Kapela Plebs a ich pohľad na slovenský kolorit
jan16

Kapela Plebs a ich pohľad na slovenský kolorit

Zverejnené v jan 16, 2022

Prihláste sa všetci, kto máte hneď takto skraja roka chuť na niečo nové, málo známe, neotrelé a zároveň drsné, chytľavé a agresívne. Verím, že sa vás nájde dosť. Len čo dozneli posledné výbuchy silvestrovských delobuchov (a skončili maródky po ich „odbornom používaní“)  a taktiež prestali účinkovať nežiadúce vlastnosti alkoholu, istá kapela Plebs nečakala a šmarila medzi ešte mierne dezorientovaný ľud svoje prvé (a vzhľadom na to, že som si to aj pustil, tak verím, že nie posledné) EP 24/7. Takýmito slovami nám ho odprezentovali v mailboxe: „My sme Plebs a 2. 1. 2022 sme dali von naše prvé EP 24/7. Pôvodne sa to malo volať 15 minút praudy o Slovensku. To by bolo, ale moc praudivé a dlhé. Je tam všetko – drogy, sex, drahé autá, automaty, chlast, Bill Gates, Soros, no proste všetky nástrahy moderného Slováka.“ Z priloženého textu je určite jasné, že chalani „nevedia, čo je to sarkazmus“ (hehe). V kombinácií s úderným hc/metalom je to vcelku solídna rana na solar. Aby ste si tiež vedeli urobiť obraz, prípadne nadšene híkať, či popod fúzy nadávať, tak pripájame nejaké linky, ktoré by nemali ujsť vašim bystrým zmyslom. Kapela si zaslúži pozornosť, tak smelo do toho. https://mysmeplebs.bandcamp.com/releases?fbclid=IwAR2hvThHRouM9_ib9fIqF1384ckQo74T3zolPUGeJ72RSI6CqTxpjOnJhPg https://www.instagram.com/mysmeplebs/?fbclid=IwAR3sMc1uzY3Uz2XY_SPf0cp1OWiRUmCWjbtDUJHZc-SyBiY0Ot7lscpMUJQ https://www.facebook.com/mysmeplebs...

Čítaj ďalej
Dehydrated – After the Funeral – Bizarre Leprous Production, 2021
jan13

Dehydrated – After the Funeral – Bizarre Leprous Production, 2021

Zverejnené v jan 13, 2022

V novembri sa nám po štyroch rokoch od výborného comebackového albumu Resurrection ozvali zas a znova kultoví „Hydranti“. Nebolo to z ničoho nič, ako som niekde čítal. Kto ich sleduje, tak vie, že títo borci stále niečo kutia, skladajú a tak podobne. Takže bolo otázkou času, kedy prídu kontrakcie a nový prírastok scény bude na svete. Problém sa asi musel riešiť v otázke vydavateľstva, pretože po smrti Jura Haríňa bolo asi jasné, že Immortal Souls Productions bude už žiaľ minulosťou. Kapela tak presedlala za rieku Moravu a našla útočisko u Bizarre Leprous Production, čo ma vcelku prekvapilo, pretože tí sa sústredia väčšinou na všemožné odnože grindu a nejakého takéhoto vyložene old schoolového death metalu v ich stajni veľa nenájdete. Ale zase patria tu v okolí k tomu najlepšiemu. Okrem tohto asi nenastala v kapele žiadna zmena. A tak je na čase si položiť otázku. Nepodliezli Dehydrated tú vysoko nasadenú latku z roku 2017? Túto otázku nech si zodpovie každý sám. Ja to mám takto. Po až filmovom intre sa na mňa vyvalila kanonáda bicích titulnej After the Funeral. Pasáž zhruba niečo okolo minúty mi príde taká príliš obyčajná, ale od toho momentu ako sa ukáže pekne ohlodaný riff v celej svojej kráse, tak aj moje uši zbystrili. Taký ten závan začiatku deväťdesiatych rokov ála Massacre. K tejto modle majú Dehydrated celkovo blízko, pretože na predošlom albume si chlapi zobrali na paškál ich prastarú hitovku Dawn of Eternity a na EP And Death Shall Have No Dominion (2019) im čo to zamumlal samotný Kam Lee. Jedna vec na ktorú som si chvíľku musel zvykať, je Draganov tak trochu inak posadený vokál, ak si to porovnám s minulou nahrávkou. Príde mi, že ide viac do hĺbky a nepôsobí na mňa tak ostro ako minule. Čo ale nie je na škodu, len v tom cítim zmenu. Zvuk na celom albume mi príde mäkší, ak je to ten správny výraz. Nazvučenie gitár by som prirovnal k mačkaniu koženej sedačky. Taký ten milý zvuk, pri ktorom tým správnym ľuďom naskočí husia koža od rozkoše. Najpodarenejšie sú v tomto ohľade bicie. Moje dve prkotiny na hlave postihnuté tinnitusom sa vyškierajú od radosti. O Elevových schopnostiach netreba zbytočne diskutovať a mám dojem, že práve jeho nástroj prevzal na tomto albume takú vodcovskú funkciu. Krásne posúva a dramatizuje skladby. Presne to je prípad Scatering Ashes, najdlhšej kompozície na albume. Vyše sedemminútový opus, v ktorom sa nachádza na pomery death metalu možno až veľa. Hovorený úvod na ktorý nadväzuje až skoro doom metalová časť, ktorú zase rozrazí artiléria bicí, ktorú zase vystrieda veľmi chytľavý riff. A niekde uprostred čnie nad tým všetkým ešte heavy metalové sólo (tej melodiky...

Čítaj ďalej
Suma sumárum 2021
dec31

Suma sumárum 2021

Zverejnené v dec 31, 2021

MRTVOLKA Tak ako po minulé roky, aj tento som sa rozhodla priniesť prehľad pre mňa zaujímavých nahrávok zo slovenskej scény. Nebude to teda rebríček, skôr krátke zhodnotenie daného albumu. Pri tých albumoch, kde bola urobená recenzia uvádzam len žáner, krátky popis a môj dojem z albumu. Albumy som ešte rozdelila na tie, ku ktorým bude po Novom roku recenzia. Na nasledujúce albumy bola urobená recenzia buď z môjho pera, prípadne niektorým z redaktorov Metalexpress. Recenzované albumy All Against Nothing – Vítam ťa v tme – All Against Nothing hrajú zmiešanú formu death metalu, metalcore a melodického metalu. Po zvukovej a lyrickej stránke veľmi vydarený album. Ak máte radi tento štýl, je to jedna z nahrávok, ktoré určite potešia vaše uši. ČAD – Medvede – štandardne kvalitatívne nevybočujúci ďalší radový album ČAD, kde si každý nájde minimálne jednu obľúbenú skladbu, ktorá mu utkvie v pamäti ako železný klinec. Merged in Abyss – The new era – Na recenzovanie tejto nahrávky som sa žiaľ neodhodlala, ale urobil tak namiesto mňa redaktor Nihil. Vypožičiam si teda jeho slová – Merged in Abyss nechýba inšpirácia a chuť nahrávať, The New Era je pestrá zmes rôznych black metalových smerov, na svoje si prídu black metalový tradicionalisti, ale vďaka spomínanej pestrosti materiálu aj priaznivci iných žánrov. Zaujmú najmä jednotlivé skladby, ako celku albumu trochu chýba ucelenejšie vyznenie, ktoré by poslucháča pohltilo a pustilo až na konci. V každom prípade veľký potenciál do budúcnosti. Patriarcha – Singularita – Tento rok sa so svojim debutom prihlásila aj skupina Patriarcha u Gothoom Production. Nedajte sa zmýliť ich názvom, ktorý nabáda, že azda ide o pagan black metal a pod. Ich novinka je naopak pestrou zmesou death metalu, s občasnými prímesami black metalu a progresívneho metalu. Za zaujímavosť stojí, že všetky texty sú po slovensky, hoci tomu názvy skladieb nenasvedčujú. Performed – Moronia – Jedna z posledných nahrávok, ktorá vyšla tento rok pod SMA. Ide o thrash metal s rôznymi melodickými vsuvkami a množstvom nápadov. Ak máte radi skôr melodickú odnož thrash v thrash metale, určite si prídete na svoje. Album, ktorý aj napriek svojej dĺžke určite nenudí, práve vďaka dobrej kompozícii skladieb a mnohým nápadom, s ktorými sa kapela popasovala naozaj dobre. Killchain – Roteness – Po dlhšom čase sa s novinkou prihlásili aj Košičania Killchain. Na novom albume dominujú dlhšie skladby, často so zložitou výstavbou, gitarovými sólami a Gabiho dravým vokálnym prejavom. Cítiť trochu odklon od hopsavého grind-core, nakoniec Killchain vždy inklinovali skôr k jeho kombinácii s death metalom. Väčšina skladieb nie je priamočiara, skôr na mňa pôsobí nezapamätateľným dojmom. Celkovo je však album ucelený a kvality všetkých hudobníkov a nahrávky ako takej sú nepopierateľné. Old Tomb – Heir to the cosmic throne – Pre mňa osobne jeden z najlepších objavov tohto roku. Ide o EP, štýlovo o doom metal v staršom špinavšom šate. Už samotný názov kapely...

Čítaj ďalej
Retro – Venom – Welcome to Hell – Neat Records, 1981
dec20

Retro – Venom – Welcome to Hell – Neat Records, 1981

Zverejnené v dec 20, 2021

Prešiel nejaký čas a my sa zas a znova ocitáme na narodeninovej oslave. Dnes si rovných štyridsať sviečok na torte sfúkne sírou zapáchajúci kúsok menom Welcome to Hell od Satanových hovorcov z Newcastle – Venom. Rok 1981 bol čo sa týka tvrdej hudby na ostrovoch zaujímavý. Killers od Iron Maiden si začal podmaňovať davy, Judas Priest udreli rok predtým klinček po hlavičke albumom British Steel a aktuálne mali vonku Point of Entry. A tak by som mohol pokračovať ďalej. Smerom na sever, v meste Newcastle (našinec by povedal v Nových Zámkoch, hehe), sa rodilo niečo divokejšie, agresívnejšie a špinavejšie. Pod určitým vplyvom Motorhead a Luciferovej aury, sa dala dokopy banda Venom. Nechcem rozoberať úplné začiatky, ale proste za klasickú a tú pravú zostavu je stále považovaná tá, kde sa nástrojov chopili Conrad „Cronos“ Lant (spev, basa), Jeffrey „Mantas“ Dunn (gitara) a Anthony „Abaddon“ Bray (bicie). Táto trojica, ktorú viedol pentagram tak ako troch kráľov hviezda za Ježišom, sa proste rozhodla vykmásať rock n roll poriadne za uši, zmlátiť ho, dokopať a z tej hmoty, čo z neho zostala, vytvoriť monument k obrazu svojmu. A presne toto sa im podarilo už na debute Welcome to Hell, ktorý 1. decembra oslávil štyridsať rokov. Možno, ak sa povie Venom, tak skôr mnohým vyskočí v hlave druhý album Black Metal, ktorý je signifikantný pre kapelu a aj pre celý neskorší žáner, ktorý Venom pomohli vytvoriť. Ale „Uvítanie do pekla“ bolo tým stavebným kameňom, na ktorý sa postupne postavila celá tá katedrála plná obrátených krížov, výjavov z pekla a rúhania sa. A kapela si rozhodne nebrala servítku pred ústa. Celý album sa hemží odkazmi na satanizmus, drogy, sexuálne úchylky, vraždy, čarodejníctvo… Proste vyberaná spoločnosť. Možno v dnešnej dobe, keď sa cítime tak, že už bolo povedané všetko a nič nás už akosi nevie šokovať, nás takto tematicky vyvedený album necháva v letargií. Skúste sa ale preniesť duchom na začiatok osemdesiatych rokov, do doby keď extrémna scéna ešte defacto neexistovala a asi by vám niekto musel zatlačiť sánku nahor, pretože by vám od údivu okupovala spodné podlažia. Venom proste okolo seba vytvorili hneď od prvých dní auru kultu a niečoho, čo je nebezpečné, neradno sa s tým zahrávať a nie je to určené úplne pre každého. Možno to znie trochu elitársky, ale je to tak. Tak podobne to mal asi Monte Conner z Roadrunner Records: „Spomínam si ako ma Venom vydesili k smrti keď som ich počul po prvýkrát. Desil som sa kupovať ich albumy, ako keby som sa bál, že robím niečo zlé. Všetci čo ma poznali ako človeka, čo s týmito kapelami pracuje, by sa pri predstave, že sa bojím Venom, asi pošťali...

Čítaj ďalej
Zima ako obrázok
dec07

Zima ako obrázok

Zverejnené v dec 7, 2021

Väčšina z nás sa posledné dni prebúdza do zasnežených a mrznúcich rán. Má to taký ten nádych romantiky, ktorý vie pohladiť po duši a tak vo vás niečo potom tak príjemne šimrá. Ale to všetko iba za predpokladu, že nemusíte niekam cestovať po nezjazdných cestách, trčať v kolónach, zatínať zuby od nervov, čakať na meškajúce spoje, alebo pokiaľ nepracujete ako sám cestár a zrazu od roboty neviete čo skôr. Ja tu samozrejme nebudem robiť nejaký dopravný servis, či sa hrať na nejakého Iľka z Aliexpressu (z MetalExpressu možno, ha). Zo zimy sála okrem tej romantickej časti aj dávka krutosti a nemilosrdnosti, kde stačí nejaký jeden zlý krok a už to môže skončiť neslávne. Možno práve táto odvrátená stránka a objatie chladu bolo to, čo mnoho metalových kapiel práve na takto štylizovanom vizuáli priťahovalo. A že ich je… Ja som zase niečo povyberal a na vás už je, či si niečo vyberiete z tohto zoznamu, pustíte si to, uvaríte čaj a z tepla príbytku budete sledovať ako za oknom pribúdajú centimetre. Immortal – At the Heart of Winter (1999) Kde inde by som mohol začať ako pri nórskych pandách pobehujúcich po vymyslenej a bájami opradenej, večne zamrznutej krajine. Nechám bokom tie ich žabo-myšie vojny, ktoré si medzi sebou vedú členovia posledné roky a prenesiem sa do roku 1999, keď vyšiel album At the Heart of Winter. Pri Immortal by som vlastne mohol vybrať skoro každý ich album, pretože všade sa to hemží zimou. Ja som vsadil na tento asi ich najmelodickejší album, ktorý bol v znamení zmien. Zmenami prešiel samotný vzhľad albumu. Nové logo a prvý krát obal na ktorom nebola vyobrazená samotná kapela. A aj zvuk, pretože kapela si plácla s istým pánom Tägtgrenom a zavreli sa v jeho štúdiu Abyss. Práve odtiaľto vyšiel album, kde sa pôvodne surový black metal mieša s thrashovými riffmi a ako dochucovadlo poslúžila štipka heavy metalu. https://www.youtube.com/watch?v=9d4DEUBhkNI     Winter – Into Darkness (1990) Tu nečakajte milé melódie a krik detí pri sánkovačke. Tu sa budeme plížiť dlhou ubíjajúcou zimnou depresiou niekde v opustenej miestnosti v baráku určenom k demolícií. Ale opomenúť kapelu, ktorá sa volá zima, to proste nemôžem (apropo, pri hľadaní mena sa kapela inšpirovala skladbou a rovnomenným EP od Amebix, ktoré má na obale obraz od českého maliara Františka Kupky a keby sa vám zdal ten obraz povedomý tak vedzte, že slúžil tiež aj ako inšpirácia pre Draculov hrad z Coppolovej verzie z roku 1992). Táto sedmička skladieb (z toho dve inštrumentálky) vám určite na predvianočnej pohode nepridá a keby si tento album nebodaj pustíte pri pečení medovníkov, tak neručím za výsledok. https://www.youtube.com/watch?v=qFIc2_i-f5s     Obituary – Frozen in Time...

Čítaj ďalej