Recenzia – April Weeps – Cataclastic – 2022
dec20

Recenzia – April Weeps – Cataclastic – 2022

Zverejnené v dec 20, 2022

Ak ste niekedy nadobudli dojem, že koncept striedania čistého ženského spevu a extrémneho vokálu je prekonaný a už moc nemá čo povedať, mali by ste si vypočuť April Weeps. Je pravda, že tomuto štýlu vokálov urobili niektoré najmä gotické kapely dosť zlé meno, ale celkovo je negatívna povesť nezaslúžená. April Weeps z Dunajskej Stredy už majú čo-to za sebou, album Cataclastic je ich tretím zárezom, predchádzajúce Outer Calm, Pain Within a Comma boli prijaté minimálne veľmi dobre až výborne a mnohí určite od trojky očakávali veľké veci. Album bol nahratý v zostave N (growls, screams), Marta (čistý spev, screams), Mario (gitary), Archmage (gitary), Thomas (basa), Pitrs (bicie) a Stronghold (klávesy). Cataclastic má jednotiaci koncept vnútorného sveta dieťaťa/dievčaťa/ženy, ktorý je konfrontovaný so súčasným pokriveným svetom. Táto myšlienka je krásne prepojená s artworkom, ktorý zobrazuje nerasty pod mikroskopom a definuje odborné termíny z danej oblasti. A podľa toho sú nazvané aj skladby. Veľmi zaujímavý, originálny a dobre premyslený nápad. Detská hravosť, motív uspávanky, pokojný úvod s akustickou gitarou, klavírom a precíteným spevom, to je jednotka Igneous. Nálada sa však mení, nič nie je idylické ako sa zdá, atmosféra hustne. Táto premena neveští nič dobré a vy to hmatateľne cítite. Druhá Fundamental Ingressions opäť začne hravo, nevinne. Klavír, tvrdá gitara a growl, to je kombinácia, ktorá skvelo funguje. Z nálady skladby je jasné, že nie je všetko v poriadku, naopak, veci sa zhoršujú. Crossing the Waves, manipulácia, čistý vnútorný hlas a oproti tomu extrémny vokál ako hlas krutej vonkajšej reality. Brúsenie a leštenie diamantu je metafora tvorenia vnútorného sveta mladej ženy v Briolette Cut, ktorú korunuje krásny refrén. Jemne šialené, dramatické, teatrálne, ale uveriteľné a pôsobivé. Najtvrdšia Into The Mass Flow bez čistého spevu má black metalovú atmosféru a pri mikrofóne sa striedajú N aj Marta. Psychika dostáva zásadné trhliny (Ruptures), zúfalstvo sa stupňuje, niečo sa láme a zostáva len plač a zúfalstvo. Ťažká a beznádejná nálada ostane až do konca albumu, Cataclasis a Lithos už svetlo neprinesú. Posledný verš je rovnaký ako prvý v Igneous a kruh sa uzatvára. Mrazivo spracovaný psychologický námet, inteligentne a citlivo. Klávesy a gitary vytvárajú strhujúce motívy a v skladbách sa toho deje naozaj veľa. Aj keď by som neriešil texty, tak hudba pôsobí dramaticky a obrazotvorne. Rovnako aj basa a bicie sú skvelé. Vrcholom nahrávky sú vokály: dialóg N a Marty, growl a screamy proti čistému spevu. Marta niekedy naozaj kúzli, čo dokáže so svojím hlasom. Naozaj výborné! Nahrávanie a mix prebiehal u Petra Vávru, master vo Fascination Street Studios u Jensa Bogrena. Zvukovo je nahrávka ošetrená výborne, plný organický zvuk všetkých nástrojov aj vokálov, vo vhodných momentoch poriadne zatlačí a zahustí atmosféru. Na vizuálnej...

Čítaj ďalej
Recenzia – Marturos – Thy Will Be Done – 2022
dec15

Recenzia – Marturos – Thy Will Be Done – 2022

Zverejnené v dec 15, 2022

Keď som rozbalil zásielku na recenziu, očakával som podľa obalu nejakú black metalovú nahrávku. Po krátkom pohľade na logo kapely začalo byť jasné, že ma čaká power/heavy metalová jazda. Kapela Marturos mnohých zaujala svojím debutom Nameless z roku 2019, ktorý som síce počul len zbežne, ale aj tak pohľad na novinku potešil a s chuťou som sa pustil do počúvania. Heavy prípadne power metal je dnes často prekvapivo problematický žáner. Dôvody bývajú rôzne: spev, ktorý ťahá za uši alebo po pár minútach lezie na nervy, kapela totálne zaspala niekde v 80. rokoch minulého storočia, pod pseudo-symfonickými prvkami metal úplne zaniká, alebo je to úplná nuda a nebodaj trápnosť. A často je to kombinácia viacerých z týchto možností. Čo z toho je aktuálne v prípade Marturos? S pokojným svedomím môžem povedať, že ani jedno. Spev je výborný, inštrumentálna zložka nápaditá a obsah symfonických prvkov nula. Thy Will Be Done je čosi cez trištvrte hodiny trvajúca nádielka melodického metalu, s thrashmetalovo nabrúsenými gitarami a krásnym spevom. Hneď prvá Idea Arachno začína zostra a veľa napovie o smerovaní celého albumu. Štedrá nádielka ostrých gitár vo forme riffov aj sól, neprvoplánové melodické motívy a hlavne pocit vnútorného napätia. Tešíte sa, čo sa bude diať, kedy vybuchne refrén, ako sa skladba vyvinie. Druhá Art To Be Happy na začiatku predvedie bleskurýchle power metalové sólo a aj napriek menej výraznému refrénu funguje veľmi dobre. Najhitovejšie ambície má tretia The Path s extrémne chytľavým motívom a piata Liberation of Soul, ktorá mi pripomína najlepšie momenty fínskych Battle Beast. Marturos vedia aj spomaliť, mohutná Final Judgement prechádza až do heavy doomu a ukazuje, aká je Maggee kvalitná speváčka. Ťahať tóny pri takýchto tempách nie je sranda. Na albume Thy Will Be Done nie je zbytočná skladba, všetky obsahujú silné a zaujímavé momenty, ťažko by som vyberal najobľúbenejšiu. Najmenej výrazné boli pre mňa posledné dve We’re Humans, Kings of the World a Smell of Sulfur, ale ani tie sú slabé, len im treba venovať viac času. Marturos sú výborní hudobníci a zároveň aj šikovní skladatelia. Členité a pestré skladby, veľké množstvo riffov a gitarových sól, kvalitná rytmická sekcia, celkovo nie je o čom pochybovať. Samostatnou kapitolou je spev: Maggee je perfektná speváčka s úctyhodným rozsahom aj technikou. Kapelu Battle Beast som nespomenul náhodou, práve Noora Louhimo niečo podobné ako Maggee dokáže, akurát Marturos nie sú nuclear-blastovský cirkus, čo napriek kvalitám spomínaní Fíni žiaľ často sú. Texty, zaoberajúce sa rôznymi neduhmi súčasného sveta, sú na úrovni a držia vysoký štandard celej nahrávky. Nahrávalo sa v zostave Maggee (spev), Matúš Minich (bicie), Roman Kevický (gitary), Marián Švec (basgitara) a Maroš Malíček (gitary) pod vedením Ľubomíra Mazáka. Výsledkom je veľmi pekný...

Čítaj ďalej
Recenze – Spineless Fuckers – Tales Of Extraordinary Madness (2022)
dec05

Recenze – Spineless Fuckers – Tales Of Extraordinary Madness (2022)

Zverejnené v dec 5, 2022

Musím se přiznat, že ačkoli o existenci těchto bezpáteřních mistrů vím dlouho a o českou grindovou scénu se zajímám s velkou radostí, Spineless Fuckers mě nějakým zvláštním způsobem obcházeli. Měla jsem je zafixované jako tu srandokapelu s prasoštěňátkama na obalu desky a s peckou Kokakola Kamion, takže si dovedete představit, že nejnovější počin Tales Of Extraordinary Madness mi pěkně vytřel zrak. Další překvapení – jak se sakra v sestavě Spineless Fuckers ocitl švédský kytarista Thomas Ahlgren? Jeho um mi byl známý z výborné Brutal Death metalové smečky Deranged, ale jeho přítomnost zde by mě opravdu nenapadla. Každopádně, zanechme mého lelkování a jdeme se na album podívat blíže. Tales Of Extraordinary Madness (není to narážka na Bukowskiho?) vám poskytne 25:25 minut velmi diverzního a barevného materiálu. Pokud nemáte přílišnou chuť na tupatupa kapely, pokračujte ve čtení, zde se totiž jedná o pěkný mix Grindu a Death Metalu, tudíž žádné blastovačky či tančírny v jednom kuse (což není samozřejmě vždy problém). Dalším výrazným aspektem je bez pochyb užívání velikého množství samplů, nejen jako intra/outra, ale jsou jemně napasované i do mozaiky skladeb. Nejčastěji se jedná o různé křiky, brek, halekání či lamentování, což odpovídá tematickému i grafickému obsahu, posledních 20 sekund alba vás přesune někam do Bohnických léčeben, kdyby byly skryté pod povrchem zemským a v pekelném žáru. Úplně ta stejná samplová pasáž album i otvírá. Když už jsme u toho halekání, přesuňme se k vokálům, ty totiž obstarává Reef, známý z kapely Mincing Fury and Guttural Clamour of Queer Decay, a nutno zmínit, že taktéž tvoří na albu velikou dynamiku. Tolik různých poloh, ve kterých se pohybuje byste ani nespočítali, předvádí jak kvalitní sytý growling, tak i pig squealy či srozumitelnější výkřiky a ano, je tu textová náplň. Ta je napsaná především v angličtině, avšak ve skladbě Homobicycle jsem zaslechla skandované ,,homo – kolo,“ asi jediné zaznamenatelné české slovíčko. Pokud jde o kytarovou složku, ta si dosti lebedí v Death metalových vodách (např. skladba If They are not Lost, they are Lost Forever s hezkou melodickou vyhrávkou). Velmi se mi zamlouvají i houpavé momenty a že jich tu je (Human Beast, Caterpillar in Toast), ty vás musí naživo donutit třepat palicí a rozhýbat vaše dinosauří hřbety. Vzhledem k tomu, že si v těchto dnech hodně pochutnávám na Brutal Death metalu, radost mi dělají i časté breakdowny/lehce slamové pasáže (Goodness by the Way, druhá polovina Homobicycle, Jack the Thief). Rytmické sekci taktéž nemám co vytknout, bicí nesypou v jednom kuse, ale když už, tak to stojí za to, jinak jsou poměrně variabilní a mají pěkný zvuk, stejně jako nahrávka celkově. Přestože nahrávání v Davosu trvalo 3 dny, zvuk nepůsobí nijak odflákle a i při autobusovém poslechu zůstával pěkně...

Čítaj ďalej
Recenzia – Old Tomb – Phantom Hour – 2022
dec01

Recenzia – Old Tomb – Phantom Hour – 2022

Zverejnené v dec 1, 2022

Pri mene Old Tomb by mali spozornieť všetci milovníci H.P. Lovecrafta, stoner doomu a rôzných temných kultov. Kapela minulý rok začala svoju púť EPčkom s názvom Heir To The Cosmic Throne (recenzia tu), v tomto roku nasleduje druhé EP Phantom Hour. V rovnakej zostave, teda Andrej Lencsés (vokály, gitara), Matej Takáč (basa, gitara) a Tomáš Dobi (bicie), len basu si tentoraz zobral na starosti druhý menovaný. Na hudobnom smerovaní sa nič nezmenilo, zachovaný zostal aj počet skladieb, len sa trochu natiahol čas a presiahol 20 minút. Totálna pomalá deštrukcia, ktorá sa nikde neponáhľa, lebo vie, že je nezvratná. Cthulhu sa dvíha z oceánu, voda pomaly steká, prastaré neľudské stavby sa vynárajú z mora. Stena gitarových riffov, dunivá seizmická basa, bicie pomaly diktujúce rytmus zániku a vokál obrovského monštra. Takto zneli Old Tomb na Heir To The Cosmic Throne, takto znejú aj na Phantom Hour. Prvá Cosmic Hearse pomaly buduje atmosféru a mohutne vrcholí v kozmickom chaose. Na prvý pohľad riffový monolit skrýva mnohé gitarové aj rytmické vychytávky. Stred EP tvorí kratšia titulná vec Phantom Hour, ktorá sa v druhej polke slušne rozbehne a ukáže, že Old Tomb vedia aj pridať. Ale príliš nechcú, ako potvrdí extra pomalý úvod poslednej Chthonic Crawler, ktorý sa v zhode s názvom naozaj plazí. Aj tu si zaslúžia pozornosť mnohé gitarové vyhrávky a zmeny tempa a nálad. Mohutný, kvílivý a zlovestný záver ukončuje tento príbeh a ja mám chuť počúvať odznova. PULP Studio a mix/master od Jakuba Spiszaka vytvorili nahrávke krásny dunivý priestorový zvuk, ktorý má všetko, čo si daný žáner vyžaduje. Parádny je aj minimalistický obal. Pre nezainteresovaného je Phantom Hour príliš jednotvárny, monolitický a nudný. Old Tomb nejdú nikomu v ústrety a svoj stoner doom metal hrajú nekompromisne. Veľmi kvalitný materiál, ktorý plynulo naväzuje na prvé EP a kompozične ide jednoznačne ďalej. Tento svet ovládajú šialené božstvá a pred skazou niet úniku. Kontakt: https://oldtomb.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/oldtombdoom Hodnotenie: 8/10 Phantom Hour by Old...

Čítaj ďalej
Recenzia – Distax – Božská komédia – 2022
nov15

Recenzia – Distax – Božská komédia – 2022

Zverejnené v nov 15, 2022

Ak niekomu meno kapely Distax nič nehovorí, určite bude poznať niektorú z kapiel, kde hrajú jej členovia. Hlavná postava Andrej Bartek je na scéne veľmi aktívny, mimo iného je dôležitý v kapelách Human Humus, Rana a Diktät. Miyia hrávala v kapele Insane, Jožko stále bubnuje v Rozpore. A tak by sa dalo pokračovať. Takže aktuálna zostava Distax je: Samo (basa), Homár (gitara), Jožko (bicie), Andrej (vokály, gitara), Miyia (gitara, momentálne nehrajúci člen) a Dalibor (spev). Božská komédia je debutovým albumom zostavy, predchádzali mu 6way split z roku 2016 (kapely vypisovať nebudem) a split Question Authority s kapelou Concussa (2017). Materiál na nahrávku vznikal pozvoľna niekoľko rokov a na výsledok sa oplatilo počkať. Na bandcampe je album hudobne zaradený ako emocrust, neocrust, prípadne punk. Osobne v cruste nemám taký prehľad, aby som rozlišoval, čo presne znamenajú predpony emo a neo, ale je mi jasné, že drsný crust na štýl Wolfbrigade to nie je. Rytmicky sa žáner nezaprie, aj gitary často idú charakteristické riffy, ale celkovo sa objavuje veľa melodických motívov a v refrénoch aj čistý spev. Vďaka tomu sa Božská komédia posunie až do rockových končín. Spev je hodne emotívny, prechádza rôznymi polohami, od kriku, drsnejších polôh, cez melodický spev až po šepot. Aj vďaka nezvyčajnému frázovaniu pôsobí originálne a nahrávka získava jedinečný charakter. Mnohé melodické refrény sa často rozbiehajú natoľko, že poslucháč očakáva mohutný vrchol a rockovú hitovku, ale tieto motívy sú pomerne rýchlo ukončené. Možno škoda, ale je otázne, či by sa nestrácala intenzita a crustovosť nahrávky. Určite však ide o zaujímavé a prekvapivo chytľavé nápady. Božská Komédia (2022) by Distax Čo sa týka inštrumentálnej stránky, je počuť, že sa nad každým riffom a rytmom rozmýšľalo. Žiadne bezhlavé odieranie horných strún a rovný rytmus, ale množstvo vyhrávok a nápadov. Skladby sú intenzívne, treba dávať pozor, lebo opakovať sa väčšinou nebude. Každá skladba má jasný verš, refrén, v tých dlhších sa stihne prestriedať aj tempo a nálady. Pekne vygradovaný je aj samotný album, tesne pred koncom je jemnejšie Zmierenie, na záver ide drsná intenzívna skladba Znovuzrodený, ktorá prudko skončí a …ticho, koniec albumu. Dobre vymyslené. Z desiatky skladieb je jeden cover, konkrétne osmička Diktátor patrí kapele Hippie Killer. Cítiť z nej iný prístup k skladaniu a má aj inú štruktúru, ale celkovo zapadá a tieto rozdiely si všimnete len pri pozornom počúvaní. Album Božská komédia je textovo inšpirovaná rovnomenným dielom Dante Alighieriho, konkrétne časťou Peklo. Podľa očakávania, časť Nebo nie je v tvrdej hudbe príliš populárna ;) A sú to dobre urobené texty, majú zmysel aj posolstvo, všetko ako má byť. Keďže je Distax popradská kapela, voľba štúdia bola asi pomerne jasná. Najmä keď máte blízko šikovného človeka ako...

Čítaj ďalej
Ničiteľ – Anna – spolupráca viacerých labelov, 2022
nov14

Ničiteľ – Anna – spolupráca viacerých labelov, 2022

Zverejnené v nov 14, 2022

Niekedy príde taký stav, že stratím slová. Vo výnimočných prípadoch to býva aj z kvalitnej hudby, ale väčšinou to znamená, že mi akosi „vyschla studňa“. Zrovna nedávno presne toto nastalo. To sa spojilo so sychravým jesenným počasím a celkovo mojim depresívnym nastavením. A tak som mal problém sústrediť sa nejako vo väčšej miere na jednotlivé albumy a tak som radšej recenzie odsúval. Postupne sa však znova snažím nakopnúť a k takémuto mentálnemu rozpoloženiu mi posledných niekoľko dní robí spoločnosť album Anna od kapely Ničiteľ zo Spišskej Novej Vsi. Či je zrovna dobré určiť si ako soundtrack k takémuto psychickému stavu takto emotívne vypätú nahrávku, ktorá by vás relatívne mohla zraziť ešte hlbšie do nie veľmi príjemných stavov, tak to akosi neviem posúdiť. Rozhodne to však vie zanechať stopu. Či dobrú, či zlú, to netuším, ale hlbokú rozhodne. Prejdime tak trošku k predstavovačke. Ničiteľ fungujú od roku 2012, sú zo Spišskej Novej Vsi a hrajú v trojčlennej zostave (Tomáš – basa, Martin – bicie a Ondrey – spev). Inštrumentálna sekcia hrala predtým v kapele Qualludes (popravde, nemám potuchy o akú kapelu ide). A ja som si uvedomil, že som na koncerte Ničiteľ dokonca aj bol. Tento rok začiatkom leta v rámci akcie Lomoz v Hideparku v Nitre. Ak ich stránka neklame, tak Anna je ich šiestou nahrávkou (tretí album + tri splitká). Ak si niekto predstaví hudbu založenú striktne iba na rytmických nástrojoch, tak sa mu asi v hlave vynorí predstava o celkom primitívnych možnostiach hrania. Hm, obmedzená predstavivosť. Už prvú skladbu Kráľovské semä odkrojí hneď z úvodu brutálna basa, ktorá postupne tvorí riffy a bicie menia tempo zo stredného, do pomalého až po vkusne vložené sypačky. Miestami tam cítim taký závan Converge, rozumej niečo ako post hardcore, alebo ako to škatuľkovať (ak sa to vôbec dá). V podobnom duchu sa nesú aj ďalšie skladby. Celok albumu tvorí vlastne taká špirála nasiaknutá depresívnym bahnom, pretkávaná zúfalými výkrikmi a pazvukmi, kde vás kapela chytí za ruku ako Vergílius Danteho a pomaly sťahuje až do finálneho deviateho kruhu pekelného (skladieb na albume je tiež deväť, takže sa tak trošku pohrávam s mojou predstavivosťou). Napriek tomu sa z toho ubíjajúceho zvuku sem tam vynorí nejaký svetlejší bod, ktorý rozčesne tú temnotu navôkol. Myslím tým napríklad až takmer black metalovú záverečnú pasáž v Telo, v ktorom si. Aj keď o pár riadkov vyššie píšem, že hudba je založená striktne na rytmických nástrojoch, nie je tomu úplne tak. V skladbách Anna spí, Súhlas a záverečnej V korunách stromov (Pieseň pre naše dcéry) zaznie trúbka. Žiadny optimistický cajdák nečakajte, skôr ide o taký jemný dodatok melanchólie, ktorý dopĺňa túto temnú skladačku. Ruka v ruke s hudbou...

Čítaj ďalej