HELMET – Dead To The World – earMusic 2016

Od prvej zastávky HELMET v našich končinách (6. augusta v Randali) nás delia už len dva týždne a pokiaľ to bude taký náklad, aký som od nich zažil rok a pol dozadu vo Viedni, budeme sa mať na čo tešiť. K tejto príležitosti si môžeme pripomenúť dva roky starý, avšak stále aktuálny album „Dead To The World“. Ten mi v dobe svojho vydania vo veľmi pozitívnom zmysle slova vyrazil dych, keďže po dlhej štúdiovej odmlke to skôr vyzeralo tak, že sa Helmet poberú do dôchodku. Predsa len partička okolo vyštudovaného jazzmana Pagea Hamiltona už dávno nebola tou kométou, ktorá zažiarila v stajni vydavateľa Interscope Records a predala viac ako 2 milióny nosičov dnes už klasického albumu „In The Meantime“.  Vplyv na heavy scénu deväťdesiatych rokov sa im však dá uprieť len ťažko. Úderné staccato riffy s presnou rytmikou a hardcore poňatý tak ako nikdy predtým pripravil živnú pôdu pre neskoršie nu-metalové ikony ako Korn či Deftones, dokonca aj takí priekopníci ako Tool či Pantera neskrývali aspoň čiastočnú inšpiráciu Helmet. „Dead To The World“…. akokoľvek svinsky to znie,  titul posledného albumu celkom presne  odzrkadľuje status Helmet v súčasnom dianí na rockovej scéne. Od reunionu prebehlo štrnásť rokov. Pageov zámerný príklon k melodike sa vtedy nestretol s veľkým pochopením, poznávacie znamenia Helmet ustúpili skôr bokom a do popredia sa v prevažnej miere dostal Pageov nie príliš výstavný, ale zato ihneď rozpoznateľný hlas. Sám sa chcel zámerne vyhnúť tomu, aby noví Helmet zneli ako tí klasickí z 90tých rokov, keďže počas šesťročnej pauzy (1998-2004) ale aj v súčasnosti sa vyliahli aspoň dva tucty kapiel priamo čerpajúcich zo soundu a odkazu jeho kapely (jednu sme tu prednedávnom aj recenzovali). Album „Size Matters“ (2004) však veľa ovácií nepozbieralo (i keď po čase som mu došiel na chuť) a ani následovníci „Monochrome“ (2006) a  „Seeing Eye Dog“ (2010) tiež nedopadli najslávnejšie. A to si myslím, že značku HELMET reprezentovali vcelku solídne.

Súčasná inkarnácia Helmet – zľava doprava: Page Hamilton, Dave Case, Dan Beeman, Kyle Stevenson

Aj keď sú dnešní Helmet viac Hamiltonovým koníčkom než chlebíčkom, nemení to nič na fakte, že „Dead To The World“ je pravdepodobne najsilnejšou nahrávkou kapely od čias „Aftertaste“(1997). Popritom však zo všetkých doterajších albumov znie paradoxne najpriamočiarejšie a najjednoduchšie. Úvod albumu neobstaráva žiadna sekavá riffovačka ako bývalo v minulosti zvykom. „Life Or Death“ je  najmä o plynulom toku gitarových akordov,  poháňanom dopredu jednoduchým beatom bicích. Nielen táto skladba, ale aj mnoho ďalších na novinke dáva spomenúť na legendárnu pecku „Unsung“ či na neskorší príklon k melodike a väčšej kreatívnej vyzretosti v podobe „Betty“. „Life Or Death“ je neskutočne pohodová vec, Helmet už dávno nezneli takto uvoľnene a bezstarostne. Pod klasicky chaotickým Paegovým sólom sa dostavuje aj na groovy gitarové riffy. Chytľavá gitarová linka sa nesie hneď ďalším nemenej skvelým kusom „I Love My Guru“. O poznanie tvrdšia skladba oproti otvaráku, stojaca na vydarenom speve (v rámci Pageových možností) a starej dobrej Helmetovskej rytmike, ktorá  je na novinke síce trochu menej markantná, čo však vôbec nevadí. „Bad News“ je asi najmelodickejšia vec, ktorá aj cez mierne negativistický refrén o tom, ako už dobré správy nechodia, pôsobí prekvapivo optimisticky. „Red Scare“ je klasický Helmet so všetkým čo k tomu patrí, masívny riff v slohe dá spomenúť na  hitovku „Smart“ z reunionovej placky „Size Matters“, ale aj na klasiky ako „I Know“ či „Tic“. Vydarený refrén, uletené Paegovo sólo, skrátka všetko na svojom mieste. Titulná vec „Dead To The World“ patrí medzi vrcholy nahrávky. Perfektne zaranžovaná skladba, kde  v pozadí zaúradujú dokonca aj sláčikové nástroje. „Green Shirt“ je asi najväčší úlet na albume, táto prerábka od Elvisa Costella je v podstate pohodový „coffee break“ pred nadchádzajúcou druhou polovicou rockovej nálože. „Expect The World“ je opäť o plynule sa vlečúcich akordoch, kontrastoch medzi melancholickou slohou a rockovým refrénom, kde je do popredia vytiahnutý najmä vokál. V minulosti pôsobil Pageov hlas v hudbe Helmet skôr ako sprievodný nástroj. Avšak minimálne od „Size Matters“ si trúfa na čoraz väčšie spevácke výpady a neváha sa pustiť do spomínaných harmónií či potiahnuť tú ktorú skladbu len pomocou hlasu. Od väčšiny speváckych špičiek má síce ďaleko, ale na druhu stranu to má aj taký Neil Young a kam to až dotiahol. „Die Alone“ je vintage Helmet ako vyšitý, viac hardcoreový než rockový. To isté platí aj o „Drunk In The Afternoon“. Celým albumom sa umne nesie balans medzi rockovou pohodou a taživým gitarovým riffingom. Preto ani dve vyššie vymenované položky svojím návratom ku koreňom nepôsobia do počtu, ale skôr prispievajú k väčšej rôznorodosti materiálu. „Look Alive“ je uplna paráda, taký Helmetovský kvázi slaďák so solídne odvedenou vokálnou stránkou. Album prekvapivo uzatvára spomalená a melancholickejšia verzia úvodnej veci „Life Or Death (Slow)“, plynule nadväzujúca na „Look Alive“. Fantastický koniec výborného albumu.

„Dead To The World“  dáva na známosť, že aj keď okolitý svet na Helmet tak trochu zabudol, tak oni sami sa cítia byť nažive viac než kedykoľvek za posledných dvadsať rokov a Page Hamilton do starého železa ani náhodou nepatrí.

Vidíme sa o dva týždne v Randali.

Hodnotenie 8,5/10

 

(Pozn: recenzia prevziatá a upravená z blog sme)