Realms of Chaos – The Seed – Downfall Records, 2020
okt17

Realms of Chaos – The Seed – Downfall Records, 2020

Zverejnené v okt 17, 2020

Už ma to ani nebaví nejako extra rozpisovať, ale všetci vieme, že tento rok proste stojí za hovno. A to vo viacerých smeroch, ale najmä v kultúrnom/hudobnom. Z koncertov sa stal nedostatkový tovar a vyzerá to tak, že minimálne do konca roka si asi necháme zájsť chuť. Na druhú stranu, viaceré kapely aspoň získali čas na prácu na novom materiáli, eventuálne dokončenie rozrobených vecí. Keď si to takto zoberieme, tak Realms of Chaos spadajú do druhej menovanej skupiny, pretože album bol už viac-menej hotový niekedy na jari. Ale kvôli vyššie načrtnutým veciam, bol pre nich celkom oriešok dostať sa pod krídla nejakého labelu. Čo je vzhľadom na kvalitu predvedenú na prvotine The Seed, celkom dosť nepochopiteľné. Nakoniec Realms of Chaos „podškrábli“ zmluvu na ktorej svietia Tri Korunky, tým chcem povedať, že sa upísali švédskemu vydavateľstvu Downfall Records. Nebudem tu vysvetľovať detaily okolo kapely, to si môžete nájsť v nedávnom promo článku (https://metalexpress.sk/2020/09/debut-realms-of-chaos-je-pripraveny-otriast-scenou/)a ja si teda moje pohodlné ušiská rozprestriem nad debutom. Do dobre premazaného stroja nás vhodí intro Depths. Po tejto náladotvornej minútke plnej vŕzgania, sa pracovný proces death metalu dostáva hneď z fleku do prevádzkovej teploty. Úvodný vykosťovák Pain Eternal dáva vďaka ultrarýchlemu tempu a šialenému sólu, asi najviac spomenúť na predchádzajúcu etapu, nesúcu meno The Infinite Within. Apropo, čo sa týka porovnania The Infinite Within a Realms of Chaos. To porovnávanie tu samozrejme bude, ale Realms of Chaos idú na to tak trochu viac mne po chuti. Technika na vysokej úrovni síce stále zostala, ale Martinus (ako hlava kapely) sa nebojí viac hýbať s hudbou, meniť tempá, z času na čas vyhodiť možno až heavy/thrashový riff (menovite skladba Forces of Oppresion) a proste sa tak nejako vymaznať s detailami okolo celého hudobného spektra. Pretože sa s Martinusom a Koľakom nejaký ten rôčik poznám, viem odkiaľ vetry vejú a teda u ktorých kapiel sa neboja hľadať inšpiráciu. Tá je celkom dosť cítiť u skladby To Consume. No v skratke, Trey Azagthoth by bol zrejme hrdý na to, aké „potomstvo“ sa mu v týchto zemepisných šírkach vykľulo. Druhým inšpiračným zdrojom po Morbid Angel sú nepochybne egyptológovia Nile. Samozrejme, nejaké orientom napáchnuté riffy a etno vsuvky nečakajte, ale to, čím pán Karl Sanders obdaril hudobný svet si kapela zobrala k srdcu, nechala to prejsť svojim filtrom a výsledok sa k vám dostáva prostredníctvom Submerged in the Perilous Decay a záverečnej Magma Chamber. Slovíčkom som nezavadil už iba o trojicu World of Worms, The Seed a Another Day, Another Skin. Tento triumvirát nevybočuje z vysoko nastavenej latky albumu, teda zaujímavý riff a potom rúbanica taká, ako keď sa do národných parkov nasomrujú ťažobné spoločnosti, ale mojimi favoritmi sú skôr vyššie spomínané...

Čítaj ďalej
Recenzia – PERFECITIZEN – Humanipulation (2020, L’inphantile collective)
okt16

Recenzia – PERFECITIZEN – Humanipulation (2020, L’inphantile collective)

Zverejnené v okt 16, 2020

Vždy som mala slabosť pre kapely, ktoré miešajú brutal death metal s grind corom a vedia tejto výbušnej zmesi pridať punc nielen originality, ale aj progresie a moderného soundu. Mám na mysli mená ako Benighted, Aborted, či Cattle Decapitation, ktoré sa dokázali odlíšiť od iných. Sú to spolky extrémne, death metalové, ale stále majú vo svojich základoch aj grind core. Avšak celkovo je ich muzika pre niektorých ortdoxných death metalistov a grinderov až príliš „moderná“, alebo jednoducho povedané AŽ PRÍLIŠ vo všetkom. Avšak odlíšiť sa a pritom si zachovať brutalitu, techniku a zostať extrémnym spolkom by nemalo byť hendikepom. Čo sa týka grind coru, česká scéna sa pýši nejednou takouto formáciou. Spomenúť môžeme napríklad CONTRASTIC, či MINCING FURY, ktorých muziku rozpoznáte takmer okamžite. Aj pražský PERFECITIZEN sa dá zaradiť medzi tieto originálne spolky. Experimentujúca kapela s charakteristickými bicími ma oslovila už v čase vydania debutu „Through“ (2013), keď som ich nadupanú blastcorovú nálož videla naživo na festivale Obscene Extreme. Charakteristicky nepredvídateľné zmeny tempa, gulometné bicie, neurotická rytmika a intenzívne technické gitarové eskapády zostali zachované aj na druhom albume v poradí, „Corten“ (2015), ktorý bol ešte o čosi viac progresívnejší, ale aj extrémnejší. A treba dodať, že aj viac prístupnejší. Na aktuálnu dosku „Humanipulation“ sme si museli počkať dlhých 5 rokov a očakávania sú preto veľké. Progres len ťažko zastavíme a nová doska pražských PERFECITIZEN je logickým pokračovateľom predchádzajúcich počinov. Nepostráda agresivitu a techniku, ktorú chalani rozvíjajú už od debutovej dosky a navyše obsahuje nespočetne veľa zaujímavých momentov, ktoré ešte v ich produkcií neboli počuté. Prvým signálom, že chalani sa v tvorbe vybrali do neprebádaných zákutí, je jemný ženský vokál použitý v skladbe „Blind Ignorance“, ktorý úžasne kontrastuje s klasickým growlom a zbesilým death grindovým tempom. V tom momente som si spomenula na kapelu IWRESTLEDABEARONCE, ktorá síce žánrovo nie je úplne porovnateľná s českou formáciou, ale ten vokálny kontrast a zbesilé žánrové a rytmické zmeny sú ich spoločným menovateľom. Musím sa priznať, že spočiatku mal práve ten ženský vokál na mňa skôr rušivý vplyv, ale postupne som si túto skladbu ako aj celý zvyšok albumu nadmieru obľúbila. Práve vokálne výlety do všakovakých polôh a farieb sú na novinke príznačné. Na svedomí ich má nielen vokalista Honza, ale aj niekoľko hostí. Napríklad grungeom načuchlý spev v skladbe „Mental Obesity“, či melodické popevky na začiatku skladby „Injection“, ktoré vám na moment pripomenú Grega Puciata, ale postupne skladba nadobudne ba až hip-hopový nádych a to zasa vďaka použitému vokálu. Znovu by som povedala, že po prvom vypočutí mi toto prehustenie rozmanitými vokálmi skôr vadilo, ale časom sa všetko spojilo do jedného pestrého albumového celku. Ďalším výrazným atribútom je rytmická časť, ale originálne a...

Čítaj ďalej
Recenzia – Origin of Infinity – The Last Day On Earth – Slovak Metal Army 2020
okt01

Recenzia – Origin of Infinity – The Last Day On Earth – Slovak Metal Army 2020

Zverejnené v okt 1, 2020

Děčínska banda Origin of Infinity vznikla v roku 2017, patrí k novým menám na scéne a v tomto prípade konečne nejde len o nové pôsobisko skúsených hudobníkov, ale o mladú krv, ktorej je v poslednom čase strašne málo. Som rád, že páni dostali podporu práve od Slovak Metal Army a vďaka tomu si môžete ich prvotinu The Last Day On Earth vypočuť aj zo strieborného disku. Milovníkov vinylov určite poteší, že album vyšiel aj v tomto formáte. Ak má niekto rád sci-fi rovnako ako ja, určite ho v prvom momente zaujme obal. Temné mesto budúcnosti, logo a názov kapely, veľmi sľubný názov diela, to všetko mnohých zaujme. Moje nadšenie síce schladila popiska progressive deathcore/metal, kde som si predstavil nejaké breakdowny so samplami, ale nakoniec to vôbec nedopadlo zle. Vplyv deathcore sa prejavuje najmä v podladenej gitare a zopár riffoch, čo nie je prekážka ani pre tradičnejšie ladených poslucháčov. Progresívna stránka veci je vo futuristickom námete a vyznení, ale borenie hraníc metalového žánru nečakajte. Netvrdím, že je to rovnaké, ale v istých momentoch som si spomenul na slovenský projekt V13ault. Pod tvorbou Origin of Infinity sú podpísaní dvaja ľudia: Vladimír „Vládin“ Novák a Miroslav „Levi“ Kočegura. Prvý ma na svedomí gitary, basu, klavír, druhý bicie. Ešte logicky chýba vokál, v tomto prípade si zahosťoval Tomáš „Hospi“ Hospodka z Wictims (recenzovali sme). Napriek trojčlennej zostave je už pri prvom vypočutí jasné, že v štúdiu si chlapi zamakali, nástroje aj vokály sú výdatne navrstvené a zvuk je síce chladný, ale plný. Keď už hovorím o zvuku, o ten sa postaral Honza Kapák v studiu Hellsound, ktoré mám skôr spojené s nahrávkami klasickejšieho vyznenia, ale ani v prípade tejto moderny to nedopadlo zle a výsledný zvuk sa k The Last Day On Earth hodí. Atmosférické predely a medzihry v nahrávkach sú často kritizované, že zbytočné zrieďujú hudobnú náplň a často vyrušujú. Osobne mám väčšinou opačný názor, tieto vsuvky vítam, či už ako jemný oddych alebo ako dokreslenie deja. Na The Last Day On Earth do tejto kategórie spadne až 5 z 12 položiek, niektoré sú zaujímavejšie, iné menej, ale album určitým spôsobom dotvárajú, aj keď určite nie sú životne dôležité. Zvyšné plnohodnotné skladby nevynikajú dĺžkou a pohybujú sa okolo troch minút, takže za cca 25 minút je po všetkom a zostane pocit prázdnoty. Prázdnota a chlad sa ako myšlienkový základ vinú síce celým albumom, ale po jeho dohraní by v takej miere ostať nemuseli. Ak hovorím o tom, že skladby a aj album sú krátke, tak musím tiež dodať, že pri ich kompozičnej jednoduchosti by mali dlhšiu stopáž problém utiahnuť, a preto je rozumné, že sa zbytočné nenaťahujú. Možnú cestu ukazuje najlepšia vec,...

Čítaj ďalej
Recenzia – MEAN MESSIAH – Divine Technology (2020, Slovak Metal Army)
sep18

Recenzia – MEAN MESSIAH – Divine Technology (2020, Slovak Metal Army)

Zverejnené v sep 18, 2020

Česká formácia MEAN MESSIAH považovaná za hudobné dieťa talentovaného Dana Frimla vypustila v máji tohto roka do sveta druhý dlhohrajúci album nazvaný „Divine Technology“. Album vyšiel pod značkou slovenského vydavateľstva Slovak Metal Army a hneď na úvod by sa patrilo podotknúť, že Ďuro Haríň má v poslednej dobe veľmi dobrý nos na kvalitné zoskupenia, ktoré robia jeho labelu veľmi dobré meno. Minulý rok to boli napríklad Pseudosapiens, Shaped In Dreams, tento rok Vortex Unit, Wictims, či MIAE. Všetko skvelé, žánrovo pestré a kvalitné albumy, medzi ktoré nepochybne patrí aj nová doska MEAN MESSIAH! Len tak ďalej! MEAN MESSIAH boli pre mňa doteraz neznámym pojmom. Debutová doska „Hell“ im vyšla v roku 2013 a o tri roky na to nasledovalo EP-ko „Let Us Pray“. Keďže som tieto albumy nepočula, ich aktuálnu dosku „Divine Technology“ nemá zmysel porovnávať s predchádzajúcou tvorbou. No a po jej vypočutí mám pocit, že kapela nemohla natočiť lepší materiál ako práve na aktuálnom počine. Je jednoducho fenomenálny! Do očí Vám udrie už obal albumu, kde si Ježiš na kríži robí selfíčko. Trochu provokatívny, ale pre túto dobu veľavravný výjav. Predpokladám, že tento obraz nereprezentuje tému celej dosky, ale je skvelý, jednoduchý, proste vám udrie do očí. Ale taká je aj celá muzika na albume! Hneď úvodná skladba „Interment Of Ashes / Hello Again!“ je veľkolepá. Symfonický štart začne vykresľovať príbeh a vy máte pocit, akoby šlo o nejaký krátky hudobný film, kde vám najskôr pozvoľne nastolia jeho pozadie, potom tam nechýba akcia, dráma, rozuzlenie a pozitívny šťastný koniec. To všetko zabalené v dosekaných groovy riffoch, hutnej industriálnej hmle s rockovými miestami až popovými časťami. Toľko nápadov, toľko emócií, tak neuveriteľne mohutná atmosféra. A to všetko natlakované už v tejto prvej (9 minútovej!) skladbe by vystačilo snáď aj na samostatnú dosku. Páni neuberú plyn ani v nasledujúcej titulnej skladbe „Divine Technology“, ktorá pokračuje v rozprávaní príbehu a nechýba v nej akcia, výbuchy energie, ale aj oddychové pasáže postavené na úžasných melódiách. Vyzdvihnúť sa dá aj druhá polovica skladby „Blood of Sirens/The Call“, ktorá je čisto inštrumentálna. Taká rockovo baladická vsuvka, ktorá vás medzi metalovými sekačkami krásne pohladí na duši. Na tomto mieste mám pocit, že o každej skladbe by sa dal napísať samostatný odstavec, ale kto by to čítal? V skratke napísané, asi najväčšou prednosťou celej dosky je to, že je neuveriteľne pestrá a vyvážená zároveň. Jednotlivé skladby obsahujú rôzne metalové vplyvy, rôzne nálady, ale pritom sa nebijú, ale tvoria veľmi pevný a komplexný celok. Myslím, že docieliť práve tú žánrovú vyváženosť a pritom zachovať kompozíciu tak zaujímavú, vzdušnú a pútavú pre poslucháča je veľkým umením. Pánovi Frimlovi sa to podarilo ako asi len málokomu na československej...

Čítaj ďalej
Recenzia – Miea – Chaos and Perfections – Slovak Metal Army 2020
sep10

Recenzia – Miea – Chaos and Perfections – Slovak Metal Army 2020

Zverejnené v sep 10, 2020

Kapiel, ktoré sa aspoň okrajovo dajú nazvať stoner rock/metal, je v poslednom čase veľké množstvo. V Česku a na Slovensku zatiaľ tento trend príliš viditeľný nie je, možno sa neuchytil a možno sa len kapely zatiaľ nezviditeľnili, resp. som ich nezachytil. Aj preto sa veľmi teším z vydania Chaos and Perfections od pražákov Miea, pomerne prekvapivo na značke Slovak Metal Army. Na druhej strane, Juro sa zbytočne štýlovo neobmedzuje, takže prekvapenie to až také veľké nie je. V poslednom čase sa stretávam skôr s albumami, ktoré k stoneru pridávajú prvky sludge, proto-metalu, 70‘s hard rocku a podobne, ale „klasický“ stoner mi akosi chýbal, aj keď tento pocit je veľmi subjektívny. V správnej chvíli sa však objavili Miea so svojím druhým radovým album Chaos and Perfections (prvý *To Walk Around vydali v minulom roku – odporúčam vypočuť si) a trafili presne do momentálnej chuti. Album spája nálady typické pre scénu Palm Desert, bez okatého kopírovania zásadných kapiel ako Kyuss alebo Unida, a vplyv európskych zástupcov najmä nemeckej a gréckej scény, ktoré patria medzi najsilnejšie, minimálne čo do počtu kapiel. Tvrdý riff a zároveň súbežná hravá psychedelická linka, množstvo vyhrávok a gitarových efektov, aj vďaka tomu pôsobí nahrávka veľmi pestro a premenlivo. Rôzne motívy a riffy sa prelínajú a vyvíjajú, aby nakoniec vyvrcholili v ústredný motív a jasný výrazný refrén, ktorý si časom sami zaspievate. Príjemný, niekedy teatrálny, niekedy civilný spev sa k hudbe výborne hodí. Napriek tomu, že nápady by vystačili aj na oveľa dlhšie kompozície, Miea sa držia skôr krátkeho pomerne pesničkového formátu, kde sa netlačia do dlhých psychedelických plôch, ale tieto nápady po účelnom rozvinutí ukončia. Zároveň sa darí udržať náladu typickú pre stoner rock, či už v meditatívnejších alebo svižnejších tvrdších častiach. Chaos and Perfections by MIEA Je zbytočné popisovať jednotlivé piesne, až na záverečnú výnimku tvoria kompaktný celok. Osobne mám najradšej Your Priest Can‘t Heal Me, ale ostatné veľmi nezaostávajú. Ako som spomenul, album uzatvára až post-rocková desaťminútovka Comfort of Nothing prakticky bez vokálu, so zvukmi búrky a vetra v pozadí. A nezabudnite si vychutnať mňauknutie v posledných sekundách :) Hlavnou nevýhodou je nakoniec príliš krátka stopáž, keďže post-rockových posledných desať minút chtiac-nechtiac pôsobí oproti zvyšku ako náladový fade-out a samotné jadro albumu má tým pádom menej ako polhodinu. Tu sa však moja kritika končí, absencia väčšej porcie muziky neznižuje kvalitu tej, ktorá sa na CD nachádza. Síce som v úvode pomenoval Miea ako pražskú kapelu, ale nie je to úplná pravda. Ak by som chcel byť presný, tak ide o Slovákov žijúcich v Prahe. Nič nezvyčajné, v metropole našich západných susedov znie slovenčina veľmi často. V zostave Miki Hank (v,g), Simon Kdyr (d), Dominik Lenart...

Čítaj ďalej
Pharmacist – Medical Renditions of Grinding Decomposition – Bizarre Leprous Production, 2020
sep01

Pharmacist – Medical Renditions of Grinding Decomposition – Bizarre Leprous Production, 2020

Zverejnené v sep 1, 2020

Už, už to vyzeralo, že budem mať pre dnešok na patológií padla. Lenže tesne pred záverečnou mi priviezli nového „pacienta“. Hodili mi ho na stôl. Rozopínam spacák na večnosť a z jeho útrob sa na mňa usmieva celkom dosť poškodený výraz kedysi zmyselnej tváre. Povzdychnem si a dám sa do práce. Vyťahujem sadu chirurgického náčinia a začínam moju symfóniu chorobomyselných. Pristihnem sa, ako pozerám do jamiek, ktoré možno ešte nedávno vypĺňali oči. A čo čert nechcel, preskočila medzi nami iskra. Vzťahy medzi pacientmi a lekármi sú neprípustné, ale kto to komu povie? No, snáď vás tento jemne nekrofilný úvod neodradil. Ale tak ako sa môj doktor „Dellamorte Dellamore“ zahľadel do prázdnych očí svojho pracovného materiálu, tak nejako podobne som si ja našiel cestu ku kapele Pharmacist. Táto dvojčlenná banda/projekt je vlastne celkom novým pojmom na goregrindovej scéne a pochádza z Japonska. Aj keď teda Pharmacist (Kyrylo Stefanskyi… gitara, basa, spev) má v rodnom liste uvedenú Ukrajinu, ale aktuálne žije v Japonsku a druhú polovicu tvorí Japonec, s pseudonymom Therapeutist. Táto dvojka priviedla meno Pharmacist k životu iba tento rok a už má za sebou demo Forensic Pathology Jurisprudence, Ep totožného názvu a aktuálne fullko Medical Renditions of Grinding Decomposition. A keď som nahliadol na ich facebookovú stránku, tak onedlho sa dočkáme aj splitiek s Egggore, First Days of Humanity a Golem of Gore. Len tak ďalej. Čo ma tak na Pharmacist zaujalo? V prvom rade, ak sa pozriete na krásne nechutný obal, tak vám musia vyskočiť hneď na myseľ staré prasačiny od Carcass a Pathologist. Ak nie, je s vami niečo v neporiadku. Práve prelínanie týchto dvoch kultových veličín sa nesmierne podpísalo na celkovom znení kapely. Pathologist sú zrejme už nadobro uložení vo formaldehyde a aktuálna podoba Carcass je už priveľmi vzdialená od toho, čím si vydobyli kultový status pred x rokmi (nemám nič proti ich melodickému death metalu, ale vyvárať donekonečna Heartwork je už také, no… ale na album som zvedavý). A tak mi neskutočne dobre ulahodila aktuálna placka zo zeme vychádzajúceho slnka. Asi nie tak mojim kolegom v práci, pretože točiť to niekoľko dní na nočnej môže pre nezasvätených pôsobiť rušivo (môj zlovestný smiech v pozadí…). Kapela sa vyvarovala nejakej zbytočnej vaty (rôzne intrá vystrihnuté z hororov, čvachtanie krvi atď.) a plne sa sústredili na hudobný prejav. Ak sa pozriete na celkovú stopáž, ktorá má vyše ¾ hodiny a väčšina skladieb sa pohybuje od 5 minút vyššie, tak si možno poviete, že je to príliš veľa na goregrindovú kapelu. Ale poviem vám tajomstvo – NIE JE! Pokojne by som prijal ešte nejaké minútky navyše. Tak je to dobré. Ak si myslíte, že goregrind je iba úplný bordel,...

Čítaj ďalej