V novembri sa nám po štyroch rokoch od výborného comebackového albumu Resurrection ozvali zas a znova kultoví „Hydranti“. Nebolo to z ničoho nič, ako som niekde čítal. Kto ich sleduje, tak vie, že títo borci stále niečo kutia, skladajú a tak podobne. Takže bolo otázkou času, kedy prídu kontrakcie a nový prírastok scény bude na svete. Problém sa asi musel riešiť v otázke vydavateľstva, pretože po smrti Jura Haríňa bolo asi jasné, že Immortal Souls Productions bude už žiaľ minulosťou. Kapela tak presedlala za rieku Moravu a našla útočisko u Bizarre Leprous Production, čo ma vcelku prekvapilo, pretože tí sa sústredia väčšinou na všemožné odnože grindu a nejakého takéhoto vyložene old schoolového death metalu v ich stajni veľa nenájdete. Ale zase patria tu v okolí k tomu najlepšiemu. Okrem tohto asi nenastala v kapele žiadna zmena. A tak je na čase si položiť otázku. Nepodliezli Dehydrated tú vysoko nasadenú latku z roku 2017? Túto otázku nech si zodpovie každý sám. Ja to mám takto. Po až filmovom intre sa na mňa vyvalila kanonáda bicích titulnej After the Funeral. Pasáž zhruba niečo okolo minúty mi príde taká príliš obyčajná, ale od toho momentu ako sa ukáže pekne ohlodaný riff v celej svojej kráse, tak aj moje uši zbystrili. Taký ten závan začiatku deväťdesiatych rokov ála Massacre. K tejto modle majú Dehydrated celkovo blízko, pretože na predošlom albume si chlapi zobrali na paškál ich prastarú hitovku Dawn of Eternity a na EP And Death Shall Have No Dominion (2019) im čo...