Report – Wacken Metal Battle Slovakia – Divízia Východ (Semifinále), 15. február 2014, Rodeo Club, Košice
feb22

Report – Wacken Metal Battle Slovakia – Divízia Východ (Semifinále), 15. február 2014, Rodeo Club, Košice

Zverejnené v feb 22, 2014

Snom každej metalovej skupiny je vystúpenie na najväčšom metalovom festivale – na Wackene. Sny u nás väčšinou plní anjel Vilko, ale tentokrát sa o jeho zrealizovanie už tretí rok stará súťaž Wacken Metal Battle. V metalovej komunite snáď nikomu neušlo, o čo tu ide, no iste sa nájdu aj nejakí zábudlivci, pre ktorých to v rýchlosti zhrniem. Od septembra do konca roka bolo spustené prihlasovanie sa kapiel, následne sa kapely rozdelili na dve divízie (Východ a Západ) a porota, vrátane mojej osoby, vybrala po 6 kapiel, ktoré sa majú naživo odprezentovať. Prvé kolo prebehlo v Rodeo Clube v Košiciach. A ako to dopadlo? To vám teraz prezradím a rozoberiem jednotlivé vystúpenia z môjho pohľadu. Tak poďme na to. Prvé kroky do Rodeo Clubu mi hneď prezrádzali, že tieto priestory vôbec nie sú na zahodenie. Pekne veľký priestor, možno po vyprataní stolov by sa sem dalo natrepať cez 500 ľudí. Toľko sa však neočakávalo, ale dôstojne vyše 100 ľudí došlo. Kapely vystupovali v opačnom poradí, čiže kto dostal najmenej hlasov od nás, poroty, ten išiel ako prvý. Prebiehalo to systémom, že kapela mala vyhradených 45 minút, na ozvučenie a zahranie svojho setu, čiže keď sa stihla kapela naladiť za 5 minút, tak mala k dispozícii 40minútový priestor pre svoju tvorbu. Ako prví na rad prišli Prešovčania KHADAVER. Už od tejto kapely, s pár výnimkami, bolo jasné, čo bude kameň úrazu. Pojmy ako originalita, vlastná tvár či vykročenie z tieňa svojich idolov predstavovali pre naše kapely riadne vodné kamene a vysporiadať sa s nimi nie je také ľahké ako z reklamy s Calgonom. THE KOVENANT, či pardon KHADAVER, môže o tom napísať celé litánie. Vlastná tvár zamaľovaná od nórskych líčidiel, hudobná zložka ako cez kopírku, možno dokonca viac vatovitá ako originál a to ja pôvodnú kapelu vôbec nemusím. Dokonca označenie black metal by som tomu nedával, keď si odmyslíme uškriekaný vokál, tak to s čiernym kovom vôbec nemá nič spoločné. Celkovo mi to viac nahráva do gothického smeru. U mňa osobne veľmi zbytočná kapela, pokiaľ nezložia svoje nórske masky, tak to bude aj naďalej tak. Druhé prešovské komando s názvom TEMPLE dopadlo taktiež dosť nešťastne. Remeselne sa muzikantom nedá vytknúť nič, všetci sú to zdatní technici od prvého gitaristu po posledného bubeníka, no skladateľské postupy sú na báze Portnoy-ovského B-čkového manšaftu. DREAM THEATER, RUSH a niekoľko krát prevarené postupy, ktoré už fakt nechutia nikomu. Ďalším nepríjemným faktom bolo až príliš statické vystúpenie a hrozné spevákove grimasy, ktoré pôsobili dosť odpudzujúcim dojmom. Nechcem brať chalanom chuť do hrania, to vôbec nie, len treba trochu zapracovať na jednotlivých zložkách, hlavne originalite, spevákovi predpísať povinné česanie pred zrkadlom a bude to dobré. Prešovskú scénu strieda košická s mladými power metalistami RIGHTDOOR. Ich prvé problémy už nastali pred vypustením prvého tónu. Gitary sa im vybrali na vandrovku, čo malo za následok dosť dlhé komplikácie,...

Čítaj ďalej
Megarecenzia – BEHEMOTH – “ The Satanist“ ( Nuclear Blast, Metal Blade, Mystic Victor Entertaiment, EVP Recordings 2014 )
feb06

Megarecenzia – BEHEMOTH – “ The Satanist“ ( Nuclear Blast, Metal Blade, Mystic Victor Entertaiment, EVP Recordings 2014 )

Zverejnené v feb 6, 2014

Čakanie nepatrí prevažne k tým príjemným chvíľam. Ocitáte sa v začarovanom kruhu, nasledujú pochybnosti. Veľmi podobne to funguje aj s hudbou alebo konkrétnejšie s kapelou, kde sa pri každom jej vývoji viacmenej často splnia očakávania poslucháča aj keď sa k tomu dosť načaká. Precíznosť bola vždy otázkou trpezlivosti a napätia. V umení buď nejaký umelec vytvorí niečo behom mesiacov alebo rokov, tvorivosť spočíva v starej známej spontánnosti a ta sa nedostaví stále. Existuje quantum kapiel, čo vydávajú albumy ako o závodenie pre predaj, ale tam hudba už prakticky rolu nezohráva. Prečo som to spomenul: Poľsko ako krajina sa netají svojou relatívne smutnou históriou a silne kresťansky založeným štátom. Prevažná väčšina vám povie, čo tam už boli resp. to tam poznáju, že jedine čo u naších susedov od severu stojí zato je hudobná extrémna scéna. Kapely si tam stále vznikajú, držia si prevažne ten underground feeling, netaja sa inšpiráciou veď to predsa nikdy nie je na hanbu, keď sa to nepreháňa. Každý, kto si zosúladí názov štátu a extrémnu hudobnú scénu hneď si z toho ako prvé vydedukuje kultovú stálicu BEHEMOTH. Kapela, čo už dnes vo svete nech už je kdekoľvek značí veľké meno, veľkú žiadanosť extremného festivalového sveta a zastancov čiernej smrti po celej planéte. Vieme veľmi dobre, že rást Behemothu bol v skutku bolestivý, neprajnosti zo všetkých strán, nedostatok financií posunúť sa ďalej. Ako sa postupne ukázalo ta bolesť a krivda sa vyplatila, aj keď si chlapi nakoniec svoj cieľ vydobili, prišla ďalšia vec vo forme pochybností a to podozrenie zo zapredania sa, množstvo článkov a rozdelení základní fanúšikov zrejme tak na pol diskografie kapely. Album “ Zos Kia Cultus“ bol akoby takým portálom do inej sféry, kde kapela vstupila a ten portal sa za ňou uzavrel. Pre niekoho dozreli, pre iných klesli, táto pozitívna a negatívna vyváženosť na oboch stranách sa už zrejme nikdy nezmení aj keď ta pravá pointa z toho nevychádza. Podstatné je, že v štruktúre ich muziky je vývoj. Ak by ste sa teraz Nergala spýtali na začiatky behemoth, na zapľúvané krčmy kde si čo to odohrali, iste by len mávol rukou a svojím charizmatickým pohľadom naznačil: „prosím vás na to som už dávno zabudol“. Stráta času vracať sa do smolnej histórie, zato jasné predpoklady do budúcnosti fungovania kapely. Behemoth po vstupe do iného portálu vydávaju rád za radom premyslené, vycíbrené na okultných koncepciach založené albumy, nedá sa baviť o priamočiarosti. Hlboká štruktúra textov a aj samotnej muziky je na vysokej úrovni. Do albumu “ The Apostasy“ to bol jasný zázrak a veľká moc ktorú šírili všade naokolo dalo by sa povedať, že stále šíria no prišiel „Evangelion“ a tam sa nám to trocha...

Čítaj ďalej
Recenzia – WITHIN TEMPTATION – „Hydra“ (Nuclear Blast Records, 2014)
feb05

Recenzia – WITHIN TEMPTATION – „Hydra“ (Nuclear Blast Records, 2014)

Zverejnené v feb 5, 2014

Keď som túto gothic/symfonickú stálicu po prvýkrát zaregistroval v rámci priameho prenosu ich vystúpenia na holandskom festivale Lowlands niekedy v roku 2002 na dávno zaniknutej rockovej stanici Viva 2, bol som z ich hudby a pódiovej prezentácie úplne unesený, no a dodnes si aj uchovávam v mojej zbierke neprekonateľný druhý album Mother Earth (2000), ktorý si raz za čas aj zvyknem z nostalgie pustiť. Vtedajšie výrazné folkové prvky a nádych tajomna (zachovaný z pôvodných doomových začiatkov) v kombinácii s tvrdými gitarami a éterickým hlasom Sharon den Adel nemohli nezafungovať na väčšie masy hladových priaznivcov metalovej muziky a tak sa kapela razom dostala na výslnie. Svojimi ďalšími počinmi sa ale čím viac začali vrhať do mainstreamových vôd a po doske The Heart of Everything z roku 2007 som s nimi zrejme nielen ja stratil permanentný kontakt. Posledný koncepčný The Unforgiving spred dvoch rokov som si vypočul len nedávno, ale ako celok mi to kvôli prílišne popovému ladeniu skoro nič nedalo. Som ale naozaj rád, že môžem prehlásiť, že k Within Tempation sa aspoň nateraz oplatí vrátiť. Predstavte si, že na vás cerí zuby desať hláv obrovskej vyhladovanej Hydry, pričom každá jedna z nich úplne inač vyzerá a pôsobí, a táto beštia vám chce prostredníctvom nich demonštrovať svoju obrovskú silu. Presne takáto predstava plne korenšponduje s tým, čo sa na ploche albumu odohráva. Chalani s kočkou sa zhliadli v mixe všetkých svojich doterajších muzikantských ingrediencií a vznikol tak rozmanitý a príjemne počúvateľný celok, ktorý by nijakého poslucháča nemal uraziť, aj keď chybičiek krásy sa na ňom nájde veru požehnane. Musím ale uznať, že nové posily na postoch gitary a bicí bohato oživili zvuk, ktorému sa nasadil svieži moderný kabát. Z highlightov tu máme napríklad zahajujúcu „Let Us Burn“, kde si Sharon v refréne parádne týra svoje hlasivky, pochodový powermetalový (áno, čítate dobre!) hymnus „Silver Moonlight“ alebo pre WT typickú osudovku „Tell Me Why“, mňa ale dokonale rozpumpovala už na prvé počutie energicky nadupaná „Dangerous“ s hosťujúcim Howardom Jonesom (ex-Killswitch Engage). Hostí je tu síce viac, ale jedine tento spevák dostal k dispozíciu poriadnu bombu, kde jeho hlas evokuje Matta Barlowa, známeho hlavne z americkej legendy Iced Earth. Rapper Xzibit svojim partom úplne pokazil dojem z inač vkusnej „And We Run“, duetom s Tarjou Turunen „Paradise“ sa síce splnil sen mnohým mladým temným goth babenkám, ale pôsobí to akurát ako do uší bijúca kópia vypalovákov z posledných albumov Nightwish, no a príspevok speváka zo zabudnutých Soul Asylum, ktorí v 90. rokoch dali svetu svoj jediný rádiový hit „Runaway Train“, je bohužiaľ v „The Whole World Is Watching“ taktiež viacmenej zanedbateľný, nakoľko sa jedná o priemernú baladu. Takže môj konečný verdikt? Hydru si dennodenne jednoznačne nemienim pušťať, na to je podľa mňa miestami až príliš prekalkulovaná, ale myslím, že ešte sa mi sluchovodmi niekoľkokrát preženie bez toho, aby som sa k tomu musel nútiť. Pre oddávnych fanúšikov povinnosť, pre...

Čítaj ďalej
Recenzia – MOTORHEAD – „Aftershock“ (UDR GmbH, 2013)
feb05

Recenzia – MOTORHEAD – „Aftershock“ (UDR GmbH, 2013)

Zverejnené v feb 5, 2014

Motörhead netreba nikomu predstavovať a určite ani jednotlivých členov kapely. Lámač ženských sŕdc Lemmy a jeho kumpáni tento rok potešili svojich verných fanúšikov novinkou s názvom Aftershock. Opisovať hudbu Motorhead by bolo nosením dreva do lesa, žiadne intrá, žiadne trendy, len poctivý rock and roll. Album otvára skladba s názvom Heartbreaker a od prvých sekúnd sa na poslucháča vyvalí Lemmyho typický draplavý spev sprevádzaný Campbellov nezameniteľnou hrou na gitaru. Ako by sa dalo čakať, otváracia skladba je dravá s chytlavými pasážami, hlavne v refréne a viac menej odzrkadluje, čo poslucháč môže od Afterschocku čakať. Lemmy rozvybrováva svoje tabakovým dymom ošlahané a Jackom Danielsom premastené hlasivky aby vykričal do sveta svoje postoje a porozprával svoje bohatné životné skúsenosti. Niektoré skladby sa tiahnu viac do bluesu, napr. Lost woman blues alebo Dust and Glass. Takéto bluesovice dajú na chvíľu oddýchnuť poslucháčovi, keďže Motorhead to väčšinu času režú v rýchlejších tempách. Na albume nechýbajú typické „gulometové“ kopáky a kvílivé sóla. Páni ukazujú že ešte rozhodne nepatria do starého železa a ani tak skoro nebudú. Novinka rozhodne poteší každého verného fanúšika a určite osloví ľudí čo počúvajú Motorhead len okrajovo. Hodnotenie: x/10 Recenzia:...

Čítaj ďalej
Recenzia – VANGOUGH – „Between the Madness“ (Dissonance Rising Publishing, 2013)
feb03

Recenzia – VANGOUGH – „Between the Madness“ (Dissonance Rising Publishing, 2013)

Zverejnené v feb 3, 2014

Zbaviť sa nálepky plagiátorov úspešnejšej kapely musí byť veľmi nepríjemnou záležitosťou, o to viac je potešujúci fakt, že oklahomské trio s výstižne umeleckým názvom Vangough výrazne prekročilo svoj tieň a svojim tretím albumom servíruje temný, priam až strašidelný album, ktorý sa predchodcom podobá ozaj už len minimalisticky, takže už aj neustále porovnávanie so švédskou progresívnou veličinou Pain of Salvation stráca svoj zmysel, čo určite teší hlavného skladateľa a speváka Claya Withrowa. Ten sa podobne ako Daniel Gildenlöw vyžíva v náročných konceptoch, kde sa nazerá do hlbín ľudskej psychiky, narozdiel od svojho kolegu ale nevyjadruje emócie príbehovou štruktúrou, všetko sa tu totiž točí okolo atmosféry (naviac hudobne podporenej výraznými orchestrálnymi prvkami) a z jeho vokálneho galapredstavenia mnohokrát naskakujú zimomriavky, hlavne keď drsne pritlačí na pílu. Takisto musím pochváliť aj výkon nového bubeníka Kylea Hawsa, virtuózneho poháňača celej tejto šialenej jazdy, nemajúceho strach ani z thrashových pasáži a naopak doslova jazzových fintičiek, ktorému v rytmickom súznení sekunduje basák známy už z predošlého „zajačieho“ Kingdom of Ruin, Jeren Martin. Apropo, ak som už spomenul počin z roku 2011, rád by som podotkol, že aj keď som si ten album neskutočne zamiloval a poznám snáď všetky jeho zákutia, Between the Madness ma ohúrilo ešte viac, samozrejme v tom pozitívnom zmysle. Priam rozprávková atmosféra je pre tentokrát minulosťou, úvodná „Afterfall“ vás o tom presvedčí už svojimi úvodnými tónmi. Z ďalších skladieb je určite nutné vyzdvihnúť maximálne vypätú „Seperation“, na ktorú by sa mal čoskoro vydať aj videoklip, „Vaudeville Nation“ v rámci možností s asi najhitovejším refrénom, no a nesmiem zabudnúť na čarokrásnu „O Sister“, v slohách evokujúcu pasáže z piesne „Silent Lucidity“ od Queensrÿche, napriek tomu vás ale táto vec dokáže pohltiť a chytiť za srdce. Určite jedna z najveľkolepejších skladieb, akú v novodobom progu za posledné roky vznikla! Album ako taký je vlastne rozdelený inštrumentálnym introm na dve polovice, ako som si už všimol, tá prvá je osobnejšia a doslova nervná, zatiaľ čo tá druhá v textoch kritizuje konzumnú americkú spoločnosť, podobne ako to bolo na kontroverznom Scarsick od spomínaných PoS. Áno, opäť ich musím spomenúť, v samotnom závere albumu možno aj pochopíte prečo. Taktiež hiphopové prvky v „Useless“ sú príjemným osviežením po fantasticky desivej medzihre „Thy Flesh Consumed“ s ťažkotonážnymi riffmi, vypadnutej akoby zo soundtrackov k hre Silent Hill. Viac už asi nie je potreba dodávať, nový Vangough očakávane prekvapil, nezachytil som vlastne ani nič, čo by mi na Between the Madness prekážalo – snáď asi len tá dĺžka, ak vlastníte digipackovú verziu. Každopádne grandiózny progresívny materiál! Hodnotenie: 9,5/10 Recenzia:...

Čítaj ďalej
Recenzia – PERIPHERY – „Clear“ (Sumerian Records; Century Media, 2014)
feb03

Recenzia – PERIPHERY – „Clear“ (Sumerian Records; Century Media, 2014)

Zverejnené v feb 3, 2014

Predstavitelia moderného a progresívneho metalu spoza veľkej mláky PERIPHERY sa rozhodli skrátiť nám čakanie na svoj ohlásený full length nazvaný „Juggernaut“ takpovediac experimentálnym EP-čkom. Čo je na ňom experimentálne pýtate sa? Nuž chlapci z „feriferi“ sa rozhodli, že každý z nich zloží a zrežíruje jednu pieseň, a to čo z toho vznikne predhodia hladujúcim poslucháčom v podobe tohto EP-čka. A keďže hudobníkov je šesť, tak aj skladieb na „Clear“ je pochopiteľne sedem. „Clear“ totiž otvára skladba „Overture“ a jej téma je pojítkom medzi všetkými ostatnými skladbami, akýmsi ich jediným spoločným bodom. Keďže „Clear“ nemá byť chápaný ako celok, ulahčím si aj ja prácu a rozdelím tuto recenziu do 7 bodov, pričom v každom sa budem venovať jednej skladbe. 1. Overture – Veľmi heavy znejúce intro, plné kúzelných melódií a láskyplných zvončekov. V skladbe hrá veľmi dôležitú úlohu aj klavír, ktorý posúva „Overture“ niekedy takmer až k avantgardnému feelingu. Takto nejako by mohlo kludne znieť aj intro k heavy metalovej alebo hard rockovej nahrávke. 2. The Summer Jam: Jake – Názov tu dokonale vystihuje skladbu, Jake Bowen vsadil na výsadne melodické progy aspekty, aké môžeme počuť napríklad aj v skladbách „All New Materials“ alebo „Scarlet“. Pozitívny letný feeling v metalickom prevedení. 3. Feed The Ground: Matt – Skladba bubeníka Matta Halperna je asi najpriamočiarejšia zo všetkých, čo sa týka skladania ako aj aranžmá. Skladbu charakterizuje nepretržitý tlak bicích, dusavá rytmika Vás prenesie cez melodický začiatok až po vyložene agresívny koniec dokreslený elektronikou a nechýba ani chytlavý a prudko zapamätateľný refrén. 4. Zero: Misha – Majster kapelník vsadil prakticky na istotu a ja akoby som znova počúval nahrávky z obdobia BULB, kedy si to Miško hustil ešte sám. Krásne pokrivená rytmika splývajúca so zvláštnymi vyhrávkami a neustálym vrstvením gitár v podaní jedného z najzaujimávejších gitaristov dneška. Neni o čom. Misha sa rozhodol že jeho skladba bude inštrumentálna a bezpochyby spravil dobre. 5. The Parade of Ashes: Spencer – Predstavte si že DREAM THEATER začnú hrať industriálny metal. Tak aspoň na mňa pôsobí skladba v réžii speváka Spencera Sotela. Pridajte ešte trocha AVENGED SEVENFOLD-u do refrénu a máte perfektnú predstavu čo sa deje v tejto skladbe. Jednoznačne najpopíkovejšia záležitosť, ničmenej nehorázne zábavná len čo je pravda. Čím ďalej som spokojnejší s výberom speváka tejto kapely, pretože ten človek vie ako urobiť dobrý vokál. 6. Extraneous: Nolly – Nikoho asi neprekvapí, že v skladbe, na ktorej makal basák bude mať basa veľa priestoru. Ak ste boli zvedavý ako bude znieť Periphery skladba, kde bude výrazne figurovať slapovanie dočkali ste sa. Veľmi psychedelická a prekvapivo agresívna záležitosť, taktiež bez využitia vokálov (aj keď tu sa my Spencerovho hukotu celkom žiadalo) 7. Pale Aura: Mark – Záver EP-čka nám obstaral gitarista Mark Holcomb a poviem na rovinu, že Mark nám po svojských skladbách svojich spoluhráčov pripravil docela vatu. Po vypočutí „Clear“ som docela presvedčený, že je to...

Čítaj ďalej