Recenzia – April Weeps – „Comma “- Independent – 2018
júl26

Recenzia – April Weeps – „Comma “- Independent – 2018

Zverejnené v júl 26, 2018

Po mnohých dňoch keď slnečné lúče nedopadali na zem a obloha bola stále zatiahnutá, pôda je zmáčaná neúprosným dažďom, ktorý trvá niekoľko dní. Ako hovorili staré matere všetko má svoj začiatok a koniec. Aj takýmto hnusným dňom nastal koniec. Mraky sa stratili a tvár zaliali lahodné a jemné slnečné lúče. Tak niečo takéto som zažil a poviem že zažívam keď do prehrávača vložím nove cd COMMA od Dunajsko stredskej kapely APRIL WEEPS. Album je v digi prevedení, so zvláštnou maľbou pohrávajúcou sa s ľudskými citmi. Do detailov coveru nebudem moc zachádzať nakoľko štýly v maľbách sú pre mňa španielska dedina :). Ale pri pohľade naň získavate prvotný pocit čo môžete očakávať. Očakávať sa dá všetko, ale čo sa spustí vás odvalí a prevedie krajinou kde prím hrajú emócie, emócie a ešte raz emócie. Osobne daný album, ktorý obsahuje 9 skladieb počúvam už skoro 2 mesiace nonstop. Je to aj z dôvodu, že mám rád kapely, ktoré sa pohrávajú s melódiami útočiacimi na moje city. Je to dokonalá súhra tónov, spevov v jeden prekrásny celok. Tu je jasný dôkaz že slovenská scéna má veľmi kvalitné kapely, ktoré sú na našu smolu utláčané do pozadia zahraničnými bandami, hrajúcimi prvú ligu. Ale osobne stále mi niečo chýbalo k albumu a dočkal som sa toho 12.7.2018 vo Vizoviciach, kde som sa s nimi osobne stretol, prehodil pár slov a hlavne vzhliadol ich set. Mužský vokál v prvom momente pripadá človeku, že by nedokázal ani muche ublížiť. Ale keď sa spustia prvé tóny, mení sa tento človek, a so svojho hrdla vypúšťa beštiu s kvalitným growlingom. Aby táto beštia nezdevastovala areál skvele sekunduje útle žieňa Marta. Pri ich koncertnom prevedení mi to pripomína Krásku a zviera. Môžem povedať že vďaka Martinovým vokálom sa zviera mení na človeka. Toto som potreboval vidieť a hlavne počuť naživo. Pri pohľade na ľudí pod pódiom bolo veľmi zaujímavé sledovať mužskú časť, ktorej občas upadla slinka od úst . Nie len Marta ale celá kapela si podmanili každého fanúšika, ktorý sledoval daný set. A v tomto vidím veľkú silu, ktorú cítiť z albumu. Je to sila podmanenia si publika a dostávanie patrične odozvy, ktorú má každá kapela. Mnohí si možno pustia April Weeps, vypočujú si daný album na bandcampe, YouTube, alebo si stiahnu mp3. V skladbách budete počuť mnohé vplyvy gothic kapiel hrajúcich už spomínanú prvú ligu. Je doba kde sa ťažko tvoria nové veci, ale naopak je doba dané vplyvy použiť vo svoj prospech a nestratiť svoju tvár. AW je toho ukážkou, každý tón, každý vokál, gitarové súboje to je APRIL WEEPS. Aril Weeps skvele konkuruje medzinárodnej scéne a je hriech ich nepodporiť či koncertne, alebo kúpou nosiča....

Čítaj ďalej
Minority Sound pripravujú nový album!
júl26

Minority Sound pripravujú nový album!

Zverejnené v júl 26, 2018

Česká kapela Minority Sound pripravuje vydanie nového albumu. Táto industriálna, cyber metalová skupina z hlavného mesta naposledy potešila svojich fanúšikov albumom v roku 2015 s názvom Drowner’s Dance. K novému albumu prezrádzajú následovné: „O co že půjde tentokrát? Odvrátíme se, aspoň na moment, od konceptu dystopické budoucnosti a nabídneme vám desku osobní, až intimní! Dílo ponese název TOXIN a jak už název napovídá, podtitul „…of drugs and men“ by byl víc než příhodný. Skladby jsou již poskládané a nyní vše zkoušíme, brousíme, aranžujeme, vylepšujeme, zhoršujeme, zkrášlujeme i zošklivujeme. Na začátku Prosince letošního roku pak na 14 dní zavítáme do studia The Barn, kde s producentem Danem Frimlem vše zvěčníme na stříbrný kotouček. Vydání je pak plánované pod labelem Metalgate během první čtvrtiny roku 2019.“ Medzičasom si môžete skrátiť čas počúvaním ich starších záležitostí. Minority Sound: https://www.facebook.com/minoritysound/ https://www.youtube.com/channel/UCIdew0sbU_0I5JMu6leSf5g...

Čítaj ďalej
LYE BY MISTAKE – Arrangements for Fulminating Vective – Lambgoat Records 2006
júl25

LYE BY MISTAKE – Arrangements for Fulminating Vective – Lambgoat Records 2006

Zverejnené v júl 25, 2018

Tak o existencií tejto jazz-metalovej šialenosti som sa dozvedel pred nedávnom a môžem len povedať, že ma to dosť štve, keďže  páni z LYE BY MISTAKE už nejaký ten piatok nie sú aktívni. Vidieť ich naživo totiž mohol byť jedinečný zážitok. Ich debut z roku 2006 – Arrangements for Fulminating Vective – je totiž ako dva tucty znenazdajky vypálených faciek smerom k vašej tvári, po ktorých sa nestíhate spamätať čo sa to vlastne stalo, nedajbože pozbierať si myšlienky. Presne ako v scéne z Terence Hill / Bud Spencerovskej klasiky Malý Unavený Joe – „ukážem ti to ešte raz, na prvý krát sa to hneď nepochopí“ – rovnaký postup môžeme aplikovať na debut chicagských extrémnych jazzmanov LYE BY MISTAKE. Po tejto dávke šialenosti som sa najprv cítil ako zrazený vlakom – áno počul som tieto ingrediencie už predtým, či už to boli The Dillinger Escape Plan, Sikth, Pattonoví Fantomas či Mr. Bungle alebo Miles Davis – ale nikdy nie v takejto intenzite, v takto nekompromisnom a uletenom podaní, kde je šialenosť priamo úmerná virtuozite. Lye By Mistake klasické jazzové úlety prekladajú mathcorovým besnením, aké podľa mňa nemá konkurenciu a v takej Ostrich Feathers And Apple Pie sa mihnú aj country úlety či „halucinácie z ďalekej Ázie“ (malý príspevok do klubu rýmovačov).   To čo do poslucháča šijú napríklad Dillingeri behom jednej skladby sú Lye By Mistake v rámci vysoko organizovaného bordelu schopní do Vás napumpovať miestami behom pol minúty. Pri tom všetkom im však nechýba toľko potrebný nadhľad a zmysel pre recesiu. Ono počúvať tvorbu LBM je totiž vo svojej podstate neskutočne zábavné. Napríklad taká 900 Seconds In Search Of Jerry z počiatočného mathcoreového nájebu prejde lusknutím prstov do latinsko amerického rytmu, kde nechýbajú dychové nástroje, nasleduje jazzový gitarový výbeh a ďalší náklad rytmicky krkolomných šialeností. Magorina, ktorá trvá niečo málo cez tri minúty pôsobí vďaka počtu nôt a taktov vystrelených do éteru minimálne dvakrát dlhším dojmom. Napríklad v psychopatickom maratóne „If We Were Intense, This Song Would Be A Boyscout“ (no a skúste sa nešupovať na takom názve) sa mieša HC s naoko, teda skôr „naucho“ zmätočnými gitarovými postupmi, ktoré skôr pripomínajú spanikárené bzučanie otravného hmyzu uväzneného medzi oknom a závesom. Všetko to končí akoby sa pod kapelou prepadla betónová podlaha a na nižšom poschodí hral Miles Davis. Klamlivé úskoky, zvraty kde nie sú ucelené pasáže ale len prechody k prechodom a navrchu toho všetkého  mizantropický rev/škrek frontmana. Ak sa chystáte zošalieť, gratulujem, práve ste si k tomu našli soundtrack. Ok – z času na čas sa objaví niečo také nehorázne ako rovná linka do ktorej sa dá aj trepať hlavou, ako napríklad v skladbe „Aboriginal Negatives“ ale aj tá je po pár sekundách kompletne na šalát rozstrieľaná guľometnou kadenciou nôt a následne niečím, čo by som charakterizoval ako „Jethro Tull po užití bližšie nešpecifikovaného množstva metamfetamínov“. Lye...

Čítaj ďalej
Exorcizphobia – About Us Without Us – Support Underground, 2018
júl24

Exorcizphobia – About Us Without Us – Support Underground, 2018

Zverejnené v júl 24, 2018

Mníchovská dohoda mala značný vplyv na vývoj histórie v Československu a dá sa povedať, že bola predzvesťou vecí nasledujúcich, ktoré žiaľ poznačili osud ľudstva ako takého až do dnešných dní. Prečo to tu spomínam? No pretože trutnovská letka Exorcizphobia si túto tému zvolila ako leitmotív ich nového albumu About Us Without Us. Album, ktorý je zabalený, pre thrashovú kapelu, v netradičnom obale ( je to fragment obrazu Fragile Relations I od Josefa Bavora, jeho ďalšie diela tvoria booklet ) vydala kapela po veľmi dlhej dobe. Predsa len predchádzajúci štúdiový album Something Is Wrong, ak nerátame splitká s Lahar a Kaar/Catastrofy, je starý šesť rokov. Za ten čas prišlo ku zmenám v zostave na poste gitaristu a bubeníka. Či to bolo dobré, či nie, to nechám na každom jednom poslucháčovi. Jedna vec je istá, Exorcizphobia sa zmenila. Teda, za ten čas sa toho udialo podstatne viac, členovia dozreli do krásy a je to počuť aj na hudobnom prejave. Albumom sa šíri technická šialenosť ála Voivod, ale aj taká thrashová melodickosť, akú už zopár desaťročí predvádzajú Anthrax. Práve kombinácia týchto dvoch veličín sa zliala dokopy v úvodnej Lost Again. Na úvod trošku netradičná skladba, pretože to neženie v príliš vysokých otáčkach. Poriadne rezavý rif, odreže kúsok s názvom Planet – Penitentiary. Až taký špinavý rock n roll ako od Motorhead, lomozí niekde na spodku a ženie tak song dopredu ako turbodúchadlo. Podobnou zbesilosťou oplýva aj Relationshit. Pestrosť albumu rozširuje nasledujúca Gypsy Rock n Roller, kde Skoří spieva úplne čisto a celkovo tento kúsok dáva asi najviac spomenúť na jeho vedľajší projekt Final Flag, kde spojil sily s Ericom Helzerom z Wehrmacht a Jiřím Rosom z Tortharry. Najväčším prekvapením albumu je určite balada Time Does Not Heal. Takýto slaďák by od nich zrejme nikto nečakal. Ale je to pekná, prepracovaná vec. Ale to vlastne tak ako všetko na tomto albume, od obalu až po posledné gitarové sólo, inak tie sú fakt šmakózne. Nasleduje titulka About Us Without Us, ku ktorej vznikol aj tematický klip ( nájdete ho pod článkom ). Thrashová smršt, ktorá pôsobí o to extrémnejšie, keď je zaradená po takej oddychovke akou je spomínaná Time Does Not Heal. Na záver zostávajú ešte dve rýchle šlupky, spomenul by som ale najmä tú poslednú The Rats in the Walls, ktorá textovo tak trochu dosť odbočuje od celkovej koncepcie albumu, pretože je inšpirovaná rovnomennou poviedkou majstra hororu H. P. Lovecrafta. Album bol nahraný v štúdiu Pulton a odviedli tam dobrú prácu. Celok má masívny a hutný zvuk, to sú veci, ktoré som vyčítal ( ak sa dobre pamätám ) pri albume Capture the Flag od Final Flag. Nie, že by som išiel porovnávať,...

Čítaj ďalej
HELMET – Dead To The World – earMusic 2016
júl23

HELMET – Dead To The World – earMusic 2016

Zverejnené v júl 23, 2018

Od prvej zastávky HELMET v našich končinách (6. augusta v Randali) nás delia už len dva týždne a pokiaľ to bude taký náklad, aký som od nich zažil rok a pol dozadu vo Viedni, budeme sa mať na čo tešiť. K tejto príležitosti si môžeme pripomenúť dva roky starý, avšak stále aktuálny album „Dead To The World“. Ten mi v dobe svojho vydania vo veľmi pozitívnom zmysle slova vyrazil dych, keďže po dlhej štúdiovej odmlke to skôr vyzeralo tak, že sa Helmet poberú do dôchodku. Predsa len partička okolo vyštudovaného jazzmana Pagea Hamiltona už dávno nebola tou kométou, ktorá zažiarila v stajni vydavateľa Interscope Records a predala viac ako 2 milióny nosičov dnes už klasického albumu „In The Meantime“.  Vplyv na heavy scénu deväťdesiatych rokov sa im však dá uprieť len ťažko. Úderné staccato riffy s presnou rytmikou a hardcore poňatý tak ako nikdy predtým pripravil živnú pôdu pre neskoršie nu-metalové ikony ako Korn či Deftones, dokonca aj takí priekopníci ako Tool či Pantera neskrývali aspoň čiastočnú inšpiráciu Helmet. „Dead To The World“…. akokoľvek svinsky to znie,  titul posledného albumu celkom presne  odzrkadľuje status Helmet v súčasnom dianí na rockovej scéne. Od reunionu prebehlo štrnásť rokov. Pageov zámerný príklon k melodike sa vtedy nestretol s veľkým pochopením, poznávacie znamenia Helmet ustúpili skôr bokom a do popredia sa v prevažnej miere dostal Pageov nie príliš výstavný, ale zato ihneď rozpoznateľný hlas. Sám sa chcel zámerne vyhnúť tomu, aby noví Helmet zneli ako tí klasickí z 90tých rokov, keďže počas šesťročnej pauzy (1998-2004) ale aj v súčasnosti sa vyliahli aspoň dva tucty kapiel priamo čerpajúcich zo soundu a odkazu jeho kapely (jednu sme tu prednedávnom aj recenzovali). Album „Size Matters“ (2004) však veľa ovácií nepozbieralo (i keď po čase som mu došiel na chuť) a ani následovníci „Monochrome“ (2006) a  „Seeing Eye Dog“ (2010) tiež nedopadli najslávnejšie. A to si myslím, že značku HELMET reprezentovali vcelku solídne. Aj keď sú dnešní Helmet viac Hamiltonovým koníčkom než chlebíčkom, nemení to nič na fakte, že „Dead To The World“ je pravdepodobne najsilnejšou nahrávkou kapely od čias „Aftertaste“(1997). Popritom však zo všetkých doterajších albumov znie paradoxne najpriamočiarejšie a najjednoduchšie. Úvod albumu neobstaráva žiadna sekavá riffovačka ako bývalo v minulosti zvykom. „Life Or Death“ je  najmä o plynulom toku gitarových akordov,  poháňanom dopredu jednoduchým beatom bicích. Nielen táto skladba, ale aj mnoho ďalších na novinke dáva spomenúť na legendárnu pecku „Unsung“ či na neskorší príklon k melodike a väčšej kreatívnej vyzretosti v podobe „Betty“. „Life Or Death“ je neskutočne pohodová vec, Helmet už dávno nezneli takto uvoľnene a bezstarostne. Pod klasicky chaotickým Paegovým sólom sa dostavuje aj na groovy gitarové riffy. Chytľavá gitarová linka sa nesie hneď ďalším nemenej skvelým kusom „I Love My Guru“. O poznanie tvrdšia skladba oproti otvaráku, stojaca na vydarenom speve (v rámci Pageových možností) a starej...

Čítaj ďalej
SYK – I-Optikon – Housecore Records 2016
júl23

SYK – I-Optikon – Housecore Records 2016

Zverejnené v júl 23, 2018

K tejto talianskej skupine som sa dostal potom, ako ich speváčku Dalilu Kayros vychvaľoval Phil Anselmo (ex-Pantera) v rozhovore s moderátorom Eddiem Trunkom. Presnejšie, Phil sa vyjadril že Dalila je zviera. A rovnako pod hlavičkou Philovho vydavateľstva Housecore Records a jeho producentskou taktovkou vyšiel na sklonku roku 2016 druhý album SYK s názvom „I-Optikon“. SYK vznikli zhruba roku 2013 na troskách jazz-math-grindovej zberby Psychofagist a zatiaľ čo bol debut „Atoma“ (2014) orientovaný viac na ťaživý industrial, tak je pokračovateľ „I-Optikon“ gitarovejší a vzhľadom na portfólio niektorých členov kapely čiastočne priznáva aj onú math-coreovú minulosť. Dunivé riffovačky hovädsky podladených gitár, tu pokrivených, tam zas zvrhlo melodických, bez všelijakých samplových pozlátok, chirurgicky presné bicie a nad tým expresívny a excentrický prejav Dalily Kayros. Tá sa pohybuje v polohách ktoré by som charakterizoval ako keď sa nasratá Bjork stretne so Zofiou Fraś (Obscure Sphinx). No a čistý spev ma tiež dosť solídne zmáknutý. Dalila sa venuje aj sólo kariére a ide o diametrálne odlišnú záležitosť než to, čo prezentuje pod hlavičkou svojej domovskej kapely. Ak by som to mal nejak zaškatuľkovať, tak asi najskôr ako  techno z nejakej zhnitej dimenzie (Ok – od napísania tejto vety som si spravil menší prieskum a platí to len pre prvý album NUHK, druhý album Transmutations je výborne poňatá elektronická muzika). Skrátka ide o veľmi ťažko počúvateľnú záležitosť, ktorú mám dosť problém stráviť a to mám v jedálničku veľa vlákniny. Ale späť ku SYK – tí aj skrz pevnú rytmickú sekciu a pozoruhodné množstvo zvratov pôsobia veľmi uvoľnene, miestami nahrávka dokonca dostáva  príchuť spontánnej improvizácie. Priznám sa, že sprvu ma kapela moc neohromila, ale čím viac sa do „I-Optikon“ ponáram, tým viac zisťujem, že onen kontrast medzi šialeným prejavom Dalily a kruto metalovou brutalitou inštrumentálneho tria je nielen ohromujúci – on je totiž originálny a nebezpečne návykový. Má totiž silnú schopnosť uhranúť a zhypnotizovať ako kobra pred útokom (teda pokiaľ náhodou nestretne predtým dundeeho :D). O to viac vyniknú kľudnejšie momenty ako napr. v „Mud“, kde sa uvoľnené bubenícke kreácie blížia takmer k free-jazzu. Hudba štvorice teda vyložene zabíja a to isté sa dá povedať aj o produkcií. Adekvátne špinavá, avšak zachováva si priestor, ľudský element a dynamiku. Aj keď som ešte nemal možnosť vidieť SYK naživo (keďže som vlastnou nevedomosťou 25.04.2018 presral koncert v Brne), dovolím si tvrdiť, že sa to blíži ku koncertnému prevedeniu. Nie je tu nič čo by sa nedalo zo štúdiovej podoby previezť na pódium. SYK totiž stavajú hlavne na uveriteľnosti a tak to má byť. Nie je tu núdza ani o účelne prevedené vypaľovačky –  príkladom nech je ani nie 2 a pol minútový výplach „Fong“, ktorý zároveň slúži ako singel. Skladba však nie celkom reprezentuje všetky nálady, ktoré SYK pokrývajú na celom albume. Tieto nálady zato úspešne reprezentujú melancholicky depresívne muka v „Fleshworms“ a „Sinomi“, kde Dalilin rev, štylizovaný do podoby zúfale hysterického kriku len podčiarkuje atmosféru totálnej beznádeje. Spominanú Bjork...

Čítaj ďalej