Report – BEYOND THE STRUCTURE, THORWALD, THE SEARCH, 8. október 2014 Collosseum Club, Košice
okt21

Report – BEYOND THE STRUCTURE, THORWALD, THE SEARCH, 8. október 2014 Collosseum Club, Košice

Zverejnené v okt 21, 2014

Občas sa objaví akcia, ktorá vás i napriek svojej malej prestíži (aspoň pre tých, ktorí sa s týmito Estóncami nestretli) mimoriadne poteší. BEYOND THE STRUCTURE i napriek svojmu pôvodu hrajú dosť moderne a nestratili by sa vo svete. Technicky precízne zahratý death metal, ktorý si silno koketuje s deathcore-om. Tak som bol zvedavý, ako to chalani zvládnu. Výnimočný okamih nastal aj na domácej pôde, THORWALD predstavujú nového bubeníka – Filipa, pre ktorého bol tento koncert skúška ohňom. S Prešovčanmi THE SEARCH som sa ešte nestretol a šiel som na nich „naslepo“. Tak si poďme posvietiť, ako to dopadlo. Prešovčania THE SEARCH, i napriek malej účasti, spustili razantný set. Moderné vlny sa pri nich rovnako nedajú zaprieť. Zaznel deathcore zväčša melodickejšej fúzie, zablúdenie do švédskych vôd melodického death metalu (čo je pomerne častým javom pri podobných kapelách). Moderné sekačky najviac pripomenú CARNIFEX, skôr novšiu éru a spevákovi títo páni taktiež silno padli do oka. Čiže poriadne nasekané, občasná hra s melódiami, no v konečnom dôsledku energické a milé predstavenie. Keby som chcel byť veľmi kritický, tak by som chybičiek krásy, v tomto prípade skôr chybičiek v rytmike a ladení, našiel hŕstku. Netreba to brať nejak záporne, skôr pritlačiť v cvičení, veď nikto učený z neba nespadol (možno preto, že by to neprežil) a treba cvičiť, pretože cesta len začína. Nastala kratšia pauza, počas ktorej sa počet ľudí navýšil, no treba to brať s rezervou, dokopy platiacich bolo niečo menej ako 30, čo vôbec nie je pozitívne. Ľudia, spamätajte sa! THORWALD v klasickej zostave s dvoma vokálmi, ale ako som spomínal, s novým bubeníkom, spustili svoj set. Ako prvé, čo mi vošlo do uší, bola transfúzia moderny od Filipa. Ráznejšie (triggerové) bicie, siahajúce až do brutal death metalu, vďaka čomu ich hudba nabrala väčšiu razanciu a dalo by sa aj povedať, že pritvrdili (aj keď mi to príde smiešne, keď sa tu hovorí o grindcore kapele). Kto sa ešte s pánmi nestretol, čo by mal hneď napraviť, tak košickí junáci hrajú poväčšine grindcore, siahajúci do powerviolencových naklepaných a zbeslivých rytmov, ale nájdu sa tu aj závany tanečných pasáží. Práve o tom bola nová pieseň, ktorú zahrali rovno dvakrát, keďže Filip si viac nestihol nacvičiť, no zato potešila a utíšila hlad publika po prídavku. Ja sa budem tešiť na ich ďalšie vystúpenie, pretože ich energia mi opäť dobila baterky na plný výkon. Ľudí sa trochu zredukovalo, no Estóncov to nijak nerozhádzalo, asi sú už zvyknutí. BEYOND THE STRUCTURE, ako som spomínal v úvode, hrajú veľmi moderne. Áno, deathcore tam počujeme, ale tu ide skôr o technickú a s prižmúrenými očami by sa dalo povedať o komplikovanú death metalovú nálož (zmeny rytmov, bohatá...

Čítaj ďalej
Recenzia – SLIPKNOT – „5: The Gray Chapter“ (2014, Roadrunner Records)
okt18

Recenzia – SLIPKNOT – „5: The Gray Chapter“ (2014, Roadrunner Records)

Zverejnené v okt 18, 2014

Každý, kto aspoň trocha sleduje metalovú scénu musel zaregistrovať správu, že kapela SLIPKNOT prichádza so svojim piatym albumom, už len z dôvodu, že kapela ako aj rôzne internetové portály túto správu šírili vskutku nešetrne a agresívne. Album nazvala kapela „5: The Gray Chapter“, dúfajúc pravdepodobne, že vďaka tomuto názvu aspoň získajú ešte viac fanúšičiek už len tým, že google sa bude mnohých žien pýtať, či nemali náhodou na mysli „5: The Gray Chapter“ namiesto „50 shades of gray“. Hneď na úvod musím poznamenať, že SLIPKNOT patrí medzi tie kapely, ktorým som sa vyhol obrovským oblúkom aj napriek tomu, že som vedel, že existujú a že ich ľudia počúvajú a majú radi ich albumy. Toto nehovorím preto, že by som chcel dať najavo, aký som nezávislý jednotlivec a aby som zvýraznil, že nepatrím medzi „sheeple“ ale preto, že v recenzii tohto albumu nebudem hodnotiť ako veľmi sa kapela vrátila ku koreňom, alebo či sa im podarilo nahrať ich „najtvrdší“ album. SLIPKNOT za uplynulých 6 rokov prešli nemalými zmenami, hovorím samozrejme o úmrti basgitaristu Paula Graya a odchode ikonického Joey Jordisona, pardón, jeho vyhadzovu. Poďme sa pozrieť, ako sa to podpísalo na novinke. Keďže som mal tú česť počuť aspoň predchádzajúci alebum „All Hope Is Gone“, musím povedať, že novinka na mňa pôsobí podstatne lepšie. Na „All Hope Is Gone“ ma totiž kapela zaujala maximálne troma skladbami a ostatok mi pôsobil ako veľmi pekne upravená vata, pekný zvuk ale obsah vcelku nudná metalová jazda. Novinka má však popri naozaj luxusnej produkcii oveľa väčší drive a lepšie nápady. 6 ročná pauza sa zdá sa oplatila. Najväčším potešením je pre mňa oveľa väčší dôraz na perkusie, ktoré sú výraznejšie ako na predchádzajúcom albume. Neviem či za to mohol Jordison a jeho ego, ale ak áno tak je dobré, že na novinke nemohlo zaúradovať, pretože na novinke tieto perkusie nielenže dodávajú pekný industriálny šmrnc, ale hlavne potrebnú šťavu bicím. Veľké plus aj za vkusné sampleovanie. Corey Taylor znova raz dal do svojích liniek všetko a stáva sa prakticky najväčším ťahúňom albumu. Ostatok kapely samozrejme neostáva zahanbený, a väčšina riffov, prechodov, bridgeov, slôh, refrénov ťahá presne na bránku. Taylor je však rodený frontman a kapela vie, aké sú jej silné stránky. Celý album je popretkávaný mnohými kľudnejšími momentami, ktoré dajú vyniknúť následne aj tým agresívnejším skladbám. Skladby ako „The Devil in I“, „Killpop“, „Sarcastrophe“ či „Nomadic“ sú instantnými hitmi a myslím si, že žiadna kapela by sa za ne nemusela hanbiť. Nemôžem nespomenúť epické orchestrálne intro „XIX“ s geniálnym spevom, skutočne dokonalý otvárak albumu. Medzi slabšie skladby by som zaradil „Lech“ alebo singlovka „The Negative One“, ktorá mi ani po viacerých posluchoch nesadla. SLIPKNOTU sa...

Čítaj ďalej
Report – Lantlôs, Falloch + support (The Thrones), Escape Metalcorner , Wien, 30.09.2014
okt03

Report – Lantlôs, Falloch + support (The Thrones), Escape Metalcorner , Wien, 30.09.2014

Zverejnené v okt 3, 2014

V posledný septembrový deň sa uskutočnila vo Viedni akcia, na ktorej nám zahrali kapely ktoré kombinujú post-rock s black-metalom. Táto kombinácia samozrejme najviac svedčí majstrom vo svojom obore – ALCEST, avšak tieto dve kapely majú svoje čaro, ktoré dokáže nadchnúť nie jedného poslucháča. Naša “výprava” do Viedne sa nezaobišla bez menších komplikácií a tak sme kôli zlej dopravnej situácií v centre Viedne nestihli support kapelu THRONES. Koncert sa odohrával v klube, kde veľkú koncertnú sálu nečakajte – v podzemí, pivničný priestor prerobený na koncertnú halu, o akustike by sa dalo polemizovať, nevhodný pre vela ľudí – hrozí udusenie sa :D (pozn. Neviem ako tam v Decembri prežijem ULCERATE ). Po “neúspešnon“ supporte nasleduje Falloch, ktorý sme naštastie stihli. Odprezentovali tu piesne z ich nového počinu “This Island, Our Funeral “ a samozrejme aj z Where Distant Spirits Remain. Na toto vystúpenie som sa veľmi tešíl… avšak nič neišlo ako malo. Spevák sa pravdepodobne dobre nepočul a tak prvú pieseň skántril hrozným ukričaným spevom. Po zlom štarte som sa potešil keď spustili moju srdcovku “Where We Believe”. Radosť netrvala večne, spevák vynechal pasáže s harsh vokálom a následne mu odišiel gitarový aparát, takže zvyšok piesne bol s jednou gitarou, bez očakávaného speváckého výkonu…no zle. Nasledovala pauza pri ktorej vymieňali aparát a tak si bubeník, basák a gitarista zajamovali. Ostatné pesníčky boli už na tom lepšie ako predošlé nepodarky, ale musím povedať že keby som žena, tak sa asi zo sklamania rozplačem. Nepodarený výkon Falloch bol vynahradený vystúpením Lantlôs. Odprezentovali svoj najnovší album “Melting Sun” a spravila aj prierez ostatnými albumami. Spevák mal sem tam problémy kôli zlým odposluchom, avšak dokázal sa s tým vysporiadať, taktiež paralizoval obecenstvo “šialeným” vokálom, ktorý mi pripomínal kričiaceho človeka tesne pred smrťou (Hroooznou smrťou !!! :D ). Na ich vystúpenie nemám zlého slova…snád iba mohli dať o tú jednu pieseň viac. A tak sme sa z Viedne vracali so zmiešanými pocitmi, lebo sme ich nemohli zavaliť do alkoholického oparu… keďze pivo bolo za 4 ečka :D Neľutujem, ale ani niesom nadšený veľmi… mám z tej akcie neutrálny pocit. Autor:...

Čítaj ďalej
Recenzia – THE INFINITE WITHIN – „Bestial Void Inevitability“ (RISING NEMESIS RECORDS, 2014)
sep30

Recenzia – THE INFINITE WITHIN – „Bestial Void Inevitability“ (RISING NEMESIS RECORDS, 2014)

Zverejnené v sep 30, 2014

Na prvý kontakt so Zvolenčanmi si dobre pamätám. Gazdovská veselica, jar, rok 2013. Už od prvých tónov som počul potenciál, ktorý bol ešte zatienený nezohratosťou, nie veľmi vydareným zvukom a slabšou rytmikou. Píše sa rok 2014 a v prehrávači sa mi točí ich debutový album „Bestial Void Inevitability“. Chalani urobili obrovský kus práce. Chybičky a nejaké rytmické nezrovnalosti odišli do neznáma, pridalo sa náramné technické cítenie, dynamickosť, zaujímavá štrukturálnosť a celkovo sa posunuli aspoň o dve ligy vyššie. Takže poďme si to pekne postupne rozobrať. Prvé, čo mi hneď bilo do uší, bola neuveriteľná dravosť a taký ťah na bránu, že lepšie prirovnanie ako guľomet neviem nájsť. Sťa stíhačka, ktorá v nanosekunde preletí okolo zeme až sa sama dotkne vlastného konca. Dobre, trochu preháňam, ale tá šťavnatá ráznosť a ničivosť je neuveriteľne hmotná. Keď mi už šlo hlavu vytrhnúť, postupne sa mi odkrývali ďalšie atribúty týchto chalanov. Technická zručnosť, nielen gitaristov, sa doslova z roka na rok vylepšila na veľmi vysokú úroveň. Toľko trilkovaní, rytmických zvratov, sól a vyhrávok sa len tak nevidí, na debute už vôbec a keď spomeniem naše Slovensko, tak to ani na sto kilometrov. Nečudo, že si ich pod svoje krídla zobrali RISING NEMESIS RECORDS, ktorí vydali nahrávky takých brutalít ako CEREBRAL INCUBATION, ACRANIUS alebo CEPHALIC IMPURITY. A to je na debut dosť veľký úspech. Riffy ala NILE, trilkovanie v štýle ORIGIN, melódie a harmónie si tiež zobrali za inšpiráciu od týchto pánov. Koľakove bicie najviac pripomenú HOUR OF PENANCE, alebo keď chcete aj FLESHGOD APOCALYPSE. Teraz sa vám môže zdať, že ide o nejakú machuľu, nebodaj zlúčeninu menovaných kapiel. Nie, nejde o žiadnu vykrádačku. Vlastná tvár (hlavne v rôznych technických gitarových parádach alebo melódiách) nadobúda svoje rysy a mimiku dostačujúcu nato, aby ste ich hravo rozlíšili od ich idolov. Vokálne sa nám tu striedajú dvaja rúhači. Zrozumiteľný, hlboký, no zároveň šťavnatý vokál a prídavné škriekanie v spoločnej symbióze nám môžu pripomenúť duo – Sanders+Dallas z NILE, čo vôbec nie je na škodu, ba priam, i keď nie príliš inovatívne, vylepšujú nahrávku a pridávajú jej grády. Ako keby ich už nemali dosť, čo? Ak sa na to pozrieme zo zvukovej stránky, tak na to, aké je to agresívne a rázne, sa to nezlieva dokopy (čo je však prípad ich väčšiny koncertov). Bicie znejú umelo, ale pri toľkom triggerovaní to inak ani nejde. Ale zase, ako inak by mal znieť guľomet? Basa duní ako o život a gitary sa pekne striedajú, kto aký kúsok prevedie. Keď si to celé zrátame, tak musíme uznať, že Zvolenčanom sa debutom otvorili dvere do prvej ligy technického brutal death metalu, nielen u nás. Je to dravé, agresívne, rázne, popritom technicky...

Čítaj ďalej
Recenzia – THE CONTORTIONIST – Language (2014, eOne/Good Fight Music)
sep28

Recenzia – THE CONTORTIONIST – Language (2014, eOne/Good Fight Music)

Zverejnené v sep 28, 2014

Relatívne mladé hudobné teleso počujúce na THE CONTORTIONIST pravdepodobne nemusím predstavovať fanúšikom progresívneho metalu, avšak pre tých, ktorí ešte nemali česť s touto americkou šesticou sa pokúsim zhrnúť to najdôležitejšie. Kapela vznikla v roku 2007 a do roku 2014 stihla vydať dva mediálne oceňované albumy „Exoplanet“ a „Intrinsic“. Medzi ich veľké vzory podľa ich slov patria DREAM THEATER, MESHUGGAH, PAT MEHTENY, BETWEEN THE BURRIED AND ME alebo TEXTURES. Ak by som mal opísať hudbu na ich predchádzajúcich počinoch, tak „Exoplanet“ by som mohol označiť ako moderný progresivný djeath metal (djent + death metal = patentované mnou!), zatiaľ čo na „Intrinsic“ sa prioritnými stali iné prvky ich hudby. Na novinke v tomto trende pokračujú a ešte viac sa do popredia dostávajú ambientné a atmosferické zložky ich hudby, zatiaľ čo agresívne sú znova o niečo zredukovanejšie. Úprimne, aj napriek tomu, že som po „Exoplanet“ mal ku kapele rešpekt, pretože počas veľkého búmu djentových kapiel prišli s niečim, čo bolo ich vlastné a svieže, nikdy ma nebavila ich tvorba natoľko, aby som sa k nej vrátil. „Intrinsic“ som prakticky počul asi štyri krát a po ďalších posluchoch moje srdce netúžilo. Od „Language“ som teda pochopiteľne nečakal nič, samozrejme okrem hudby a to progresívnej a asi metalovej. „Language“ ma však prekvapivo strhol. Nie hneď, ale po dvoch posluchoch som začínal vnímať vrstvy, ktoré som si predtým nevšimol. Po štyroch sa dokonca vynárali absolutne nové pasáže, ktoré akoby tam dovtedy neboli. Bolo to akoby som mi niekto predal puzzle s obrázkom lesa a na krabici by bolo napísané, že obrázok sa skladá z 1000 kusov, ale ja by som stále nachádzal ďalšie a ďalšie a nakoniec by sa mi k lesíku pridalo aj nebo, ktoré tam nemalo byť. Atmosférou a produkciou pripomínajú THE CONTORTIONIST hlavne CYNIC, avšak iba čiastočne, pretože si skutočne idú to svoje. Výrazná basgitara, prekrásne čisté bicie a gitarový zvuk, ktorý viac ako metal evokuje často rôzne fusion projekty a to dokonca aj v momentoch, kedy chlapci režú a vokalista grcká do mikrofóniku. Výrazna zmena na „Language“ sú práve vokály, kde Jonathana Carpentera vystriedal Mike Lessard (LAST CHANCE TO REASON). Práve táto zmena mne osobne veľmi zachutila, pretože aj napriek kvalitám Carpentera, jeho vokál ma veľmi nebavil, jeho growl ma v podstate nudil. Lessardov growl ma síce tiež nezložil na kolená ale páči sa mi, hodí sa tam a za čisté vokály by som mu dal dokonca pusu. Prekrásna práca. „Language“ je album na viac posluchov a pravdepodobne nebude baviť každého. Osobne by som ho však odporučil naozaj každému, a ak by sa ma niekto na ulici spýtal, ako znie progresívny metal v roku 2014, THE CONTORTIONIST by boli prvý, ktorých...

Čítaj ďalej
Recenzia – [sic] – „Commotion Pictures“ (2014)
sep09

Recenzia – [sic] – „Commotion Pictures“ (2014)

Zverejnené v sep 9, 2014

Posledné dva roky nemožno nazvať inak ako plodnými čo sa domácej scény týka a na nás sa hrnie kopa nových albumov od stále kvalitnejších slovenských hudobníkov. Do tejto kategórie sa po tri roky starom „SELFSKETCH“ zaradili aj bratislavskí alternátori [sic] a znova potvrdiť svoje skladateľské kvality sa rozhodli práve teraz, a to novinkou „Commotion Pictures“. Úvod skladby zaobstaráva ambietne pôsobiace a pulzujúce intro „Echoes“. Úvod ako vyšitý prejde do prekvapivo zábavného a chytľavého rytmu, ktorý sa znova potemní až príchodom basy. To už začína skladba „Division“. Gitarky v sluchadlách poletujú ako vtáčiky, basa si veselo buble a ono to aj tak stále znie správne grungeo-vo. Metalový odor prichádza až niekedy tesne pred polovicou skladby a aj to iba na chvíľku, kedy sa pesnička vráti tam kde začala a ako bonus ešte vygraduje. Vďaka správne „nakřápnutým“ vokálom mi táto skladba evokuje u nás málo známych Francúzov KLONE, čo mne osobne vyhovuje. Nasledujú už o niečo metalovejšie nerozlučné dvojičky „My Stash“ a „Fraction“. Dvojičkami ich nenazývam preto, že by si sťaby z oka vypadli ale pretože na seba perfektne nadväzujú a akoby boli súrodencami, pretože obe sú poskladané z výborných moderných metalových riffov, úderných bicích, ktoré vedia kedy treba kde tu cinknúť, zatlačiť a povoliť a mne tak veľmi sympatických vokálov, a toto všetko v jednotnej atmosfére. Najväčším klenotom albumu, aj keď sa mi páči možno najmenej je skladba „Satori“. Zdobí ju totiž vcelku odlišná melodická štruktúra ako ostatné skladby, ktoré ju majú identickú. „Satori“ sa tak stáva perfektným stop time-om v celkovej atmosfére albumu a ak by som ju mal prirovnať, tak s veľkou rezervou k avantgardným STOLEN BABIES a aj to iba kvôli basgitare v hlavnom riffe. „Fearstruck“ možno charakterizovať ako „tú so sekanými riffmi“ a na tieto mám slabosť, najmä ak sú vkusne spravené. A keďže takéto skladby sa nezaobídu bez mocného finále, neostalo [sic]-u na výber a nadelili taký záver, až som si odmyslel ten refrén, ktorý po ňom nasleduje. FELLSILENT by sa mohli učiť, ak by fungovali ešte. Do djentových a math-coreových vôd sa spolu so [sic] vydávame v skladbe „34“. Táto skladba je dokonalým príkladom toho, že ešte stále sa dá vytvoriť kvalitná groove-y skladba vychádzajúca z djentových postupov. [sic] totiž korenia aj z iných žánrov a tak sa im nemôže stať, že by ich skladby mali zvuk ako tisícky iných skladieb tisícky iných „moderných“ kapiel. Záverečná „Commotion Pictures“ sa dá opísať jedným slovným spojením: „záverečná skladba“. Každý ich poznáme, sú to tie skladby, ktoré sú na konci našich obľúbených albumov a sú často nabité obrovskou dávkou melancholie, ale majú v sebe aj štipku optimizmu, aby nám nebolo ľúto, že sa album skončil. Skladba má...

Čítaj ďalej