. Vokály rovnomerne obstaráva ako pán tak obidve dámy a aj to prispieva k väčšej farebnosti celkového soundu kapely (však čo len môže byť zlé na perfektne odvedených trojitých vokálnych harmóniach?). Produkcia zachytáva kapelu takmer presne v intenciách toho, ako znejú naživo. Gitary sú navrstvené len minimálne, veľa zemitých spodkov totiž dodáva drsne znejúca basgitara Dany James, ktorej vokál vás taktiež uvedie do albumu po klavírnom intre „More Weight“, a to melvinsovskou peckou „Untoxicated“. Zimomriavkový kontrast ukazuje hneď druhá vec „Tit To Toe“, ktorá takmer v kocke zachytáva esenciu tejto kapely. Benov rev v slohe, odkazujúci na časy Harkonen, sa tu strieda s melodickým spevom bubeničky Hozoji, ktorá tu veru nehrá veci, ktoré by sa dali ľahko skĺbiť s vokálom. Zvuk gitary je skôr rockový, ale v kombinácií s valcujúcim tepom dámskej rytmickej sekcie vytvára strhujúci groove. Pokračujeme ďalej s fantastickou snovou „Meat And Milks“, začínajúcou od pozvoľných ambientných gitarových tónov až po vlečúce sa sludgeové riffy, či s titulnou skladbou „Stillicide“,ktorej rytmiku pevne drži Danina prierazná basa a bície Hozoji, dokresľované halucinogénnymi motívmi Benovej gitary. To že Helm´s Alee vedia ale aj pritvrdiť, dokazuje hneď ďalšia vec s názvom „Galloping Mind Fuk“, kde Ben do sekavej HC rytmiky reve ako tur, aby následne v „Creeping Your Company“ prehodil na takmer anjelský melodický vokál, neskôr doplnený o harmónie zostávajúcich dvoch členiek. Krátke veci „Dream Long“ a „Bullygoat“ skôr rozvíjajú schopnosť kapely pohrať sa s náladami, najmä „Bullygoat“ sa blysne podmanivými dvojhlasmi ženskej dvojice. „Andromenous“ hypnoticky opakuje jeden rytmický motív, okolo ktorého sa točí gitara v post-rockových linkách no a poviem len toľko, že to funguje viac než dobre. Album uzatvára šesť a pol minútová skladba „Worth Your Wild“, ktorá nijako neznižuje nastavenú latku kvality. Prechádza rôznymi zmenami nálad, skvelý je najmä refrén v podaní bubeníčky Hozoji. Helms Alee je vskutku originálne a svojsky znejúce...

Čítaj ďalej
VERANO´S DOGS – Summoning The Hounds – Metal Age Productions 2018
sep03

VERANO´S DOGS – Summoning The Hounds – Metal Age Productions 2018

Zverejnené v sep 3, 2018

Existujú mýty, podľa ktorých je pes tým tvorom, čo odprevádza duše mŕtvych na najznámejší rímsky cintorín Verano. A práve táto povera nielenže poslúžila ako názov pre jednu death metalovú svorku z talianskej metropole, ale aj čiastočne inšpirovala ich textový obsah, plný referencií o podsvetí. Verano´s Dogs drhnú vo svojej podstate klasický death metal po vzore prvých nahrávok Death (hlavne ozveny druhého albumu Leprosy sú tu dosť citeľné) či Napalm Death v období okolo „Harmony Corruption“. Svoj debut pre vydavateľa Metal Age Productions príznačne nazvali „Summoning The Hounds“, takže sa pripravte na pomyselné zbieranie duší nebožťíkov. Old-schoolový obal znázorňuje starého známeho smrťáka, po bokoch sprevádzaného dvoma pekelnými psami, ktorých by som teda v noci rozhodne stretnúť nechcel…a vlastne ani cez deň. No a potom klasika – náhrobky a iné obligátne, so smrťou úzko súvisiace záležitosti. To že tento koncept je nedeliteľnou súčasťou hudby samotnej, potvrdzuje aj úvodná titulná skladba, začínajúca zúrivým brechotom psov naháňajúcich zúfalú korisť či dušu (pomenujte si to ako chcete). Verano´s Dogs sú zakotvení pevne v death-metalovom retre, teda na rovinu, nehrajú nič, čo by sme v minulosti už nepočuli. Každopádne to neznamená, že ich muzika nemôže baviť a že by si nenašla cieľovú skupinu. Taliani majú ťah na bránku, pri tomto štýle správne odhadli, že všetko podstatné sa dá v rámci jednej skladby povedať do dvoch či troch minút a zvuková stránka už len dotvára tú pochmúrnu hmlu nad cintorínom. Kvitujem v mixe vytiahnutú a brutálne skreslenú basgitaru, gitary sú akoby nahrávané na onom legendárnom zosilňovači, ktorý pomáhal definovať death metalový sound na počiatku 90-tých rokov – starý dobrý tranzistorový Ampeg Vh140c. S najväčšou pravdepodobnosťou tomu tak nebolo ale zvukovo tam ten feeling určite je. Growling/Screamový dvojzáprah to strieda medzi nižšími polohami a lá Barney Greenway a vyšším škrekotom vzdialene evokujúcim Mieszka Talarczyka (Nasum). Textový obsah sa, ako som napísal vyššie, točí okolo hororovej tématiky, oného sveta a pod. Rovnako ako u recenzie na našich západných susedov Prolapsed, by som ako hnidopich zvozil chyby v textoch, avšak samotný obsah našťastie nie je natoľko infantilný, aby to až toľko vadilo. Mimo nekrotických poviedok sa Verano´s Dogs dotknú aj sci-fi v skladbe „Cannibalism And Agriculture“, ktorej text je zjavne inšpirovaný filmovou klasikou s Charltonom Hestonom z roku 1973 – Soylent Green (nemýliť si s grindovou kapelou z New Orleans). Text skladby napísal punkový hudobník a spisovateľ Lucio Cascavilla. Do tématiky psov podsvetia sa im aj skvele hodili námety od Arthura Conana Doyla („Holiday In Baskerville“) či majstra hrôzy H.P. Lovecrafta („The Hound: A Lovecraft´s Tale“). Hudba Verano´s Dogs ctí deathmetalové počiatky a týmto chodníčkom sa páni z Ríma budú pravdepodobne uberať aj v budúcnosti. Nevidím totiž cesty, ktorými by sa táto hudba, pevne zakotvená v mantineloch smrtiaceho kovu, vedela vyvíjať ďalej a povedzme si na rovinu, vlastne ani nemusí. Na druhu stranu ani nevylučujem, že by som nemohol...

Čítaj ďalej
/RETRO/ – CROWBAR – Crowbar – Pavement Music 1993
aug30

/RETRO/ – CROWBAR – Crowbar – Pavement Music 1993

Zverejnené v aug 30, 2018

H E A V Y ! ! Je jediný výstižný výraz čo pasuje na tento New Orleánsky buldozer. H E A V Y ! ! No opakujem to ešte raz, nie len preto, že v slovenskom jazyku neexistuje v hudobnom kontexte konkrétny preklad tohto slova, ale aj preto, že tažoba tvrdosti Crowbar je zrovnateľná s váhou Kirka Windsteina (gitara,spev) a Todda “Sexy T” Strangea (basa) dohromady. Drtí, ztiesňuje, je to ako niesť nadrozmerný náklad na pleciach s nohami až po pás v tuhej Louisianskej bažine – s vedomím, že sa prepadáte čoraz hlbšie a hlbšie do bahna. Preto niet divu, že si nová vlna kapiel v New Orleans, hrajúcich pomalšie a tvrdšie osvojila na prelome 80-tých a 90-tých rokov termín „Sludge Metal“ (sludge=bahno). Či už boli praotcovia tohto subžánru Melvins so Seattlu, alebo Eye Hate God a Crowbar nechajme bokom – len pre poznámku, asi najskôr Melvins. Veci známemu poslucháčovi sa však tento termín spája hlavne s Crowbar.  A ich druhý, rovnomenný zásek v diskografií z roku 1993 je všeobecne považovaný za kľúčový. Kapela sa po špinavo znejúcom debute „Obedience Thru Suffering“ z pred dvoch rokov zverila do produkčných rúk Phila Anselma (Pantera). Určite išlo o výborný ťah, keďže mimo kapely nemôhol mať nikdo iný ucelenú predstavu o sounde Crowbar a New Orleánskej scéne ako jej najznámejší metalový rodák vôbec. Ako debutujúci producent tu Phil exceloval, vytiahol z Crowbar všetky prednosti, zahustil už beztak brutálne znejúce podladené gitary a oproti debutu riadne prečistil zvuk kapely. Majúc za sebou dve lekcie v podobe spolupráce s Terry Dateom (“Cowboys From Hell” “Vulgar Display Of Power” od Pantera), Phil musel čo to pochytiť od samotného maestra. Nahrávka akoby niesla Dateov produkčný rukopis. To však nie je na škodu veci, skôr naopak. Druhý album Crowbar priniesol overené koncertné tutovky “All I Had (I Gave)” a „Existence is Punishment“, ktoré toho času rotovali na MTV a dokonca sa dočkali komentára od dvoch legendárnych postavičiek – áno, Beavis a Butthead. Úvod albumu obstaráva ťažkotonážna šupa „High Rate Extinction“ a kapela tasí všetky svoje zbrane hneď zostra. Okolo začarovaného riffu vytvára hutný Groove priamočiary tep bicích, s výsledným efektom dopadu xy kovadlín naraz. Spolu s hlbokým chrapotom Kirka Windsteina, ťahaným najskôr zo satanovej päty devastuje všetko naokolo. Na zmeranie rozsahu Kirkovho hlasu je zbytočné oháňať sa klasickým meraním skrz oktávy, adekvátnejšie je použiť Richterovú stupnicu (a to intenzita jeho hlasu na ďalších nahrávkach o kus zosilnela). Bonusom je už len to, že je schopný so svojim prejavom spievať melódie, čo Crowbar už v tej dobe oddelilo od mnoho podobne znejúcich kapiel. Spestrením je aj zaradenie prerábky notoricky známej zeppelinovky „No Quarter“, ktorú Crowbar v dobrom slova zmysle znásilnili k obrazu svojmu. Neznajúc originál, považoval by som ju za radovú skladbu od Crowbar. Klávesové linky Johna Paula Jonesa tu vystriedali nekompromisne ostré gitary, pričom si skladba paradoxne zachováva melancholickú atmosféru...

Čítaj ďalej
SPOTLIGHTS – Seismic – Ipecac Recordings 2017
aug23

SPOTLIGHTS – Seismic – Ipecac Recordings 2017

Zverejnené v aug 23, 2018

Brooklyn – časť New Yorku, čo je svetu známa predovšetkým vysokou kriminalitou, si metalový underground spája väčšinou s menami ako Life Of Agony, Biohazard, Carnivore či Type O Negative. V štvrti, ktorá počtom obyvateľov presahuje väčšinu európskych metropol, sa toho nájde určite viac, či už je to jazzová magorina Happy Place alebo sludgeové trio Bassoon. No a Spotlights – ďalšie trio, ktoré na seba svojou variáciou na post metal a shoegaze postupne, ale suverénne začína strhávať pozornosť undergroundového fanúšika. Album „Seismic“ vyšiel minulý rok na jeseň pod hlavičkou Pattonových Ipecac Recordings, no a keby som ho objavil rovno vtedy, s veľkou pravdepodobnosťou by sa stal mojím soundtrackom k danému ročnému obdobiu. Plíživé vokály surodeneckého  dua Sarah a Maria Quinterových pod stoner metalovo tvrdým základom, doplneným rôznymi ambientnými vsuvkami dotvárajúcimi obraz jesennej melanchólie – to všetko chytá post-metalového fanúšika za srdce. Nie pomaly a plynulo, ako hudba Spotlights, ale razantne a drži ako kliešť. Tu a tam človek počuje riffovú výbušnosť Mastodon, naliehavosť Nine Inch Nails z obdobia okolo albumu „With Teeth“ či rozťahanosť Neurosis a ranných Melvins. Spotlights to všetko podávajú vo vlastnom kabáte a tak si post-metalový fanúšik, nadobúdajúci pocit, že tento žáner je v podstate vyčerpaný a (mierne povedané) blúdiaci v kruhu , bude pri hudbe Brooklynskeho tria chrochtať blahom. Obsah, nie forma. Pravidlo,  na ktoré mnoho post-sludge-stoner-doomových spolkov zabúda. Ono nestačí čo najviac spomaliť a nechať doznievať akordy pomaly niekoľko minúť. Ešte horšie je, keď to tá ktorá kapela robí vedome a samoúčelne (z tohto dôvodu som nikdy nepochopil napríklad obľúbenosť Amenra – sorry). Pri Spotlights skrátka cítite tu číru spontánnosť a nenútenosť. Najmä v atmosférických pasážach mi evokujú Broadrickových JESU, len s tým rozdielom, že hudba trojice je riffovo otočená viac k stoner vetvi. Každopádne bod k dobru. Úvodná titulka „Seismic“ začína pomalým klávesovým introm, ktorá sa vezie takmer do druhej minúty, kedy výbušne nastúpi celá kapela. Surfovanie na vlnách hypnotických riffov nás sprevádza takmer počas celej skladby, so skrytými vokálmi súrodencov Quinterových, ktoré sú tu štylisticky ladené skôr smerom k Deftones (avšak naštastie v tónine – sorry Chino). Aj pri dĺžke skoro 6 minút pôsobí táto skladba skôr ako intro – predzvesť vecí nasledujúcich. V „Learn To Breathe“ totiž Spotlights trochu prikúria pod kotlom, a to na špinavší stoner rockový spôsob. Človeku hneď vlezie na um asociácia s legendami Kyuss. Po krátkom upokojení však kapela nahodí ešte väčší drajv, ktorému kontrastuje jemný vokál Maria Quintera. „The Size Of A Planet“ či „Ghost Of A Glowing Forest “sú oproti tomu rozťahaný post metal, riffový a zároveň melodický, kde sa neubránim spomienkam na prvé dva albumy JESU.  Ťažko tu rozoberať skladbu za skladbou, „Seismic“ totiž funguje najmä ako celok. Celok prepletený snovou atmosférou, rockovou až metalovou výbušnosťou, tichými ambientnými plochami a kde všetky tieto ingrediencie rozpovedávajú podmanivý príbeh. Oddeľovať ho medzi oných jedenásť kompozícií je ako...

Čítaj ďalej