Recenzia – Hate Control – Fear.Obligation.Guilt – 2025
Kapela Hate Control vydala v roku 2010 album The Die Is Cast a odvtedy o nich nebolo počuť. Dosť prekvapivo vyšiel koncom minulého roka druhý radový album Fear.Obligation.Guilt. Hudobná scéna sa za 15 rokov zmenila a je zaujímavé sledovať, ako na debut po toľkých rokoch nadviažu. Prvý album obsahoval nekompromisnú a agresívnu hudbu na pomedzí hardcore a metalu, ktorá sa s ničím nesrala a išla rovno na vec. Fear.Obligation.Guilt tiež začína drsnou „Bare Bones“, ktorá má až death metalovú intenzitu. Gitary sekajú, režú a zahusťujú atmosféru, ale zároveň sú motívy komplexné a základné riffy obohatené o množstvo vyhrávok a spestrení. Cestou ťažkotonážneho a zároveň temného HC pokračuje aj dvojka „F.O.G.“. Pribúda však viac melódií, čo sa naplno rozvinie v ďalších skladbách. Niektoré gitarové linky zabŕdnu až do deathcore vôd a brutalita vládne. Možno prekvapí dĺžka jednotlivých skladieb – väčšinou sa pohybujú od piatich do šiestich minút. Pri HC by to mohlo byť riadne prestrelené, ale Hate Control servírujú členité a kompozične zaujímavé skladby, kde nechýba viacero nosných motívov, striedanie drsných a pokojnejších častí, gitarových sól a množstvo ďalších drobností. Ale najväčšie prekvapenie prichádza v tretej „Land of Goshen“. Agresívny rev začne dopĺňať melodický spev. Zrazu tu máme kombináciu industriálneho sekania Fear Factory a grungeového pesničkárstva Alice In Chains. Hneď som si spomenul na skvelý album kapely Cutting Edge (link na recenziu ich albumu Of Mind Decay). Pri pohľade na zostavu je jasné prečo. Zostavu Hate Control tvoria Juraj Šima Juriček (basgitara), Martin Javorek (gitara, spev), Matej Sadloň (vokál), Andrej Valovič (bicie) a Tomáš Vereský (gitara, vokál). Prvé tri mená figurujú aj na spomínanom albume Cutting Edge. Príklon k melodickému spevu je výrazný – dobrým príkladom je štvrtá „Reach“. Ak niekto čakal agresívny ťažký výprask, bude sklamaný. Album je žánrovo menej vyhranený a vyžaduje si otvorenejšieho poslucháča. Keby ste si hneď po sebe pustili už spomínané skladby „Reach“ a „Bare Bones“, tak je to ako keby ste počúvali dve rôzne kapely. Našťastie je album dramaturgicky dobre vyriešený a skladby logicky prechádzajú medzi temnými agresívnymi a melodickými polohami. Šiesta „Blame“ je strhujúcim súbojom týchto polôh a je to jedna z najlepších vecí na albume. Výborný je aj záver v podobe „Kneel“ – najdlhšia a pestrá skladba, ktorá skombinuje všetky spomínané prvky. Zvukovo nahrávka hodne tlačí, čo sa od takejto hudby aj očakáva, ale občas by to chcelo trochu prevzdušniť. Najmä basgitaru ťažšie počuť, keďže sú gitary pomerne nabasované. Inak sa zvuku nedá nič vytknúť – je v rozumnej miere čistý, prirodzený a dynamický. Inováciou prešlo aj logo kapely, ktoré pôsobí moderne a dramaticky, a k žánru sa hodí. Jednoduchý obal s dominantným logom a temným schodiskom pôsobí bezútešnejšie ako samotná hudba,...
Recenzia – Sinners Moon – Deep Dark Emotions – 2026
Môj vzťah k pojmu „symphonic“ sa v priebehu rokov celkom zásadne menil. Začalo to symfonickým black metalom, ktorý som veľmi preferoval. Podobne aj nejaké tie symfonické prilepšenia v melodickom metale sa občas dali. Postupne však popis začal fungovať viac ako upozornenie. Najmä v power a gotickom metale často odišli gitary do pozadia a generické orchestrácie a „umenie“ valcovali všetko ostatné. Našťastie sa stále nájdu aj kapely, ktoré vedia pracovať so symfo prvkami vkusne a nezabudli, že gitary nie sú len kilá v pozadí. Test je jednoduchý: ak má hudba zmysel aj vtedy, ak si odmyslím orchester, tak album stojí za pozornosť. O kapele Sinners Moon našťastie platí predposledná veta predchádzajúceho odstavca. Symfonické prvky hrajú v ich power/gothic metale veľmi dôležitú úlohu, ale metalové nástroje nestratili dôležitosť. Najprv som váhal, či je toto žáner na recenziu pre mňa, keďže sa v súčasnom vývoji príliš neorientujem. Ale človek musí skúšať veci aj mimo zvyčajného playlistu a Deep Dark Emotions som si nakoniec celkom vychutnal. Sinners Moon mali doteraz na konte album Atlantis a EP Far Beyond the Stars. Tento rok konečne pribudol aj druhý radový album Deep Dark Emotions. Zostava sa oproti predchádzajúcim nahrávkam dosť obmenila a ak metalové archívy neklamú, tak z pôvodnej kapely ostal len gitarista Luken. Toho doplnili Patrik Pacher (bicie), Šárka Blatná (spev), Flavio Křeček (growl), Michal (basgitara) a Klaudia Čapková (klávesy). Sinners Moon idú do toho hneď od začiatku naplno. Prvá „Revolution“ začne zostra – opulentná symfo zložka, masívne gitary, operný vokál sa strieda s growlom. Má to energiu, má to spád, počujem koniec 90. rokov. Kedysi Nighwish hrali metal a nie umenie a filmové soundtracky, pamätáte? Druhá „Scream It Out“ ukáže rockovejšiu tvár a skromnejšie aranžmány. Naopak, klávesy a orchestrálne prvky hrajú hlavnú úlohu v príjemne melodických „Forever Me“, „Velvet Scream“ a „Eyes Don’t Lie“. Občas si hovorím, že ten-ktorý motív mi niečo pripomína, ale je to len hlboko v hlave a konkrétne mená identifikovať neviem. Titulná skladba má aj svoje intro, ale v tomto prípade sú slušné nápady natiahnuté už na príliš dlhý čas. V druhej polovici albumu dostanú silnejšie slovo gitarové riffy – „Sacred Fear“, „Tomb Of Memories“ a aj záverečná „Final Destination“. Hodne tvrdé a inštrumentálne premakané. Práve „Tomb Of Memories“ zaujme rozprávkovou orientálnou atmosférou a dokonale vyváženým pomerom tvrdosť/chytľavosť. Veľmi sa mi páči aj „Shores Of The Fallen“ – romantická nálada, klavír, krásny spev. Ešte spomeniem, že v poslednej „Final Destination“ hosťuje Ralf Scheepers. Legendárny hlas, ktorý môžete počuť na starých albumoch Gamma Ray a všetkých albumoch Primal Fear. Veľké a uznávané meno, bezpochyby. Ale že by skladbu nejako zásadne posunul sa nedá povedať. V každom prípade príjemný a prepracovaný záver...
Recenzia – Bludy – Znovu – 2026
Kapela Bludy má za sebou už viacero štúdiových nahrávok, ale ich pribúdanie sa na dlhší čas zastavilo. Zmenilo sa to až tento rok a diskografia sa rozrástla o nahrávku Znovu. Kapela popisuje svoju hudbu ako zmes shoegaze a alternatívneho rocku. Gazeové vplyvy sa dostali pred rokmi aj do black metalu, na druhej strane sa darí dream popu, takže táto kombinácia by mohla byť zaujímavá pre mnohých. Poďme na to! Zostavu tvoria Jana Dobiášovská (gitara, spev), Honza Dobiášovský (gitara), Roman Liška (basgitara) a Petr Dobiášovský (bicie). Album Znovu nahrali pod taktovkou Amáka v Golden Hive Studio, takže o zvukovú kvalitu je veľmi dobre postarané. Možno aj vďaka tejto voľbe získal shoegaze pevnejšie kontúry a snový svet sa prelial do alternatívnejšej reality. Tu ešte spomeniem, že basgitarista Roman hráva(l) v kapelách Fishartcollection a Dysanchely, a myslím, že vplyvy extrémnej hudby sa na jeho hre prejavujú aj teraz. Bludy miešajú žánre alternatívneho rocku a shoegazeu organicky dokopy. Dá sa síce povedať, že daná skladba sa viac prikláňa k jednému z nich, ale vo všeobecnosti krásne spolupracujú a držia pokope. Rytmika, teda basa a bicie, je viac rocková, basgitara často vytvára melódiu a drží si rovnocennú rolu s gitarou, ba dokonca je občas dominantnejšia. Navyše má výrazný, prísny zvuk, ktorý by zapadol do stoner rockovej produkcie. Shoegaze sa prejavuje najmä v nazvučení gitary a v charakteristických riffoch. Rozostrená zasnenosť doplňuje ostrejšiu rytmiku a vytvára originálny obraz. Ešte som sa nedostal ku spevu. Jana má veľmi príjemný hlas, dobre s ním vyjadruje emócie a dáva skladbám špecifickú náladu. Aj keď sa dajú poetické texty interpretovať rôzne, práve emóciu bez problémov pochopíte zo spôsobu Janinho spevu, ani nemusíte príliš pozorne počúvať. Navyše je zaujímavé sledovať, ako ide spev svojou cestou a vytvára naozaj neprvoplánové melódie a harmónie. Skladby majú pesničkovú formu a vždy jasný refrén. Najmä začiatok albumu, teda prvá trojica skladieb, funguje okamžite a refrén si zanedlho spievate sami. Prvá “Něco je špatně” rockovo šľape, refrén dvojky “Touha a hledání” máte v hlave po prvom počutí. Na podobnej vlne sa nesie aj trojka “Neonovej sen”. Pritom to nie sú žiadne triviálne alebo vtieravé odrhovačky. Intímna a premýšľavá nálada sa dostavuje so skladbou “Stopy času” a trochu zvoľníme. Ďalšie skladby sú hodne pestré a pekne balansujú na žánrovej hrane. Jemnejšie motívy striedajú ostrejšie, skladby majú premyslenú štruktúru a krásne sa počúvajú. V ideálnom svete by Bludy hralo každé rádio. Album uzatvára nočnou atmosférou nasiaknutá “Netopýří letci”, ktorá síce nespomaľuje, ale gazeová gitara sa mihá ako svetlá polnočného mesta. Výborný záver! Poradie skladieb nemohlo byť zvolené lepšie. Kapela Bludy spája alternatívny rock a shoegaze veľmi šikovne a premyslene. Výborné pesničky fungujú samostatne, ale až ako celok...
Recenzia – Stir of Echoes – Throne of Pride – 2025
Spojenie brutal death metalu a hardcoru nie je úplne každodenná záležitosť, aj keď najmä newyorkská scéna túto kombináciu objavila už dávno. Kapela Stir of Echoes to poňala po svojom a ich album Throne of Pride je veľmi zaujímavý debut. Keďže nejde o zavedenú kapelu, mnohí sa o jeho existencii možno ani nedozvedeli, a to je škoda. Tak to poďme napraviť. Stir of Echoes je smrtiaci mix brutal death metalového zverského vokálu, HC škrkajúcich gitár, ktoré sa neboja breakdownov a slamov, a ťažkých prísnych bicích a basy. Skladby nútia do drsného pokyvovania hlavou a svojou nekompromisnosťou valcujú. Energie a agresivity je na rozdávanie. Spomenul som slamovačky a breakdowny – niekedy majú k sebe neuveriteľne blízko a jeden nevie, kam čo zaradiť. Ak sa niekomu zdá málo, treba pridať – v prvej „Hate“ gitary fajne pískajú, v „Art of Loosing“ sa ozve slušný pig squeal, „Enslaved by Invention“ pridá zdvojené heavy gitary a pestrejší rytmus. V „The Meaning of Life“ je riff, ktorý by krásne zapadol na album Korn. Sodoma Gomora, Street Machine… ale nie, stále sú to Stir of Echoes, len teraz hrá „Human Shit“. Napriek nekomplikovaným skladbám sa vždy nájde nejaké spestrenie, vďaka ktorému si danú skladbu zapamätáte. Album je fajn na bežné počúvanie, ale bez problémov znesie aj podrobnejšiu analýzu, aspoň zopárkrát. Hudobne sa ide po väčšinu hracieho času celkom nápaditý, nenudiaci HC štandard. Bonusom je skvelý brutálny vokál, prekvapivo zrozumiteľný, ktorý berie veľa pozornosti na seba. Vďaka nemu sa album posúva do originálnejších končín. Ale musím povedať, že aj s klasickým vokálom by to bol slušný žánrový album. Staršie promo fotky kapely ukazujú štvorčlennú kapelu, podľa záberov z koncertov aj podľa metalovej encyklopédie už v kapele figurujú dvaja gitaristi a počet sa zvýšil na päť. Stir of Echoes tvoria Michal Beňo (basgitara), Ivan Zálešák (bicie), Pavol Palec (gitara) a Sakat Sloth (vokál). O brutalite vokálov hovorí aj to, že Sakat Sloth je v súčasnej zostave BDM veteránov Sanatorium. Čo sa týka druhej gitary, na archívoch je uvedené meno Nal PG – zatiaľ musí stačiť. Zvuk Throne of Pride plne zodpovedá žánrovým požiadavkám. Kruto nabasovaný a zároveň slušne reže. Čistý, ale po modernej brutal death sterilite tu nenájdete ani stopu. Dĺžka necelej polhodiny je adekvátna, človek sa vyblbne, ale keď by sa už začínala hlásiť únava, tak končíme. Ideálne! Stir of Echoes hrajú zaujímavú kombináciu brutal death metalu a hardcoru, ktorá nie je príliš rozšírená, a preto ma vydanie albumu Throne of Pride hodne potešilo. Extrémna hudba s HC agresivitou zaručene spestrí deň. Kontakt: https://www.instagram.com/stirofechoesband/...
Recenzia – YM (Yeasted Malt) – Tuunbaq – 2026
Brnenská kapela YM (Yeasted Malt) vznikla v roku 2016, no dlhý čas sa jej nedarilo vydať štúdiový album. Časom sa kapela aj rozpadla, ale zložený materiál stále čakal na svoju príležitosť. Tá nakoniec prišla a album Tuunbaq vyšiel v prvý deň roku 2026. Základ zostavy tvoria Tched (basa, klávesy, spev), Sverker (gitara, spev) a Zoran (bicie, spev). Koncepčné albumy môžu pre kapelu často predstavovať zbytočné obmedzenie a výsledok nezodpovedá veľkým ambíciám. Platí to aj pre album Tuunbaq? Čiastočne áno v podobe jednoliatej nálady nahrávky, avšak vďaka rozumnej dĺžke a neprepálenej epickosti je Tuunbaq veľmi príjemné a pútavé počúvanie. Psychedelický metal? Black, pagan alebo doom metal? S týmito žánrovými škatuľkami sa dá súhlasiť. Psychedelické je najmä bohaté využitie rôznych klávesov, ktoré hrajú veľmi dôležitú rolu. Ak máte radi sedemdesiatkové hard rockové albumy, kde hammondy a spol. byť museli, tak sa pri počúvaní budete spokojne usmievať. Základ tvorí severský black a pagan metal, často spomalený do doomových nálad. Melodické spevy a zbory dodávajú pagan atmosféru, rýchle riffy zas blackový náboj. Striedanie melodického a harsh vokálu, a tiež harmónie a nálady pripomenú nórske legendy Enslaved, bohaté využitie a zvuk kláves zas novšie albumy Green Carnation. Tematicky album vychádza z knihy Dana Simmonsa The Terror o stratenej arktickej expedícii. Nečítal som ju, takže neviem posúdiť, ako verne YM vystihli jej náladu. Atmosféra albumu Tuunbaq však nepôsobí príliš zamrznuto ani brutálne, skôr evokuje smútok, zúfalstvo a rezignáciu pred nevyhnutným osudom. Hudba nepôsobí príliš temne ani negatívne, čo však vôbec nie je na škodu. Vďaka tomu je album pestrejší, prevzdušnený a viac vyniknú pekné melódie a premyslená štruktúra skladieb. Bola by chyba sa na album pozerať čisto (black) metalovou optikou, pretože rocková zložka je nemenej dôležitá. Košatá kompozícia sa prejavuje aj v dĺžke jednotlivých skladieb. Najkratšia štvorminútová inštrumentálna „As the Blood Soaked the Mind“ mrazí vysokým zlovestným tónom. Svižnejšia úvodná „Wicked on the Deck“ ako druhá najkratšia atakuje sedem minút a najdlhšia „Inhumane Eating“ má viac ako desať minút. Skladby majú čo ponúknuť a spomínaná stopáž skladieb je adekvátna. Nahrávka by si zaslúžila priestorovejší a čistejší zvuk, pretože by viac vynikli progresívnejšie stránky hudby. Nepredstavuje to však vážnejší problém a kvality Tuunbaq si užijete aj tak. Som veľmi rád, že kapele YM (Yeasted Malt) sa podarilo v štúdiu zvečniť svoju tvorbu, pretože album Tuunbaq má vlastnú nezvyčajnú tvár a atmosféru, ktorá je v rámci množstva nahrávok výnimočná a originálna. Kontakt: https://yeastedmalt.bandcamp.com https://www.facebook.com/YeastedMalt Tuunbaq by YM (Yeasted...
Recenzia – Holotropic – individual – 2026
Viac ako desať rokov prešlo od vydania prvého albumu kapely Holotropic s názvom Permeate (recenzia naň na našom webe). Nebyť toho, že kapela neprestala koncertovať, tak by som si myslel, že ide o jednorazový projekt, ktorý sa už nedočká pokračovania. Ale dočkali sme sa a do diskografie pribudla druhá položka s rokom vydania 2026. Kapela ju uvádza ako niečo medzi EP a radovým albumom. Ja by som ju pokojne zaradil ako radový album, keďže prináša slušnú polhodinovú porciu hudby. Áno, ak by som sa na to pozeral čisto z hľadiska extrémneho metalu, tak tu máme v podstate len štyri skladby, čo je naozaj tak na EP. Ale pozor! Zvyšok tvoria veľmi zaujímavé kompozície spadajúce do kategórie ethno ambientných. Nejde o výplň alebo predel medzi skladbami, ale o plnohodnotné veci, ktoré sa vyrovnajú metalovej zložke. Prvá „D’Filer“ začína prog rockovým motívom a melodickým spevom. Tu som musel kontrolovať, či som spustil správny album, lebo od Permeate sme pomerne ďaleko. Avšak po vygradovaní motívu a zahustení nálady začnú gitary djentovo sekať a posúvame sa do sféry moderného extrémneho a progresívneho metalu. Schválne nehovorím o death metale, aspoň v prvej skladbe. Druhá „Al(l)one“ už moderný technický death metal predvedie, aby v polovici prešla do atmosférickej pasáže. Páčil sa vám posledný album Blood Incantation a ich žánrová pestrosť? Tu sa odohráva niečo podobné, ale zloženie žánrov je iné. Holotropic hrajú rytmicky šialený, zložitý a veľmi premyslený extrémny progresívny metal, hojne využívajú melodický aj extrémny spev, gitary kúzlia tech-death a djent riffy a kopec vyhrávok. Okrem dvoch spomínaných skladieb tento opis sedí aj pre tretiu „fRiction“ a piatu „in-dividual, Pt. I: Animal“. Nemenej zaujímavá je aj jemnejšia tvár kapely. Orientálna atmosférická „out-with-in“ dopraje oddych po kompozične náročnom úvode. Úplne sa rozvinie v závere albumu. V „in-dividual, Pt. II: Lamina“ je naplno využitý zvukomalebný potenciál saxofónu. Posledná „in-dividual, Pt. III: Anima“ je čistokrvný ambient s hovoreným slovom. Veľmi silný záver albumu, dokonca je to moja obľúbená skladba, náladou mi pripomína The Overview Stevena Wilsona. A to je veľká pochvala. Holotropic oproti debutu čiastočne obmenili zostavu, najvýraznejšia zmena je na pozícií vokálov. Súčasná zostava je Vladimír Mikuláš (vokál, sample), Kamil Adamík (gitary, synths), Alexander Sucháček (gitary), Rastislav Molnár (basgitara) a Janko Hutka (bicie). Album ma výborný zvuk, ideálny pre daný typ nahrávky. Teda čistý a ostrý, kde vynikne každý nástroj a kde si môžete užiť každú vrstvu komplikovanej muziky. Jakub Hríbik a Pulp Studios sú zárukou dobre odvedenej práce. Master robil Alexandr Vatagin, artwork Inese Voyager. Veľmi pekný vzhľad fyzického nosiča – nemetalové farby, melancholický nádych – vhodne dopĺňa hudobnú zložku. Holotropic úspešne nadviazali na prvý album Permeate a potvrdili, že sú jednou z najoriginálnejších slovenských...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (8.6.2026 22:00) 8. júna 2026
- Headbanger_FM (1.6.2026 22:00) 1. júna 2026
- Headbanger_FM (25.5.2026 22:00) 25. mája 2026
- Headbanger_FM (18.5.2026 22:00) 18. mája 2026
- Headbanger_FM (11.5.2026 22:00) 11. mája 2026
