Tyrant Of Death Album – Macrocosmic Lunacy
sep01

Tyrant Of Death Album – Macrocosmic Lunacy

Zverejnené v sep 1, 2011

Tyrant of Death je meno pod ktorým dvojica Kanaďanov Alex a Omar nahrávajú a rozširujú svoju tvorbu. Na svojom konte majú 2 Epčka a 8! albumov. Na propagáciu používajú výhradne internet a všetky ich diela sú voľne stiahnuteľné. Čo som sa o nich dopočul, tak sa radia do tzv. djentu, ako napr. Periphery, ktorí  vlastne žáner spolu založili a začali svoje skladby šíriť cez internet. Tyrant of Death ale svoju hru miešali s death metalom jemne šmrncnutým industrialom, aspoň na starších veciach. Nuž, ale ich najnovší počin „Macrocosmic Lunacy“ je výsledok, ktorý by vznikol, keby Meshuggah a Belphegor spolu splodili album. Celý album sa začína intro skladbou, ktorá sa nesie v pomalom tempe a v typických djentových podladených gitarách. Do toho ako okrasa znejú sample z nejakých béčkových hororových alebo sci –fi filmov a v pozadí tichučko straší melodická linka. Skladba netrvá dlho a hneď po nej sa na vás vysype veľmi temne znejúca „Aeon ov Ma´at“.  Tu zistíte, prečo som na úvod napísal, že je to mix Meshuggah a Belphegor. Klepačky a vyššie položené lead linky sa umne striedajú a prekrývajú s podladenými gitarami a polirytmami. Po pomalšom intre to pôsobí ako skok do ľadovej vody a ešte k tomu obarenie. Hneď na to nasleduje „Necronomicon“, čo už podľa názvu hovorí, že sa asi nechali inšpirovať H.P.Lovecraftom. Po math/djentovom začiatku sa zo skladby vychrlia bezbožné black metalové riffy. Táto skladba by sa dala považovať za „najblackmetalovejšiu“. K celkovému blackovému feelingu nielen skladby, ale aj celého albumu prispieva aj uškriekaný a špinavo nahratý vokál. Ďalšia skladba „Infinite gateway“ sa vyvalí tiež v podobnom duchu akurát tu dostane melodická linka viacej priestoru, ktorá je síce dobrá ale až moc repetitívna, čiže aspoň mne osobne sa zdalo, že až moc často sa tam opakovala. Celkovo, jediný nedostatok celého albumu vidím v melódiách ktoré sa občas prederú na povrch, že znejú príliš rovnako. K záveru „Infinite gateway“ sa rozbehne „belphegorovský“ riff, čo veľmi príjemne skladbu ukončí. „Who I am“ zase prekvapí industriálnou vsuvkou, inak skladba pokračuje v podstate tam, kde skončila predchádzajúca. V poradí šiesta skladba „The Heir of Fate“  je z celku moja najobľúbenejšia. Hlavný riff je záživný, dravý, nechýba mu agresivita a v skladbe sa s ním dobre pohrali. Taktiež tu oceňujem trhačky a aj atmosféricky ladené sample.  V „L´e´le gance de Rien“ sa zase viac pohrali s rytmikou gitár aj bicích a zase trocha viac použili klávesy a v jednom momente si môžeme vypočuť aj polo-akustickú vsuvku.  Predposledná skladba „Spiral Architeckt“ sa zase nesie v až death thrashovom duchu. Vskutku riffy sú nekompromisné,  a trhajú vaše reproduktory a slúchadlá na kusy. Ale zase sa tu vynorí spomínaná melodická linka, ktorá sa do určitých pasáži aspoň podľa mňa vôbec nehodí. Na druhú stranu ale oceňujem ako sa s ňou pohrali k záveru. No a posledná „Divine Folie“ sa rozbieha v takom duchu, že človek si predstaví nejakých počmáraných xichtov chrliacich ohne alebo také čosi. ...

Čítaj ďalej
The Human Abstract – Digital Veil
sep01

The Human Abstract – Digital Veil

Zverejnené v sep 1, 2011

Najvýstižnejšie žánrové zaradenie tejto kapely by zrejme nieslo škatuľku neoklasický progresívny metal(core).  Po ich predchádzajúcom počine Midheaven došlo k zásadným zmenám na poste speváka ako aj gitaristu. AJ Minette opäť ako hlavný gitarista (bol členom kapely v dobe debutu, účinkovanie prerušil kvôli štúdiu) vzal oťaže do svojich rúk, a potom čo ukončil svoje hudobné vzdelanie na americkej Univerzite Južnej Kalifornie, kde sa mu zjavne srdcu najbližšia stala klasická hudba, čo jasne definovalo ďalšie smerovanie kapely,  sa vrátil aby nastolil nový rád. Súčasného speváka Travisa Richtera niektorí z vás môžu poznať z kapely From First To Last, a tí ktorí sa stretli s tvorbou THA na albume Midheaven vedia, že spevák akým bol Nathan Ells, sa nahrádza len ťažko. Ells mal svojský, charakteristický a najmä originálny prejav ktorý patrí k poznávacím znameniam albumu Midheaven. Všetky tieto okolnosti jasne naznačovali, že album sa bude uberať odlišným smerom ako predchodca, avšak môže siahnuť aj ku koreňom debutu. Hneď prvá skladba je toho dôkazom, avšak i prísľubom niečoho vysoko kvalitného. Precítená atmosféra, klasicky znejúce akustické gitary s motívom ako od Maura Giulianiho a srdcervúce sólo, to všetko sa na vás valí s údernou rytmickou sekciou v jednom komplexnom dvojminútovom inštrumentálnom „monológu“ Elagiac, po vypočutí ktorého sa poslucháč nemusí hanbiť vyroniť slzu či dve. Complex Terms pokračuje vo vzdelávacom procese, a máte možnosť počúvať gitarové stupnice ako z odborných kníh. To všetko dopĺňa už vokál speváka Travisa ktorého rev strháva všetko čo mu stojí v ceste, aby to zase v refréne zahladil jemným štebotaním, ktoré vás uchlácholí. Gitarové riffy sú ako horská dráha, rýchle, precízne, presné, čo je aj určite veľkou zásluhou toho, že sú písané človekom hudobne vzdelaným a každá jedna nota, každý jeden tón tu má konkrétny účel a zmysel, ktorý bol potrebný na vytvorenie všetkých harmónií ktorých ste svedkami. „Oh, how we believe in All the monuments built by thieves…“. Rovnomenná skladba je tvrdým priamočiarym kúskom, v ktorom sa nedočkáte ani melodického vokálu. Za to sa tu pokračuje v zaužívanej rovnici: muzikálnosť, technika, precíznosť. Všetko do seba tak dokonale zapadá. „Pull me from the gallows of this fiber-optic nation“. V ďalšom kúsku sa upíšeme diablovi. Faust je reflexiou všetkých predošlých postupov, doplnený o vynikajúci krkolomný breakdown(takto má vyzerať breakdown, nie ten tuctový 100 krát vykradnutý gýč, ktorý používa každá nová netalentovaná kapela aby získala stádo hluchých oviec (a že ich je, jedných i druhých), ktoré príde rozhadzovať rukami na koncert a kopať do vzduchoprázna). A na záver nás čaká veľkolepé vyvrcholenie, zvané Patterns (vzorce; postupy). Ako prezrádza názov, jedná sa o “vzorcový postup“, ktorý môžeme počuť najmä v gitarách, ktoré po celý čas majú len sprievodnú úlohu a nehrajú významnú rolu, s výnimkou sóla samozrejme. Rytmická sekcia taktiež iba dopĺňa tento vzorec, ale spev, och áno, Spev. Vokál sa tu stáva hlavným nástrojom, ktorý pretkáva tento „vzorcový postup“ grandióznymi melódiami a vy...

Čítaj ďalej
Aliases – Safer Than Reality
aug23

Aliases – Safer Than Reality

Zverejnené v aug 23, 2011

Fanúšikovia kapely Sikth (nech je jej zem ľahká), spozornite! Pod dohľadom fenomenálneho gitaristu Grahama „Pin“ Pinneyho splodili britský Aliases svoj prvý počin, a odkaz Sikth tu je viac než citeľný. Niet divu, veď Graham svoj um preniesol aj sem a tak nás čaká 8 zbrusu nových skladieb s jeho rukopisom. Ale teraz vážne, mnohý fanúšikovia šialených riffov a mathcore-ových brejkov sa pravdepodobne na tento album veľmi tešili, napätie vzrástlo, keď kapela vydala svoj oficiálny videoklip ku skladbe „What´s Left For Us?“. Práve tento singel otvára celý album, a treba skonštatovať, že „Pin“ je v Aliases rovnako utrhnutý z reťaze, ako bol aj na albumoch Sikth. Aby sme však stále nespomínali jeho predchádzajúcu kapelu, poďme sa mrknúť, čo nám tento počin ponúka. Album obsahuje šesť plnohodnotných skladieb a dve slušivé inštrumentálne medzihry, z toho jednu klavírovú. Za mikrofónom tu predvádza svoje umenie spevák Jay Berast, chlapík pomerne neznámy v tejto branži, avšak svoje remeslo odvádza na jedničku. V čistých polohách znie veľmi uveriteľne a strčil by do vrecka hádam aj oveľa slávnejśích spevákov ale tá pravá sila sa skrýva v jeho agresívnej polohe. K hudbe Aliases sa hodí náramne dobre, a ja som len rád, že kapela nepodcenila výber speváka. Album nemá viac ako 30 minút a skladby sú zvukovo na vysokej úrovni, o úrovni hrania hudobníkov nemá ani cenu sa baviť. Aliases rovnako ako Sikth stavili na technický metal plný melódií a s vysokou úrovňou chytlavosti. Riffy sú krásne komplexné (striedanie sa gitár v „We Never Should Have Met“) a zároveň neskutočne zapamätateľné (refrén v skladbe „The Reality Of Beliefs). Ak by som mal vypichnúť silnejšie skladby, veľmi by som sa natrápil, pretože každá pieseň ma zaujala takmer okamžite a album som si pustil trikrát za sebou z jednoduchého dôvodu. Nemal som dosť. Stále ma udivuje, ako dokáže „Pin“ vždy prísť s tak originálnou hudbou, plnou neotrepaných nápadov a perfektnej rytmiky. Skutočne, basgitara spolu s bicími znie raz naozaj tvrdo, sem tam funky a sem tam sa vyžívajú spoločne v polyrytmoch. Každý nástroj si ide svojou cestou, ale spoločne z toho vzniká niečo nepopísateľné. Dielam ako je toto nieje naozaj čo vytknúť, ak vás nebavia tak je to čisto iba preto, že vám daná hudba iba nesadla. Jediné čo mi teda vadí, kedže mňa osobne veľmi baví tento album, je jeho dĺžka. I want more! 8/10 Sarkast „Safer Than Reality“ 1. What’s Left for Us? 2. The Reality of Beliefs 3. We Never Should Have Met 4. Refraction 5. All That Glitters is Gold 6. While I Drown 7. The Beginning Has No End 8. Sirens WEB: Facebook,...

Čítaj ďalej
Fleshgod Apocalypse – Agony
aug18

Fleshgod Apocalypse – Agony

Zverejnené v aug 18, 2011

Kapela jasne naznačila svoje ďalšie smerovanie už na predchádzajúcom EP Mafia (zrejme až na ten masívny nával symfonickej pompéznosti), ktoré sa nieslo stále v duchu vysoko technickej a rýchlej hre na nástroje s pribudnutím veľmi vysoko položených čistých spevov. I preto, ale tiež kvôli debutu Oracles, bol zrejme každý priaznivec extrémneho metalu zvedavý čo táto talentovaná pätica talianskych tech death symfonistov vyprodukuje. Úvod novinky Agony sa nesie v hororovej atmosfére symfonicko inštrumentálneho intra Temptation, ktorého náladu zmení doprovodný bojovo naladený rytmičák, ktorého začnú dopĺňať melódie až príliš nápadne podobné tým, ktoré inak sprevádzajú Jacka Sparrowa na jeho morských dobrodružstvách. Plavbu vám však nekompromisne preruší hneď nasledujúca skladba The Hypocrisy (všetky názvy skladieb na albume, vynímaje úvodnej a záverečnej inštrumentálky sa pýšia anglickým členom „the“), ktorá svojou maximálnou dominantnosťou bicích pripomenie niekdajší album Dimmu Borgir, Puritanical Euphoric Misanthropia (ďalej už len ako, PEM). Toto spolu s nervy drásajúcim tremolom vo vzájomnej paralele a tempe minimálne 280bpm za minútu podlamuje kolená aj najskalenejším. Výraznosť bicích nie je jediný element ktorý vám pripomenie éru albumu PEM od DB, čistý vokál, resp. falsetto Paola Rossiho vám určite v nejednom momente bude evokovať (aj kvôli elegantnosti akou bol do hudby zakomponovaný) ICS Vortex-a. Taktiež sa neviem zbaviť pocitu pri počúvaní záveru skladby The Deceit či úvodu skladby nasledujúcej, The Violation, že sa jedná o silné ovplyvnenie klasickou hudbou. A to konkrétne dielami velikánov ako Čajkovskij či Vivaldi kedy sláčiková zložka neznie ani tak hororovo a zlovestne, ako skôr nadnesene a vážne. A naopak klavírny podklad nesúci sa celou skladbou The Forsaking by bez väčších problémov zapadol na počin akým bol napríklad Cruelty and the Beast. A na záver sa pripravte na klavírny epilóg Agony, ktorý sa nesie v mierne potemnelých, za to jemných melódiách, ktoré vás unášajú v kolísavom tempe preč od toho všetkého čo na vás neúprosne útočilo poslednú trištvrte hodinu. Čo kapele musím vytknúť je, že vytvorila obrovskú masu zhluku v ktorej sa nie je vždy jednoduché orientovať. Bicie otriasajú všetkými skladbami, gitary sú síce počuteľné, ale ťažko sa v nich číta, čomu nepomáha ani nával sláčikov hlavne v niektorých momentoch. To sú však muchy produkcie a kapela má za sebou vlastne len druhý dlhohrajúci počin, takže zďaleka nie je nič stratené. Na druhú stranu sa však v tých lepšie zvládnutých momentoch dočkáte prekrásnych gitarových či vokálnych melódií, ktoré podmaňuje symfonická zložka. Zo strany kapely došlo k jasnému skladateľskému posunu. Je však otázne či sa dá hovoriť o prekonaní debutu, ktorý latku položil vysoko. I keď album na mňa spravil dojem, nepriniesol nič prevratné, skôr by som povedal, že vzdal hold tým ktorý sa v symfonických vodách pohybujú už dekádu či viac....

Čítaj ďalej
Scale The Summit – The Collective
aug08

Scale The Summit – The Collective

Zverejnené v aug 8, 2011

Scale the Summit sú u nás pomerne neznámou, za to vysoko technicky inštrumentálnou záležitosťou z juhu Spojených štátov. Títo hudobníci kĺbia progresivitu kapiel ako Cynic či Exivious, ako aj fusion techniky a postupy velikána elektrickej gitary, Allana Holdswortha. Nemožno tu však hovoriť o bezduchom plagiátorstve, ale o mozaike neskonalých tónov a variácií. Kapela prešla svojou evolúciou a inštrumentálne sa vždy vyvíjala. O čo je ale ich posledný album „The Collective“ najviac odlišný od predchodcu, je zrejme nálada. Napriek tomu, že albumu nechýbajú momenty, ktoré tvorili aj ich predchádzajúcu tvorbu, atmosféra sa zdá byť dusnejšia a jemne pochmúrnejšia. Nie som si istý, prečo tento album vytvára takéto pocitové rozpoloženie, vzhľadom k tomu, že sám osebe nie je „temný“. Myslím si, že je len menej „veselý“ či inak povedané, vážnejší. Páni zrejme dospeli nielen po stránke muzikantskej, ale i ľudskej. Pre kapelu obvyklé sedem a osem strunové gitary tvoria nezameniteľnú kulisu ich hudby. Akustické vybrnkávanie, príklepy, ktoré nápadito a s chirurgickou presnosťou vkladajú do skladieb, pričom vytvárajú neopísateľné inštrumentálne eposy. Hudba je adekvátne technická, nestratíte sa v komplikovaných riffoch, jazzových akordoch, práve naopak, omotajú si vás okolo prstov svojimi nádherne sa nesúcimi fusion/Petrucci/Masvidal sólami a vyhrávkami. Začínam mať pocit, že najťažšie na celej záležitosti recenzovania týchto moderných nadaných kapiel, je vytknúť im určité negatíva. Ešte keď sa jedná o vášho favorita. Ale keďže by som mal byť nestranný, kapele vytýkam najmä pasáže, ktoré sú až príliš ovplyvnené typickými postupmi interpretov, ktorých uvádzajú ako inšpiráciu. Osobne si myslím, že svojho albumového predchodcu neprekonali, ale v istých smeroch sa mu aspoň priblížili, možno i vyrovnali. Nič to ale nemôže zmeniť na fakte, že ak ste priaznivcom kvalitnej inštrumentálnej muziky, toto je kapela určená presne pre vás. Tento „kolektív“ inštrumentalistov určite nesklame. 8/10 Tomáš „The Collective“ 01. Colossal 02. Whales 03. Emersion 04. The Levitated 05. Secret Earth 06. Gallows 07. Origin of Species 08. Alpenglow 09. Black Hills 10. Balkan 11. Drifting Figures WEB: Official,  Facebook, ...

Čítaj ďalej
FOTOREPORTÁŽ: DEICIDE, BELPHEGOR, HOUR OF PENANCE, THE AMENTA – Košice
aug01

FOTOREPORTÁŽ: DEICIDE, BELPHEGOR, HOUR OF PENANCE, THE AMENTA – Košice

Zverejnené v aug 1, 2011

Fotoreport z koncertu DEICIDE, BELPHEGOR, HOUR OF PENANCE, THE AMENTA, ktorý sa uskutočnil dňa 15.7.2011 v klube Collosseum – Košice. Foto: Becher [nggallery id=7]  ...

Čítaj ďalej