Recenzia – ROTTING CHRIST – RITUALS (2016, Season of Mist)
feb17

Recenzia – ROTTING CHRIST – RITUALS (2016, Season of Mist)

Zverejnené v feb 17, 2016

Och lucifer, toto fakt nie. Už dlho sa mi nestalo, že by som z hĺbky duše niečo nechcel napísať, ale tentokrát je to mojou povinnosťou. Pretože ako dlhoročný fanúšik Grékov ROTTING CHRIST nemôžem iba nečinne stáť a pozerať sa na to, čo stvárajú a vydávajú ako „plnohodnotný“ jedenásty album. Myslel som si, že Sakis a spol si svoje minimalistické rituálne chúťky ukojili na predchádzajúcom „Κατά τον δαίμονα εαυτού“. A nemôžem povedať, že to nebola zábavné, malo to svoju atmosféru a kde tu aj naozaj silný moment. Skladateľstva sa však znova naplno zhostil výlučne Sakis a ľudia, neni to dobré. Všetky negatíva (ktoré o chvíľu v plnej kráse vymenujem) minulého počinu sú aj tu a dovedené prakticky do dokonalosti, zatiaľ čo tých pozitív som veľa nenašiel. V prvom rade treba povedať, že skladby na „Rituals“ sú žalostne jednoduché. Metalová zložka, čím myslím gitaru, basu a bicie, nehrá nič. Gitara a basa prakticky celý čas hrajú iba dun dun alebo dundundundundun a bicie sa snažia ako tak vytvárať strednotempnú rituálnu atmosféru. Áno, už na predchádzajúcom albume sa nedalo hovoriť o zložitej gitarovej práci, ale bisťu, nech ma blesk šlahne ak tam neboli zaujímavé riffy! Nemám problém s jednoduchou hudbou, ale tu to zaváňa ťažkou nudou. Aj využitie druhého gitaristu, mladého a šikovného Georgea Emannuela je absolutne žalostné. Ten šuhaj je tam prakticky iba na sólam a ani tie nie sú príliš dobré a máte pocit, že ste ich už počuli. Novinke neprospieva práve ani očividné „odkazovanie“ na skladby minulé. A znova, už na predchádzajúcom počine si chlapci zjavne pomohli riffmi a melódiami zo svojej minulosti ale vykryli to aspoň novými a sviežimi. Na „Rituals“ hádam nie je ani jeden riff či melódia, ktorú som už ako dlhoroční fanúšik kapely od nich nepočul. A žiaľ v podstatne lepšom kontexte. Na nových skladbách sa ROTTING CHRIST sústreďujú hlavne na atmosféru. Je tam veľa textu a rôznych exotických spevov, orchestrálnych vložiek a ambientných zvukov. Sakis má talent pracovať s týmito prvkami, o tom žiadna. Ak však niekde vyznievaju pateticky tak je to práve na „Rituals“. O to horšie, že práve tieto zaujímave aranžmá sú to najsilnejšie na albume. Lenže už aj v nich sa kapela opakuje. Príkladov je tak veľa, že ani nemám silu menovať. Podložte to absolutne nezaujímavými gitarovými motívmi, a dosiahnete album kde sa každá pesnička podobá ostatným ako vajce vajcu. Okey, možno lyrická stránka „Rituals“ je zaujímavá a kapela aspoň tu objavuje a skúma svoje možnosti. Áno aj nie. Sú tu nové príbehy a sú podané kvalitne, ale sú tam aj už opakujúce sa motívy a tie nové to nevedia jednoducho potiahnuť. S mnohými motívmi sme sa u nich proste už mali...

Čítaj ďalej
Report – Guttural Gore Grind Mafia 8, 13. február 2016, Barrák music bar/Plán B, Ostrava
feb16

Report – Guttural Gore Grind Mafia 8, 13. február 2016, Barrák music bar/Plán B, Ostrava

Zverejnené v feb 16, 2016

Grindové akcie na Morave sú povestné! Úsmev na každom rohu, oddaní fanúšikovia, kopec distier, brutálnosť vyžarujúca z pódia, ale aj pod ním a hlavne, obrovská dávka pozitívnej energie. Jednou z takýchto akcií je aj Guttural Gore Grind Mafia, ktorá má za sebou už sedem pokračovaní (vrátane tohto). Ako headliner sa nám predstavil projekt SCHIRENC PLAYS PUNGENT STENCH, ide vlastne o gitaristu/speváka Martina Schirenca z legendárnych Rakúšanov – PUNGENT STENCH, ktorý sa rozhodol hrať piesne svojej mŕtvej kapely (prevažne prvé tri albumy). Akcia bola zväčša natrieskaná kopou grindov – SPASM, ŠKODA 120, G.O.R.E., FELISHA, NUCLEAR VOMIT… Naše slovenské kraje hájili až dve kapely. Thrash metaloví zbojníci CATASTROFY a deathcoristi STERCORE. Na začiatku sa musím ospravedlniť, že som nebol až do konca, pretože situácia inak nedovolila (odvoz bol už unavený) a musel som po headlinerovi opustiť klub. Mrzí ma to. Poďme sa teda pozrieť, ako to tam prebiehalo. Organizácia šlape presne hneď od začiatku. O pol piatej sa otvorili brány klubu a na piatu už stála prvá kapela na pódiu. U FELISHA došlo k vážnej personálnej zmene, družinu opustil gitarista a „hlavný“ vokalista. To sa však nestalo osudným a problém vyriešili šikovne. Speváčka (oblečená v latexe s ružovou parochňou) sa chopila dvoch mikrofónov, jeden sa niesol v prasačom „gore“ duchu (samozrejme s riadnym efektom) a druhý v jej klasickom prevedení – stenanie, vzdychanie a iné „sexuálne“ citoslovcia. Hudobne sa to unášalo v duchu tanečného goregrindu s prvkami rock´n´rollu, ktorý tomu dával príjemný náboj. Vydarené naladenie sa. Ako prví z našej domácej dvojice sa predstavili thrasheri CATASTROFY. Od začiatku sa mi v ušiach zahniezdila vrana a to vďaka zbytočne navýšenej a ostrej basgitare, ktorá prehlušovala dôležité gitary a vytvára tým kolíziu. Keď tento problém hodíme za hlavu (aj keď to nejde len tak), išlo o veľmi vydarené vystúpenie. Boris je frontman, ako sa patrí. Vie dostať publikum na svoju stranu (aj keď to tu mal ťažké, vzhľadom na zameranie akcie), gestikuláciou obohatiť vokálny prejav, ale aj poriadne pritlačiť na pílu. Zároveň, čo je veľké plus, je mu všetko rozumieť. Frázovanie jak skutočný zbojník pri zbíjaní vrchnosti! Nečudo, že mu dáme všetky groše, pardón – potlesk. Gitary, vzhľadom na situáciu, kus pozadu, no poriadne agresívne a rezavé, ako sa patrí na thrash metal. Odzneli všetky dôležité hity cez „Žabomyšie vojny“, „Tento štát sa musí zničiť!“ či „Kazimír“, až po úplne najnovšiu – „Zbojnícky tanec“, ktorá nadväzuje na debut, i keď sa v nej skrýva viac melodiky. Každopádne vydarené vystúpenie. Teraz je čas spomenúť, že akcia prebiehala nie len v Barráku (kde odohrali sety spomínané kapely), ale aj v klube zvanom Plán B. Google maps hlásil, že pomocou pešej dopravy nám to zaberie deväť...

Čítaj ďalej
Report – Ravenarium, Attack of Rage, Craniotomy, 12.2.2016, Music Club Randal, Bratislava
feb14

Report – Ravenarium, Attack of Rage, Craniotomy, 12.2.2016, Music Club Randal, Bratislava

Zverejnené v feb 14, 2016

Ravenarium je príkladom toho, že nevzdávať sa je cesta, niekedy dlhá (v ich prípade je to 13 rokov), ale čakať na správny okamih sa oplatilo! O skupine Ravenarium a ich histórii sme už na našich stránkach v stručnosti písali. Ak je pre Vás táto kapela neznámou, určite odporúčam zamerať ich na hľadáčiku! Piatok 12.2.2016 patril v Bratislave návratu Havranov a bol vskutku veľkolepý, mne vyrazil dych! Začnime však po poriadku, tak ako večer prebiehal. Na pomoc si organizátori tohto večera zavolali dve skupiny, ktoré sú na našej scéne nestarnúcimi klasikmi a tešia sa v radách fanúšikov veľkej obľube. Reč je o úderke z Hlohovca – Craniotomy a Bánovčanoch – Attack of rage. Otvorenie večera pripadlo na Craniotomy. Niečo po deviatej sa postavili na stage a spustili na nás svoj slammingový brutal death metal. Najprv však na pódium vybehol Feďa z Ravenarium, aby nás všetkých privítal a zároveň v krátkosti predstavil kapelu. Už dávnejšie som takýto prístup od organizátorov nezažila, takže to na mňa zapôsobilo ako pekné gesto. Priznám sa, že som Craniotomy už dávnejšie nevidela, naposledy minulý rok vo februári. Odvtedy totiž stihli vydať a pokrstiť nový album s krkolomným názvom „Overgorged flesh flies dying slowly „, prijatý v radách fanúšikov aj kritikov veľmi dobre, a tak som bola prirodzene zvedavá na ich vystúpenie. Publikum sa po prvých tónoch začalo pomaly zbiehať do miestnosti. Prvú pieseň som počúvala zo vzdialenejšej časti Randalu a tu sa mi zdal byť zvuk dosť rozbitý. Bicie občas prehlušovali všetky nástroje, basgitara si ťažko razila svoju cestu do popredia, gitara mala zvláštnu farbu….Druhú pieseň som si teda išla vypočuť do prednej časti. Čuduj sa svete, zvuk bol úplne iný, hutný a všetky nástroje vyrovnané, jednoducho Craniotomy vo svojej pravej brutálnej podobe. Táto nazvime to haluz so zvukom, ktorú som možno vnímala len ja, neuprela chalanom na náboji a energii, ktorú vkladali do vystúpenia. Vpredu sa pomaly rozbiehala zábava, ktorú okorenil svojim skokom medzi ľudí basák Daniel. V prípade Craniotomy aj Attack of rage (kde tiež hrá) už túto záležitosť považujem za časť vystúpenia. Vždy sa mi páči odozva ľudí, nakoľko je zakaždým iná. Spevák Pygo do nás hučal svojim nezameniteľným vokálom, gitarista Halmo na nás hádzal svoje slammy a iné zložité gitarové postupy, bubeník Šuška dopĺňal svojimi salvami celú zostavu. Škoda len, že nezazneli aj piesne zo starších albumov, ktoré zvykli chalani hrávať, ale nemôže byť všetko, to je pochopiteľné. Myslím, že Craniotomy sa úspešne podarilo odštartovať večer. Prehupli sme sa plynulo do pomysleného stredu akcie, ktorým bolo vystúpenie Attack of rage. Na začiatku roka nás na sociálnych sieťach okrem iných správ privítali s nemilou novinkou. Gitarista Bebo žiaľ z osobných dôvodov ukončil svoje...

Čítaj ďalej
Zotrime prach! Časť druhá: Štyri ťahy jedným písmom!
feb11

Zotrime prach! Časť druhá: Štyri ťahy jedným písmom!

Zverejnené v feb 11, 2016

Po dlhšej odmlke, vzhľadom na dosť veľkú porciu nových albumov, vám prinášam pokračovanie rubriky – Zotrime prach! Ako myšlienka vraví – „Zobrať do ruky prachovku, zapnúť magič a zmiesť z albumov navrstvený prach a predstaviť vám nahrávky, ktoré by si vaše ucho nemalo nechať ujsť.“, v tomto duchu aj pokračujeme. Vzhľadom na dlhšiu pauzu, vám dnes predstavíme rovno štyri čerstvo oprášené nahrávky. Zoberte so mnou prachovku, nalaďte uši, zapojte hifi vežu a spoločne – Zotrime prach! LET THEM BURN – „Conqueror“ (Vlastná réžia, 2015) Na úvod vás hneď naladím poriadnou dávkou death metalu. Chalani z Prahy, LET THEM BURN, si názov prepožičali od skladby kanadských KATAKLYSM, hudobne však smerujú oveľa viac späť. Práchnivé, zahĺbené riffy, ťahavé melódie, občas až koketovanie s black metalovou atmosférou (hlavne titulná „Conqueror“), pochmúrne či nasraté tempá. Stará škola toho najhrubšieho zrna! Postupy vykopané až zo začiatku 90-tych rokov, občas lopatou zahĺbil až do konca 80-tych. Hlavne striedanie pomalej, zamračenej nálady, ktorá má až záhrobnú atmosféru s ráznou, no skazenou tvárou – práchnivý znak starej školy death metalu. Vokál znie ako keby zrel dobrých šesť stôp pod zemou (dobrých dvadsať rokov). Zlo, zahlbenosť, hniloba, občas mi to pripomína až starú školu – death/doom metalu. Zvukovo nevykračujú zo svojho smeru ani o centimeter vyššie. Gitary poriadne zahĺbené, riffy ostré, basa v pozadí dotvára atmosféru a vokál ide ruka v ruke s celým smrtiacim orchestrom. Starobylosť po každej stránke. Otázka teda zostáva – „Baví ma počúvať dávno pochované postupy, alebo túžim po niečom novom?“. Ak si odpoviete akokoľvek, ich hrobivosť, pravoverné melódie, či zachmúrenú atmosféru nedokážete ignorovať. Samozrejme, ak vaše srdce bije pre prvú variantu, tak ste na správnej adrese! Hodnotenie 8,5/10 Linky na kapelu: http://bandzone.cz/letthemburn https://www.facebook.com/LET-THEM-BURN-142373339288650/ CROUCH – „Warning Shot“ (Vlastná réžia, 2014) Čas nabrať iný kurz. Od temných zákutí metalu sa presunieme na slnečné pobrežie New Yorku. Chalani z Brna znejú ako keby poskakovali po pódiách a drvili hardcore práve typický pre túto scénu. Či už vás hneď napadne SICK OF IT ALL či MADBALL alebo AGNOSTIC FRONT, stále budete mať pravdu. Je to svižné, energické a skákajúce ako z dielne ich hudobných otcov. Oproti svojim koreňom viac stavili na moderný zvuk, smerujúci až ku metalovému vyzneniu. Drvivé a upraskané gitary, rázna basa, dopredu bijúce bicie a štipľavý vokál, spolu s výživným zvukom, robia z týchto chalanov celkom slušnú variáciu NY hardcoru na český spôsob. Vokály nám diktujú priamo do tváre, zbory v pozadí tomu pritakávajú, aby nám bolo jasné, že ide o reč ulice. Ich devízou je dostať dav do varu. Skoky, otočky, poriadny moshpit či skokani z pódia. To priam srší z nahrávky. Stačí mi zavrieť oči a som zrazu v malom klube,...

Čítaj ďalej
Recenzia – NYMPHA – „Time for Memories“ (Vlastná réžia, 2015)
feb05

Recenzia – NYMPHA – „Time for Memories“ (Vlastná réžia, 2015)

Zverejnené v feb 5, 2016

Ako vlastne vzniká názov pre kapelu? Možno niekto z kapely príde so skvelým nápadom, ktorý sa mu prisnil v psychedelickom sne. Reálnejšie to však býva tak, že vznikajú rôzne skomoleniny názvov s rôznymi príponami, prípadne sa priamo dosadia obľúbené postavy z kníh či filmov. Napríklad také brutal death metalové kapely to majú pomerne jednoduché – nájsť nejakú ohavnosť, pridať na koniec –ctomy alebo –psy (čo sa viac hodí) a je o brutálnosť naviac. Najťažšie je však nájsť názov, ktorý svojou podstatou priamo vypovedá o hudbe svojho tvorcu. Popradčania NYMPHA zarúbali do živého. Ako je táto bájna postava večne mladá a skrášľuje svojou prítomnosťou lúky či okolité hory, tak aj hudba Popradčanov pôsobí ako prechádzka začarovanou krajinou plnou rozkvitnutých lúk a hustých lesov. Dozrel čas pozrieť sa do ich sveta. Pútavý (klavírny) podmaz, vľúdne (akustické) gitary a prekrásne zafarbená basa – a ani neviete ako, ocitnete sa v ich kúzelnej zemi. Krajina vám sama otvorí dvere a potiahne za ruku. V čarovnom svete sa stretnete s rôznymi temnými postavami či krásnymi vílami a prejdete ťažkými terénmi a hlbokými priekopami alebo vám oči (v tomto prípade uši) zvlhnú nad pohľadom na kryštálovo čisté jazerá a pestrofarebné lúky. Postačí pár tónov a ste tam. Atmosféru cítiť všade vôkol. Vytvorenie sveta pomocou hudby je ich najväčšie kúzlo! Nestáva sa to často (možno u technických death metalových kapelách alebo pri jazze), ale práve basová linka najviac upúta vaše uši. Je prekrásne zafarbená, skvelo zakomponovaná a prívetivo buble. Niekedy mi celá pozornosť spočinie len na ňu a zvyšok mi potom akosi uteká. Nie je to tým, že gitary, podmaz či spevy (to už vôbec nie) vám neprídu zaujímavé, ale basa ich tromfne aspoň o jednu ligu. Ako som načrtol, v našej krajine nájdeme kopu čudesných a pozoruhodných postáv. Vílu s čistým (až popovým), no však bojazlivým vokálom. Naše citlivé stvorenie pôsobí veľmi opatrne a zľaknuto, ako keby sa bála, že spraví chybu, tak všetku sústredenosť venuje kontrolovaniu sa a tým to naberá dosť kŕčovitý dojem (hlavne pri „Miles Away“). Zato temné postavy, hlavne z hájov smrti a čiernoty, pôsobia prirodzene a svoje role si užívajú naplno. Black metalový škrekot ako keby patril zhnisanému a veľmi starému škriatkovi, zato death metalový growl svojou hrúbkou pripomína lesného (a veľmi mocného) trolla. Do cesty nám vstúpi aj svižný junák (po našom čistý mužský vokál), ktorý veľa neporiadku neurobí, no pritom nám stretnutie s ním zostane v pamäti („Kein ‚N ‚Abel“). Okrem čarovnej krajiny majú Popradčania v rukáve ešte jeden trik – nezaškatulkovanosť. Pozoruhodné zmeny temp, ale aj nálad, či postupov, nám môžu povedať, že sa máme pozerať do progresívnych vôd. Keď už chceme ísť hlbšie, tak sa stretneme...

Čítaj ďalej
Recenzia – MORNA – „Nuisance“ (Vlastná réžia, 2015)
feb04

Recenzia – MORNA – „Nuisance“ (Vlastná réžia, 2015)

Zverejnené v feb 4, 2016

Poniektorí muzikanti si vystačia s jedným nápadom a vytvoria z neho dlhohrajúci album. Taktiež existujú prípady, keď je tých nápadov celá hromada a stále to nestačí ani na jednu pieseň. Ako to býva často, aj v tomto prípade platí, že najlepšie ísť strednou cestou. Nápady sa síce môžu presýpať zo zásuvky, no skutočný muzikant si musí vybrať len pár „vyvolených“, ktoré skutočne stoja zato, aby boli odmenené zhmotnením. Plné zásuvky nápadov majú taktiež aj Novodubničania MORNA. Pekná plejáda sa im už vysypala na debut „A Tale of Woe“ a ďalšia várka už skáče do stupníc a tónov. Výsledkom je druhý počin „Nuisance“. Prebrali poriadne svoje poličky a zásuvky s nápadmi, či brali všetko, čo im spadlo do rúk? Poďme to potriediť! Podobným spôsobom by to mohli brať aj chalani a riadiť sa heslom: „Niekedy je menej viac“. Pri počúvaní mi je jasné, že sa zásuvka nedala zavrieť a motívy vypadávali sami od seba. Najlepšie je v tom prípade zobrať metličku a pár ich vyhodiť. Práve očistu potrebuje ich hudba ako soľ – pozametať, potriediť a dať tomu ľahkosť. Občas mi to príde až strojovo nasekané na seba (podľa daných učebníc) a umelé, čím sa vytráca „duša“ muziky. Niekde sa neúčelne naťahuje („To Think Alone“), chvíľami je tých nápadov až zbytočne veľa („Deceiving Gleam“ či „Trollkarlens Dikt“) a potom sa stráca pozornosť a poslucháč nevie, kde je. Na druhej strane nemôžem len haniť, hneď prvá – „Life After Heroes“ ukazuje zlatú strednú cestu. Úmysel vymaniť sa z tieňa OPETH je už viac počuteľný, ako to bolo pri debute. Duch stále straší v skrini, no postupy už vypadávajú zo švédskych učebníc. Nemôžeme taktiež zabudnúť, že nielen OPETH, ale aj takí EDGE OF SANITY či BARREN EARTH hrajú celkom výraznú rolu v ich celkovom zvuku. Melodika niektorých pasáží, rytmika, sekačky a vyhrávky sú dosť ovplyvnené touto trojicou. V závere nahrávky objavíme aj prvok z úplne odlišnej sorty, začiatok „End Of Imbroglio“ si požičali z dielne TOOL, čím ich hudba naberá iný šat. Pozitívom však je, že svoju knihu začínajú písať vlastným písmom a používať osobitné kontúry. Boj medzi tvrdou a jemnou stránkou vyhráva práve tá drsnejšia. Gitary majú poriadne grády, režú do sluchovodov, sekajú a celkovo drvia stopáž. Growling ide podľa svojich švédskych vzorov, čiže má poriadnu hĺbku a značnú silu, čo v kombinácií s death metalovými riffmi vytvára smrtiacu jazdu. Keď sa však hudba preladí na jemnejšie vlny, tak sa raz ocitneme na vesmírnom výlete so štipkou psychedélie, alebo prisadneme k dôvernej spovedi. Pôsobí to pohlcujúco, vrúcne a vytvára to citlivú atmosféru. Čistý vokál ešte potrebuje svoje hrbolčeky vyšmirgľovať, odobrať kŕčovitosť a dať tomu voľnosť. Taktiež si treba dať pozor, aby...

Čítaj ďalej