Tak o existencií tejto jazz-metalovej šialenosti som sa dozvedel pred nedávnom a môžem len povedať, že ma to dosť štve, keďže páni z LYE BY MISTAKE už nejaký ten piatok nie sú aktívni. Vidieť ich naživo totiž mohol byť jedinečný zážitok. Ich debut z roku 2006 – Arrangements for Fulminating Vective – je totiž ako dva tucty znenazdajky vypálených faciek smerom k vašej tvári, po ktorých sa nestíhate spamätať čo sa to vlastne stalo, nedajbože pozbierať si myšlienky. Presne ako v scéne z Terence Hill / Bud Spencerovskej klasiky Malý Unavený Joe – „ukážem ti to ešte raz, na prvý krát sa to hneď nepochopí“ – rovnaký postup môžeme aplikovať na debut chicagských extrémnych jazzmanov LYE BY MISTAKE. Po tejto dávke šialenosti som sa najprv cítil ako zrazený vlakom – áno počul som tieto ingrediencie už predtým, či už to boli The Dillinger Escape Plan, Sikth, Pattonoví Fantomas či Mr. Bungle alebo Miles Davis – ale nikdy nie v takejto intenzite, v takto nekompromisnom a uletenom podaní, kde je šialenosť priamo úmerná virtuozite. Lye By Mistake klasické jazzové úlety prekladajú mathcorovým besnením, aké podľa mňa nemá konkurenciu a v takej Ostrich Feathers And Apple Pie sa mihnú aj country úlety či „halucinácie z ďalekej Ázie“ (malý príspevok do klubu rýmovačov).
To čo do poslucháča šijú napríklad Dillingeri behom jednej skladby sú Lye By Mistake v rámci vysoko organizovaného bordelu schopní do Vás napumpovať miestami behom pol minúty. Pri tom všetkom im však nechýba toľko potrebný nadhľad a zmysel pre recesiu. Ono počúvať tvorbu LBM je totiž vo svojej podstate neskutočne zábavné. Napríklad taká 900 Seconds In Search Of Jerry z počiatočného mathcoreového nájebu prejde lusknutím prstov do latinsko amerického rytmu, kde nechýbajú dychové nástroje, nasleduje jazzový gitarový výbeh a ďalší náklad rytmicky krkolomných šialeností. Magorina, ktorá trvá niečo málo cez tri minúty pôsobí vďaka počtu nôt a taktov vystrelených do éteru minimálne dvakrát dlhším dojmom. Napríklad v psychopatickom maratóne „If We Were Intense, This Song Would Be A Boyscout“ (no a skúste sa nešupovať na takom názve) sa mieša HC s naoko, teda skôr „naucho“ zmätočnými gitarovými postupmi, ktoré skôr pripomínajú spanikárené bzučanie otravného hmyzu uväzneného medzi oknom a závesom. Všetko to končí akoby sa pod kapelou prepadla betónová podlaha a na nižšom poschodí hral Miles Davis. Klamlivé úskoky, zvraty kde nie sú ucelené pasáže ale len prechody k prechodom a navrchu toho všetkého mizantropický rev/škrek frontmana. Ak sa chystáte zošalieť, gratulujem, práve ste si k tomu našli soundtrack. Ok – z času na čas sa objaví niečo také nehorázne ako rovná linka do ktorej sa dá aj trepať hlavou, ako napríklad v skladbe „Aboriginal Negatives“ ale aj tá je po pár sekundách kompletne na šalát rozstrieľaná guľometnou kadenciou nôt a následne niečím, čo by som charakterizoval ako „Jethro Tull po užití bližšie nešpecifikovaného množstva metamfetamínov“.
Lye By Mistake skrátka počas svojej krátkej existencie dokázali previesť existujúci extrém do extrému ešte väčšieho. Nemyslím že by sa na toto, pri všetkej úcte k nim, chytali či už Dillinger Escape Plan alebo Iwrestledabearonce. Po debutovom albume kapelu opustil frontman Tony Saputa a druhý album „Fea Jur“ sa kapela rozhodla nahrať ako inštrumentálny. Aj bez Tonyho revu však nezostala svojej povesti nič dlžná a nahral ešte extrémnejší a kontrastnejší materiál. Krátko potom to však bohužiaľ zabalili a o aktivitách bývalých členov sa dnes nevie nič. Škoda!
Hodnotenie 9,5/10
