Recenzia – Doomas – R’LYEH – Gothoom Productions – 2023
nov09

Recenzia – Doomas – R’LYEH – Gothoom Productions – 2023

Zverejnené v nov 9, 2023

Ak by som mal urobiť zoznam najaktívnejších ľudí v slovenskom metalovom undergrounde, určite by tam nechýbalo meno Peter “Doomas” Beťko. Stojí hlavne za Gothoom festivalom a vydavateľstvom Gothoom Productions, možno trochu v pozadí sú pre niektorých jeho hudobné aktivity, konkrétne doom/death metalová kapela Doomas. Napriek takmer dvadsaťročnej existencii je album R’LYEH len tretím radovým albumom. V roku 2008 vyšiel debut Seven Sins, potom LaMuerte v 2015 a EP Portal v 2019. Aj z toho je jasné, že kapela nie je prioritou a tvorí sa vtedy, keď je čas a chuť. Výhodou je, že nehrozí nadprodukcia a skladby sa k poslucháčovi dostanú pekne vyzreté. Názov novinky jasne hovorí, akej téme sa budeme venovať, kde sa berie inšpirácia, ale aj o tom, aká asi bude atmosféra nahrávky. Album R’LYEH, to je 8 skladieb, z ktorých dve už môžete poznať z EP Portal, a viac ako 50 minút ťažkého temného doom a death metalu. Doom metal nie je na Slovensku často hraný štýl, a ak ho už aj niekto hrá, je to skôr vo forme stoner doomu (Fat, Bongsilisk alebo Old Tomb), prípadne je preferovaná experimentálnejšia cesta (napr. Therapist alebo 0N0). Doomas pristupujú k žánru pomerne klasicky, ale neboja sa primiešať aj ďalšie ingrediencie, a vďaka tomu si vytvárajú charakteristickú tvár. Prvé štyri skladby sú pestrejšie a často aj rýchlejšie, s výrazným dotykom death a trochou black metalu. Tiež je výrazná orchestrálna zložka, resp. atmosférický klávesový podkres. Do tejto prvej polovice nahrávky spadajú aj dve skladby z predchádzajúceho EP, konkrétne Abyss a Portal, ktoré sú však v novej verzii. Členité, tempovo a náladovo premenlivé skladby majú na pomery žánru hitový potenciál a dramatický efekt sa podaril na výbornú. Druhá polovica, teda ďalšie štyri skladby, sa podstatne viac držia doom metalu a na prvé počutie pôsobia trochu chudobnejšie a nevýrazne. Je to však spôsobené hlavne kontrastom s prvou polovicou, pozornejšie počúvanie odhalí mnoho zaujímavých motívov. Aj keď piata Hounds of Tindalos ma nezaujala ani po mnohých opakovaniach. Naopak, posledná Consumed By The Ocean: Father! vďaka jemnej melanchólii a odlišnej nálade jednoznačne funguje a predstavuje výborný záver. Samostatnou kapitolou je výborný vokál. Vďaka nezvyčajnému frázovaniu a brutálnej hĺbke často uveríte, že album nahrala nejaká lovecraftovská obluda. Mimozemský a neľudský dojem sa málokedy podarí evokovať hodnovernejšie ako tentoraz. Inštrumentálne je album očakávateľne na vysokej úrovni, je počuť, že muzikanti vedia, čo robia. Obal nie je úplne podľa môjho vkusu, zdá sa mi príliš priamočiary a predvídateľný. Doomas vydali výborný a zaujímavý doom metalový album, ktorý však ostáva v tradičných žánrových vodách bez experimentov. Nie je to ľahké počúvanie, aj keď pár motívov sa do uší dostane rýchlo, najmä z prvej polovice albumu. Druhú budete odhaľovať...

Čítaj ďalej
Prison of My Life – Purgatory – Hellforge, 2023
okt15

Prison of My Life – Purgatory – Hellforge, 2023

Zverejnené v okt 15, 2023

Toťka nitrianski bachari majú vonku nový album. Teda hej, ja viem, že pláva na hladine scény niekedy od marca, ale je stále aktuálny, tak čo, boha. Opäť mi tak pristál v lone, podobne ako ten minulý menom Madhouse a ja sa mu teda s pomocou Budhovou, budem snažiť trošku preniknúť pod vrstvu hrošej kože. Hneď tu skraja poviem, že obal sa mi veľmi nepáči. Je tam toho napchatého akosi priveľa, čo vytvára taký chaos farieb a tvarov. Ale ak to bol zámer, tak potom kvitujem. Ale mne ten o niečo jednoduchší a tak nejako „pinkfloydovský“ obal predchodcu sedel viac. Popojedem. Som si tak trošku nabrnkol aj ten minulý album a prečítal som si moju recenziu, aby ma to nakoplo na požadovanú vlnu. Posunuli sa niekam Prison of My Life alebo zostali stáť na mieste, len s trošku obmenenou dekoráciou? Takto. Okolo štýlového zamerania kapely sa nepohlo nič. Stále je to melodickejší death metal, ktorý sa tak nenútene okolo vás motá väčšinou v strednom tempe, aby prišiel tvrdý úder na solar v podobe rýchlejšej veci ako napríklad titulná Purgatory. ALE! Je tu cítiť o niečo väčšia vyhratosť a skladateľské, no, nenazvem to rovno umenie, ale taká väčšia nápaditosť. Tu by som vyzdvihol úvodnú skladbu Gates of Evil s pomerne chytľavým hlavným motívom a najmä šmakóznym sóličkom ku koncu. Je zaujímavé, že skladby, ktoré si zakladajú viac na atmosfére sú umiestnené skôr v prvej polovici albumu a o niečo väčšie sekanice sa krčia skoro na konci. Pod číslom šesť môžete nájsť môjho favorita (ak by to niekoho nedajboh zaujímalo…), skladbu Heresy. To, čo mi na nej najviac imponuje je to, že z nej sála určitá naliehavosť a nejakým zvláštnym spôsobom sa proste tlačí do uší. Vrátim sa ešte na chvíľku k tej mojej recenzií minulého albumu. Tak tam som spomenul, že z Prison of My Life je značne cítiť Illdisposed, Disbelief, Dark Tranquility a ja neviem ešte koho. Tentokrát by som pridal ešte jedno meno, ktoré ale že fest cítim zo skladby Ancient Spirits. Ide najmä o ten refrén, ktorý akoby len tak náhodou vypadol z pera tej imaginárnej kapely Dethklok z animáku Metalocalypse. Možno zvláštne prirovnanie, ale je to proste tam. Chcel by som povedať (resp. napísať, no…), že keď som si album Purgatory pustil prvýkrát, tak mi iba tak ledabolo prebehol hlavou. Možno to bolo tým, že som si ho pustil ako podmaz k práci, neviem, ale trvalo to niekoľko posluchov, kým sa začal odhaľovať. Taká hanblivá striptérka, no (hehe). Nie je to album na prvý posluch (preto tie reči o hrošej koži v úvode). Trvá to chvíľu, kým tie ozubené kolieska v hlave správne zapadnú jedno do druhého....

Čítaj ďalej
Recenzia – We Still Here – Drowning – 2023
okt05

Recenzia – We Still Here – Drowning – 2023

Zverejnené v okt 5, 2023

Blúdenie po bandcampe sa niekedy naozaj vyplatí. Nedávno som narazil na trojskladbové EP mne doteraz neznámej kapely We Still Here a čakalo ma veľké prekvapenie. Samozrejme pozitívne, o negatívnych hudobných prekvapeniach sa mi písať nechce. Kapela We Still Here doteraz vydala len album Unbroken (2020), ale ten je hudobne viac deathmetalovejší ako recenzované EP, ktoré je oveľa melodickejšie a metalcoreovejšie. V každom prípade sa oplatí počúvať aj starší album, pretože je to svieža a pestrá melo-deathmetalová nahrávka. Na novom EP Drowning ma v prvom rade zaujali vokály. Niekoľko death metalových polôh, niekoľko melodických, vokálne linky sa prepletajú, dopĺňajú, niekedy idú naraz rovnaký text, niekedy každý niečo iné. Je z toho pestrá zmes a refrény sú poriadne chytľavé a výrazné. Nutne treba poznamenať, že všetky sú veľmi kvalitné, žiadne falošné tóny ani trápne, prípadne presladené momenty sa nekonajú. Gitarové riffy (ale aj celkovo inštrumentálna stránka) pripomenú žánrové klenoty Whoracle a Colony švédskych majstrov In Flames. Skladby majú skvelý spád a fungujú od začiatku do konca. Určite by sa našlo mnoho motívov, ktoré by sa dali identifikovať ako nie príliš originálne, ale komu to vadí, keď sú tak výborne urobené. Drowning sa pohybuje na hranici melodického death metalu a metalcoru. Inštrumentálne silno ovplyvnený vyššie spomínanými albumami z druhej polovice 90-tych rokov, do toho pestrá zmes kvalitných vokálov, množstvo melódií a skvelých harmónií. Nahrávku som vždy otočil niekoľkokrát po sebe, tie tri skladby sú skrátka málo. Kontakt: https://westillhere.bandcamp.com https://www.facebook.com/WeStillHereBand/ Drowning by We Still...

Čítaj ďalej
Recenzia – Abyss Above – Embrace The Abyss – 2023
sep21

Recenzia – Abyss Above – Embrace The Abyss – 2023

Zverejnené v sep 21, 2023

Ak niekto svojim ušiam rád dopraje brutálny deathcore, ktorý sa na melódie ani nepozrie, ale radšej usilovne bije a reže, tak meno Abyss Above by mal poznať. Kapela existuje od roku 2015 a doposiaľ vydala tri EP: Death Of God (2016), Doombound (2019) a Inevitable End (2021). Snáď som na nič nezabudol. Tento rok pribudlo ďalšie EP s názvom Embrace The Abyss. Mne v prípade takéhoto ťažkého žánru voľba kratších nahrávok maximálne vyhovuje, tých 15 až 20 minút je vhodná porcia. Deathcore Abyss Above je naozaj brutálny – nízko ladené gitary, tučný nabasovaný zvuk, hlboký obludný chropot, polámaný rytmus, množstvo breakdownov, gitarového pískania a disharmónie. Toto všetko vytvára neuveriteľný tlak a pomalá ťažká hudba zadupáva do zeme. Brutal deathcore občas môže pôsobiť jednotvárne, ale Abyss Above to vyvažujú atmosferickými prvkami (vyššie gitarové linky / sample) a krásne apokalyptickými náladami. A snaha spestriť nahrávku je výrazne počuteľná. Napríklad štvorka Absolute obohatená o futuristické zvuky, alebo posledná Nexus s vybrnkávaním na pozadí riffov a ťažkých breakdownov ako symbol neradostného konca. V titulnej skladbe hosťuje Dan Tucker, vokalista americkej deathcore kapely Crown Magnetar, a tento kúsok je extra ťažký a pomalý. V podstate každá z piatich skladieb má niečo, čím sa odlíši od zvyšných položiek, preto EP po viacerých vypočutiach pôsobí pomerne pestro. Zvuk je taký, ako sa na žáner patrí. Kto to má takto rád, užije si. Kto nie, bude trpieť. Všetky nástroje majú jasný zvuk, všetko krásne počuť, ostrie je nabrúsené a všetko dotiahnuté na maximum. Náladu Embrace The Abyss dopĺňa obal – voda, kopce v plameňoch. Takmer ako fotka z dovolenky v Grécku toto leto – smutná realita, ale samozrejme skvelý obal. Máte radi brutálny deathcore? Tak Abyss Above a ich nové EP Embrace The Abyss je jasná voľba a povinnosť počúvať. Perfektná žánrová nahrávka – brutálna, ťažká, apokalyptická, ktorá na 17 minút rozpúta ohnivé peklo. Kontakt: https://abyssabove.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/abyssabove/ Embrace the Abyss by Abyss...

Čítaj ďalej
Recenzia – Archetype Of Destruction – I Am Nothing – 2022
sep07

Recenzia – Archetype Of Destruction – I Am Nothing – 2022

Zverejnené v sep 7, 2023

Trend medzinárodných projektov v oblasti brutal death metalu (BDM) sa nevyhýba ani Slovensku. Aby bolo jasné, nesťažujem sa, pretože mnohé albumy vytvorené internetovou spoluprácou ľuďmi z opačného konca sveta, sú skvelé, až výborné. Kam sa zaradí Archetype Of Destruction? Našťastie jednoznačne k tým lepším a zmysluplnejším, veď moderné BDM kapely/albumy sú v našich končinách stále vzácny tovar. Prvá nahrávka I Am Nothing je vo formáte EP, 5 skladieb v dĺžke približne 18 minút. To sú ideálne miery. Prvá Abandoned začína na BDM pomerne nezvyčajne – zvuky noci a vzdialenej búrky, skôr tajomné ako brutálne. Po nástupe nástrojov v prvom momente zaujme zvuk. Niekto sa s tým poriadne vyhral a so sluchátkami je to radosť počúvať. Ak sa bojíte príliš syntetického zvuku, ktorý často vyhľadávajú mnohé BDM kapely, tak sa nebojte. Na pomery žánru je pekne prirodzený a vyvážený, dokonca výrazne počuť basu, čo je doslova rarita. Po inštrumentálnej jednotke už nasledujú 4 plnohodnotné skladby. Archetype Of Destruction preferujú pestrú hudbu, s členitou štruktúrou, dokonca sa objavia aj viac-menej sólové gitarové výjazdy, prípadne uvoľnenejšie pasáže. Hudba pôsobí skôr sofistikovanejšie, nie je ani extrémne rýchla (blastov v šialených rýchlostiach sa nedočkáme) ani extrémne zverská (aj keď vplyv takých Suffocation sa nájde). Vyvážené sú moderné aj tradičné vplyvy, rozumne dávkované slamové pasáže sa striedajú s groovy BDM, vokál vystrieda niekoľko polôh – od hlbokých až po vysoké prasačie ypsilony (ako kdesi písal Martin Lukáč). Ešte pre úplnosť doplním zostavu, aby bolo jasné, kto za týmto medzinárodným projektom stojí. Kapelu Archetype Of Destruction tvorí Elek Kozmon (vokály), Kristián Jablonický (basa, gitara) a Steven Sorensen (bicie, gitara, klávesy). Mix a mastering bol robený v GLDCHN štúdiu. V tretej skladbe I Am Nothing hosťuje vokalista Nick Shrills. Osobne oceňujem, že tematicky sa nahrávka nepohybuje v nejakých stupídnych gore prasačinách, čo vidieť aj z artworku – temná jaskyňa uprostred tropickej krajiny a červené oči. Obsahom textov je príbeh s prvkami fantastiky, ktorý súvisí aj s motívom na obale (ak som teda správne pochopil). Album I Am Nothing možno nie je úplne to pravé pre milovníkov najtradičnejšieho BDM, ale kto žáner neberie príliš konzervatívne, tak si celkom užije. EP utečie ako voda, počúva sa veľmi dobre vďaka pestrosti materiálu a skvelému zvuku. V štádiu prípravy by malo byť ďalšie CD, uvidíme, v akom formáte to nakoniec bude. Som veľmi rád, že nejde len o jednorázový projekt. Kontakt: https://www.facebook.com/archetypeofdestruction/ https://archetypeofdestruction.bandcamp.com/album/i-am-nothing I Am Nothing by Archetype of...

Čítaj ďalej
Sick Sinus Syndrome – Swarming of Sickness – Obscene Productions, 2023
aug13

Sick Sinus Syndrome – Swarming of Sickness – Obscene Productions, 2023

Zverejnené v aug 13, 2023

Pred oddelením patológie zastalo auto s nápisom „Zásobovanie“. Podozrivo vyzerajúci zamestnanci začali z vychladených útrob vyberať tri vaky s lahodnou náplňou čerstvých umrlcov. Uložili ich na vozíky a po zabuchnutí ťažkých vstupných dvier ich odviezli do útrob budovy, ktorá nepatrí k tým, kde by chcel človek tráviť svoj voľný čas. Obsah trojice vakov ukrýval hudobníkov, ktorým sa na palcoch na nohách hompáľali ceduľky s nápismi Bilos, Jürgen a Hary. Inými slovami kapela zložená zo zaslúžilých (v tom najlepšom slova zmysle) hudobníkov českej extrémnej scény – Sick Sinus Syndrome. Pred dvomi rokmi prešiel mojim „recenzovaním“ ich debut Rotten to the Core, ktorý som vtedy velebil a točil som si ho doma pomerne často. Čo sa odvtedy v kapele zmenilo? Na personálnej úrovni nič, kapelu tvoria stále tí istí traja borci. Akurát sa presedlalo od vydavateľstva Bizarre Leprous k znovu oživeným Obscene Productions. Jaj, no a v medzičase stihli Sick Sinus Syndrome zbuchnúť ešte splitko s francúzskymi žánrovými parťákmi Vomi Noir. No a sme tu. V letopočte 2023. Swarming of Sickness sa nám tu „rojí“ niekedy od apríla a zhruba v tej dobe vyskočil von aj klip ku skladbe Psycho Pathology Mania. Pretože ja som celkom tvor nedočkavý, tak som niekoľko kúskov z albumu počul už o niečo skôr v relácií Hard & Heavy koncom marca, kde boli ako hostia Bilos a Jürgen. A okamžite sa mi nejaké tie ďalšie „kostnáče“ z tejto novej mŕtvoly dosť zapáčili. Hneď úvodná inštrumentálna Sick Beat Arrhytmia, idúca v tom najlepšom odkaze takej Genital Grinder (skúste hádať od akej kapely), má tak chytľavú melódiu, že si ju zvyknem len tak z dlhej chvíle pobrukovať v práci. Priamo sa prechádza do už spomínanej klipovky Psycho Pathology Mania, no a tá zase odsýpa v takom tempe, že sa behom tej minútky a niečo, ani nestihnete zorientovať. Veľmi pekne tu vyznieva striedanie vokálov Bilosa a Haryho. Náramne ma baví skladba ukrývajúca sa pod číslom 4 a to Rapid Tissue Decay, ktorá je dôkazom toho, že rýchlosť zase vždy nemusí víťaziť a nie je treba sa hnať vždy s hnilobným procesom o preteky (alebo len proste starnem, ja neviem…). Obe spomínané polohy v sebe ale spája pomerne pestrá (samozrejme na pomery toho, čo sa dá do necelých dvoch minút napchať) Feast on Decay. Úvod skladby sa nesie v takom pochodovom tempe, až príde zlom a kapela zaradí nejaký vyšší prevod a zmizne vám z dohľadu. Keď som o pár riadkov vyššie spomínal, že mám problém dostať z hlavy melódiu Sick Beat Arrhytmia, tak to isté, a asi aj dvojnásobne, platí v prípade Appetite for Autopsy. Tá sa nesie možno miestami v takej punkovej nálade a v spojitosti s tým...

Čítaj ďalej