Recenzia – Gospel Of The Future – Blowtorch Mankind – Epidemie Records – 2022
máj13

Recenzia – Gospel Of The Future – Blowtorch Mankind – Epidemie Records – 2022

Zverejnené v máj 13, 2022

Nemám taký prehľad, aby som mohol povedať, že Gospel Of The Future boli prvá česká sludge doom metalová kapela, ale minimálne k priekopníkom žánru v strednej Európe určite patria. V čase ich pôsobenia v rokoch 2003 až 2011 som ich bažinatý lomoz oceniť ešte príliš nevedel, ale som rád, že mi poskytli možnosť reparátu a novinku si môžem naplno vychutnať. V obmenenej zostave Jiří „Ultra“ Spurný (gitara, vokál), Aleš Meduna (bicie), Jiří Kos (basa) a Lukáš Benešovský (gitara) nahrali tretí radový album Blowtorch Mankind na značke Epidemie Records. Len pripomeniem, že predchádzajúci The Eclipse vyšiel ešte v roku 2010, bezmenný debut v roku 2007. Blowtorch Mankind je pomalý a často ešte pomalší album. Jemné zrýchlenia sú len nenápadným korením v monotónnom nekonečnom riffovaní. Ani tých riffov nie je veľa, každý si vychutnáte a vstrebete do poslednej kvapky. Bezútešný vokál nad nástroje nevyčnieva, vyskytujú sa dlhé pasáže bez neho. Áno, takto má znieť prísny sludge doom. Riffy majú ten správny groove a kilá, basa má krásne zahusťujúci zvuk, ale občas sa stráca, čo je škoda. Celý album sú len štyri skladby, hlavne sa nikam neponáhľať a žiadne zbrklé zmeny. Kompozične je album v podstate jednoduchý, ale výsledný efekt je maximálny. Chlap na obale je Kanaďan Roch Thériault, inšpirácia pre texty a náladu albumu, vodca doomsday sekty, poeticky a milo nazvanej Ant Hill Kids. Ako sa patrí na správnu náboženskú sektu, nechýba despotizmus a sadizmus vodcu, veľa sexu a detí, ktoré mal so svojimi ovečkami. Keď k tomu ešte pripočítame zaujímavý koníček, akým boli amatérske operácie s bežným domácim náčiním, nemôžete pochybovať o charizme tohto chlapíka. Kto by do jeho skupiny nechcel patriť? Už aj článok na wikipedii je celkom drsné čítanie… Gospel Of The Future nehrajú priateľskú a ľahko počúvateľnú hudbu, ktorú by som odporúčal bežnému (metalovému) poslucháčovi. Ponoriť sa do pomalého bahna vyžaduje odvahu aj skúsenosti. Znalci žánru, prípadne fanúšikovia rôznych plesnivých death metalov a podobných nepríťažlivých žánrov však Blowtorch Mankind ocenia. 35 minút zla a zúfalstva čaká na vypočutie. Ešte doplním, že album nahral, mixoval a mastroval Amak Gold v Golden Hive Studio, a obal ilustroval Marald van Haasteren. Ak by bola stupnica, kde na jednom konci je tvrdenie „Matt Pike je frajer a Black Sabbath sú veční“ a na opačnom konci niečo ako „Powerwolf a Sabaton sú najlepší“, tak hudba Gospel Of The Future je veľmi blízko prvému tvrdeniu. A ak to máte podobne, nad vypočutím si Blowtorch Mankind nie je dôvod váhať. Blowtorch Mankind by GOSPEL OF THE FUTURE Kontakt: https://gospelofthefuture.bandcamp.com/ Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Recenzia – Svardenvyrd – Scarred Lands – 2021
apr28

Recenzia – Svardenvyrd – Scarred Lands – 2021

Zverejnené v apr 28, 2022

Kapela Svardenvyrd vznikla na začiatku tisícročia, ale po pár rokoch fungovania a jednom albume Obyčej slunovratu prišiel koniec. A po ešte dlhšej dobe sa ukázalo, že to nebol koniec definitívny, ale len dočasný. V roku 2020 začal Svardenvyrd opät vykazovať známky života zavŕšené druhým radovým albumom, tentoraz s anglickým názvom Scarred Lands. V dvojčlennej zostave ho Einskaldir (bicie, vokál) a Typhon (gitara, basa, klávesy) nahrali v štúdiu Shaark v Bzenci. V rámci prípravy na recenziu som si vypočul aj ich prvý album Obyčej slunovratu a neznel vôbec zle. Pre fanúšikov českého black metalu zaujímavý počin, aj keď nijak zásadný. Obrátené kríže v logu boli zbytočné aj vtedy, a na Scarred Lands sa skvie už logo nové. Spolu so zmenou textov z českých na anglické sa zmenili aj pohanské prírodné témy na oveľa ťažšie a závažnejšie. Album Scarred Lands má veľmi smutnú atmosféru. Pozor, nie melancholickú, to je v podstate príjemný pocit. Tento smútok je beznádejný, zúfalý, pohlcujúci a bezvýchodiskový. Mnohé pohrebné doomové kapely by mohli závidieť. Z tohto dôvodu to nie je nahrávka, ktorú budete počúvať často, lebo príliš chuti do života a radosti vám nedodá. Previazanie konceptu nahrávky a hudby je veľmi silné. A teda o čom presne sú texty? Na stránkach kapely sa dozviete viac, ja to stručne zhrniem. Osudy bežných ľudí v Poľsku, Ukrajine, Bielorusku a Pobaltí v priebehu rokov 1925-1953 boli často tragické a brutálne. Totalitné ideológie, ktoré jednotlivec nezaujímal, vojny, obete rasového, politického a etnického teroru. Na toto by sa nemalo nikdy zabudnúť. To je hlavné posolstvo Scarred Lands, dnes ešte aktuálnejšie, keď vidíme, čo dokáže urobiť jeden zakomplexovaný šialenec, ktorý má moc a prostriedky. Melodický black metal s hrdzavým krákavým vokálom využíva rozsiahlu časovú plochu (6 skladieb na 53 minút hracieho času), kde sa jednotlivé motívy rozvíjajú, prelievajú a často dlho opakujú. Niečo funguje lepšie, niekde to trochu zaškrípe. Dlhé skladby vedia pohltiť a človek to zúfalstvo a smútok v hudbe naozaj prežíva. Ale prídu aj momenty, kedy si poviete, že je to už príliš dlhé a chcelo by to pohnúť sa ďalej. Melódie nie sú natoľko výrazné, aby ohromili a utiahli taký štedrý hrací čas. Zaujímavé sú bicie, ktoré sa vyhýbajú náklepom a často idú nečakane komplikovaný rytmus. Na výbornú funguje prvá titulná skladba so zaujímavými gitarami a množstvom dobrých nápadov. Takmer osem minút je naplnených pútavým materiálom, pri ktorom si ten čas ani neuvedomíte. Druhá Memories will keep us alive zaujme úvodom a silnou strednou časťou, ale v druhej polovici stráca silu. Podobne aj v ďalších skladbách, ak sa vyskytne slabší moment, väčšinou nie preto, že by bol motív slabý, ale že trvá príliš dlho. Našťastie, výsledný dojem to zásadne nekazí....

Čítaj ďalej
Recenzia – Blasfeme – Fuck Your Starving Planet – 2021
mar24

Recenzia – Blasfeme – Fuck Your Starving Planet – 2021

Zverejnené v mar 24, 2022

Drvivá väčšina nahrávok, ktorú na našom webe recenzujeme je slovenských a českých, len občas sa objaví nejaká výnimka. V prípade Blasfeme prepojenie s našou scénou existuje, napriek tomu, že ide o anglickú black metalovú kapelu, konkrétne z prístavného Bristolu. Podľa metalových archívov má momentálne kapela štvorčlennú zostavu, ale EP Fuck Your Starving Planet bolo nahrané vo Woodcroft Audio v Cardiffe ešte v zložení Moord (vokály, gitara, basa) a Striga Hell (bicie, klávesy). A práve Striga Hell je Slovák, momentálne aktívny na ostrovnej hudobnej scéne vo viacerých kapelách. Diskografia Blasfeme obsahuje EP Path Of Despair (2017), radový album Iniquity in Salvation (2020) a recenzované EP Fuck Your Starving Planet (2021). Hneď pri pohľade na obal a logo je žánrové smerovanie jasné, tu nejde o avantgardu ani moderné odnože čierneho kovu. Zaujímavé je modré ladenie celého nosiča, ktoré korešponduje s krásne modrou oblohou za štýlovo ohodenými členmi kapely na obale. Tri skladby na ploche približne štvrťhodinky ubehnú rýchlo, ale na vytvorenie si obrazu o kapele stačia. Obskúrny podzemný black s nepriateľskou aurou disponuje kvalitným aj keď trochu plochým zvukom, ktorý balansuje medzi dávkou špiny a dostatočnou čitateľnosťou. Blasfeme sú tradicionalisti, ale nevracajú sa do lo-fi zverských začiatkov žánru ani nepopierajú vývoj žánru. Úvodná svižná Death Prayer je priamočiara mardukoidná záležitosť, nijako objavná, ale dobre urobená. Dvojka Nothing Bleeds Forever spomalí, zahustí atmosféru a zároveň ponúkne komplikovanejší príbeh. Názov pripomenie kultový slovenský horor o mocnom upírovi z Všehradu. Podobne pokračuje aj titulná trojka, pestrejšia kompozícia, temná atmosféra, tých takmer 6 minút pri obidvoch skladbách je vyplnených kvalitným materiálom. Fuck Your Starving Planet by Blasfeme Keď EP porovnám s predchádzajúcim radovým albumom, tak nový smer sa mi páči viac, Iniquity in Salvation bolo príliš tradičné. Fuck Your Staving Planet nie je zásadne originálne, ale znie naozaj blackmetalovo: nepriateľsky, obskúrne a podzemne. Vhodné najmä pre black metalových maniakov, poslucháčovi mimo žáner nemá príliš čo ponúknuť. Ale ak máte len 15 minút a chcete ich užitočne vyplniť, tak Blasfeme sú veľmi dobrá voľba. Kontakt: https://blasfemeuk.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/blasfemeband Hodnotenie:...

Čítaj ďalej
Recenzia – Autumn Nostalgie – Ataraxia – Northern Silence Productions – 2021
mar15

Recenzia – Autumn Nostalgie – Ataraxia – Northern Silence Productions – 2021

Zverejnené v mar 15, 2022

Jednočlenný projekt Autumn Nostalgie vyvolal svojou prvou nahrávkou Esse Est Percipi v slovenskom podzemí niečo na spôsob senzácie. Bez preháňania. Z ničoho sa vynorila kapela, ktorá spojila black metal, black/shoegaze, ambient a nejaké tie post- prvky do krásne znejúcej prvotiny. A rovno na svetovej úrovni, bez amatérskych chýb, nad ktorými síce často bez problémov prižmúrim oči, keď je dôvod, ale tu nebolo treba. S nasledovníkom boli spojené veľké očakávania, a už po roku sme sa dočkali. Ako som spomenul vyššie, za Autumn Nostalgie stojí jeden človek, konkrétne Gergely Almásy, ktorý sa postaral o texty, vokál, gitary a celý koncept projektu. Jedine bicie na album nahral József Nagy. V booklete je už uvedená aj komplet živá zostava kapely, na internete nájdete aj nejaké live session videá a nahrávky. Kapela mi boli sympatická hneď pred prvým vypočutím. Stačil pohľad na netradičný obal Esse Est Percipi a silne filozofické textové a myšlienkové pozadie, tušil som, že tu by to mohlo byť zaujímavé. Po vypočutí som sklamaný určite nebol, je to pekná a zaujímavá nahrávka, s mnohými dychberúcimi motívmi a intímnou atmosférou. Aj preto som sa tešil na nasledovníka. Dvojka Ataraxia pokračuje tam, kde debut skončil. Zmeny nie sú nijak výrazné, ale niečo tu predsa je. Zmenil sa prístup k ambientným plochám, ktoré sú teraz viac na pomedzí ambientu a inštrumentálnej skladby a sú postupne dávkované počas celého hracieho času. Kompozície sú členitejšie, nie také chytľavé na prvé počutie, na druhej strane je v nich viac priestoru a vrstiev na objavovanie. Celkovo pôsobí na mňa nový album tvrdšie a menej poeticky, aj keď nie agresívnejšie. Možno preto, že je výrazne kratší a teda viac koncentrovaný. Zo siedmych skladieb sú tri ambient/inštrumentálne, ale sú to plnohodnotné časti, žiadna vata. Dvojka Alámerülés hneď zaujme chytľavou gitarou a naladí na celý album. Náročnejšie veci ako pomalšia The Abyss of Realization alebo členitá Ataraxia už vyžadujú viac sústredenia, ale o to viac toho môžu ponúknuť. Ťažko vyzdvihovať konkrétnu skladbu, album je príbeh a treba ho počúvať ako celok od začiatku do konca. Náladové podkresy, blackgaze gitara a pomerne ostrý vokál sú organicky prepojené a na rozsiahlej časovej palete vznikajú poetické hudobné obrazy, ktoré zaujmú niekedy chytľavými gitarovými linkami, niekedy peknými harmóniami a inokedy nenápadnými zmenami nálady. Všetko s dávkou originality, bez prvoplánovosti a pekne premyslené. Texty sú v maďarčine, aj keď niektoré skladby majú anglický názov. Je k dispozícii aj anglický preklad, čo som rád, ale dalo sa to očakávať, keďže je jasné, že texty sú pre autora dôležité a nie sú len preto, aby nejaké boli. Nebudete predsa spomínať filozofiu Bélu Hamvasa, Thomasa Molnára, Friedricha Nietzscheho, Epikura, Platóna a Aristotela len tak pre zábavu. Ataraxia by...

Čítaj ďalej
Craniotomy – Ripped Out by Violence – Amputated Vein Records, 2022
mar10

Craniotomy – Ripped Out by Violence – Amputated Vein Records, 2022

Zverejnené v mar 10, 2022

Mrkva Pôvodne som nechcel k tomuto albumu absolútne nič písať (hádam to nevyznelo, že som na chalanov urazený alebo čo). Dôvod je úplne iný a dosť jednoduchý. K príprave tohto albumu som pomohol svojou malou troškou a tak je u mňa problém byť v úlohe nestranného komentátora. Ale aby sa niekto nezľakol, tak môj divný hlas tu počuť nebudete (nechcem kapele kaziť predajné čísla), ale moje meno stojí pod siedmimi z ôsmich textov. Kvalitu mojich textov nehodlám hodnotiť, ale aspoň môžem rozobrať o čom konkrétnom jednotlivé texty pojednávajú. V polovici novembra Craniotomy vyslali medzi nenásytný death metalový ľud prvú ukážku v podobe skladby Sample of Immoral Anatomy. Niekedy v máji 2020 som sa vyskytol v skúšobni, kde mi bola predvedená ešte nie tak úplná verzia tejto (v tom čase ešte nepomenovanej) skladby. Napriek tomu, že mi z tlaku a hluku takmer vytiekla výplň mojej dutiny lebečnej von cez uši, nešlo o tak typický, viac-menej v strednom tempe hraný slam, akým sa kapela prezentovala na predchádzajúcom albume. Možno pomohol časový odstup, personálne rošády v kapele (kde sa to nakoniec aj tak vrátilo k osvedčenému vzorcu) a tak Sample of Immoral Anatomy preteká nápadmi, tempo sa mení každú chvíľu a váš sluch nenecháva ani na sekundu spadnúť do nudnej polohy. Slam tu má úlohu iba jednej z ingrediencií a miestami máte pocit, že kapela načrela do svojej histórie niekam k prvým albumom a vsadila viac na brutal death metal, aký sa hral na prelome milénií, avšak so súčasnými skúsenosťami a možnosťami. Najmä taký, nazvime to rytmický zlom, ktorý príde zhruba v 2:20 ma vcelku posadil na moju mäkkú prdelku. Aby toho nebolo málo, tak svoje hLÁSKY plné nehy tu odtlačili aj Oliver (ex-Tracriomy) a Martinus (Realms of Chaos, ex-The Infinite Within…), ktorí dostávajú priestor vlastne naprieč celým albumom. No a o čom vlastne pojednáva tento konkrétny text? Keď mi písal Pygo, či by som mu nepomohol s niekoľkým textami, tak jeho zadanie znelo jasne: buď hnusný. A tak sa mi rozkrútili kolieska v hlave a vyšiel zo mňa fiktívny príbeh (ale niekedy, keď pozerám na obyvateľov tejto v podstate peknej planéty, tak začínam veriť, že sa táto story niekde odohrala) o drogovo závislej žene, ktorá porodí svoje dieťa v ozaj hnusnej, zaplesnenej pivnici. V tej domotanej hlave jej ale zavládne panika, že s dieťaťom už nikdy nebude v takom tesnom kontakte ako doteraz a tak sa novorodenca rozhodne k sebe prišiť ihlou. Collector of Inert Bodies nás vracia späť do objatia masívne drviaceho slamu. V prvých sekundách si až môžete predstaviť ako sa cíti zrnko maku v mlynčeku. No nič. Skladba sa následne dostáva do plných otáčok, niekde po 2,5 minúte...

Čítaj ďalej
Recenzia – Plastery – Yes, Of Corpse – 2021
mar03

Recenzia – Plastery – Yes, Of Corpse – 2021

Zverejnené v mar 3, 2022

Máte radi horory? Humor, najmä čierny, vám nie je cudzí? Death metal alebo grindcore vám niečo hovorí? Ak si zodpoviete tieto tri otázky a na aspoň na dve z nich odpoviete kladne, tak určite pokračujte v čítaní, pretože tu mám niečo práve pre vás. Zvolenčania Plastery vydali svoju prvú nahrávku From a Dark Grave… ešte v roku 2016 a minulý rok sa z hlbokého hrobu konečne vyhrabal na svet aj jej nasledovník s mŕtvolným názvom Yes, Of Corpse. S obalom, ktorý je pekným doplnkom ku motívu Carcass a ich Surgical Steel, lákajúcim k vypočutiu bizarných príbehov v death/(gore)grind šate. Že nepôjde o nič zásadne komplikované, hovorí aj hrací čas, ktorý je tesne pod pol hodinu, ak nerátam bonusy, a k tomu počet skladieb, ktorý sa zastavil na čísle 11. Začiatok je výborný, záznam z reportáže o démonovi sa dramaticky preleje do chytľavej skočnej skladby s dobre vymyslenými gitarovými vyhrávkami, ktoré zhmotnia dramatickú prítomnosť omietkového démona. Mnohé skladby majú okolo dvoch minút, goregrindová tanečnosť kontrastuje s ostrou gitarou. Vďaka tomu sú tieto kúsky zábavné a pekne prvoplánovo strašidelné resp. hororové. Atmosféru dopĺňajú napr. krákajúce havrany na konci tretej Long Fall to the Grave alebo zvonivá melódia popri gitarách v štvrtej They Say This Mansion’s Haunted. Funguje to perfektne hneď na prvýkrát. Nevýhodou albumu je kontrast medzi jednoduchou chytľavou prvou polovicou a komplikovanejšou druhou s dlhšími skladbami. Tie už nejdú úplne na prvý raz a treba lepšie a pozornejšie počúvať. Tu je osobne mojím favoritom Real Halloween. Nie všetko ma baví, keby neboli Papek v Hlave a Dead Songster, príliš by mi to nevadilo. Keď hovorím o zábavnosti, nemyslím tým žiadne trápne parodovanie ani nič podobné. Skladby sú síce jednoduché, ale inštrumentálne aj vokálne v rámci žánru na vysokej úrovni. Je mi jasné, že urobiť niečo také chytľavé a zaujímavé nie je len tak. Plastery hrať aj skladať vedia, keď si k tomu pripočítate pekný ostrý zvuk (nahrané v Cable Nest Studio, mix a master SPK Audio), výsledkom je nenáročná, ale poriadne chytľavá nahrávka vysokej kvality. Veľa pozornosti bolo venované aj vzhľadu nosiča (BladeXlines, Derrick O’bell), výborný obal, pekný design, v booklete veľa ďalších ilustrácií popri textoch, tomu sa hovorí pridaná hodnota fyzického CD, paráda. YES, OF CORPSE by Plastery Ako bonus sú pridané dve skladby, spolupráca s kapelou Marturos Area 51 a pocta maniakom Čad pod názvom Černozem. Marturos a Plastery vytvárajú silný kontrast, ale v podstate to funguje. Černozem je svojsky spracovaný cover, pri zachovaní poznávacích znakov pôvodnej kapely tomu Plastery dodali svoj výraz, takže hodnotím veľmi pozitívne. Yes, Of Corpse je výborná death/grind záležitosť s punkovou energiou a chytľavosťou. Niektoré skladby sú bez debaty hitovky a vo väčšine...

Čítaj ďalej