Je to iba pár dní dozadu, kedy by sa táto nezameniteľné postavička s bradavicami na líci, ochlpením na tvári a klobúkom hlboko zarazeným
do čela, dožila 75 rokov. Mne akosi nevystal čas, aby som sa k tomuto článku dostal práve na Štedrý deň, ale píšem teraz tieto riadky ako poctu iného a podstatne smutnejšieho výročia. Práve dnes je to päť rokov (ja viem, kurevsky to beží…), čo dorezonovala struna na naboostrovanej base a dopil sa posledný Jack s colou. Inými slovami, je to päť rokov, čo nás Lemmy nechal samých živoriť na tejto planéte bez neho. Ja sa tu nechcem pasovať do pozície jeho životopisca (bolo by to veľmi dlhé a voľno by mi kvôli tomu tiež asi v práci nedali…), ale tá úsečka života, ktorá do bodky plnila to známe heslo sex, drogy & rock n roll bola bohatá na zaujímavé historky, ktoré si bežne žijúci človek ani nedokáže tak akosi v hlave poskladať. Tak položte ľubovoľný vinyl s vojnovým prasaťom na obale na dosku gramofónu, vytiahnite z chladničky Jacka a colu, napasujte svoju prdel do kresla a nechajte sa unášať životom, o ktorom sníval nejeden z nás.
Zrodený k prehre, žijúci pre víťazstvo.
„Narodil som sa ako Ian Fraser Kilmister na Štedrý deň roku 1945, asi 5 týždňov pred termínom, s krásnymi zlatými vlasmi, ktoré mi k radosti mojej matky päť dní na to vypadali. Nemal som nechty, ani riasy a bol som celý červený. Mojou prvou spomienkou je rev. Načo a prečo som reval, to už neviem. Asi som sa hneval, alebo som už začínal spievať. So všetkým som začínal priskoro.“
Lemmy ako bedňák Jimiho Hendrixa (obdobie pred Hawkwind a Motorhead)
„Mal som drogy pre Hendrixa. Bol to skutočne dobrý človek. Dal som mu desať tabliet, on mne dal tri. Ale pod podmienkou, že ja si zoberiem všetky tri naraz. Bol veľmi veľkorysý. On si potom dal zvyšných sedem. Hovorí sa, že drogy nefungujú dva dni vkuse… Preto je dobré vziať si rovno dvojitú dávku.“
„Boli to skvelé časy v lete roku 1971. Nepamätám si ich, ale aspoň ich nemôžem zabudnúť.“
Hawkwind o Lemmym: „Zistili sme, že je veľmi ťažké pracovať v skupine, v ktorej sa berie veľmi rozdielne množstvo drog. Človek nikdy nevedel, kto je ako „sjetej“. Samozrejme sme išli psychedelické veci: hašiš, hríby… Veľmi upokojujúce veci. Lemmy však išiel na amfetamínoch. Nikdy neprišiel na čas a kapelu to štvalo. Poslednou kvapkou bolo, keď ho behom turné zatkli na hraniciach.“
„Nemávam kocovinu. Aby som mal kocovinu, musel by som prestať piť.“
Keď z kapely vyhadzoval Lucasa Foxa: „Rozhodli sme sa vyhodiť Lucasa, pretože začínal byť dosť mimo. Pokúšal sa udržať so mnou tempo v konzumácií speedu a to proste nejde! Nikomu svoj životný štýl neodporúčam. Priemerného človeka by to zabilo. To nie je vtip a poviem vám, ako som to zistil. Asi v roku 1980 som sa rozhodol dať si vymeniť krv. Z logického hľadiska je to výborný nápad, pretože človek sa v sekunde očistí, má čerstvú krv a nemusí sa vyrovnávať so záťažou detoxikácie. Išiel som so svojim manažérom k doktorovi, ktorý mi urobil krvné testy a potom mi zdelil tú strašnú správu:
„Musím vám niečo povedať. Čistá krv by vás zabila.“
„Čože?“
„Vy už nemáte ľudskú krv. Taktiež ju už nemôžete darovať. Bežného človeka by ste zabil, pretože ste mimo všetkých toxických merítok.“
Three Amigos
„Od začiatku som každému vymyslel prezývku. Prezývky sú fajn, ľudia to majú radi. Takže z Eddieho sa stal „Fast Eddie“ Clarke, čo bolo logické, pretože hral kurevsky rýchlo. Z Phila sa stal na pár mesiacov Phil „Dangerous“ Taylor. Ale aj keď mu táto prezývka sedela, pretože on bol vážne nebezpečný (väčšinu času sám pre seba), nevydržala príliš dlho. Motorcycle Irene (priateľka kapely a ako to v Lemmyho prípade bývalo, nezostalo iba pri kamarátstve… pozn. red.) ho prekrstila na „Philthy Animal“ (špinavé, nechutné zviera). Vtedy spolu zrovna žili, takže vedela o čom hovorí. Eddie a Phil boli veľkí kamaráti. Mali k sebe blízko ako bratia. A ako to u bratov býva, tak sa aj stále mlátili. Mlátili sa ako šialení. Raz sa bili v dodávke celou cestou na koncert do Brightonu. Keď sme dorazili, Phil mal modré oko a Eddie nemohol hýbať rukou. Spomínam si, ako ma obaja zachránili pri jednej bitke. V bare na Portobello Road na mňa zozadu skočil chlap a Eddie s Philom ho aj s jeho dvoma spoločníkmi vykopli na ulicu. Nedostal som ani šancu si udrieť. O týždeň neskôr mi ten istý chlap prerazil o hlavu biliardové tágo. To boli časy!“
„V roku 1977 sme vyrazili na turné s Hawkwind (Lemmyho bývalá kapela). Deň pred začiatkom turné sme u mňa doma premaľovávali aparatúru a prišiel tam jeden chlap, feťak, fakt veľmi otravný. Povedali sme mu nech vypadne, ale on nechcel. Tak ho Phil vyrazil, ale keď ho udrel, vykĺbil si jeden prst. Musel si k zabandážovanej ruke pripevniť paličku lepiacou páskou a tak odohral celé turné. O dva mesiace sa zranil znova, tentokrát s horšími následkami. Práve sme začali turné nazvané Beyond the Threshold of Pain (Za prah bolesti). Asi pri piatom koncerte sa Phil dostal do potýčky s Bobsom, jedným z našich bedňákov, kvôli Motorcycle Irene. Tentokrát si zlomil zápästie a tak sme museli turné zrušiť.“
„Ak chceš byť rocková hviezda, choď, staň sa ňou. Ľudia nechcú vidieť chlapca od vedľa, chcú vidieť niekoho z inej 
planéty.“
Sidovi Viciousovi som robil lekcie hry na basu. Prišiel za mnou a hovorí: „ Hej Lemmy, nauč ma hrať na basu!“ Ja na to: „Prečo nie.“ Po troch dňoch som musel konštatovať: „Sid, ty sa na tú basu v živote nenaučíš hrať.“ On odpovedal: „Áno, ja viem.“ A celý zdeptaný odišiel. Asi o dva mesiace som ho stretol a hovorí mi:
„Hej Lemmy, som v Sex Pistols!“
„Ako čo?“ začudovane hovorím.
„Hrám na basu v Sex Pistols, to je skvelé, že?“
„Ty ale predsa nevieš hrať na basu.“
„Áno, ja viem.“
Ak by sa táto kapela nasťahovala vedľa vás, chcípol by vám aj trávnik
Po koncerte na Punkahaarju festivale vo Fínsku v roku 1979: „Ako šatňu sme dostali jeden malý karavan, v ktorom nebola klimatizácia. A vo Fínsku je v lete kurevské teplo a strašne veľa malých komárov. A tiež tam nebol žiadny chlast. Piekli sme sa vo vnútri a zrazu šiel okolo Chris Needs, redaktor časopisu Zig Zag, ktorý niesol, ktovie prečo, na ramene stromček. Síce to bol malý stromček, ale Chris ním rozbil okno na karavane, keď sa snažil s nami urobiť rozhovor. Tým nás iba utvrdil v našom názore, že ten karavan to už má aj tak za sebou a musíme ho podpáliť a strčiť do jazera, vystrojiť mu tým pádom vikingský pohreb. Karavanu sa darilo vskutku veľmi dobre. Odplával priam artušovským štýlom. Šľahali z neho plamene, stúpal z neho dym a nakoniec sa dramaticky potopil. Keď už sme boli naspäť v hoteli, Phil a Eddie vysťahovali všetok nábytok zo svojich izieb na záhradu. Vonku tak vytvorili dokonalú repliku svojich príbytkov. Ale veď čo. Ako som už spomínal, v lete je vo Fínsku strašné teplo.“
„Nespal som s 2000 ženami. To je novinárska kačica. Ja som povedal 1000. Na to koľko mi je, to nevychádza tak veľa v priemere na rok.“
„Za niektoré skladby som to celkom schytal od feministiek. Moje texty vychádzali ale najmä z osobných skúseností, ako napr. The Chase Is Better Than the Catch (je lepšie byť lovcom ako korisťou). Je to tak, že? Myslím to tak, že ak sa človek k niekomu nasťahuje, tak je po vzťahu. Každé dievča necháva v kúpeľni na zemi váľať nohavičky a má hrozné návyky, o ktorých človek predtým ani vôbec netušil, ale ktoré hneď vyplávajú na povrch. Je to fatálne. Nadviazať vzťah je pre vzťah fatálne.“
„Vieš čo je v živote najdôležitejšie? Zmysel pre humor. Ak ho stratíš, tak je koniec. Môžeš si už akurát vystreliť mozog z hlavy.“
„Pretože sme boli „veľké rockové hviezdy“, stávali sa nám podobné maléry ako vo filme Spinal Tap. V tej dobe sme bývali drsní chlapci. To sme vlastne doteraz, len si na to už všetci zvykli. Posielal som promotérov a ich poskokov pre najrôznejšie kraviny. Pokiaľ je niečo v zmluve a má to byť v šatni, tak to tam kurva má byť! Náš súčasný gitarista Phil Campbell si pri jednom koncerte poslal pre čínu a chlapíkovi povedal, aby mu s ňou priniesol aj venušine guličky. A chlapík ich priniesol. Ale jedna vec mi odjakživa vŕta v hlave. V zmluve je uvedené, že človek dostane toľko a toľko uterákov. Ale potom dostane iba nejaké krpaté štvorcové kúsky látky. Čo to kurva je?“
Slušné správanie nič nestojí
Keď do Motorhead nastupoval Wurzel: „Keď do skúšobne prišiel Wurzel, tak bol na pokraji nervového zrútenia. Ale mne bol sympatický, kvôli listu, ktorý mi napísal. Do obálky vložil takú vtipnú fotku a lístok, na ktorom stálo: „Počul som, že do kapely hľadáte nejakého neznámeho gitaristu. Určite neexistuje nikto menej známy ako ja.“ To ma dojalo. Na konkurze sa ale triasol od strachu. Navyše, išiel celú cestu od stanice pešo, pričom niesol gitaru a tašku s efektami. Musel mať ruky vyťahané ako opica.
„Tu mám zoznam skladieb…,“ zakoktal a v ruke sa mu triasol papier.
„Daj to sem, kurva!“ povedal som a vytrhol som mu papier z ruky. „Upokoj sa. Sadni si. Daj si pár pohárikov vodky a buď v pohode.“
Tak si dal pár panákov, zahral a bol v pohode.
Som tak zlý a je mi to jedno
„Odišli sme do Arizony natočiť klip ku Killed by Death. Vo videoklipe nič neprístojne nie je, ale kvôli jednej somarine ho MTV zakázala. Išiel som v ňom na motorke s babou na sedadle za mnou, položil som jej ruku na nohu a zašiel k rozkroku. V tom videoklipe nie je vidieť, že by som ju trebárs chytil za ochlpenie, alebo čo, ale im sa to proste nepáčilo. Taká nehoráznosť. Vtedy stále púšťali klip od Michaela Jacksona – Thriller, kde vyliezajú zo zeme nejaké potvory a tečie im niečo z nosa. Ale s tým problém nemali.“
Here We Go Again, On a 747…
„Cestovať z Anglicka na Nový Zéland je vážne zážitok. 32 hodín nekonečného utrpenia, vrátane trojhodinovej prestávky v Sydney, kde sme presedávali na turbomotorové lietadlo. Potom sme prišli do hotela a zistili sme, že vodovodné kohútiky sa otáčajú do opačnej strany. Pustil som televíziu, kde bežala dva roky stará epizóda seriáli Coronation Street. Celkom kultúrny šok. Potom sme išli do Austrálie. Austrália je výborná, pretože to vyzerá ako na Divokom západe. Keď vyjdete z veľkomesta a vydáte sa do malých mestečiek, všade je to samá veranda a staré drevené chodníky. Vojdete do baru, kde hučí ventilátor, lietajú muchy a miestny opilec spí opretý o barový pult. Ako vystrihnuté zo starých westernov!“
„Lemmy je Boh!“ (Steve Buscemi vo filme Airheads)
Scott Ian (Anthrax): „Skúšali sme v štúdiu v Kalifornií v polovici 90. rokov. Motorhead skúšali vedľa, pred začiatkom ďalšieho turné. Každý deň sme videli Lemmyho hrať automaty. Bolo to v lete a Lemmy mal na sebe kraťasy. Boli to skôr babské kraťasy. Takmer tangá. Vyšli sme z izby a prvé, čo sme videli, bol Lemmy, ktorý sa ohýbal nad automatom až mu vyliezala prdel. Veľmi zvláštny pohľad. Jasné, všetci nosíme kraťasy, ale tie sú ako na kúpanie. Nakoniec som nabral odvahu, šiel som za ním a hovorím:
„Zdarec, ako sa máš? Všetkých by nás zaujímalo…“
„Čo také?“
„Čo to máš na sebe?“, teraz asi premýšľal, či mi má jednu vraziť…
„Čo tým myslíš?“
„Sú hrozne krátke, kámo. Každý deň čumíme na tvoju prdel. Je to trochu divné.“
„No a čo má byť? Je teplo, tak nosím kraťasy.“, pozrie na mňa „To nie sú kraťasy, to sú nohavice. Ja sa v týchto cítim dobre.“
„Do prdele s Elvisom a Keithom Richardsom! Lemmy je kráľ! Je to žijúca, dýchajúca, chlastajúca a mrdajúca legenda. Proste sa mu nikto nevyrovná!“ (Dave Grohl pri nahrávaní projektu Probot)
Tak snáď ste dočítali až sem. Ako som písal vyššie, týmto článkom som nemal v úmysle nejako dávať dokopy Lemmyho život (čo ste hádam postrehli, že sa ani nestalo), ale spomenúť na osobnosť scény pár úsmevnými replikami, ktoré ale (aspoň v očiach verejnosti) v podstate ten jeho život tvorili.
