Report – An Evening With DREAM THEATER – 25. júl 2014, BRATISLAVA, Aegon Arena NTC
aug02

Report – An Evening With DREAM THEATER – 25. júl 2014, BRATISLAVA, Aegon Arena NTC

Zverejnené v aug 2, 2014

Tento rok malo v slovenských lúkach, lesoch i hájoch koncertnú premiéru hneď niekoľko špecifických svetových rock/metalových kapiel. A to je aj prípad dnešného hosťa. DREAM THEATER – najväčšia a najvplyvnejšia progressive metalová kapela modernej doby; áno, sú tu po 1.- krát! Organizačné šumy od usporiadateľskej agentúry Octopus Promotion, ktorej úprimne ďakujeme, hlásali niekoľko špecifík, hlavne teda otvorenú strechu Aegon Areny NTC, (kde sa mal celý event odohrať), a plnohodnotný 3-hodinový set. Je piatok 25. 07. 2014 a ja, po vyzdvihnutí akreditácie a letmom pohľade na fotky Dominiky Cibulkovej a spol., vchádzam do haly bratislavského NTC-čka. Práve včas, intro sa totiž spustilo už cca 1-2 minúty pred 19:00! Pódium je zatiaľ zahalené gigantickou plachtou, tá však po chvíli padá a hľa, je to naozaj pravda. DT prišli, sú tu a show sa môže začať! Páni to v rámci turné „Along For The Ride“ odpálili piesňou „The Enemy Inside“ z aktuálneho eponymného albumu. Na stejdži sa všetko zdá byť v poriadku, až na ten zvuk… Nezocelený, nečistý a so zanikajúcim vokálom. Je to ale úžasné vidieť veľmajstrov v tak tesnej blízkosti. John Petrucci už od úvodu strúha sóla ako z inej planéty; čo poznám skladby dnes predvedené, nezaznamenal som uňho prakticky žiadnu chybu. A to tento bradatý sympaťák stíha ešte hádzať do publika milé, úsmevné grimasy. Naproti tomu basák John Myung, ten sa za celý koncert usmial asi 1- krát, aj to nepatrne, jeho hra je ale rovnako precízna, jeho look už 25 rokov rovnaký, no veď ktovie prečo. Mnoho priestoru dostal aj Jordan Rudess, vekovo najstarší zo zostavy. Či už v úvode „Trial Of Tears“, kde takpovediac zapršalo, alebo v rámci celej „Space-Dye Vest“. Okrem toho tiež množstvo sól, pár krát aj na bezdrôtovom prenosnom klavíri à la Michal David, a k tomu si dovolím tvrdiť, že tento pán nás obdaril najsrdečnejším úsmevom z celej kapely. Personálne najmladší člen kvinteta, Mike Mangini za hradbou bicích, si zas svoje sólo strihol počas inštrumentálneho tracku „Enigma Machine“. Celkovo vynikajúca hra – DT si za Mike Portnoya vybrali správnu náhradu. A čo James LaBrie, pán frontman? Bezpochyby zvláštna persona, tento 51-ročný Kanaďan. Toľko kritických hlasov sa už znieslo na jeho hlavu a tak umne sa vždy dokáže obhájiť…! Dnes, rovnako ako 2,5 roka dozadu vo Viedni, nebolo treba, podal totiž výborný, oduševnený výkon a vládal ísť na (takmer) plné obrátky až do konca. Je pravda, že skrz dlhé inštrumentálne pasáže mal dosť času na oddych, ale on si ho zaslúži. Komunikácia s publikom na 100% úrovni, hneď v 1. príhovore prejavil radosť nad ich 1. príchodom na Slovensko, slovami: „We’ve finally made it!“, pochválil krásu nášho hlavného mesta a sľúbil, že na návrat...

Čítaj ďalej
Report – URPÍN fest 2014, 4-5. júl 2014, futbalové ihrisko Kremnička, Banská Bystrica
júl26

Report – URPÍN fest 2014, 4-5. júl 2014, futbalové ihrisko Kremnička, Banská Bystrica

Zverejnené v júl 26, 2014

PIATOK Takýto festival ešte svet nevidel, teda aspoň ja nie. Veril by snáď niekto, že festival môžeme zložiť z módnych pop interpretov ako Zuzana Smatanová, Chinaski, Dorota Nvotová, striedajúcich sa s kapelami hrajúcimi depressive/suicidal black metal (ďalej DSBM) – SHINING, FORGOTTEN TOMB, a celé to okoreniť mladými, prevažne punkovými kapelami? Niekomu to môže prísť ako vtip, ale tento festival sa fakt stal. Myšlienkou zrejme bolo, aby „veľké“ kapely prilákali ľudí a tie menšie sa tým pádom trochu zviditeľnili, ale zrejme to organizátori prekombinovali, precenili našu slovenskú náturu a nedopadlo to veľmi slávne (podrobnosti nižšie). Svoju pozornosť som smeroval hlavne na metalovú časť playlistu, keďže ide o metalový web a takzvané veľké hviezdy mi prídu nanajvýš nepočúvateľné, nevidím teda veľký zmysel v tom, aby som ich zahrnul do článku nejako obšírne. Komu to prekáža, môže pokojne stačiť „x“ vpravo hore, koho zaujíma, ako dopadli vystúpenia tvrdšieho osadenstva, nech pokračuje nižšie. Prvé problémy prišli ešte pred začatím festivalu, keď došlo k odpadnutiu SHINING (nórskej edície) a SATURNUS si vymenili miesto s FORGOTTEN TOMB, čo by ešte nejako extra nevadilo, pretože hlavný ťahák zo Švédska – SHINING – tam predsa bol. Prvou kapelou, kvalitatívne aj žánrovo hodnou nášho zinu, boli domáci ANSTRATUS. Na víťazov súťaže WACKEN METAL BATTLE, ktorej som sa  ako jeden z porotcov zúčastnil tiež, som bol veľmi zvedavý, hlavne na to, ako sa posunuli oproti posledným vystúpeniam. Na začiatok musím povedať, že sa od SLAYERizácie sa dostali do METALLICA módu. Piesne nabrali rozsiahle dĺžky, pomaly aj 8 minút. Z kvality to rozhodne veľa bodov nezrazilo. Stále je to divoké, od podlahy, rázne, mladícke a nespútané! Pokiaľ sa ešte využije šikovná ruka producenta, ktorý sa s tým vyhrá, môžeme čakať fakt veľkú vec s veľkým potenciálom prekročiť hranice našej krajiny. Keďže hlavné pódium zatiaľ ignorujem – nechcem náhodou prísť k nejakej traume, prichádzajú na rad starí známi PYOPOESY. Ich melodický death metal, kedysi stavajúci na švédskej škole, nám s príchodom nového speváka nabral obrátky a radikálne sa presúva až do takých metalcoreových vôd, možno dokonca nadobúda až deathcoreové črty. Neviem, či práve tento smer je vhodný, zase na druhej strane priláka mladšie osadenstvo. Každopádne vystúpenie bolo zahraté vysokokvalitne, ľudia sa bavili, takže moje narážky nemusia hrať žiadnu rolu. Jeden z hlavných nepodarkov sa pomaly a isto črtá na hlavnom pódiu. Kauza INÉ KAFÉ bola podrobne rozobratá na webzine Valhalla.sk. Ja k tomu dodám len toľko, že ich prístup bol mimoriadne antifanúšikovský, aj keď ešte radikálnejšie sa vraj zachovala Zuzka Smatanová (tá pre istotu vôbec nevystúpila), nazvučiť sa, potom odísť, zase sa vrátiť a tým následne rozbiť plynulý priebeh festu, ešte s fakt nepodareným a odfláknutým vystúpením, to si len tak hocikto nedovolí. Je síce pravda, že ja som ich nikdy nemusel, jediná pieseň, ktorú mám rád, „Spomienky na budúcnosť“, bola totálne...

Čítaj ďalej
Recenzia – MONUMENTS – „The Amanuesis“ (Century Media, 2014)
júl22

Recenzia – MONUMENTS – „The Amanuesis“ (Century Media, 2014)

Zverejnené v júl 22, 2014

Dvojročnú kvótu si plnia aj djenteri MONUMENTS a tak po veľmi podarenej prvotine „Gnosis“ prichádza táto britská pätica s novinkou nazvanou „The Amanuesis“. Názov albumu má korene v starovekom Ríme a označuje otroka, ktorý je priamo k dispozícii svojmu pánovi, pričom v prítomnosti sa tento výraz používa na označenie osoby najatej na to, aby iba písala to čo jej nadriadený diktuje. Že by sa nám snažili MONUMENTS naznačiť, že ich vydavateľstvo do niečoho núti? Alebo že by sa stali otrokmi dnes už tak otravného djent-stereotypu djun djun duuuuh? Počas dvoj ročného propagovania prvotiny a prípravy pokračovania ich diskografie sa MONUMENTS stretli s niečim, čím trpia aj ich kolegovia z TESSERACT a to zdá sa odpudzovaním už zabehaných vokalistov. Nebolo teda prekvapením, že sme sa už dávnejšie dozvedeli, že rady MONUMENTS opustil Matt Rose, ktorý aspoň mne na prvotine vyhovoval. Oplakávať túto stratu som však nestihol, pretože ho nahradil vynikajúci Chris Baretto, ktorý si naše srdcia získal v extrémne progresívnych EVER FORTHRIGHT a pre pamätníkov je známy ako predchádzajúci spevák hviezdnych PERIPHERY. Svet je proste malý. Ako veľký fanúšik gitarovej a skladateľskej práce gitaristu Johna Browna boli moje očakávanie vysoké, aj keď je zjavné, že djent sa v poslednej dobe tak trocha nehýbe nikam. Od úvodnej už dávnejšie zverejnenej „I, The Creator“ som sa však usmieval a v podstate po dĺžku celého albumu ostala moja tvár práve v tomto tvare. Dôvody sa pokúsim čo najstručnejšie zhrnúť. V prvom rade sa MONUMENTS na „The Amanuesis“ zvukovo pohli do veľmi príjemných vôd a na rozdiel od „Gnosis“ je zvuk oveľa krajší a menej sterilný a evokuje vynikajúcich FELLSILENT. Ďalej treba vyzdvihnúť výborné využitie leadových gitár, ktoré mali v minulosti aspoň podľa mojej mienky oveľa menší priestor a väčšinou hrali druhé husle, pričom viac dominovali akustickejšie delayové alebo reverbové leady. Tých sme sa ani tu nezbavili, ale netrieskajte dlaň o čelo, je ich menej a originalita ich nestihla obísť. Také výrazne a vyložene záživné leady, aké sa nachádzajú v skladbách „Horcrux“ alebo v „Jinn“, či v „Alchemist“ dávajú hudbe MONUMENTS úplne nový rozmer a pomáhajú ich odlíšiť od tony djentových kapiel, ktoré sa za posledné roky vyrojili. Hádam najvýraznejším prvkom je však tentokrát v hudbe MONUMENTS práve pekelne nádherný a jacksonovsky skočný vokál Chrisa Baretta. A s tým Jacksnom ani nežartujem, vypočujte si napríklad skladbu „Garden of Sankhara“ a ak Vám Barettov vokál nepripomenie práve vyššie spomínanú legendu popu, tak potom beda Vám. Nehovoriac o tom, že je to práve Barettov vokál, čo zachraňuje aj tie slabšie momenty albumu. Nie je všetko zlato, čo Brown a spol. vylúdia a tak sa na „Amanuesis“ nájde niekoľko riffov, ktoré ten povestný stred netrafili a evokujú...

Čítaj ďalej
Report – Death To All – 26. jún 2014, Bratislava, Majestic Music Club
júl14

Report – Death To All – 26. jún 2014, Bratislava, Majestic Music Club

Zverejnené v júl 14, 2014

Death to all – tak sa volá formácia hudobníkov a priateľov Chucka Schuldinera, ktorá šíri už nejaký ten rok hudobný odkaz hudobnej legendy. Veľa ľudí bolo určite v smútku, lebo boli zmierení s tým, že už túto legendárnu kapelu neuvidia hrať. Avšak nemožné sa stalo možným a tak aj tu na Slovensku sa nám naskytla možnosť uvidieť mená ako Steve DiGiorgio , Paul Masvidal a Sean Reinert na pódiu. Koncert sa konal 26. Júna v MMC . Tohtoročná šnúra koncertov bola sprevádzaná kapelou Gorguts a na slovensku si tu zahrala legenda – Depresy. Depresy odohrali svoj set solídne, mnohých potešila práve účasť tejto kapely. Odohrali svoje najznámejšie pesníčky a postarali sa o dobrý rozjazd tejto veľkej akcie. Azda jediná vec čo by som možno podotkol, že z vystúpenia nešla až taká energia, ako by som potreboval, aby som splynul s hudbou v jedno na koncerte. Po Depresy nasledovalo pre mňa najlepšie vystúpenie večera. A to technic-death metaloví bohovia Gorguts. Už pri nazvučovaní mi nabiehala husia koža a očakával som naozaj veľa – bolo to prvý krát, čo som ich videl naživo. A moje očakávania boli viac ako naplnené ! Vystúpenie bolo absolútne bezchybne podané. Set začali úvodnou skladbou z ich posledného počinu, albumu Colored Sands a pieseň Le Toid Du Monde. Celé vystúpenie bolo tak profesionálne podané, že to som asi zatiaľ u žiadnej inej kapely nevidel ( okrem Opeth :P ). Počas ich vystúpenia som sa pristihol ako mi sánka klesá k podlahe a naozaj sa na nich teším, lebo nám cez leto zahrajú na GOTHOOM festivale v Novej Bani. Vystúpenie bolo ukončené piesňou, ktorá je rovnomenná albumu, ktorý je považovaný za jeden z najkomplexnejších a technicky najvyšperkovanejších death metalových albumov vôbec – Obscura. Po ich vystúpení som naozaj ostal bez slov. No a nakoniec prišiel rad na to najočakávanejšie. Death to all. Setlist bol oproti tomu z pred pol roku, (keď hrali v Prahe a Viedni) iba jemne upravený a opät sa začínalo s Flattering of emotions. Štart to bol dobrý, avšak neviem čo sa to s nimi udialo…. pretože celé vystúpenie sprevádzali chvíle keď bola kapela absolútne zvukovo rozbitá, mal som pocit, že sa strácali v tom čo hrajú a naozaj som bol sklamaný. Na niekoľko piesní boli prizvaní chalani z kapely Obscura – Hannes Grossmann a Steffen Kummerer. Ani s ich spoluprácou to nebolo tak super ako by človek očakával. Smutne musím skonštatovať (a môžem sa snažiť presviedčať samého seba, koľko len chcem), že to bolo naozaj zlé. Rozbité pasáže, kde človek ani nevedel čo práve hrajú, vokály mimo rytmiku piesne, pokazený začiatok songu Spirit Crusher až po (podla mňa) patetické zvukové vsuvky medzi piesnami....

Čítaj ďalej
Report – BILLY IDOL, 20. 06. 2014, BRATISLAVA, Aegon Arena NTC
jún30

Report – BILLY IDOL, 20. 06. 2014, BRATISLAVA, Aegon Arena NTC

Zverejnené v jún 30, 2014

Na úvod tohto reportu, myslím, môžeme pochváliť a poďakovať domácej agentúre XL Promotion, že na Slovensko ťahá legendy aj z rockových vôd. Najmä, keď ich šéf je vraj hlavne obrovský fanda DEPECHE MODE. Ale o tom potom… Prichádza k nám kapela, ktorá v 80. rokoch dobýjala všetky hitparády sveta a MTV si ich špeciálne bookovala, aby „pre nich“ točili klipy. BILLY IDOL, dámy a páni! Dňa 20. 06. 2014 sa tak ocitáme pred Aegon Arenou NTC. Áno, to Národné tenisové centrum, ktoré poznáte z TV zápasov slovenských tenisových hviezd. Však pred vstupnou halou nás aj privítali extra-veľké fotky celej FedCupovej výpravy, na čele s Dominikou Cibulkovou. Po prevzatí akre, kde v press zóne stretávame aj známe tváre ako Peter Bielik (moderátor TA3, dnes fotograf), mierime rovno „na státie“. BILLY IDOL tu nemajú žiaden support, tak to krátko po 20:00 odpaľujú sami – skladbou „Postcards From The Past“. Už po nej sa do obehu dostávajú aj známejšie veci, napr. „Cradle Of Love“ či „Flesh For Fantasy“, a keď už sme na túto tému začali, rovno zájdem do detailov setlistu. Ten nebol zostavený z prierezu celej tvorby; väčšinu síce tvorili staré osvedčené klasiky 80. rokov (nechýba samozrejme „Rebel Yell“, „White Wedding“ alebo balada „Eyes Without A Face“, ani krásna akustická verzia „Sweet Sixteen“), pár vecí ešte z Billyho éry GENERATION X („Dancing With Myself“, „Ready Steady Go“), ale objavilo sa i pár noviniek, ktoré publikum moc nenakoplo. Apropo, publikum: dovolím si tvrdiť, že vekovo od cca 12 do cca 50+ a to sme zaznamenali aj rodičov s ďeťmi. Samotné pódiové prevedenie je milým prekvapením: Billy, dnes 58-ročný, vyzerá na svoj vek výborne a je vidieť, že pravidelne posilňuje. Svoje staré hity nedokázal odspievať na 100%, ale aj tak spokojnosť s jeho výkonom. (Pre istotu mu s vokálmi vypomáhali rhythm gitarista a basák.) Najväčšiu radosť nám však spôsobil lead gitarista Steve Stevens s jeho večne bordeloidným účesom. Precízna hra obohatená o krkolomné pódiové kúsky, ako keď si gitaru počas hrania zdvihol za hlavu, to naozaj stálo za to. Páni sa samozrejme pohybovali po celej dĺžke stejdžu, sám Billy sa pár krát postavil aj na podstavce medzi divákmi a pódiom, ba v jednej skladbe im dokonca popodával ruky! Spomenul tiež krásu tunajších žien, ktoré ich očarili počas ich včerajšieho Day Off, keď zrejme nakukli do ulíc Bratislavy a veľmi sympatické bolo aj neustále prihováranie/vykrikovanie „Bratislava! / Slovakia!“. Tým dokonca prekrstil značnú časť textu klasickej DOORS-ovky „L.A. Woman“. Tých coverov sa BILLY IDOL inak neboja, ďalšou prerábkou (už sme spomenuli veci od GENERATION X) je aj tradičná lajfka „Mony Mony“, ktorá dnes bola hraná ako posledná skladba prídavkovej časti a tým pádom celého koncertu. Fanúšikovia dostali delikátnu porciu cca 110 minút setu a mohli ísť domov v absolútnej spokojnosti. Myslím, že na záver to môžeme formou tradičnou: PLUSY – úžasný Steve...

Čítaj ďalej
Report – FLESH PARTY 20 Open Air fest, 20.-21. jún 2014, Kemping Sereď
jún26

Report – FLESH PARTY 20 Open Air fest, 20.-21. jún 2014, Kemping Sereď

Zverejnené v jún 26, 2014

Odľahlá časť na konci Serede sa na jeden víkend premenila na raj pre tých najtvrdších metalistov. Bubienky bolo treba pripraviť na tie najtvrdšie slamovice, bravčoviny a rôzne natlakované grindcorové jazdy, pečienky pre stretnutie sa s kamarátmi, ktorých ste dlho nevideli, možno aj plavky (aj keď tobogán nám zabudli spojazdniť!), masky pre zábavuchtivých ľudí a hlavne kopu dobrej nálady. Line-up nebol, ako na prvé ročníky býva zvykom (jasne, je to už 20-te pokračovanie, ale pod holým nebom prvýkrát), založený len na domácej a českej scéne, ale došlo aj na kopec kapiel z rôznych krajín ako Rakúsko (SNUFF PRINCESS, DISTORTED IMPALEMENT, V.P.O.A.A.W.A.M.C….), Nemecko (CYTOTOXIN), Taliansko (RABID DOGS), Maďarsko (GUTTED), či Rumunsko (NECROVILLE) alebo Grécko (MORTAL TORMENT). Musíte uznať, že to bolo geograficky veľmi pestré, no o hudobnej náplni sa to nedá povedať, čo však vôbec nebolo na škodu. Vďaka tomu sa tu vytvorila až domáca atmosféra, kde sa pomaly každý s každým poznal, nikto nikoho nehanil za svoj daný štýl, všetci boli spokojní s tým, čo hrá (až na jednu výnimku, ktorú pozdejšie popíšem, isto tušíte o koho ide). To je čaro žánrového festivalu. PIATOK Príchod do areálu sprevádzalo celkom príjemné počasie, ľudí ešte nebolo veľa, ale to sme došli dosť v predstihu. Prvé tóny, ako aj program prezrádzal, vyšli z pódia pred štvrtou hodinou. NONPROLIFIC v svojich radoch má už dosť skúsených hráčov z kapiel ako GOD DEFAMER, HOLOTROPIC, 0n0, čo aj značí, že šli na to cestou pomerne dosť technickou. Našli sa tu samé gitarové vychytávky, vyhrávky, prechody a to celé zabalené v duchu death/grindu. Možno mi to príde trochu ako CATTLE DECAPITATION, s prižmúrenými očami. Vokalista v čiernej maske (aspoň zo začiatku) predvádzal všetky registre cez hlbšie bravčoviny, škrekot či rev, nikto nemohol byť nespokojný s týmto začiatkom. EMPYRION síce veľmi žánrovo nespadali do tejto prevažne death/grind zostavy, no hudobne je to dostačujúci metal, založený na blackovom základe s prímesami deathu a symfonických prvkov. Naživo im to reže vždy nekompromisne a natlakovane (videl som ich už pomaly 10-krát a vždy je to ten správny nájeb!), až vám nahrávka bude pripadať ako nejaká melodická mäkkota. Popradskí junáci HUMAN HUMUS nám rok čo rok rastú do krásy, samozrejme do tej grindocorovej. Hudobne to vyspelo, je to ráznejšie, energickejšie a celkovo na vyššej úrovni. Ižďo svoje grimasy, pripomínajúce nejakého pacienta v psychiatrickej liečebne, ešte zradikalizoval a tým vytvoril ešte väčšiu a nespútanejšiu jazdu. Kotol sa nám už konečne rozrástol do väčších rozmerov, čomu som v konečnom dôsledku neodolal ani ja. Cover kapely veľmi nemusím, hlavne ak ešte kapely existujú (nie celkom tento prípad), príde mi to ako keby kapela žila zo slávy druhej. V tomto prípade však robím výnimku. DEATH patrí k mojím top kapelám a ich tvorbu si vždy rád uctím. Tento bratislavský revival je k tomu na vysokej úrovni, zvládajú všetky technické Chuckove party, aj vokálne je...

Čítaj ďalej