Recenzia – ATYPIC – Apotropaic – 2025
Progresívna metalová scéna nemá na Slovensku veľké zastúpenie a aktívne vydávajúce kapely sa dajú spočítať veľmi rýchlo. To je o dôvod viac sledovať nového zástupcu tohto žánru, kapelu ATYPIC. Zložená zo skúsených muzikantov, a navyše láka aj na exotické resp. nezvyčajné nástroje ako Chapman stick alebo bağlama. Keď hovorím o skúsených muzikantoch, tak sa poďme pozrieť na zostavu: kapelník Alojz Hájovský (gitara, bağlama, synths), spevák Lukáš Mikulský (spieva aj v ďalšej prog kapele LATE), gitarista Ján Rosocha, bubeník Ján Hyža (opäť aj v LATE) a na Chapman stick hrá Peter Fedorčák, ktorého môžete poznať z Ravenarium, prípadne ste ho videli hrať skladby legendárnych Death. Základom hudby ATYPIC je moderný progresívny metal s ostrejším dotykom, najmä čo sa gitár týka. Gitarové riffy by sa s iným nazvučením pokojne uchytili aj vo vesmírnom technickom death metale, a preto pôsobí Apotropaic celkom tvrdo, nie však extrémne. Výraznú úlohu popri gitarách má aj Chapman stick. Veď keď už máte v kapele niečo také, tak to treba využiť. Nástroj dobre počuť, ale je použitý funkčne a v prospech celku. A pozor, dôležité sú aj syntetizátory, ktoré podčiarkujú futuristickú atmosféru skladieb a veľmi často sú na roveň ostatným nástrojom. Spev dostal na prog metalovú kapelu veľmi veľa priestoru. Na Lukášov odtieň hlasu som si musel trochu zvykať, keďže mám radšej hlbšie položené vokály. Ak máte viac napočúvaných LATE, budete sa orientovať hneď. Ale inak zapadol vokál do hudby dobre a so zložitou úlohou držať krok s komplikovanou inštrumentálnou zložkou sa popasoval so cťou. Napriek tomu mám pocit, že inštrumentálnych častí, prípadne celých piesní mohlo byť viac. Ak v rámci žánru čakáte dlhé kompozície, tak budete prekvapení. ATYPIC sa držia pesničkovej formy a za 40 minút stihnú zahrať 9 skladieb, z ktorých väčšina má jasný refrén. Takže sa do albumu dostane pomerne rýchlo, napriek tomu, že rytmy sú slušne polámané a motívov sa prestrieda veľké množstvo. Atmosféra albumu osciluje medzi sci-fi paletami a blízkovýchodnými (alebo orientálnym) etno náladami. Hlavne treba pozorne počúvať, až vtedy sa odhalia kvality albumu. Je ich dosť, ale mnohé sú skryté a pri bežnom počúvaní si ich nevšimnete. Nehovorím, že sa Apotropaic nedá počúvať ako kulisa, ale pre mňa predstavuje dosť náročné dielo, na ktoré musím mať náladu. Napríklad dvojdielny záver v podobe nanoSpace disaster mi už v celku zaniká a pozornosť sa stráca. Ale progresívny metal má byť výzva! Zvuk je trochu chladný s viacerými hranami, pričom spev je dosť vpredu. Mne to úplne nesedí, ale napriek tomu musím uznať, že každý nástroj aj spev jasne počuť, môžete sa zamerať na ktorúkoľvek zložku. A nie je to preprodukované ani príliš vyžehlené, nestráca sa metalová surovosť. Chválim tiež parádny obal a výborne...
Kniha – We Are Obscene Extreme – Obscene Extreme, 2025
Ak ma pamäť neklame, tak som v živote nepísal recenziu na knihu. Vlastne, tento rok idú recenzie celkovo mimo mňa. Ale keď sa mi dostala do rúk táto obrovská bichľa, ktorá zachytáva štvrťstoročie fungovania môjho obľúbeného a celkovo jedného z najlepších festivalov venujúcich sa extrémnej hudbe, tak mi už behom čítania nejaké slová samovoľne vyskakovali na jazyk (resp. na prsty a následne na plochu klávesnice). Spísanie takýchto memoárov (dajme tomu) zabralo podľa slov Čurbyho a spol. dlhých osem rokov (preto rozhovory, ktoré tvoria podstatnú časť knihy, majú datovanie dosť široké) . Takže takmer dekáda života venovaná tomuto monumentálnemu dielku. Niekto by si možno povedal, že to je pridlhý čas na vytvorenie nejakej knihy. Lenže dámy a páni, toto nie je len tak nejaká kniha. Už len keď mi balík s týmto vzdialeným potomkom Johanna Gutenberga dorazil, tak ma zarazila a aj príjemne potešila jeho váha. To je jeden z dôvodov prečo som si knihu nekúpil rovno na festivale, ale nechal som si ju radšej pohodlne poslať domov. Predsa len, keď si človek spomenie, že z festivalu ťahá domov ťažký vak a celkovo je po tom hudobnom maratóne fyzicky odrovnaný, tak zhruba ďalších 3,5 kg navyše by už možno dosiahlo u mňa nejakej kritickej hranice. Takže, keď som prišiel domov z práce, tak som ten balík trhal zubami ako nejaké nespratné decko darčeky pod vianočným stromčekom. Táto dekadentná scéna mala dohru ako v Pulp Fiction, keď sa mi do tváre zaleskol „pozlátený“ nápis knihy z jej bočnej strany a v hlave mi zaznel hlas Julesa: „Máme radosť?“ A mne cez pery prešli slová imitujúce Vincenta: „Máme radosť!“ Celý vtip tejto knihy spočíva v tom, že vlastne ide o štyri knihy, ktoré sú uložené v krásne vyvedenom šanóne. A čo ukrývajú samotné knihy? Ako som spomínal vyššie, tak do detailov sa tu mapuje história OEF, najmä prostredníctvom rozhovorov s ľuďmi, ktorí mali, či stále majú nejaký vplyv na podobu festivalu ako takého. Takže sa tu doširoka odhrnie opona a vy sa dozviete veci, ktoré by vás možno ani nenapadli, od respondentov ako sú ľudia, ktorí majú pod palcom catering, či stage manažéri, crew, grafici, zvukári, kameramani, správcovia areálu, ale aj fanúšikovia, ktorí viac ako veľkou mierou pomohli, keď to bolo treba. Mňa osobne bavia odpovede na otázku, ktorá je položená takmer v každom rozhovore a to, aby si odpovedajúci spomenul na nejaký najšialenejší zážitok spojený s OEF. No, niekedy mi trhalo kútikmi úst od smiechu a sú to scénky za ktoré by sa nehanbili ani Monty Python. Za všetky môžem menovať príbeh nazvaný „Dick Inspector“, ktorý vytiahol Foussage (Hell.cz, Fly High Tribe…). Ďalšou výraznou časťou knihy sú také „vyznania lásky“ hudobníkov...
Recenzia – Bongsilisk – Pater, Filius et Cannabis Sanctus – 2025
V podivne vyzdobenom chráme sa prevaľujú voňavé chuchvalce dymu. Na oltári sú vystavené ikony zobrazujúce piliere temného stoner doomu. Od najstarších Black Sabbath, cez hypnotických Sleep, až po temných Electric Wizard. K tomuto kultu chcú prispieť svojím dielom aj Bongsilisk, a preto prichádza ich druhá religiózne nazvaná nahrávka Pater, Filius et Cannabis Sanctus. Nejaké zásadné zmeny oproti predchádzajúcemu The Hash Club (recenzia tu) som nečakal. A moje predtuchy sa splnili – je tu polhodinová porcia stoner doom metalu tej najvyššej kvality. Jediné zmeny badať na skladateľských a aranžérskych schopnostiach. Tie išli jednoznačne hore a vďaka tomu je Pater, Filius et Cannabis Sanctus oproti debutu pestrejší. Samozrejme v rámci žánru, akým je stoner doom. Zvuk nie je taký ťažký, niekedy sa vraciame až do drevných začiatkov žánru a spomínaným Black Sabbath. Samozrejme, tučný riffový kolos s duniacou basou stále hrá hlavnú úlohu, len je tu aj zopár vedľajších postáv. Napríklad aj prekvapivo melodické sóla, vďaka ktorých pôsobí nahrávka prístupnejšie. Skladby sú vyskladané podľa overeného receptu. Centrálny riff/motív sa nabaľuje, obmieňa, dopĺňa, mení rýchlosť. To všetko sa v nepravidelných vlnách rôzne vracia. Monolitická hudba sa pri pozornom počúvaní mení na inteligentne poskladanú kompozíciu s mnohými vychytávkami a zákutiami. Plusom nahrávky je tajomná mystická temnota, ktorá dodáva ďalší rozmer a zároveň slúži ako jednotiaci prvok. A samozrejme aj skvelý obal. Tri skladby, názov EP je vlastne zároveň aj tracklist. Polhodina hudby ubehne rýchlo a ja mám tendenciu si to vždy viackrát zopakovať. Bongsilisk vedia, čo chcú dosiahnuť svojou hudbou. A robia to veľmi dobre. Jedna z mojich najpočúvanejších nahrávok tento rok. Kontakt: https://bongsilisk.bandcamp.com https://www.instagram.com/bongsilisk/ Pater, Filius et Cannabis Sanctus by...
Recenzia – The Split – Mankind In Vitro – Dead Maggoty Productions – 2024
Z predchádzajúceho albumu The Split Reminiscences som bol nadšený (recenzia Reminiscences). Album ma navyše stále baví a pravidelne ho počúvam. Preto som si aj hovoril, že už by to chcelo nasledovníka. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že nasledovník je na svete niekoľko mesiacov. Čo už, vychádza toho tak veľa, že mnoho nahrávok unikne pozornosti, prípadne sa úplne nevydarí alebo nezvolí vhodná propagácia. Ak ste niekoľkokrát otočili Reminiscences, tak úvodná časť albumu, teda trilógia Mankind In Vitro vás neprekvapí a rýchlo budete doma. Začiatok po hudobnej stránke jednoznačne nadväzuje na predchádzajúci album. Pomerne temný prog metal, rytmicky dosť komplikovaný a polámaný, ale zároveň pesničkový a príjemný. Jednoznačne zaujme zvuk kláves, oproti Reminiscences sa ešte viac rozšírila paleta. S vokálmi sa už tradične šetrí a k slovu sa dostávajú rôzne hlasové sample na dokreslenie nálady. Už podľa názvu jednotlivých častí trilógie je jasné, o čom sa bude rozprávať – Project Earth, Life Matrix, Transhuman. Veľmi dobré progmetalové texty a námety. Musím sa priznať, že pri prvých vypočutiach mi stačila úvodný trilógia, ktorá ma spolu cez 20 minút a vďaka náročnosti a komplikovanosti moja pozornosť už ďalej klesala. Preto mi ostatné skladby liezli do hlavy ťažšie. Ale na rovinu – nie len kvôli tomu. Zvyšok albumu sa nesie v pomalšom tempe, často je to skôr rock ako metal. V týchto polohách mi The Split až tak nesedia. Často som si hovoril, že by to chcelo riadny riff, alebo skrátiť skladbu. Cítiť to správne vnútorné napätie, potemnelá nálada pokračuje, len tvrdé gitary majú oveľa menej priestoru. Skladbám sa nedá uprieť, že sú pestré a zaujímavé, znalci hudobnej teórie určite odhalia viaceré špeciality. Aj bežný poslucháč ocení kombináciu komplexnosti a zložitosti hudby pri zachovaní pesničkovosti. To treba vedieť, klobúk dole! Ale občas sa to aj vlečie. Reminiscences bol v podstate krátky album, keďže veľkú časť tvorili inštrumentálne verzie skladieb. Držal pokope a mne dával zmysel najmä ako celok. Tu môže byť trochu problém Mankind In Vitro, ktorý tvorí spomínaná trilógia, a zvyšok pôsobí ako zbierka piesní. Síce veľmi dobrých piesní, ale akosi mi tam chýba súvislosť. Alebo len zle počúvam? Možno ju odhalím až pri ďalšom počúvaní. The Split je kapela skvelých muzikantov. Technicky aj skladateľsky, to cítiť v každej note. Základné trio tvoria Zdeněk Čepička (bicie, programming), Mirek Řezníček (gitary, programming) a Mira Valouch (basgitara). Ako hostia sú na albume uvedení speváci Vít Jindřichovský a Adam Von Sychrow, ďalšie nástroje doplnili Richard Mlynář (piano) a Petr Chudoba (violončelo). Album vyšlo vo vydavateľstve Dead Maggoty Productions. Prog metalovú resp. prog rockovú scénu nesledujem nejako špeciálne, v podstate len poctivo vypočujem svojich obľúbených pár interpretov. Ale do tohto krátkeho zoznamu jednoznačne The Split...
Recenzia – Čad – Veľký tresk – Vandal Records – 2024
Kapely, ktoré hrajú a vydávajú nový materiál dlhé roky, si nesmierne vážim za ich vytrvalosť a nadšenie. Za to, že sa na to celé nevykašlali. K takýmto kapelám určite patrí aj svätojurská kapela Čad, ktorá vznikla už v prvej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia a odvtedy nás pravidelne a pomerne často zásobuje nahrávkami. Čad som objavil v časoch, keď vydali kultovú Súkromnú vojnu. To sa písal rok 2009 a zdá sa to neuveriteľne dávno. Z pochopiteľných príčin mi tento album najviac prirástol k srdcu. Ale určite nepatrím k ľuďom, ktorí by sa s každým novým albumom sťažovali, že Súkromná vojna bola lepšia a prečo tak neznie aj tento album. Dokola vydávať ten istý album s obmenami pre väčšinu kapiel nemá zmysel a treba sa vyvíjať. Preto som rád, že Čad robia novú hudbu tak, ako ju robia. Napriek tomu, že nie všetko ma baví a niektoré albumy som počul len zbežne, lebo sa mi do nich proste nechcelo. Veľký tresk však prišiel v dobrom momente a sadol mi do nálady, preto som mu venoval dosť času. Že to nebude Súkromná vojna časť druhá je jasné. Už len keď sa pozrieme na dĺžky skladieb. Takmer všetky majú nad tri minúty, úvodná titulná vec dokonca takmer päť. To nemôže byť žiadny intenzívny výplach, to by nefungovalo. Hneď prvé dve skladby, jednotka Veľký tresk a dvojka Kromaňon, sú hodne pomalé a dostávajú sa do bahnitých sludgeových vôd. Temnejšie, v strednom tempe, pomerne atmosférické a navyše s dobrým textom. Veľmi silný začiatok albumu. Mimochodom, k textom: Pišta vie písať výborné texty. Občas mi úplne nesedí humor, najmä keď je prvoplánovo vtipný text v konflikte so serióznou a komplexnejšou hudbou. To čo funguje pri jeden a pol minútovej nakladačke v tomto prípade fungovať až tak nemusí. Ale to som len príliš kritický, lebo Pištova tvorba je aj tak vysoko nad väčšinou metalových textov. Kto si chce pripomenúť staršiu tvorbu, potešia ho napríklad skladby Celý život robím zle alebo Keď satan chodil po Zemi, ktoré pridajú na rýchlosti a zároveň sú jednoduchšie. Hodne rád mám skladbu Thrashtalk, ktorá má neskutočnú energiu a sedí k nej aj text. Menej výrazná je posledná tretina albumu. Abeceda nenávisti aj Zbrojnoši metalu sú taký nový štandardný Čad, nie zlé, ale akosi im chýba iskra. Skladbám by pomohlo, keby boli o čosi kratšie. Tu spomeniem aj piatu Meče sú skrížené – má skvelé momenty, ale Cavalerovské opakovanie názvu skladby otravuje. Prekvapivý je záver – Dejiny apokalypsy s kontrabasom v hlavnej úlohe pekne uzatvoria album. Takže si to zhrňme: väčšina skladieb skvelá, dve-tri priemerné, ale stále veľmi dobré. Navyše ma extrémne potešil pomalý a komplikovanejší úvod albumu. O inštrumentálnych výkonoch hudobníkov...
Enema Shower – SEXcenti SEXaginta SEX – Necroeucharist Production, 2025
Hm, do recenzií sa mi v poslednom čase veľmi nechce. Nejako nemám chuť si dokola prehrávať ten istý album a vypúšťať zo mňa niečo extra „filozofické“. Lenže pripomenul sa mi Necro. Poznáme sa roky a vždy, keď majú Enema Shower niečo nové, tak mi to automaticky prestrie na striebornom podnose. V medzičase sa stal Necro aj mojim kolegom v redakcií a kolegov si netreba hnevať (mimochodom, som asi jediný z redakcie, kto vie hrať akurát na nervy… epizódu, keď som musel na základnej škole hrať na flaute, by som radšej v rámci textového konceptu Enema Shower radšej nevyťahoval). Takže po dvoch EP Sadomazoo (2020) a Pandemic Prostitution (2020) sa ku mne dokotúľalo druhé fullko (debut She Asked for It vyšiel v roku 2015). Nedávno ste mohli u nás naraziť na rozhovor ( https://metalexpress.sk/2025/04/rozhovor-enema-shower-zvratov-az-zvratiek-na-nahravke-je-mnoho-v-podstate-kazda-skladba-ma-unikatnu-tvar/ ) s Necrom, za ktorý je zodpovedná Mrtvolka a tam ste sa okrem iného dozvedeli, že Enema Shower sa trošku viac pohrali so zvukom a aj so smerovaním kapely. Boli tie slová pravdivé? Boli. Ak si rozkrútite disk (či nejakými inými spôsobmi sa dostanete k obsahu albumu), tak aj s ľahkým tinitusom prídete k záveru, že zvuková stopa je iná. Akosi sa rozplynul taký ten buldozérový tlak, ktorý som mal u nich tak rád. Pretože viem, že Necro okrem gore a porngrindu zbožňuje black metal, (ak by goregrindové Vianoce boli jedna Necrova noha a black metalový Nový rok druhá noha, tak jeho vkus nájdete niekde medzi sviatkami) tak sa tomu dá porozumieť. Možno preto mi tu miestami Enema Shower znejú ako Isacaarum, či Impaled Nazarene. Ale zaujímavých momentov tu je pomerne dosť. Napríklad hneď úvodnú skladbu Prayers of Sodomy rozčesne ako mladú jabloň punkový riff, Nuclear SatanSex 666 a Hatefuck majú zase nejaký thrashový náboj, či čo, v Bestial Warcock (jednej z naj skladieb, to bez debaty) zaznie dokonca klavír atď. Ale ten príklon k black metalu je tu asi najciteľnejší. A to nielen k takému, kde gitary znejú ako pokazený kompresor na chladničke, ale aj niečo také sofistikovanejšie ako Behemoth (tým mám na mysli isté pasáže v Anal Funeral). Samozrejme na albume nechýbajú rôzne intrá, outrá, či predely vystrihnuté z filmov a ja neviem odkiaľ. Okrem rôznych slastných stonaní a podobne, čo je u nich bežné, uši hororového fanúšika zbystria v úvode skladby Sex Sex Sex, kde sa ozve Christopher Lee s hláškou: „The Goat of Mendes, the Devil Himself!“ z filmu The Devil Rides Out. S celkovým ladením albumu ubudlo aj hlbokých harmonizérov a vokály sa z veľkej časti pohybujú v čistých (rozumej, bez efektov) polohách. Čo možno nejakých die hard goregrinderov možno trošku rozhodí. Ale zase chválim, že kapela sa rozhodla nestáť na jednom...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (15.9.2025 22:00) 15. septembra 2025
- Headbanger_FM (8.9.2025 22:00) 8. septembra 2025
- Headbanger_FM (1.9.2025 22:00) 1. septembra 2025
- Headbanger_FM (25.8.2025 22:00) 25. augusta 2025
- Headbanger_FM (18.8.2025 22:00) 18. augusta 2025
