Recenzia – Svor – Sleepwalking Through Life – Jablká ďaleko od stromu/Suicide Fix Records – 2022
Niektoré subžánre sú natoľko špecifické, že aj keď obsahujú v názve slovo metal, tak sa s hlavným metalovým prúdom príliš nekryjú. Príkladom takejto hudby je aj depressive suicidal black metal (známa skratka DSBM). Mnohí o jeho existencii ani nevedia, mnohí ho ignorujú ako nudnú neinšpiratívnu vývojovú vetvu čierneho kovu, ale mnohí ho takmer nekriticky zbožňujú. Osobne nepatrím ani do jednej z týchto skupín, DSBM špeciálne nesledujem, ale občas prídu chvíle, keď takáto hudba dobre padne. V poslednej dobe ma zaujalo, že aj na slovenskej scéne sa objavili projekty a mená, napr. dnes recenzovaný Svor, prípadne Theatre of Human Woe, Suicidal Solitude alebo label Suicide Fix Records. Svor je dielom jedného človeka, ktorý vystupuje pod menom EF. Na konte má zatiaľ dve EP, dve splitká, album Suicide is Contagious z roku 2020 a minulý rok vyšiel druhý album Sleepwalking Through Life. Na albume hosťujú Pilegrim (vokál, synth) a ελέφαντας (vokál, gitara). Ak si myslíte, že správny DSBM album má byť poriadne lo-fi a hlavný dôraz sa nekladie na kvalitu prevedenia, ale na pocity a atmosféru, tak ste na dobrej adrese. Sleepwalking Through Life nie je jednoduché a príjemné počúvanie. Špinavý nevyrovnaný zvuk zo skúšobne, hodne dlhé a jednotvárne kompozície, šedá paleta a všadeprítomná depresia. Ak to považujete za negatíva, tak tento album radšej nepočúvajte. Kto sa však do DSBM rád ponorí, tak ten vie, že presne takto to má znieť. Svor ukáže na albume viacero tvárí. Depresívne hypnotickú stránku počuť napr. v prvej skladbe Mizéria každodenná. Rozostrená gitara s brutálnym nánosom skreslenia a šumu, zmučený škrek dopĺňajú výkriky a hovorené slovo, pomalé bicie na pár sekúnd doplní blast, atmosféru zahusťujú klávesy. Celé to trvá 10 minút a to je len začiatok. Prísny DSBM, ale v celej dĺžke albumu by to bolo asi neúnosné. Našťastie je Sleepwalking Through Life v možnostiach žánru variabilná nahrávka. V ďalších skladbách sa dočkáte rýchlych tremollo riffov, (black)gaze melódií aj ambientných pasáží. Vokál sa vie v niektorých momentoch poriadne vyblázniť (Úmyselná intoxikácia alebo Ublížim ti), v poslednej veci Slabá chvíľa už kvíli ako u coloradských Akhlys. Silnou stránkou je pocit vnútorného napätia, ktorý sa vinie v pozadí celého albumu, ako aj schopnosť hudobného zhmotnenia určitého (pochopiteľne najmä negatívneho) pocitu. Napríklad skladba Nekonečná depresívna zima znie presne tak, ako by ste podľa názvu čakali – skoro bez spevu, pomalé takmer nebadané zmeny, spomalený tribal rytmus odpočítava čas, šeď, chlad a jar v nedohľadne. Nie všetko mi sedí. Niektoré prechody sú príliš násilné, občas sa objaví (pravdepodobne) nezamýšľaná disharmónia, hovorené slovo by som v niektorých prípadoch vynechal. Drobné vyrušenia však neničia celkový dojem a atmosféru. Album drží ako celok pokope, sivý monolit vás prevalcuje a negatívne depresívne stavy...
Report – Juodvarnis, Solipsism, Crypts Of Despair, Sisyphean – Kabinet múz, Brno (5. 5. 2023)
Máme tady květen – lásky čas, a zároveň dobu, kdy většina mých vrstevníků místo honby za kulturou sedí doma na oltáři knih a učebnic, snažíc si zachránit krk před nebezpečně blížící se maturitou. Já samozřejmě nejsem výjimkou. Komu by to už trošku nelezlo na mozek? Už jsem si podvědomě přála opět zavítat do koncertního hlukového obležení. Tu se však jako na zavolanou opět zjevil můj kolega Ondra jako inkarnace Saturnina a hodil mě do vskutku nečekané situace. Šlo o minuty. Buďto se do půlhodiny sbalím a vyprdelím se na vlak směr Brno, nebo zkejsnu doma nad nervovou soustavou. Ondrovo vábení na Crypts Of Despair i zbylá sestava kapel této skromné akce byla ovšem lákadlem dostatečným a již za čtvrt hodiny jsem uháněla na nádraží. Jo, to byl kvalitní lastminute. České dráhy tentokrát neprotestovaly vůči mým koncertním záměrům a na nádraží vlak dojel docela včas. Člověk by čekal, že nejděsivější kreatury uvidí na Black metalovém koncertě, ale osádce hlavního brněnského nádraží se to opravdu rovnat nemůže. Naštěstí se kolega do chvíle zjevil, tudíž jsem unikla nedobrovolnému dárcovství orgánů, a vydali jsme se směrem ke Kabinetu múz, hudebnímu klubu, kde se to undergroundovými akcemi jen hemží. Zde jsem byla poprvé a musím říct, že klub je vskutku pěkný, s těmi rostlinami a hromadami vinylů v úvodní místnosti působí správně alternativně, až krapet hipstersky, avšak v dobrém smyslu. Lidstva tu příliš nebylo, tentokrát jsme neshledali nikoho známého, ale na to, že šlo o akci „bez velkých jmen,“ byl klub zaplněn tak akorát. Za zajímavost večera můžeme považovat domovinu vystupujících kapel – všechny krom slovenských Solipsism přijely z Litvy, což mi připadá jako skvělá příležitost, jak prezentovat kvalitní kapely země, o které se jinak příliš nemluví. A že se jim to povedlo. Jako první přišli na scénu Sisyphean. Tito jezdci apokalypsy to táhnou od roku 2014 a prezentují se Black metalem modernějšího střihu. Ne, že by jejich tvorba zněla šíleně jako například výplody francouzských Blut Aus Nord, ale rozhodně mají blíže k novátorštějším kapelám alá Panzerfaust, Mgla či Svartidaudi. Vystoupení mělo správně okultní atmosféru, jednak díky vizáži samotných muzikantů, ale působivě vyhlíželo i podium s jakýmsi minioltářem uprostřed (z praktických účelů – byl na něm položen mixážní pult), kulisami připravenými pro ostatní kapely a světly, která občas připomínala svit svící. Vystoupení bylo příjemnou katarzí. Nejvíce se mi asi líbil zpěvák, který svými obvazy okolo rukou i neustálým házením očí v sloup působil posedle a mrtvolně, jeho vokální výkon byl pestrý a když semtam přešel do jakýchsi žabích kvákajících poloh připomínajících Inquisition či Attilu za Mayhem, tetelila jsem se blahem. A jakmile se do popředí dostala baskytara svým zlovolným duněním, vskutku jsem měla dojem, že se na nás...
Rozhovor – Ravenarium – „Hypertowers je slovná hračka, vo voľnom preklade to znamená hyperveže, ktoré v prenesenom význame na albume stvárňujú stromy“.
Ravenarium je kapela z Bratislavy, ktorá bola založená už v roku 1997. Ich prvé nahrávky vznikali v rokoch 1999 a 2000 (split a demo) a v roku 2002 vydali svoj prvý album s názvom „Sounds for a dying age“. Okolo roku 2003 však náhle ukončili koncertné aj ďalšie skladateľské snahy. Pôvodne sa formovali ako black death metal a tak si ich pamätníci aj zvyknú pamätať. Aké však bolo prekvapenie, keď sa kapela na konci roku 2015/2016 zrazu vrátila na pódia. V tomto čase väčšinou prezentovali svoju staršiu tvorbu, ktorá je mnohým dobre známa, no zároveň pustili von aj niekoľko nových skladieb, ktoré predznamenávali ich budúce smerovanie, ktoré sa uberá viac progresívnym smerom až občasným jazzovým prvkom. Po istom čase sa však kapela opäť odmlčala, no tentokrát to bolo spôsobené čiastočne aj pandémiou. Na začiatku roku 2023, ako je to už u Ravenarium zvykom sa náhle objavuje a to rovno s novým albumom Hypertowers, ktorý pokrstila vo februári na domovskej pôde v Bratislave. Už prvý comeback vo mne vyvolal radosť a tak som s nimi v tom čase urobila aj krátky rozhovor. Tentokrát som sa však rozhodla urobiť o niečo dlhší rozhovor, ktorý predstaví nielen nový album, ale aj nejaké krátke ohliadnutie sa za poslednými rokmi. Na moje otázky odpovedal Feďa za čo mu týmto ďakujem. Ako prvé vám chcem pogratulovať k novému albumu a zložiť poklonu, že ide naozaj o zaujímavé dielo na našej scéne. Poďme najprv k samotnej zostave, ktorú momentálne tvorí Ravenarium. Z pôvodných členov zostali pokiaľ sa nemýlim len dvaja a aj súčasná zostava je iná, ako bola v rokoch po vašom comebacku. Kedy a ako sa zostava vykryštalizovala na terajšiu? Dostali sa na nový album niektoré skladby, na ktorých participovala aj staršia zostava? Ďakujeme veľmi pekne. Z našej strany bolo prioritou urobiť zaujímavý a pestrý materiál, ktorý by zarezonoval, a na slovenskej metalovej scéne pomyselnú kvalitatívnu laťku trochu pozdvihol. Po comebacku v roku 2016 sa nám zostava ešte trochu prerotovala, nakoľko basák Milan Šagát sa chcel naplno venovať rodinným záležitostiam a Peťo Nagy sa pustil naplno do svojej vlastnej kapely Vortex Unit, takže kapelu opustili a na ich miesta sa prakticky okamžite usadili, basák Martin Vacula z kapely LATE a navrátilec z pôvodnej zostavy Luboš Šmidák. Album s nami ale ešte Peťo Nagy nahrával, aj gitary a on sa aj postaral o celé nahrávanie kapely po technickej stránke, o zvukovú produkciu aj postprodukciu a aj o samotný mix albumu a tak sme radi, že sa ešte takto mohol do histórie kapely zapísať plnohodnotným spôsobom. Pre tých čo ešte album nepočuli treba povedať, že ide veľmi pestré dielo. Povedz však trochu bližšie, čo môžu ľudia očakávať hudobne od vášho albumu? Na čo by sa mal potencionálny poslucháč zamerať? Po symfonickom intre sa skrze 11 skladieb preletáva všestranná metalová hudba. Strednotempové groove skákanice striedané s thrashovými paľbami, harmonické, akordické, atmosferické blackové pasáže aj výtlakové death metalové paľby...
Mordum – In Peccato Mortali – Independent, 2022
Vo februári ma trošku zahanbilo, že sa mi až v letopočte s číslom 2023 podarilo vidieť naživo kapelu Mordum (ako povedali tí pracovníci prístavu vo filme Krotitelia duchov 2, keď konečne zakotvil Titanic v New Yorku – neskoro, ale predsa). A pretože je čas pre mňa v poslednom období akosi relatívny, tak sa k písaniu recenzie dostávam až teraz. Ale zase album In Peccato Mortali navštevuje môj prehrávač pravidelne ako žiak hry na klavír, takže sa mi pekne rozležal v hlave. Aktuálny album je v podstate iba druhou radovkou (samozrejme by sa mali prirátať nahrávky Systems a Destroy Future, eventuálne prastaré demá Psychic Dissection a Spiritual Necropsy) a od predchádzajúceho And What Is the Truth? (2017) sa zostava premiešala ako balíček kariet. Kapelu opustili Marek Beluško a Gabi Antal (čo sa už ale udialo nejaký ten piatok dozadu), no a priaznivé vetry doviali k Mordum za bicie známe príklepové kladivo – Roba Kuzmu (Infer, Machina Baphometa, ex-Nomenmortis…). Tým pádom je aktuálna zostava Mordum totožná so znovu oživenými pekelníkmi Contempt, čiže Roman Köröši, Ľubo Lokša a spomínaný Robo Kuzma. Aby tu táto historická sonda nezabrala viac miesta ako je treba, tak si o tom čo to môžete prečítať v článkoch od Mrtvolky, konkrétne v recenzií na And What Ist the Truth? ( https://metalexpress.sk/2017/06/mordum-and-what-is-the-truth-support-underground-2017/ ) a v nie tak dávnom rozhovore (https://metalexpress.sk/2023/01/rozhovor-mordum-uz-davnejsie-som-uvazoval-spravit-song-v-slovencine-ako-by-to-asi-vyznelo-lebo-slovencina-a-death-metal-neviem-ci-velmi-idu-k-sebe-ale-preco-nie-skusili-sme/ ). Prejdime už ale k albumu In Peccato Mortali v celej jeho kráse. Úvod skladby Avaritia otvára peklom napáchnuté intro, kde praská drevo v ohni, niekto niečo šeptá a v diaľke počuť chorály (ak bývate na vidieku, tak to môže jemne pripomínať letnú grilovačku, ktorá sa pretiahla do ranných hodín, vy sedíte pri vyhasínajúcom ohni, váš na mol spitý kamarát sa vám snaží niečo „extrémne dôležité“ zdeliť a začína k vám doliehať uši trhajúci spev zo svätostánku… proste idylka). Nejde ani tak o totálny „vyhladzovák“ na úvod, ako to býva zvykom, ale Avaritia má viaceré polohy, kde sa hrá s atmosférou (samozrejme aj na nejakú tú sypačku sa tam nájde miesto). Mojim ušiam lahodia najmä gitary, ktoré majú taký ten šťavnatý zvuk driapania kože (neviem ako to inak opísať) z ktorého ide ochlpenie v momente do stavu erekcie. Hneď nasledujúca Superbia nás necháva hodených v epicentre vyháňania démonov, pretože intro pochádza z filmu The Exorcism of Emily Rose, kde posadnutá hlavná hrdinka predstavuje mená svojich neželaných návštevníkov (je to film inšpirovaný skutočným príbehom, tak ak by ste mali chuť vŕtať sa viac v téme, tak odporúčam aj film Rekviem (2006) a knihu Exorcismus Anneliese Michelové od Felicitas Goodmanovej). Vrcholom skladby sú také ťažké mučivé úseky, ktoré sú niečo ako nervová sústava a vďaka nim sa samotný track hýbe a naberá...
KONCERT – ROZPOR**LUTRA**HEAD2DOWN**CRUA**KOCKA CUKRU
Ešte pred štartom letnej festivalovej sezóny sa chystá v Šuranoch žánrovo pestrý koncert s titulom NA CESTE DOMOV. Tento poetický názov môže niekomu pripomenúť jeden z albumov Deža Ursínyho, ale nečakajte žiadny tribute koncert tomuto muzikantovi. Tu pôjde o čisto UG akciu pre fanúšikov punku, crustu, stoneru či nu-metalu a práve rozmanitosť tohto koncertu sľubuje, že každý fanúšik si príde na svoje. Hlavným ťahúňom večera bude legendárna punková kapela ROZPOR, ktorá na slovenskej scéne pôsobí už niečo cez dvadsať rokov. Chalani z Bratislavy po dlhšej albumovej prestávke minulý rok potešili fanúšikov novou doskou „Hrubá sila“. Môžete sa tešiť na oi punkové peklo a so zaťatými päsťami nad hlavou spievať do rytmu skladieb plných vzbury, ale aj nadhľadu. Podobne ako Rozpor príde z hlavného mesta aj crustová stálica LUTRA, ktorá vás prevalcuje poriadnou crustovou rúbanicu v rýchlom tu-ca-ca tu-ca-ca rytme so silným melodickým základom. HEAD2DOWN je ďalším zvučným menom na súpiske tejto akcie. Kapela hrajúca alternatívny nu-metal s rôznymi vplyvmi má už čo to za sebou a za vyše 15 rokov svojej existencie má na konte nespočetne veľa koncertov a tri dlhohrajúce albumy. Na živo sa môžete tešiť na breakdownami nafullovaný set, ktorý v šurianskom kulturáku spôsobí poriadnu hopsanicu. Súpisku doplní energický punkový spolok CRUA pochádzajúci z ďalekej Brazílie! No a nemôže chýbať ani organizátorská kapela KOCKA CUKRU, ktorá ponúkne žánrovo odlišný setlist, keďže ich produkcia je skôr psychedelicko stonerového razenia, ale na živo to chlapci vedia poriadne odpáliť a zarúbať pasáže aj v rýchlom tempe. No a na záver treba podotknúť, čo je ale veľmi podstatné, že o zvuk sa v tento teplý jarný večer postará Libor s jeho Vomitor Sound. Miesto: KD Šurany – časť Kostolný sek Dátum: 27.mája 2023 Vstupné: 9 eur (len na mieste) FB event:...
Rok od predstavenia svojho debutového EP kapela SINEDEUS oznamuje blížiace sa vydanie novej nahrávky.
Nové EP SINEDEUS s názvom “No God Where I Am” obsahuje dve úplne nové skladby, ktoré pokračujú v šľapajach predošlej tvorby kapely. Je to zároveň posledné EP, ktoré kapela predstaví pred vydaním svojho plnohodnotného albumu v roku 2024. Skladby na toto EP boli napísané ešte v období, kedy zostavu SINEDEUS tvorili len gitarista a vokalista Nihil a bubeník Zeus. Počas uplynulého roka kapela do svojich radov privítala dvoch nových členov, konkrétne gitaristu Attara a basgitaristu Ariona, aby mohla svoju tvorbu predstaviť aj na pódiu. Okrem toho SINEDEUS odhalili aj svoj nový image, ktorý pozostáva z kostýmov a okultných masiek. Tento nový vizuál odráža temnú textovú stránku kapely a dodá živým vystúpeniam ďalšiu vrstvu intenzity a tajomna. Vydanie EP “No God Where I Am” je naplánované na 28. apríla 2023 na platforme Bandcamp a všetkých známych streamovacích platformách. Tracklist: 1. Omnipresence (08:51) 2. Homo Homini Lupus (04:13) Zostava SINEDEUS: Nihil – vokály, gitara Attar – gitara Arion – basa Zeus – bicie Oficiálne stránky SINEDEUS: https://www.facebook.com/sinedeus https://www.instagram.com/sinedeusblackmetal https://sinedeus.bandcamp.com/ https://www.youtube.com/channel/UCNWmL1Mjrz2mvybjU5wsftw Tlačová správa...
