Recenzia – BOLESNO GRINJE – The Last Grinjober (2020, Bizzare Leprous Productions)
Chorvátska stálica grindcorovej scény, BOLESNO GRINJE sa rozhodla osláviť 20 ročnú existenciu veľmi netradičným spôsobom. Vydanie nového materiálu v podobe dlhohrajúcej dosky je na jednej strane skvelým nápadom na oslavu, avšak v ich prípade ide aj o vydanie úplne posledného nosiča! Aktuálny album slúži teda aj ako rozlúčka kapely so svojimi fanúšikmi a s aktívnym pôsobením na scéne. Nový a v tomto prípade žiaľ aj posledný album nesúci meno „The Last Grinjober“ v dĺžke takmer 40 minút obsahujúc 16 skladieb vyšiel u českého vydavateľa Bizzare Leprous Production. Keďže názov kapely „bolesno grinje“ by sa dal preložiť ako „choré roztoče“ („sick mites“ z angl. prekladu), je logické, že vyobrazenie tohto malého článkonožca je súčasťou nielen ich loga, ale aj mnohých už vydaných dosiek. Aj obal posledného albumu obsahuje hnusného roztoča, ktorý kraľuje v popredí postapokalyptického výjavu s toxickou červeno-čiernou oblohou. Aj keď ide o naozaj miniatúrne tvory, svoj obludný vplyv dokazujú tým, že nám mnohým spôsobujú nepríjemnú alergiu. Jednoduchý obal čo sa týka nápadu aj farieb poňali chalani vynikajúco. BOLESNO GRINJE som spoznala viac menej ako death grindovú bandu a prvý album, ktorý sa mi dostal do rúk – „Chronicles from the tomb“ mal booklet aj názov dosť old school death metalový, čo bolo vtedy dôvodom môjho záujmu. Nakoniec sa z neho vykľulo niečo úplne iné ako som čakala, ale pritom tak vynikajúce. BOLESNO GRINJE ani na poslednej doske nepoľavili zo zabehnutého tempa. Na svojej novinke „The Last Grinjober“ pokračujú v zbesilej jazde v rytme energického death grindu. Nadupaný grind core na štýl ROTTEN SOUND, či NASUM je hojne sprevádzanými death metalovými gitarami, ale len málokedy sa grindové tempo spomalí. Album je od samého začiatku poriadne rýchlou jazdou, no keď sa predsa spomalí, tak to stojí za to. Na konci úvodnej skladby „Grinjav & bolestan“ máte pocit akoby ste sa ocitli na cintoríne, všade sú len kosti a zvyšky mäsa a v tempe death/doomového pohrebu hrozíte so zaťatou päsťou nad hlavou. Pomalšie temné pasáže sa na albume vyskytujú v celkom vysokej koncentrácií, ako napríklad v skladbách „I dreamed last night you were a monster“ alebo poslednej „Fuck the Sun“. Obe skladby sú svojou dĺžkou nad 4 minúty aj tými najdlhšími na albume a zdá sa, že prvá menovaná tvorí pomyselné intermezzo uprostred albumu a druhá album skvelo uzatvára. Milujem podobné vsuvky v inak rýchlej a nekompromisnej muzike. Predstavujú nielen miesta na oddych, ale prinášajú do muziky jedinečné momenty a hlavne zvláštne ponurú a nepokojnú atmosféru. „Fuck the Sun“ je okrem toho vybičovaná do totálnej blackoviny a tvorí naozaj skvelú bodku za celým albumom. Viem si predstaviť ako ju BOLESNO GRINJE hrajú ako úplne poslednú skladbu na svojich koncertoch. Škoda, že toho sa už nedožijeme :(. Ale...
Constipation/Necrotomb – Fucking Morbid Splitting – Immortal Souls Productions, 2020
Neviem čím to je, ale akosi pravidelne sa ku mne dostávajú splitká až ku koncu roka. Resp. ja sa k nim v tomto čase dostávam. Splitko týchto dvoch relatívne nových pojmov (relatívne preto, že Constipation vznikli ako sranda projekt už pred vyše 20 rokmi, ale Dodi sa naplno venoval Perversity a tak Constipation išli na bočnú koľaj) sa mi na poličke váľalo už niekedy od leta, ale pretože som si doteraz vždy nejako našiel niečo iné, čomu som sa venoval, nastal čas rozobrať túto nahrávku až teraz. Ako prví sa predstavujú už spomínaní Constipation. A ako bolo vyššie povedané, Constipation vznikli ako taký úlet Dodiho, ktorý si zopár skladieb, ktoré sa nehodili do Perversity odložil do šuplíka. Minulý rok ich oprášil, poslal ich Lukášovi (Iria, Merged in Abyss…), ten k nim nahral bicie a o vokál sa postaral Fetus (Perversity, ex-Brute…). Takto to znie nejako veľmi jednoducho. Ako to bolo detailne, to už žiaľ neviem, ale výsledok sa nám ukazuje práve na tejto placke. Ono, treba k tomu asi pristupovať podobne ako samotní autori a teda tak, že je to iba taká zábavná oddychovka od ich domácich kapiel. Nechcem rýpať, ale kapela tu rozhodne neobjavuje Ameriku, skladby na mňa pôsobia ako nahraté niekde na skúške a ani po pár posluchoch ma nejaký extra motív nechytil (výnimku tvoria asi iba skladby Migréna, Bodies a Klystír song)… Na druhú stranu treba povedať, že takéto vyventilovanie plne kvitujem. A aj tí najväčší tvrďáci a temniaci si radi zahrajú, alebo vypočujú niečo, tak trochu jednoduchšie a kvázi humorné. Áno, týchto 11 skladieb zrejme neulahodí úplne každému a sú svojim spôsobom celkom primitívne (v tom lepšom slova zmysle), ale keď sa jedného pekného dňa vrátia kapely na pódia, viem si tento repertoár predstaviť na nejakej príjemnej grindovej akcií. Toť vsjo. Prehupujeme sa do druhej polovice splitka ako izolovaný Jack Torrance k svojmu horšiemu a brutálnejšiemu ja a na rezkú notu v štýle zvrátených Mortician nám brnkne Necrotomb. Presne tak. Janek (Bloodcut, Swrab…) si urobil radosť takýmto milým one man projektom, v ktorom cíti potrebou vzdať hold americkej brutálnej stálici, ktorej symbolom je napaprčený milovník hororov Will Rahmer. O Necrotomb som sa dozvedel takým divným spôsobom, keď mi písal človek z jedného českého vydavateľstva, či náhodou neviem kto stojí za tými slovenskými Mortician, že by rád nadviazal spoluprácu. Musel som sa najprv zorientovať čo odo mňa chce a o čom to hovorí, ale nakoniec sme sa dopracovali k tomu, že reč je o Necrotomb. Takže to len taká nepodstatná storka, ale moju zvedavosť to rozhodne rozpumpovalo. Pretože Mortician patria medzi mojich „milášikov“, môžem s pokojným pocitom na duši povedať, že Necrotomb ich odkazu nerobí ani...
Recenzia – Ejakulujíci Kokos – Triggerfish – Bizarre Leprous Production – 2020
Písal sa rok 2017 a v Bratislave sa po zime zobúdzal koncertný život. Jednému chalanovi napadlo, že urobí koncert v zapadnutej krčme na okraji Bratislavy, v Srdiečku. Tu som sa po prvýkrát stretla s pojmom Ejakulující Kokos. V ten večer som sa na niektorých skladbách fakt dobre zabavila a hlavne mi hneď zostal v pamäti názov a výzor kapely. Tak ako sa vám pri pojme Gutalax vynoria hneď záchodové kefy, chlapíci v igelitových ochranných oblekoch s okuliarmi atď….pri Ejakulujícím Kokose sa mi vybaví automaticky župan, okuliare, chalani v havajských košeliach a na krku umelé kvetiny. Túto stránku si z marketingového hľadiska či už schválne, alebo neschválne vymysleli chalani naozaj šalamúnsky. Tak prešlo pár rokov a Ejakulující Kokos sa odhodlal k vypusteniu svojho prvého albumu. Už niekedy v januári, vo februári (pre českých kolegov leden, únor) dorazili ku mne prvé správy, že sa im podarilo dostať sa pod známu českú značku Bizarre Leprous, no a potom prišiel Covid-19. To samozrejme nie je výhovorka, prečo som s recenziou tejto už ani nie novinky otálala. Skrátka, teraz, keď je zas všetko utlmené je tá pravá chvíla, aby sme si pripomenuli aspoň v spomienkách letné festivaly a leto, pretože tie kokosy a havajské košele mi leto skrátka evokuujú. Album sa dá vypočuť na takmer všetkých online platformách (Bandcamp, Youtube, Spotify), ale je dostupný aj fyzicky. Ja som si počkala na fyzickú verziu, pretože predsa len uprednostňujem, keď si môžem dať do prehrávača strieborný kotúčik, pozrieť si booklet atď. V prípade Triggerfish sa bookletom moc nepokocháte, pretože ho tvorí cover, v strede je fotka súčasnej zostavy a na zadnej strane je poďakovanie, kokosová demolačná čata, aj kontakt. Keďže v skladbách sa veľa slov nevyskytuje, bolo by naozaj zbytočné dávať tých pár viet do bookletu. Len v krátkosti ku grafike, ktorú musím pochváliť, pretože korešponduje s názvom albumu a páči sa mi aj v zásade veľmi decentné farebné spektrum. Menej je niekedy viac a v jednoduchosti je krása, čo v prípade tohto coveru sedí. Ejakulující Kokos tvoria štyri články, vokál, bass gitara, gitara a bicie. Na debute nájdete desať skladieb, ktoré sa všetky pohybujú v rozmedzi dvoch minút, okrem úvodného intra, skladby s názvom „Terror v Honolulu“. Album utečie ako letná prehánka na Havaji, do 20 minút. Otyn a jeho štúdio dokáže čarovať. Chalanom na ich debutovom albume vytvoril výborný zvuk, ktorý ideálne sedí k štýlu hudby, ktorý prezentujú. Ten by som súhrnne nazvala ako gore grindcore s prvkami HC/punku. Mne osobne vadia len trochu umelo pôsobiace bicie a miestami podľa môjho názoru trochu vytŕčajúce nad ostatné nástroje. Asi to však bude len otázka vkusu. Čo niekomu môže prekážať (tiež je asi otázka vkusu), je bass...
Realms of Chaos – The Seed – Downfall Records, 2020
Už ma to ani nebaví nejako extra rozpisovať, ale všetci vieme, že tento rok proste stojí za hovno. A to vo viacerých smeroch, ale najmä v kultúrnom/hudobnom. Z koncertov sa stal nedostatkový tovar a vyzerá to tak, že minimálne do konca roka si asi necháme zájsť chuť. Na druhú stranu, viaceré kapely aspoň získali čas na prácu na novom materiáli, eventuálne dokončenie rozrobených vecí. Keď si to takto zoberieme, tak Realms of Chaos spadajú do druhej menovanej skupiny, pretože album bol už viac-menej hotový niekedy na jari. Ale kvôli vyššie načrtnutým veciam, bol pre nich celkom oriešok dostať sa pod krídla nejakého labelu. Čo je vzhľadom na kvalitu predvedenú na prvotine The Seed, celkom dosť nepochopiteľné. Nakoniec Realms of Chaos „podškrábli“ zmluvu na ktorej svietia Tri Korunky, tým chcem povedať, že sa upísali švédskemu vydavateľstvu Downfall Records. Nebudem tu vysvetľovať detaily okolo kapely, to si môžete nájsť v nedávnom promo článku (https://metalexpress.sk/2020/09/debut-realms-of-chaos-je-pripraveny-otriast-scenou/)a ja si teda moje pohodlné ušiská rozprestriem nad debutom. Do dobre premazaného stroja nás vhodí intro Depths. Po tejto náladotvornej minútke plnej vŕzgania, sa pracovný proces death metalu dostáva hneď z fleku do prevádzkovej teploty. Úvodný vykosťovák Pain Eternal dáva vďaka ultrarýchlemu tempu a šialenému sólu, asi najviac spomenúť na predchádzajúcu etapu, nesúcu meno The Infinite Within. Apropo, čo sa týka porovnania The Infinite Within a Realms of Chaos. To porovnávanie tu samozrejme bude, ale Realms of Chaos idú na to tak trochu viac mne po chuti. Technika na vysokej úrovni síce stále zostala, ale Martinus (ako hlava kapely) sa nebojí viac hýbať s hudbou, meniť tempá, z času na čas vyhodiť možno až heavy/thrashový riff (menovite skladba Forces of Oppresion) a proste sa tak nejako vymaznať s detailami okolo celého hudobného spektra. Pretože sa s Martinusom a Koľakom nejaký ten rôčik poznám, viem odkiaľ vetry vejú a teda u ktorých kapiel sa neboja hľadať inšpiráciu. Tá je celkom dosť cítiť u skladby To Consume. No v skratke, Trey Azagthoth by bol zrejme hrdý na to, aké „potomstvo“ sa mu v týchto zemepisných šírkach vykľulo. Druhým inšpiračným zdrojom po Morbid Angel sú nepochybne egyptológovia Nile. Samozrejme, nejaké orientom napáchnuté riffy a etno vsuvky nečakajte, ale to, čím pán Karl Sanders obdaril hudobný svet si kapela zobrala k srdcu, nechala to prejsť svojim filtrom a výsledok sa k vám dostáva prostredníctvom Submerged in the Perilous Decay a záverečnej Magma Chamber. Slovíčkom som nezavadil už iba o trojicu World of Worms, The Seed a Another Day, Another Skin. Tento triumvirát nevybočuje z vysoko nastavenej latky albumu, teda zaujímavý riff a potom rúbanica taká, ako keď sa do národných parkov nasomrujú ťažobné spoločnosti, ale mojimi favoritmi sú skôr vyššie spomínané...
Recenzia – PERFECITIZEN – Humanipulation (2020, L’inphantile collective)
Vždy som mala slabosť pre kapely, ktoré miešajú brutal death metal s grind corom a vedia tejto výbušnej zmesi pridať punc nielen originality, ale aj progresie a moderného soundu. Mám na mysli mená ako Benighted, Aborted, či Cattle Decapitation, ktoré sa dokázali odlíšiť od iných. Sú to spolky extrémne, death metalové, ale stále majú vo svojich základoch aj grind core. Avšak celkovo je ich muzika pre niektorých ortdoxných death metalistov a grinderov až príliš „moderná“, alebo jednoducho povedané AŽ PRÍLIŠ vo všetkom. Avšak odlíšiť sa a pritom si zachovať brutalitu, techniku a zostať extrémnym spolkom by nemalo byť hendikepom. Čo sa týka grind coru, česká scéna sa pýši nejednou takouto formáciou. Spomenúť môžeme napríklad CONTRASTIC, či MINCING FURY, ktorých muziku rozpoznáte takmer okamžite. Aj pražský PERFECITIZEN sa dá zaradiť medzi tieto originálne spolky. Experimentujúca kapela s charakteristickými bicími ma oslovila už v čase vydania debutu „Through“ (2013), keď som ich nadupanú blastcorovú nálož videla naživo na festivale Obscene Extreme. Charakteristicky nepredvídateľné zmeny tempa, gulometné bicie, neurotická rytmika a intenzívne technické gitarové eskapády zostali zachované aj na druhom albume v poradí, „Corten“ (2015), ktorý bol ešte o čosi viac progresívnejší, ale aj extrémnejší. A treba dodať, že aj viac prístupnejší. Na aktuálnu dosku „Humanipulation“ sme si museli počkať dlhých 5 rokov a očakávania sú preto veľké. Progres len ťažko zastavíme a nová doska pražských PERFECITIZEN je logickým pokračovateľom predchádzajúcich počinov. Nepostráda agresivitu a techniku, ktorú chalani rozvíjajú už od debutovej dosky a navyše obsahuje nespočetne veľa zaujímavých momentov, ktoré ešte v ich produkcií neboli počuté. Prvým signálom, že chalani sa v tvorbe vybrali do neprebádaných zákutí, je jemný ženský vokál použitý v skladbe „Blind Ignorance“, ktorý úžasne kontrastuje s klasickým growlom a zbesilým death grindovým tempom. V tom momente som si spomenula na kapelu IWRESTLEDABEARONCE, ktorá síce žánrovo nie je úplne porovnateľná s českou formáciou, ale ten vokálny kontrast a zbesilé žánrové a rytmické zmeny sú ich spoločným menovateľom. Musím sa priznať, že spočiatku mal práve ten ženský vokál na mňa skôr rušivý vplyv, ale postupne som si túto skladbu ako aj celý zvyšok albumu nadmieru obľúbila. Práve vokálne výlety do všakovakých polôh a farieb sú na novinke príznačné. Na svedomí ich má nielen vokalista Honza, ale aj niekoľko hostí. Napríklad grungeom načuchlý spev v skladbe „Mental Obesity“, či melodické popevky na začiatku skladby „Injection“, ktoré vám na moment pripomenú Grega Puciata, ale postupne skladba nadobudne ba až hip-hopový nádych a to zasa vďaka použitému vokálu. Znovu by som povedala, že po prvom vypočutí mi toto prehustenie rozmanitými vokálmi skôr vadilo, ale časom sa všetko spojilo do jedného pestrého albumového celku. Ďalším výrazným atribútom je rytmická časť, ale originálne a...
Recenzia – Origin of Infinity – The Last Day On Earth – Slovak Metal Army 2020
Děčínska banda Origin of Infinity vznikla v roku 2017, patrí k novým menám na scéne a v tomto prípade konečne nejde len o nové pôsobisko skúsených hudobníkov, ale o mladú krv, ktorej je v poslednom čase strašne málo. Som rád, že páni dostali podporu práve od Slovak Metal Army a vďaka tomu si môžete ich prvotinu The Last Day On Earth vypočuť aj zo strieborného disku. Milovníkov vinylov určite poteší, že album vyšiel aj v tomto formáte. Ak má niekto rád sci-fi rovnako ako ja, určite ho v prvom momente zaujme obal. Temné mesto budúcnosti, logo a názov kapely, veľmi sľubný názov diela, to všetko mnohých zaujme. Moje nadšenie síce schladila popiska progressive deathcore/metal, kde som si predstavil nejaké breakdowny so samplami, ale nakoniec to vôbec nedopadlo zle. Vplyv deathcore sa prejavuje najmä v podladenej gitare a zopár riffoch, čo nie je prekážka ani pre tradičnejšie ladených poslucháčov. Progresívna stránka veci je vo futuristickom námete a vyznení, ale borenie hraníc metalového žánru nečakajte. Netvrdím, že je to rovnaké, ale v istých momentoch som si spomenul na slovenský projekt V13ault. Pod tvorbou Origin of Infinity sú podpísaní dvaja ľudia: Vladimír „Vládin“ Novák a Miroslav „Levi“ Kočegura. Prvý ma na svedomí gitary, basu, klavír, druhý bicie. Ešte logicky chýba vokál, v tomto prípade si zahosťoval Tomáš „Hospi“ Hospodka z Wictims (recenzovali sme). Napriek trojčlennej zostave je už pri prvom vypočutí jasné, že v štúdiu si chlapi zamakali, nástroje aj vokály sú výdatne navrstvené a zvuk je síce chladný, ale plný. Keď už hovorím o zvuku, o ten sa postaral Honza Kapák v studiu Hellsound, ktoré mám skôr spojené s nahrávkami klasickejšieho vyznenia, ale ani v prípade tejto moderny to nedopadlo zle a výsledný zvuk sa k The Last Day On Earth hodí. Atmosférické predely a medzihry v nahrávkach sú často kritizované, že zbytočné zrieďujú hudobnú náplň a často vyrušujú. Osobne mám väčšinou opačný názor, tieto vsuvky vítam, či už ako jemný oddych alebo ako dokreslenie deja. Na The Last Day On Earth do tejto kategórie spadne až 5 z 12 položiek, niektoré sú zaujímavejšie, iné menej, ale album určitým spôsobom dotvárajú, aj keď určite nie sú životne dôležité. Zvyšné plnohodnotné skladby nevynikajú dĺžkou a pohybujú sa okolo troch minút, takže za cca 25 minút je po všetkom a zostane pocit prázdnoty. Prázdnota a chlad sa ako myšlienkový základ vinú síce celým albumom, ale po jeho dohraní by v takej miere ostať nemuseli. Ak hovorím o tom, že skladby a aj album sú krátke, tak musím tiež dodať, že pri ich kompozičnej jednoduchosti by mali dlhšiu stopáž problém utiahnuť, a preto je rozumné, že sa zbytočné nenaťahujú. Možnú cestu ukazuje najlepšia vec,...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (21.7.2025 22:00) 21. júla 2025
- Headbanger_FM (14.7.2025 22:00) 14. júla 2025
- Headbanger_FM (7.7.2025 22:00) 7. júla 2025
- Headbanger_FM (30.6.2025 22:00) 30. júna 2025
- Headbanger_FM (23.6.2025 22:00) 23. júna 2025
