Soul Massacre – Feast for Kings – Bizarre Leprous Production, 2025
Hm, iba druhá recenzia v tomto roku, ktorú spisujú moje väčšinou len blbostiam sa venujúce prsty. Po jarnom porngrinde od Enema Shower, prichádza jesenná dávka death metalu v podaní Soul Massacre. To sa mi tak pred nejakým časom ozval gitarista tejto kapely Vladimír, že či by som mohol napísať recenziu na ich nový album atď. Pozrel som do diára, či tam je miesto a čuduj sa svete, ono tam bolo. A tak sa môj voľný čas začal viac a viac spájať s albumom Feast for Kings. Apropo, Soul Massacre. Ako som už v prome spomínal, tak moje prvé stretnutie s touto kapelou sa datuje niekedy do roku 2017, kedy vychádzal ich prvý album Purgatory System prostredníctvom časopisu Pařát, ktorý som vtedy odoberal. Následne sa nejakým spôsobom naše cesty rozdelili a medzitým stihli vydať ešte jeden album (Despair of Human Being, 2021). Takže tri albumy a nie až tak dlhé fungovanie, napriek tomu sa nejedná o nejakých cucákov. Soul Massacre pochádzajú z Havířova a tak tá nadväznosť na silnú ostravskú scénu tu je, preto muzikantské životopisy hudobníkov, ktorí pôsobia, či pôsobili v kapele ponúkajú také mená ako Antigod, Dissolving of Prodigy, Hypnotic Scenery, Kožis a ja neviem ešte koho. Dokázala teda kapela z takto zaujímavých ingrediencií vytvoriť zaujímavé dielko? Dokázala. To hovorím už hneď takto skraja. Po krátkom „šuchotavom“ lesnom intre nám tajomný hlas oznámi, že ho máme sledovať (aspoň mám taký dojem). Ten temný hlas zrejme nedáva pozor a pleskne vás konárom do tváre, a.k.a. Soul Massacre spustia svoju šramotivú kanonádu úvodnej skladby Witch Servant. Aj keď je to sekanica ako sa patrí, tak kapela nezabúda na nosné melódie, ktoré držia skladbu pekne pokope. Vlastne toto je výsada v podstate každej jednej skladby na albume. Už keď som si tento album pustil prvýkrát, tak som sa necítil ako horolezec stojaci dolu pod úplne hladkou skalnou stenou a rozmýšľajúci ako vyliezť na vrchol. V mojom prípade teda sledujúci nejaké záchytné body od ktorých by som sa vedel odraziť. Naopak. Vyviezol som sa hore ako na eskalátore. Celý album oplýva výraznými a chytľavými momentami vďaka ktorým vám album nesplýva do jedného monotónneho celku. Ako som už povedal, tak Witch Servant to hrnie ako buldozér pred sebou a nasledujúca Fake Eden tak trošku klame telom, pretože v úvode sa do vás zahryzne poriadny riff, ale postupom času sa táto vec vykryštalizuje do takého melodického stredného tempa. Presne opačne na to ide Your Womb a Graveyard. Tu upútajú pozornosť možno až také skoro slamové „džg-džg“ pasáže. Na to, že na celom albume cítim inšpiráciu švédskou scénou, najmä teda gothenburgským odštepným závodom (teda kapely ako raný In Flames, At the Gates, Dark Tranquility…, ale...
Recenzia – hspdn – heyday’s ruin – Jablká ďaleko od stromu – 2025
Label Jablká ďaleko od stromu, teraz používajúci aj názov JDØS, nevydáva toho veľa, ale ak sa niečo pod touto značkou objaví, tak s veľkou pravdepodobnosťou to bude zaujímavá nahrávka. Tiež pravdepodobne nepôjde o hudbu pre tradičného metalistu, ale o niečo ešte okrajovejšie. A preto aj oveľa zaujímavejšie. Aký teda bude projekt hspdn? Projekt, ktorý nemá rád veľké písmená? Krátky EP album heyday’s ruin je štýlovo ťažko zaraditeľná nahrávka. Metal to príliš nie je, žánrové tagy hovoria o alternative rocku/metale a doomgaze. Neviem, či som niekedy nejaký doomgaze počul, ale projekt hspdn ma zaujal na prvé počutie. Na internete nájdete aj prirovnanie k Jesu a Type O Negative. Keďže nejde práve o kapely, ktoré by som mal napočúvané, tak príliš neviem posúdiť podobnosť, prípadne vplyvy, ale skôr sa prikláňam k Jesu. Za hspdn stojí umelec s menom twi. Pod pseudonymom Twisted hrá v kapelách 0N0 alebo Nonprolific. Ak ich tvorbu aspoň trochu poznáte, tak je vám jasné, že to bude dosť experimentálne a nezvyčajné. Na prvý pohľad pozitívna hudba skrýva pod povrchom znepokojivé momenty. Jemná gitara a krehký, trochu skreslený spev istí chladná, najmä v prvej skladbe not good enough až strojová industriálna rytmika. Práve tento kontrast vo mne vyvoláva už spomínaný znepokojivý pocit. Poznáte to – ruiny sveta, ktorý si dobre pamätáte, ktorý padol náhle. Stret pekných spomienok (spev a gitara) a krutej reality (rytmická sekcia). Veď aj heyday sa dá preložiť ako rozkvet, vrchol. A na jeho zvyšky sa pozeráte. Titulná dvojka heyday’s ruin vyniká chytľavosťou a funguje takmer okamžite. V podstate veľmi príjemná vec, ktorá však toho ponúka pri bližšom pohľade oveľa viac. A to sa dá povedať o celom EP. Rôznorodé zvuky, ruchy, tóny, ktoré tam pri zbežnom vypočutí nezbadáte. Z jednoduchej nahrávky sa stáva pomerne komplexná záležitosť. Album uzatvára skladba unrest – žiadne bicie, presúvame sa do ambientnejších polôh a z hmly sa vynára mestečko Twin Peaks. Približne po 18 minútach je koniec a nahrávka nemá slabé miesto. S takouto kvalitou by twi utiahol v pohode aj plnohodnotný album, tak som zvedavý, či nejaký príde. Album má veľmi pekný a vyvážený zvuk, mix a master robil Matej Turcer. Obal sa k nahrávke hodí parádne – veľmi dobre zvolená fotka aj celkový dizajn. To už hovorím o fyzickom nosiči – klasickej kazete. Doomgaze projekt hspdn má potenciál zaujať metalových poslucháčov, ale ešte viac fanúšikov rôznych dream- a -gaze žánrov. heyday’s ruin pohltí a obalí myseľ do zvláštnej atmosféry. A tento pocit si radi a často zopakujete, aspoň u mňa to tak funguje. Kontakt: https://hspdn.bandcamp.com https://jablkadalekoodstromu.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/hspdn https://www.instagram.com/hspdnsk/ heyday’s ruin by...
Recenzia – ATYPIC – Apotropaic – 2025
Progresívna metalová scéna nemá na Slovensku veľké zastúpenie a aktívne vydávajúce kapely sa dajú spočítať veľmi rýchlo. To je o dôvod viac sledovať nového zástupcu tohto žánru, kapelu ATYPIC. Zložená zo skúsených muzikantov, a navyše láka aj na exotické resp. nezvyčajné nástroje ako Chapman stick alebo bağlama. Keď hovorím o skúsených muzikantoch, tak sa poďme pozrieť na zostavu: kapelník Alojz Hájovský (gitara, bağlama, synths), spevák Lukáš Mikulský (spieva aj v ďalšej prog kapele LATE), gitarista Ján Rosocha, bubeník Ján Hyža (opäť aj v LATE) a na Chapman stick hrá Peter Fedorčák, ktorého môžete poznať z Ravenarium, prípadne ste ho videli hrať skladby legendárnych Death. Základom hudby ATYPIC je moderný progresívny metal s ostrejším dotykom, najmä čo sa gitár týka. Gitarové riffy by sa s iným nazvučením pokojne uchytili aj vo vesmírnom technickom death metale, a preto pôsobí Apotropaic celkom tvrdo, nie však extrémne. Výraznú úlohu popri gitarách má aj Chapman stick. Veď keď už máte v kapele niečo také, tak to treba využiť. Nástroj dobre počuť, ale je použitý funkčne a v prospech celku. A pozor, dôležité sú aj syntetizátory, ktoré podčiarkujú futuristickú atmosféru skladieb a veľmi často sú na roveň ostatným nástrojom. Spev dostal na prog metalovú kapelu veľmi veľa priestoru. Na Lukášov odtieň hlasu som si musel trochu zvykať, keďže mám radšej hlbšie položené vokály. Ak máte viac napočúvaných LATE, budete sa orientovať hneď. Ale inak zapadol vokál do hudby dobre a so zložitou úlohou držať krok s komplikovanou inštrumentálnou zložkou sa popasoval so cťou. Napriek tomu mám pocit, že inštrumentálnych častí, prípadne celých piesní mohlo byť viac. Ak v rámci žánru čakáte dlhé kompozície, tak budete prekvapení. ATYPIC sa držia pesničkovej formy a za 40 minút stihnú zahrať 9 skladieb, z ktorých väčšina má jasný refrén. Takže sa do albumu dostane pomerne rýchlo, napriek tomu, že rytmy sú slušne polámané a motívov sa prestrieda veľké množstvo. Atmosféra albumu osciluje medzi sci-fi paletami a blízkovýchodnými (alebo orientálnym) etno náladami. Hlavne treba pozorne počúvať, až vtedy sa odhalia kvality albumu. Je ich dosť, ale mnohé sú skryté a pri bežnom počúvaní si ich nevšimnete. Nehovorím, že sa Apotropaic nedá počúvať ako kulisa, ale pre mňa predstavuje dosť náročné dielo, na ktoré musím mať náladu. Napríklad dvojdielny záver v podobe nanoSpace disaster mi už v celku zaniká a pozornosť sa stráca. Ale progresívny metal má byť výzva! Zvuk je trochu chladný s viacerými hranami, pričom spev je dosť vpredu. Mne to úplne nesedí, ale napriek tomu musím uznať, že každý nástroj aj spev jasne počuť, môžete sa zamerať na ktorúkoľvek zložku. A nie je to preprodukované ani príliš vyžehlené, nestráca sa metalová surovosť. Chválim tiež parádny obal a výborne...
Kniha – We Are Obscene Extreme – Obscene Extreme, 2025
Ak ma pamäť neklame, tak som v živote nepísal recenziu na knihu. Vlastne, tento rok idú recenzie celkovo mimo mňa. Ale keď sa mi dostala do rúk táto obrovská bichľa, ktorá zachytáva štvrťstoročie fungovania môjho obľúbeného a celkovo jedného z najlepších festivalov venujúcich sa extrémnej hudbe, tak mi už behom čítania nejaké slová samovoľne vyskakovali na jazyk (resp. na prsty a následne na plochu klávesnice). Spísanie takýchto memoárov (dajme tomu) zabralo podľa slov Čurbyho a spol. dlhých osem rokov (preto rozhovory, ktoré tvoria podstatnú časť knihy, majú datovanie dosť široké) . Takže takmer dekáda života venovaná tomuto monumentálnemu dielku. Niekto by si možno povedal, že to je pridlhý čas na vytvorenie nejakej knihy. Lenže dámy a páni, toto nie je len tak nejaká kniha. Už len keď mi balík s týmto vzdialeným potomkom Johanna Gutenberga dorazil, tak ma zarazila a aj príjemne potešila jeho váha. To je jeden z dôvodov prečo som si knihu nekúpil rovno na festivale, ale nechal som si ju radšej pohodlne poslať domov. Predsa len, keď si človek spomenie, že z festivalu ťahá domov ťažký vak a celkovo je po tom hudobnom maratóne fyzicky odrovnaný, tak zhruba ďalších 3,5 kg navyše by už možno dosiahlo u mňa nejakej kritickej hranice. Takže, keď som prišiel domov z práce, tak som ten balík trhal zubami ako nejaké nespratné decko darčeky pod vianočným stromčekom. Táto dekadentná scéna mala dohru ako v Pulp Fiction, keď sa mi do tváre zaleskol „pozlátený“ nápis knihy z jej bočnej strany a v hlave mi zaznel hlas Julesa: „Máme radosť?“ A mne cez pery prešli slová imitujúce Vincenta: „Máme radosť!“ Celý vtip tejto knihy spočíva v tom, že vlastne ide o štyri knihy, ktoré sú uložené v krásne vyvedenom šanóne. A čo ukrývajú samotné knihy? Ako som spomínal vyššie, tak do detailov sa tu mapuje história OEF, najmä prostredníctvom rozhovorov s ľuďmi, ktorí mali, či stále majú nejaký vplyv na podobu festivalu ako takého. Takže sa tu doširoka odhrnie opona a vy sa dozviete veci, ktoré by vás možno ani nenapadli, od respondentov ako sú ľudia, ktorí majú pod palcom catering, či stage manažéri, crew, grafici, zvukári, kameramani, správcovia areálu, ale aj fanúšikovia, ktorí viac ako veľkou mierou pomohli, keď to bolo treba. Mňa osobne bavia odpovede na otázku, ktorá je položená takmer v každom rozhovore a to, aby si odpovedajúci spomenul na nejaký najšialenejší zážitok spojený s OEF. No, niekedy mi trhalo kútikmi úst od smiechu a sú to scénky za ktoré by sa nehanbili ani Monty Python. Za všetky môžem menovať príbeh nazvaný „Dick Inspector“, ktorý vytiahol Foussage (Hell.cz, Fly High Tribe…). Ďalšou výraznou časťou knihy sú také „vyznania lásky“ hudobníkov...
Recenzia – Bongsilisk – Pater, Filius et Cannabis Sanctus – 2025
V podivne vyzdobenom chráme sa prevaľujú voňavé chuchvalce dymu. Na oltári sú vystavené ikony zobrazujúce piliere temného stoner doomu. Od najstarších Black Sabbath, cez hypnotických Sleep, až po temných Electric Wizard. K tomuto kultu chcú prispieť svojím dielom aj Bongsilisk, a preto prichádza ich druhá religiózne nazvaná nahrávka Pater, Filius et Cannabis Sanctus. Nejaké zásadné zmeny oproti predchádzajúcemu The Hash Club (recenzia tu) som nečakal. A moje predtuchy sa splnili – je tu polhodinová porcia stoner doom metalu tej najvyššej kvality. Jediné zmeny badať na skladateľských a aranžérskych schopnostiach. Tie išli jednoznačne hore a vďaka tomu je Pater, Filius et Cannabis Sanctus oproti debutu pestrejší. Samozrejme v rámci žánru, akým je stoner doom. Zvuk nie je taký ťažký, niekedy sa vraciame až do drevných začiatkov žánru a spomínaným Black Sabbath. Samozrejme, tučný riffový kolos s duniacou basou stále hrá hlavnú úlohu, len je tu aj zopár vedľajších postáv. Napríklad aj prekvapivo melodické sóla, vďaka ktorých pôsobí nahrávka prístupnejšie. Skladby sú vyskladané podľa overeného receptu. Centrálny riff/motív sa nabaľuje, obmieňa, dopĺňa, mení rýchlosť. To všetko sa v nepravidelných vlnách rôzne vracia. Monolitická hudba sa pri pozornom počúvaní mení na inteligentne poskladanú kompozíciu s mnohými vychytávkami a zákutiami. Plusom nahrávky je tajomná mystická temnota, ktorá dodáva ďalší rozmer a zároveň slúži ako jednotiaci prvok. A samozrejme aj skvelý obal. Tri skladby, názov EP je vlastne zároveň aj tracklist. Polhodina hudby ubehne rýchlo a ja mám tendenciu si to vždy viackrát zopakovať. Bongsilisk vedia, čo chcú dosiahnuť svojou hudbou. A robia to veľmi dobre. Jedna z mojich najpočúvanejších nahrávok tento rok. Kontakt: https://bongsilisk.bandcamp.com https://www.instagram.com/bongsilisk/ Pater, Filius et Cannabis Sanctus by...
Recenzia – The Split – Mankind In Vitro – Dead Maggoty Productions – 2024
Z predchádzajúceho albumu The Split Reminiscences som bol nadšený (recenzia Reminiscences). Album ma navyše stále baví a pravidelne ho počúvam. Preto som si aj hovoril, že už by to chcelo nasledovníka. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že nasledovník je na svete niekoľko mesiacov. Čo už, vychádza toho tak veľa, že mnoho nahrávok unikne pozornosti, prípadne sa úplne nevydarí alebo nezvolí vhodná propagácia. Ak ste niekoľkokrát otočili Reminiscences, tak úvodná časť albumu, teda trilógia Mankind In Vitro vás neprekvapí a rýchlo budete doma. Začiatok po hudobnej stránke jednoznačne nadväzuje na predchádzajúci album. Pomerne temný prog metal, rytmicky dosť komplikovaný a polámaný, ale zároveň pesničkový a príjemný. Jednoznačne zaujme zvuk kláves, oproti Reminiscences sa ešte viac rozšírila paleta. S vokálmi sa už tradične šetrí a k slovu sa dostávajú rôzne hlasové sample na dokreslenie nálady. Už podľa názvu jednotlivých častí trilógie je jasné, o čom sa bude rozprávať – Project Earth, Life Matrix, Transhuman. Veľmi dobré progmetalové texty a námety. Musím sa priznať, že pri prvých vypočutiach mi stačila úvodný trilógia, ktorá ma spolu cez 20 minút a vďaka náročnosti a komplikovanosti moja pozornosť už ďalej klesala. Preto mi ostatné skladby liezli do hlavy ťažšie. Ale na rovinu – nie len kvôli tomu. Zvyšok albumu sa nesie v pomalšom tempe, často je to skôr rock ako metal. V týchto polohách mi The Split až tak nesedia. Často som si hovoril, že by to chcelo riadny riff, alebo skrátiť skladbu. Cítiť to správne vnútorné napätie, potemnelá nálada pokračuje, len tvrdé gitary majú oveľa menej priestoru. Skladbám sa nedá uprieť, že sú pestré a zaujímavé, znalci hudobnej teórie určite odhalia viaceré špeciality. Aj bežný poslucháč ocení kombináciu komplexnosti a zložitosti hudby pri zachovaní pesničkovosti. To treba vedieť, klobúk dole! Ale občas sa to aj vlečie. Reminiscences bol v podstate krátky album, keďže veľkú časť tvorili inštrumentálne verzie skladieb. Držal pokope a mne dával zmysel najmä ako celok. Tu môže byť trochu problém Mankind In Vitro, ktorý tvorí spomínaná trilógia, a zvyšok pôsobí ako zbierka piesní. Síce veľmi dobrých piesní, ale akosi mi tam chýba súvislosť. Alebo len zle počúvam? Možno ju odhalím až pri ďalšom počúvaní. The Split je kapela skvelých muzikantov. Technicky aj skladateľsky, to cítiť v každej note. Základné trio tvoria Zdeněk Čepička (bicie, programming), Mirek Řezníček (gitary, programming) a Mira Valouch (basgitara). Ako hostia sú na albume uvedení speváci Vít Jindřichovský a Adam Von Sychrow, ďalšie nástroje doplnili Richard Mlynář (piano) a Petr Chudoba (violončelo). Album vyšlo vo vydavateľstve Dead Maggoty Productions. Prog metalovú resp. prog rockovú scénu nesledujem nejako špeciálne, v podstate len poctivo vypočujem svojich obľúbených pár interpretov. Ale do tohto krátkeho zoznamu jednoznačne The Split...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (6.10.2025 22:00) 6. októbra 2025
- Headbanger_FM (29.9.2025 22:00) 29. septembra 2025
- Headbanger_FM (22.9.2025 22:00) 22. septembra 2025
- Headbanger_FM (15.9.2025 22:00) 15. septembra 2025
- Headbanger_FM (8.9.2025 22:00) 8. septembra 2025
