Recenzia – GODFLESH – „A World Lit Only by Fire“ (Avalanche Recordings 2014)
nov13

Recenzia – GODFLESH – „A World Lit Only by Fire“ (Avalanche Recordings 2014)

Zverejnené v nov 13, 2014

Je chladná noc, severný vietor sa zakráda skrz špinavú zadáždenú ulicu, cítiť pach neďalekej stoky, nočné osvetlenie kmitá svojím chabým žiarom a niekde medzi starými tehlovými múrmi tejto úzkej štvrte, si sedí za oknom a špinavým závesom bledý chlapík s roztrasenými rukami, dívajúc sa svojími chladnými očami do tej nekončiacej pohromy, zúriacej medzi betónovou džungľou. Jeho stará, vychrtlá schizofrenička a alkoholička, popíjajúca si akýsi lacný liehovinový bordel v hystérií tomu svojmu vyčíta svoj „rajský“ život medzi plesnivými stenami garzónky, hádže so všeličím o zem, potom sa nachvíľu ukľudní a začne znova. Chlapík zachováva flegmatický postoj a stále sa dívajúc do temnoty a chaosu vonku začína chápať, že koniec všetkých dni je tu a niekde v rohu steny potemnelej izby o pár zapálených sviečkach, vychádzajú zo starého magneťáku drtivé, tónové mizérie britských industriálnych depkárov Godflesh. Desivé, škrípajúce, masívne ódy o existenčných krízach dvojica Broadrick a Green hádže do myslí konzumentov už dobre dve desaťročia, nespochybniteľná kultovnosť celého toho industriálneho masívu v podobe lisu, čo spoľahlivo drtí ľudské egá sa nedá uprieť a aj napriek veľmi ťažkej znesiteľnosti je Godflesh pre hudbu značným prínosom z cela úprimným, pravdivým a samozrejme bolestným. Nejaké vízie o budúcnosti by ste u nich len ťažko hľadali a aj keby sa našli, boli by na bizarnej úrovni. Nie, dvojka z Birminghamu rieši prítomnosť, krutú a nevyspytateľnú, bez možnosti nazerania skrz ružové okuliare, ktoré skôr skladajú ostatným z očí, vrazia jednú cez ksicht a privítajú vás do najhoršej nočnej mory – reality. Čo sa týka prezentovania na scéne, tak im nikdy nejak nešlo o to, aby budili nejaké sympatie, stali sa komerčnými resp. plnili štadióny. Proste si zmastili album a hodili ho stále do tohto sveta ako kus olova. Ich umelecké ťahy a úspech nimi na seba nedal dlho čakať a „Godfleshakov“ narástol hojný počet. Nepríčetne potrápili nejednú zvedavú mozgovňu a tresli do reality albumami ako prvotné Ep pod vlastným samozvaním a neskôr „Streetcleaner“, „Songs of Love and Hate“, „Us and Them“ a „Hymns“. Diskografiu im sprevádza aj dosť početná séria Ep-ečiek. Niekto sa v tom môže stratiť ale tá ich produkčná hustota nie je zas tak nepriehľadná. Fakt, že dakedy si to Broadrick v začiatkoch zadrtil v Napalm Death až desí. V roku 2002 sa lis zastavil, ticho čušal v prítmí priemyselného komplexu a naberal prach nejakých 8 rokov. Jeho prebudenie sa zatiaľ držalo len sporadického koncertovania až postupne došlo opäť k činnosti vytĺcť ďalší kotúč. Predznamenalo ho Ep „Decline and Fall“ a bolo okamžite jasné, že pohybernačné stavy britský kolos nijako neodklonili z úrovne. Jeho opätovné naštartovanie prebehlo bleskovo a z útrob tak opäť vytláča ďalšiu masu natlakovanej kovozmesi. Nová surovina „A World Lit Only...

Čítaj ďalej
Recenzia – Job For A Cowboy – „Sun Eater“ (2014)
nov09

Recenzia – Job For A Cowboy – „Sun Eater“ (2014)

Zverejnené v nov 9, 2014

Každý rok su vydané albumy, ktoré dokážu pohľadiť uši, výjdu aj také čo vôbec nezaújmu a iba zapadnú do veľkéj „hudobnej mláky“ albumov, alebo sa umelcom podarí vydať album, ktorí to poriadne zametie na danej scéne, prípadne album ktorím kapela absolútne predčí všetky ich predošlé (najleší prípad). Job For a Cowboy je zoskupenie, ktoré nám je známe pod hudobnou nálepkou „death-core“. Táto kapela je krásny príklad toho ako sa dá posunúť v pred vo svojej tvorbe a nie nazad. Už ich predošlí album (Demonocracy) bol silno páchnucí death metalom a rozhodne nie nudným. Ale to, čo sa podarilo teraz chlapcom vyprodukovať, absolútne predčilo všetku ich doterajšiu tvorbu. Sun Eater – to jest ich najnovší počin. Album ktorým táto kapela začína dobývať progressive-death metalovú scénu. Nájdeme tu 9 songov, plné rôznych zvratov a skrášlení. Keďže tento album je štýlovo, kompozične etc. úplne inde než predošlé, tak ani nepremýšlajte na tie „death corové“ cliché… Absolútnym vrcholom tohoto albumu je basová gitara, ktorá má naozaj skvelý zvuk (alá Obscura) a záživné technické linky, ktoré keď si vypočujú basgitaristi, tak budú mať chuť ísť cvičiť alebo sa ísť rovno zakopať pod zem. Bicie počúvať je jedna radosť, bubeník naozaj ukázal svoje veľké kvality a tak sa môžete tešíť nie len na „boha-pusté“ blastovanie, ale nádherné gradácie piesní, hranie sa s prechodmi a všetko dofarbené činelmi. Gitarová linka je tiež bezchybná. Obe gitary sa krásne navzájom dopĺňajú, nájdeme tu ohromné množstvo skvelých vyhrávok a sól, časté využitie akordov doplnených o výhravky v podaní ďalšej gitary, občas riffy s rockovým feelingom, no a taktiež rýchle tremolo picking riffy. Vokály sú taktiež skvelo zvládnuté, hoci je tam počuť tie „corové pozostatky“, avšak to nieje podla mňa na škodu. Skvelo dopĺňajú rôznorodosť hudby. Nemôžem zabudnúť ani na album art, ktorý je pre mňa až hypnotizujúci. To ako sa podarilo majstrovi grafikovi skombinovať všetky tie farby, motívy a predpokladám aj odkaz tohoto albumu dokopy… to je neskutočné. Tento album ako celok, je momentálne to najlepšie z hudobného sveta za tento rok čo ma stretlo a to už chlapci v mojom ranku začínajú šliapať na päty takým machrom ako Beyond Creation. Hovorím ako celok :) Proste art Beyond Creation je nudný :D Job for a Cowboy -Sun Eater… to je album ktorý si musím zaobstarať a mať ho fyzicky doma, neváhajte, vypočujte, zhodnoťte. Vydavateľ: Metal Blade...

Čítaj ďalej
Recenzia – Holotropic – „Permeate“ (2014)
nov08

Recenzia – Holotropic – „Permeate“ (2014)

Zverejnené v nov 8, 2014

Sprvu som sa chcel na úvod tejto recenzie zúčastniť jedného známeho slovenského klišé, teda použiť nejakú frázu typu „konečne sa na slovenskej metalovej scéne niečo deje“ alebo „konečne začínajú znieť kapely svetovo“ ale ja sa radšej zúčastním toho druhého klišé. Slovensko je totiž súčasť sveta, haló (lusk doprava, lusk doľava). Naše kapely boli svetové už počas komunizmu. Rozdiel je ten, že dnes sú viac slovenských kapiel uspôsobených na export. Exportným artiklom sa definitívne stáva svojim debutom aj kapela HOLOTROPIC a ich dietko, ktoré hrdo pomenovali „Permeate“, čo v preklade znamená preniknúť alebo prestúpiť. Kto sú HOLOTROPIC? Výborná otázka, dobrý muž/žena. HOLOTROPIC je v bratislave ustajnený tátoš, ktorý sám seba radí do progresívneho plemena metalovej muziky. Aby som bol špecifickejší, hudba kapely by sa dala vágne označiť za progresívny death metal. Veď posúďte sami, medzi počuteľné vplyvy, ktoré formovali jedinečnú tvár HOLOTROPIC patrí vcelku šikovná zmeska kapiel. Pri počúvaní „Permeate“ mi na mysel zbehli napríklad CYNIC, MELECHESH, CRYPTOPSY alebo BETWEEN THE BURRIED AND ME. Ale poďme po poriadku. Väčšinou si vo svojich recenziách nezvyknem všímať artwork albumov avšak tu som musel spraviť výnimku. Kapela si totiž vkusne uctila pamiatku progresívnych kapiel predchádzajúcich dekád, pretože dizajnom a aj myšlienkou dáva „Permeate“ spomenúť na velikánov ako KING CRIMSON, RUSH či TOOL. Veľké plus za vyhnutie sa moderným sci fi death metalovým obalom. Predok albumu vo mne síce zanechal rozpačité dojmy, ale minimálne si tento obal zapamätám na rozdiel od tony iných. Vráťme sa ale k tomu, čo je dôležité. „Permeate“ obsahuje dohromady 9 skladieb a chvála pánu bohu kapela nehnala stopáž jednotlivých skladieb do extrémov a tak má celý album trvá príjemnú a nenásilnú trištvrte hodinku. Tento fakt okrem toho, že je mi subjektívne sympatický (pretože som seriózne otráveny z hodinovu a viac trvajúcich eposov) dáva kapele výhodu, že poslucháč oveľa lahšie znesie obrovské množstvo nápadov, ktoré zo seba kapela chrlí. Zvuk nahrávky považujem za jeden z najlepších na slovenskej metalovej scéne. Aby som však zastavil príval námietok, zvuk nie je najkvalitnejší a mastering či mix najdokonalejší (stále však výborný). HOLOTROPIC však vytvorili svoj jedinečný zvuk, svoju vlastnú tvár a aj keď to možno nie úplne vyšlo, znejú inak a v niektorých prípadoch je „iba dobre ale inak“ cennejšie ako „vynikajúco ale rovnako“. Dokonca ako progresívna kapela si HOLOTROPIC splnili istú povinnosť voči žánru. „Permeate“ pulzuje vlastným životom, väčšinu času ide vcelku o zbesilú a agresívnu jazdu s istým šmrncom pokrivenosti a nervnou atmosférou, pričom celý čas sa vás ich hudba drží na stopkách. Skladby však veľmi dobre vedia, kedy majú spomaliť a kedy ktorý nápad podržať iba chvíľku a kedy ho podojiť troška dlhšie, ktorý motív je iba doplnkom a ktorý je ústredný. Najsilnejším prvkom na celom albume sú pre mňa definitívne bicie. Vďaka nápaditému a originálnemu hraniu sa v skladbe nemáte šancu nudiť, každú...

Čítaj ďalej
Recenzia – ABIGOR – „Leytmotif Luzifer“ (2014)
nov08

Recenzia – ABIGOR – „Leytmotif Luzifer“ (2014)

Zverejnené v nov 8, 2014

Lucifer, padlý anjel, malý roh, najvyššie zlo, pokušiteľ je už nejakú dekádu silným inšpiračným zdrojom tématiky najviac pre black metalovú odnož. Jeho mocná filozofia naháňajúca strach ale aj obdiv, radosť z utrpenia a pokorenia sa sprv laicky no postupne časom znaleckejšou, magickou formulou vryla atramentom do textov undergroundových zvedavcov po temnote, jej poznaniu a moci do hudobne skladateľských štruktúr vtedy dosiaľ nevýdaných, skazene originálnych, sprevádzaných (ako to dávno ešte pomenoval v Nórsku Varg Vikernes) „Necrosound-om“. V strednej európe medzitým vznikal trocha iný pohľad aj keď samozrejme inšpirovaný základom prvotnej nórskej školy zato viac kombinovaný, skladateľský rozmanitejší a možno až dospelejší. Rakúsky Abigor je v ponímaní nie až tak známym pojmom aj keď značne kultovým, významným, prínosným pre vývoj obskúrnej scény. Za svoju existenciu vydali osem impozantných albumov, z ktorého každý bol a je niečim iný, špecifický, vývojom obohatený. Za absolútny kult je možno považovať ich druhotinu „Nachthymen“ (From the Twilight Kingdom) 1995. Každé ich dielo je ale jedinečné a rozhodne stoja za väčšiu pozornosť. Trojica ešte nikdy nevystúpila naživo a ani nehodlá tak učiniť, je to skrátka ich hrdosť si takto zachovávať postoj a v symbióze s ich prepracovanou tvorbou je to vyvážená úroveň. Textová náplň Abigor bola od začiatku na istej mysliteľskej úrovni o rôznych poverách a javoch za čias temného stredoveku až k okultizmu a enochianskej mágií, ale až teraz sa rozhodli ísť do už známej kapitoly o Luciferovi a s tým, že síce nejde o originálny ťah je aj tak v znaleckom posudku geniálnym. Novinka, ktorá vyšla pod talianským „Avantgarde Music“, čo za sebou už majú pekne zástupy extrémnych, temných umeleckých sort obsahuje sedem kapitol padlému anjelovi. Trio (sa zdá a je to myslím nespochybniteľné) chce vzdať čo najväčšiu pokoru a úctu k „Jeho“ impozantnosti a múdrosti. Prvé čo tomu nasvedčuje je forma do akej dali obal. Ide o knižný vzhľad starostlivo vybraného štýlu s kaligrafickým písomným nádychom vo vnútri. Nahrávanie tiež sprevádzala vybraná okultná atmosféra oltáru, sigilu, pergamenu a sviečok. Vždy sa mi páčila a fascinovala taká oddanosť k dielu a zápalom dotiahnuť všetko do detailu, svedčí to o perfekcionizme, vážnosti a uveriteľnosti. Ta nájdôležitejšia časť hudobná je presne na takej úrovni ako prezentácia obalu. Páni tak dodržiavajú aj naďalej svoj štandard ísť s každou formulou vyvážene. V štruktúre sú ale dosiahnuté zmeny v znení a to je hlavne progresívnejší prístup k zvuku a aranžovaniu polôh. Feeling je značne posunutý do úrovni, kde sa pohybuje francúzska morda Deathspell Omega. Chaotickejšie gitarové vyhrávky na vysokej inštrumentálnej úrovni, ktorým sa nedá nič vytknúť len vstrebávať tu nekonečnú bohatú náplň vyznienia, kde je stále možnosť toho spústu objaviť. Zvučenie je profesionálne odvedené umenie a každý akord, tónina, ladenie...

Čítaj ďalej
Report – BelUSA DEATHFEST vol.8, 18. október 2014 Kultúrny dom Beluša
okt27

Report – BelUSA DEATHFEST vol.8, 18. október 2014 Kultúrny dom Beluša

Zverejnené v okt 27, 2014

V malom mestečku vedľa Považskej Bystrice, zvanom Beluša, sa koná pravidelne každý rok ľudová zábava. Ľudová (to si píšte, že veľa ľudu došlo) až folklórna zábava dosiahla ôsme pokračovanie. Isto si hovoríte, čo za hlúposti píšem, no nie je tomu tak. Pretože pre nás je folklór metal a o zábavu tam bolo postarané. Každým rokom sa upgradovala, až tento rok sa nám tu predstavila jednak špička našej scény – stálice ako SUBURBAN TERRORIST, ATTACK OF RAGE, CRANIOTOMY, EMPYRION, potom novšie spolky ako FEEL A CURSE (pri týchto pánoch to platí len sčasti, keďže vznikli z trosiek DESECRATED DREAMS), mladí domáci CALL THE MASSES a z Chorvátska sa k nám dovalili DECOMPOSING ENTITY, ktorí predstavovali pre mňa neznámy pojem, no po tejto akcii už na nich tak skoro nezabudnem, no nepredbiehajme. Ako headliner akcie sa nám predstavili brutal death metalisti z Talianska – HOUR OF PENANCE, ktorí nemôžu byť žiadnemu death metalistovi neznámi. Line-up nabúchaný ako sa patrí, pre celý západ, ale aj pre nás z východu, to predstavovalo mimoriadnu akciu, hraničiacu s povinnosťou. Tak poďme si na to posvietiť. Príchod pred 17-tou hodinou znamenal dosť skorý príjazd, ani nie tak z hľadiska hracích časov kapiel, ale z dôvodu návštevnosti. Kulturák ešte zíval prázdnotou. Časovo sa nám to asi preto aj trochu posunulo, ale nešlo o nič horibilné. Niečo pred pol 6-tou, už vychrlili svoje prvé tóny CALL THE MASSES. Prvé, čo mi padlo do oka, bola prítomnosť Tomáša Vačka (SUBURBAN TERRORIST a v tomto prípade aj organizátor), ktorý drtí struny aj v tejto formácii. Beluša, metal….mohlo mi to napadnúť. Tentokrát však nevypadávajú samé drvivé tóny ako pri jeho domácej kapele, ale hudobne sa to presúva viac k hopsavým, modernejším, čiže coreovejším štýlom. Dalo by sa povedať, že išlo o súčasnejší mix groove metalu, thrash metalu a jemne death metalu, taký belušský DEVILDRIVER. Vystúpenie valilo veľmi dobre, malo to šmrnc, energiu, hlava nám všetkým skákala hore-dole, občas sa aj pridali končatiny. Ako úvod som to bral všetkými desiatami. Veľmi príjemný začiatok. Ďalší na rade boli Liptáci FEEL A CURSE. U nich ma hneď zamrzeli dve veci. Prvá bola absencia Maceja na poste druhej gitary, keďže na gothoome to s ním valilo jedna radosť. Ich hudba sa razom naplnila, nabrala väčšiu členitosť a celkovo mala poriadnu silu. Tentokrát mi to prišlo o čosi prázdnejšie a absencia Maceja bola citeľná, škoda, snáď šlo len o ojedinelý prípad a Macej bude s nimi pokračovať naďalej. Druhá bola, že som akosi nepočul bubeníkov vokál, azda šlo o zvukový problém, keďže som to neskúmal a čítanie z pier nie je moja parketa. Čo je tiež škoda, keďže disponuje poriadne hlbokým vokálom a skvele pasuje do ich...

Čítaj ďalej
Report – ENTOMBED A.D., GRAVE, IMPLODE, 16. október 2014, Collosseum Club, Košice
okt22

Report – ENTOMBED A.D., GRAVE, IMPLODE, 16. október 2014, Collosseum Club, Košice

Zverejnené v okt 22, 2014

Do východoslovenskej metropoly zavítal old school zo Švédska a to tí najpovolanejší – ENTOMBED A.D. a GRAVE. Kapely ktoré písali históriu švédskeho štýlu death metalu viac ako 20 rokov dozadu. Skombinovali crustový, chrapľavý zvuk gitár, charizmatický growl, zabijácke riffy a trochu rock ´n´ rollových temp, až nám vznikol žáner zvaný – death´n´roll. ENTOMBED A.D. nedávno vydali nový album „Back To The Front“, ktorý ukazuje, že táto kapela ani po 25 rokov má stále čo povedať, ba priam rastie do krásy, obzvlášť vokál LG Petrova pôsobí neuveriteľne démonsky a disponuje neuveriteľnou silou, momentálne patrí medzi špičku v odbore a nemá ďaleko od toho, aby sa stal leadrom. Tak som bol nesmierne zvedavý, ako to podá naživo. GRAVE tiež pridali tomuto žánru neodmysliteľné atribúty a bez nich by tiež nebol švédsky death metal, tým čím je teraz! Ako predskokanov si zobrali pomerne mladú kapelu IMPLODE, ktorá to má celé rozohniť. Takýto jedinečný koncert bol priam povinnosť pre každého death metalistu a ako to dopadlo? To vám hneď rozpoviem. Brána za death metalovým zážitkom sa otvorila tesne po 18:00 a húfy ľudí stým spojené sa začali pomaly sáčkovať do klubu. Opäť raz kopa známych, či už z Liptova alebo Michaloviec, alebo aj domáci, každý sa s každým zvítal (prirovnanie k rodinnému stretnutiu je na mieste) a tá hodina prešla ako voda. Podľa harmonogramu nám krv prišli rozprúdiť zo švédskej posádky ako prví – IMPLODE. Chalani bez dlhých okolkov spustili svoj set, poriadne dravo. Celé to bolo poskladané na thrashových základoch s poriadnou substanciou groovu a občas to zabŕdlo aj do death metalových zákutí. Išlo im to veľmi príjemne, aj keď nechápem práve táto varianta ku old schoolovým veličinám. Žeby chceli ukázať, že old school stále valcuje nové trendy? Keby som to mal súdiť výlučne podľa tohto koncertu, tak by ma presvedčili na celej čiare. Zase ma nechápte zle, koncert bol na slušnej úrovni, ale popri takým monolitom, čo za nimi prišli, sa ťažko presadzuje. Švédski hrobári tiež nenechali na seba dlho čakať, a po kratšej pauze spustili svoj ťaživý a valivý set. Z pôvodnej zostavy z roku 1988 (pekná výdrž čo?) zostal len Ola Lindgren, ktorý si svoju družinu postupne omladil v posledných rokov a paradoxne bol sám najživelnejší a energickejší prvok vystúpenia. Hudbu GRAVE vám asi nemusím predstavovať, ich trademark je jasný, valivý a ťažkotonážny death metal, najrýdzejšej old school odnože, ktorý svoju silu prejavuje v doomových pasážach, kde ich hudba naberá na sile, gradácii a vyznie ako tank – ide síce pomaly, ale berie všetko so sebou. Práve takto vyzeral ich koncert. Rázne klepačky, špinavé a chrapľavé riffy, dôraz na každý tón, nasraté ale aj ťaživé tempá a vokál z...

Čítaj ďalej