Dva dni dozadu ubehlo presne 30 rokov odvtedy, čo Lemmyho légia skazy vypustila do sveta rozbušku menom 1916. Takže ideálny čas si tento album oprášiť. 1916 bol album, ktorý odštartoval sériu podarených kúskov v deväťdesiatych rokoch (nasledujúce March or Die, Bastards a Sacrifice netreba zvlášť pripomínať), po nie až tak vydarenej druhej polovici predchádzajúceho desaťročia. Album predznamenával singel The One to Sing the Blues a vcelku sa mu aj darilo. Táto skladba je otvárakom 1916, no ale pri všetkej úcte, tak aspoň teda ja by som ju z dramaturgického hľadiska posunul na iné miesto. Ale to zase nie je nejaký závažný problém. Následne sa vyvalí priehrštie hitov – I´m So Bad (Baby I Don´t Care), No Voices in the Sky a Going to Brazil. Toto je taký trojzubec chytľavosti, pri ktorého počúvaní ste stále na ihlách a stačí vám pár taktov a už si hmkáte a chytáte syndróm nervózneho kolena. Rock n roll až na kosť. Ako keby si Buddy Holly, Jerry Lee Lewis, Little Richard a Chuck Berry nahodili kožené bundy, opásali sa nábojnicovými pásmi, buchli do seba fľašu Jacka a nastavili stojan mikrofónu trochu nahor. Prvú polovicu albumu ukončuje Nightmare/The Dreamtime, ktorá je tak silne atmosférická, dofarbená výraznými klávesami (dovtedy nie zrovna bežný jav u Motorhead) a rovnako výraznou basou. Druhá polovica na nás nevyhrkne hneď z fleku niečo tvrdé a rachotiace, ale necháva nás v mdlobách relaxovať pri Love Me Forever. Opäť do tej doby nie až tak tradičný track z Lemmyho chránenej dielne (neskôr tento...