Recenzia – MIDNIGHT SCREAM – Flammarion (2014)

Ak súhlasíte s mojim názorom, že slovenská metalová scéna potrebuje svojich hrdinov aj v melodickejšej a prístupnejšej odnoži než je tá, ktorá žne v našej krajine úspechy hlavne svojimi odsypávajúcími smrtonosnými nakladačkami, tak neváhajte a čítajte ďalej.

Vec sa má tak, že oproti našim českým bratom máme práve v tomto štýlovom rozmedzí už viac než dve desaťročia priepastné manko, čo sa týka počtu vzniknutých kapiel a kreativity bez vyhorenia. Situáciu v posledných rokoch našťastie hrdo zachraňujú napríklad moji dobrí priatelia z rožňavských RENAISSENSE, košickí RAVENCLAW a taktiež aj MIDNIGHT SCREAM, ktorí práve vypustili do sveta horúcu novinku Flammarion. Toto sympatické zoskupenie z Veľkého Krtíša som mal zatiaľ tú česť vidieť dvakrát naživo, nedávno v košickom Riders Pube na vydarenej vianočnej akcii a pár rokov dozadu na naopak tragicky nepodarenej after párty po JUDAS PRIEST v Bratislave, kde zúčastnené kapely hrali pre cca. 20 ľudí, z ktorých takmer polovica vlastne ani nevnímala hudbu vďaka nadmernému požitiu alkoholických nápojov. Ich power / thrash metal ma ale napriek tomu už vtedy dostatočne zaujal, moja smola však je, že k žiadnemu z ich albumov som sa doposiaľ nedostal.

Flammarion zaujme už vizuálne na prvý pohľad šikovne spracovaným digipakovým obalom s pekným dizajnom. Čo ma ale dosť zarazilo, bola absencia textov v booklete. Tie sú poslucháčom ponúknuté netypicky v multimediálnej sekcii CD. K ich skúmaniu som sa však zatiaľ nedostal, tak snáď to ešte v budúcnosti napravím. Chalani sa zhliadli v americkom poňatí power metalu, takže sa môžete pripraviť na thrashovo krkolomné sypačky, ale aj notnú dávku európskej melodiky. Ak mám osobne ich kompozície k niečomu prirovnať, tak určite musím spomenúť ICED EARTH, sólovky Roba Halforda a nemeckých BRAINSTORM. Tých je doslova cítiť v tretej piesni „Fire That Doesn´t Burn“, kde si spevák Jaro strihne aj kvalitne našponované výšky v intenzite Rippera Owensa a musím uznať, že sa to fakt dobre počúva. Nápaditosť a radosť z hry je všadeprítomná, gitary sa zarezávajú pod kožu a tlačí sa na pílu tak ako sa očakáva.

Poteší temnejšia zahustená vec „Portrait of Tyranny“, prekvapí (podľa mojich informácií) prvá po slovensky naspievaná „Sám“ a na epickú nôtu vás naladí titulná skladba s maidenovskou basou v jej polovici. Trošku nevýrazne na mňa ale pôsobia posledná „The Otherside“ a koncepčne nezapadajúca „Pirate´s Dream“, aj keď tá má na druhú stranu hymnický refrén ako stvorený pre rozospievanie publika na koncertoch a určite si nájde svojich priaznivcov.

Na koniec poprosím už len viac takýchto kapiel a albumov na našej domácej scéne, moju nádej v lepšie zajtrajšky sily a melódie totiž zapálil práve Flammarion od MIDNIGHT SCREAM a pevne verím, že najbližšie to pôjde ešte lepšie.

Hodnotenie: 6/10
Recenzia: Smeťo

Autor: admin

Zdieľaj