Nie je vám ešte stále dosť v tomto roku? Dali by ste si ešte len tak z čistej roztopaše niečo ako lopatou po temene? Ja som pacifista, ale
milujúci hluk a preto lopatu odkladám medzi záhradné náčinie a do ruky beriem plátok umeliny, ktorý sa v tom správnom domácom spotrebiči vie rozohrať a zmeniť na účinnú zbraň hromadného ničenia. Do tejto malej kruhovej srandy sa zapísala štvorica (na tomto albume sú prvý krát vedení ako kvartet, ak sa nemýlim ovšem) Corgoňov spod Zobora, počúvajúcich na meno Abortion a tí sa vám poihrajú s tichom domácnosti v čase vianočnom (to už by mohol byť pomaly marketingový ťah, aby to just neboli sviatky pokoja, hehe… pretože album vyšiel 10 dní dozadu).
Tak, žiadne intro, aby vás vtiahlo do atmosféry tu potrebné nie je. Od prvej sekundy sa roztočí mäsový mlynček, ktorého ozubené kolieska vás pekne krásne spracúvajú. A od tej prvej sekundy počujete, že Abortion vsadili na taký tvrdý, surový a neopracovaný (neviem ako to inak nazvať, ale v dobrom slova zmysle) zvuk, pri ktorého počúvaní vám až škriabe v krku. Akoby ste sa snažili prehltnúť žulovú kocku. Čo ale až k punkovo ladenému materiálu perfektne sedí. Práve tých punkových vecí tu je vážne neúrekom. Možno preto sa mi ten album hneď po prvom vypočutí zažral do mozgu, ako taký malý milý červíček svalovec do šťavnatej flákoty – Možno niekto, Princ hoax, Alcohol… Ale ten punkový feeling je prítomný na celom albume (a tak zase nie, že by to v minulosti bolo inak, ale tu mi to fakt veľmi lahodí).
Na minulom albume All You Need Is Hate si Abortion scoverovali klasiku od Sodom – Ausgebombt, k obrazu svojmu a dali jej meno Grand Hotel Alepo. Tentokrát si vystačili s vlastnými skladbami. Do nového zvukového hávu hodili staré piesonky False Friends (album The Truth Hurts, 2000) a Bomby na Nitru (splitko s Idiots Parade, 2008). A nech mi moje hluché uši páni prepáčia, tak Tancuj, tancuj sa mi celkom dosť ponáša na Korenie života z Konvert. Alebo už možno neviem čo od dobroty. Každopádne, takto pestrý album sa mi naozaj pozdáva. Za nejaké tie „hitovky“ by sme mohli brať (okrem tých vyššie spomínaných punkáčin) aj úvodnú Nezabudni platiť, Kresťan katalóg, Kto si ty?, Doba je chorá, Správny výraz a záverečná, možno až s Godflesh napáchnutá Zabi ma v nedeľu. Ja neviem, nevymenoval som pomaly celý album? To hovorí samo za seba.
Minulý album mi prišiel trošku slabší, ale tu sa mi Abortion v mojich očiach (a ušiach) plne revanšovali. Miro je extra klasa bubeník, dve gitary pekne zahustili aj prázdnejšie miesta a Lepra vrčí a reve stále štýlom podráždeného susedovho psa (doteraz rozmýšľam, čo ten susedov pes proti mne ako decku mal…).
Za zmienku určite stojí aj plne „optimistický“ záber na obale albumu. Takouto scenériou by asi nepohrdli ani Skitsystem alebo nejaké podobné kapely.
A ja viem, že predbiehať sa nemá, ale už podľa slov v tomto článku si môžete odvodiť, že No Lives Matter si našlo svoje teplé miestečko v mojom koncoročnom sumári.
