Recenzia – Obšar – Propastnyk – Void Wanderer Productions – 2024
Black metal mám rád najmä kvôli tomu, ako dokáže evokovať určitú emóciu alebo miesto. Zapnem hudbu a okamžite sa prenášam kdesi inde, reálny svet sa stráca a moja myseľ začína blúdiť rôznymi končinami. Karpatské lesy plné mytologických bytostí a temných príbehov ožívajú v hudbe Obšar, ktorí sa označujú ako rusínsky (ruthenian) black metal. K tomu sa môžu pridať prívlastky ako melodický alebo folk. Ale pozor, folklórne nástroje a motívy na albume Propastnyk budete počuť, ale nečakajte žiadne krčmové odrhovačky a tancovačky. Tieto prvky sú jemne zakomponované do blackmetalového základu a krásne dotvárajú náladu zabudnutých karpatských pralesov. Pre označenie členov Obšar používajú páni a dáma len písmená hlaholiky. Zostava je teda Ⱍ (spev, texty), Ⱑ (gitara, sample, čistý mužský spev), Ⰽ (čistý ženský spev), Ⱂ (basgitara) a Ⰱ (bicie). V hlaholike je písané aj meno kapely, ale pre potreby recenzie budem používať prepis Obšar. Hudobne Obšar pokračujú v nastolenej ceste na R.U.N.E. (2018) a Počornily horŷ, počornily lisŷ (2022) (recenzia na Počornily horŷ, počornily lisŷ), ale svoj rozpoznateľný štýl ďalej vylaďujú a zdokonaľujú. Veľmi dôležitú úlohu hrajú klávesy resp. sample, v podstate sú vo väčšine skladieb rovnocenné s gitarami. Často vytvárajú hlavný melodický motív, ktorý gitara istí a zahusťuje. Na druhej strane, určite sa nedá povedať, že by chýbali poriadne black metalové riffy a víchrice. Veď si len vypočujte napríklad začiatok šiestej Chmarnyk – výborný black metalový riff a búrka sa rozpúta aj za vašimi oknami, tak sugestívne skladba pôsobí. Naopak, niekde sú gitary hodne heavy a pripomenú prácu staroškolských Malokarpatan. Potešia nápadité bicie a basgitara, vedia poriadne zrýchliť, ale zároveň sa neženú zbytočne dopredu. Špecifický jemne zastretý zvuk vytvára tajomnú, občas rozprávkovú atmosféru. Má zaoblené hrany a nepôsobí agresívne, ale Obšar nehrajú taký black metal, kde by sa to vyžadovalo. Naopak, agresivita by čarovnú náladu nahrávky zničila. Charakteristický zvuk si kapela drží od svojich začiatkov. V prípade najnovšej nahrávky robil mix a master Roman Vrecník, okrem iného bubeník Catastrofy. Pekný nenápadný obal vytvoril Tomáš Olijár a drží sa estetiky predchádzajúcich nahrávok. Nič prvoplánové a k atmosfére albumu sa hodí výborne. Album vyšiel v holandskom vydavateľstve Void Wanderer Productions. Obšar vydali opäť extrémne silnú nahrávku, ktorá vás premiestni do temných karpatských pralesov obývaných mýtickými bytosťami zo starých príbehov. Melodický black metal najvyššej kvality! Čo skladba, to silný motív. Vďaka tomu sa Propastnyk počúva pomerne ľahko a dobre sa dostane pod kožu. Sim zym budete opakovať najneskôr pri druhom počúvaní. A ďalšie motívy sa rýchlo pridajú. Kontakt: https://obshar.bandcamp.com https://www.instagram.com/obsarofficial/ https://www.facebook.com/obsharband Propastnyk (Full-lenght, 2024) by...
Recenzia – Swelling Repulsion – Fatally Misguided – Transcending Obscurity Records – 2024
Mnohé malé vydavateľstvá sa oplatí sledovať, pretože u nich často nájdete mladé sľubné kapely, ktoré sa ešte neprebojovali do prvej ligy, ale nemalú kvalitu už majú. K takýmto značkám patrí aj veľmi aktívne indické vydavateľstvo Transcending Obscurity Records, ktoré okrem neskutočného množstva rôzneho merchu poskytuje aj slušnú distribúciu po celom svete. Pod spomínaným vydavateľstvom vydali svoj album aj Swelling Repulsion. Podľa metalových archívov oficiálne kapela zo štátu Colorado, ale v skutočnosti medzinárodný projekt. A pravdepodobne by som o ňom nepísal, keby tu nebola aj slovenská stopa. Zostavu tvorí Američan Dono (gitara, vokál), Austrálčan Bage Os (bicie, vokál) a v neposlednom rade Kristián Jablonický (basgitara). Ten ma zaujal hlavne svojím brutal death metalovým projektom Archetype of Destruction (recenzia na EP I Am Nothing). Tiež stojí aj za tematicky nezvyčajným BDM projektom Butcher The Impostor (recenzia na EP The Susmageddon). Zjavne sa chce aktívne zapájať v rámci scény a má známych po celom svete. Možnosti internetu sú obrovské. Swelling Repulsion hrajú celkom zaujímavý death metalový mix, v ktorom sa nájdu aj klasickejšie poňaté death metalové prvky, ako aj brutal death metalové drtenie a technické prepletanie a lámanie, všetko okorenené jemne progresívnymi prísadami. Samozrejme v rámci žánru, žiadne borenie hraníc sa nekoná. Určite zaujme zvuk, dosť vyhrotený a nabasovaný, ktorý je typický skôr pre moderný brutal death metal. To vytvára zaujímavý kontrast najmä v prvej tretine albumu, ktorá sa viac drží klasických koľají a technického death metalu. Väčšina skladieb sa pohybuje na hranici technického death metalu a brutal death metalu. Kladie sa dôraz na intenzitu, prsty poriadne pobehajú po hmatníku, bicie drtia rýchle klepačky. Páči sa mi, že občas príde aj k zvoľneniu a zaradeniu odľahčenejšej pasáže. A treba dodať, že slamming na Fatally Misguided nenájdete, moderná brutalita v podaní Swelling Repulsion nejde týmto smerom. Že chlapi vedia skladať ukážu najmä v poslednej členitej a najdlhšej skladbe Sullen Light of Expired Stars. Som rád, že Kristián tu nie je len do počtu, ale jeho basgitaru na rozdiel od mnohých death metalových nahrávok veľmi dobre počuť a nájdu sa aj nejaké sólové výjazdy. Neviem povedať, či a nakoľko sa zapojil aj do skladania. Celý album je pestrý a zaujímavý v celej dĺžke, v rámci polhodiny sa toho deje veľmi veľa, ale zároveň to má spád a nie je to príliš komplikované. Takže príjemné a relatívne ľahké počúvanie, ale zároveň aj materiál na objavovanie. Pozitívne hodnotím aj pekný obal, žiadna krv ani temnota. Výber farieb a východný alebo orientálny pocit z maľby sa mi veľmi páči. Mladá kapela Swelling Repulsion na svojom druhom radovom albume Fatally Misguided predvádza zaujímavú zmes klasického death metalu, brutálneho DM a technického DM. Skladby sú kompozične hodne členité a...
Recenzia – Demonic-eyed – Demonic-eyed 5 – 2024
Demonic-eyed ma neprestávajú prekvapovať. Objavil som ich až v momente, ako som dostal príležitosť recenzovať predchádzajúci radový album Demonic-eyed IV (recenzia Demonic-eyed – Demonic-eyed IV) a nechápal som, že mi kapela doposiaľ unikala. Po vypočutí starších albumov som musel len uznanlivo pokývať hlavou, oplatilo sa počúvať. Kapela medzičasom oficiálne doplnila zostavu o ďalší vokál, takže aktuálne zloženie je Doom (spev), Luboshio (spev, gitary), Vlad eS (bicie) a Mishyr (basgitara). Ďalší hlas nie je len kozmetická úprava, potenciál je využitý naplno a počas celého albumu sa striedajú vokály v rôznych polohách a štýloch. To samozrejme prispelo k pestrosti, ale aj väčšiemu tlaku a naliehavosti. Keď sa ozvú prvé tóny jednotky Nostromo, tep letí nahor, dokonca sa objavia aj zimomriavky. Slayer bez toho, aby to znelo ako kópia Slayer, výborný text, neskutočná naliehavosť, vnútorné napätie a emócie. Thrash metal s poriadnou dávkou hardcorovej energie. Veľmi silný úvod a hit hneď na začiatku. Pre mňa vrchol, ale našťastie ostatné skladby zaostávajú len minimálne. Dvojka Javelin zrýchli, pridá na zúrivosti a soundtrack ku dňu niekde na fronte je na svete. Na záver ešte narážka na našu prorusskú vládu – takto sa to robí! Ani ďalšie skladby sa nedajú zahanbiť. Zmes thrash metalu a hardcoru, v ktorej okamžite spoznáte rukopis Demonic-eyed. Ostré, ale chytľavé riffy, práca s atmosférou, striedanie vokálov a občasné spomalenia tvoria základ. Nadstavbou sú výborné slovenské (1-5), ale aj anglické (6-8) texty. Posledná deviata Plumbum je inštrumentálna. Približne polhodinová dĺžka je tak akurát. Natlakovaná a intenzívna smršť vie aj ubíjať, ale Demonic-eyed vedia, že treba dávkovať s mierou. Vďaka tomu pôsobí album kompaktne a záživne, neustále sa niečo deje a skladby nesplývajú do jednej monolitickej riffovačky. Zvuk mali Demonic-eyed vychytaný aj na predchádzajúcej nahrávke, ani teraz voči nemu nemám žiadne námietky. Nahrávalo sa u Mira Speváka v SPK Studio, album produkoval Adam Mičinec, výsledkom je vyvážená a intenzívna nahrávka. Čo sa týka obalu, Robo Ivan je istota a rozpoznateľný charakter albumov kapely pokračuje ďalej. Prísny thrash metal s odkazom mocných Slayer, hardcore energia a tlak, výborné texty – to je piaty radový album Demonic-eyed. V mojom osobnom rebríčku domácich nahrávok (Summa Summarum 2024) sa dostal na prvé miesto. Darmo by som hľadal nejaké mínusy. Ani po mnohých vypočutiach nestráca čaro, napriek tomu, že nejde o príliš komplikovanú nahrávku. Skvelá práca a už sa teším na šieste pokračovanie. Kontakt: https://www.demonic-eyed.sk/ https://demonic-eyed.bandcamp.com https://www.facebook.com/demoniceyed https://www.instagram.com/demoniceyed/ Demonic-eyed 5 by...
Radiation – Reactor Collapse – Witches Brew/Atomic Visions Productions/Tapes of Terror Records, 2024
Kapitánov denník, hviezdny dátum 21. 12. 2004, skoré ráno Posledný týždeň nočných v práci v tomto roku skončil a ja sa s utrpením snažím vtesnať späť do štandardného spánkového režimu. Plán sa nedarí naplniť podľa očakávaní a tak vstávam už pred pol piatou ráno so strašnou chuťou si niečím naplniť uši. A pretože si celý ten spomínaný týždeň v práci po nociach zatavujem mozgové závity s novým albumom od Radiation, tak si svoj „chtíč“ ukájam práve touto nahrávkou. A to samozrejme nie je náhoda. Na tento album som sa tešil, očakával ho a posledné roky v neho už aspoň tajne dúfal, pretože od predchádzajúceho The Gift of Doom ubehlo slušných sedem otočov Matky Zeme okolo rozpálenej gule. A pretože je obdobie okolo Vianoc, stále tu niekto na mňa niečo hučí o nejakých tradíciách, tak som s radosťou omočil svoje pero v kalamári a nadväzujem recenziou na tú moju minulú ku The Gift of Doom. Behom tých siedmich rokov som na Radiation narazil naživo myslím, že iba trikrát a tu a tam zahrali niečo nové, čo malo byť predzvesťou nového albumu. Moja pamäť má tendencie sa z času na čas nečakane resetnúť a tak mi v hlave nezostali uviaznuté názvy konkrétnych skladieb, ale myslím, že to bolo po koncerte v Poprade, kde sme spolu chvíľu kecali a povedal som, že je v tom cítiť kus Iron Maiden, resp. starého „hevíku“. A musím povedať, že po tom, čo som Reactor Collapse stihol niekoľkokrát otočiť behom posledných dní, tak to plátno, kde je nanesený ich thrashový náter má značku z ktorej sa na vás rehoce Eddie. Ale poporiadku. Nejaké dva mesiace dozadu Radiation plácli na Youtube skladbu Tales of the Ancient Ones. A keď sa tak započúvate, tak úvod a záver sa držia zhruba v nejakých tých mantineloch, ktoré využíva istý Steve Harris. Medzitým však v sendviči hučí klasický agresívny thrashing (a je dosť možné, že toto je tá skladba, ktorú hrali vtedy naživo). Ale keď ide o samotný thrash metal, tak Radiation sa nebáli trošku pohýbať s kolíkmi žánrových hraníc. Nehovorím, že tu nie sú podobné thrashové nabodávaky ako na The Gift of Doom (viď najmä titulná Reactor Collapse), ale trošku sa tu načieralo aj z iných žánrových škatuliek, či možno aj priamo kapiel. V množstve skladieb je cítiť taký závan starého black metalu, tým mám na mysli prvej vlny (alebo takej tej teraz aktuálnej vlny black/speedu). Takže takí Venom, či Bathory. Čo sa týka tých Bathory, tak tam to cítim najmä pri záveroch niektorých skladieb, kde sa sóluje ako o život a hrá tak pekne do aleluja (za všetky v tejto kategórií môžem menovať napríklad Taken by Void). Ale mimo...
Malignant Tumour – Maximum Rock ´n´ Roll – Papagajův Hlasatel Records, 2024
Pred niekoľkými týždňami mi pristála v schránke škatuľka a v nej bola, bola ,bola ,bola… No, Bambuľka to nebola. V balíčku bol nový album Malignant Tumour a keďže nebol uvedený odosielateľ, tak vlastne ani netuším kto mi ho poslal. A odkiaľ vzal moju adresu. Ale fajn. Přátelé, kamarádi, tak ja vám tú recenziu napíšem. Nejaké tri roky dozadu som robil rozhovor s Bilosom v rámci vydania debutu Sick Sinus Syndrome a samozrejme padla otázka aj na Malignant Tumour a na ich prípadný ďalší album. Už vtedy to bolo päť rokov od posledného albumu The Metallist. Bilos tam vtedy spomínal, že na nových skladbách pracujú, ale sám netuší kedy sa ďalšia nahrávka dostane na svet. V medzičase vyšiel druhý album Sick Sinus Syndrome a vyzeralo to, že Malignant Tumour sú tak (aspoň na chvíľu) položený na vedľajšiu koľaj. Samozrejme, človek sa nevie rozkrájať a nedá sa robiť milión vecí naraz. Každopádne, časová medzera medzi poslednými dvoma albumami sa rozrástla až na osem rokov. Čo je dosť. Ale nový album je tu a to je to hlavné. Malignant Tumour si za vyše tridsať rokov na scéne prešli všeličím. Okrem iného na čas premiestnili svoj základný tábor z milovanej Ostravy do Holandska, keď pracovný život zavial Bilosa za hranice. Ale najmä tu boli zaujímavé štýlové otočky. Z útrob patológie na spôsob starých Carcass, cez grindový mlynec ála Agathocles, až ku koreňom vyostreného rock n rollu, ktorý vybrusoval Lemmy a spol. Ja mám rád všetky tieto etapy vývoja kapely a je evidentné, že tá posledná baví Malignant Tumour asi najviac. Aj keď pamätníci možno budú mrmlať. Keď si pustím hocijaký album od Burninhell (2005) smerom k súčasnosti a privriem oči, tak všade vidím tie ostravské hute, fľašky Ostravaru a v pozadí stále niekto huláka „Baník pyčo!“. Nenapadá mi žiadna iná kapela z okolia, ktorá by bola tak silne spojená s jedným mestom. A inak to nie je ani v prípade nového albumu Maximum Rock ´n´ Roll. Opäť sa tu taví ťažký kov a.k.a. heavy metal, ku ktorému sú pridávané zmesi crustu, rock n rollu a ja neviem ešte čoho. Je treba uznať, že kapela sa vie za tie roky solídne obracať vo svojom štýle a vie napísať chytľavé songy. Stačili možno také dva posluchy a už som si bez problémov našiel svojich favoritov. Od titulnej Maximum Rock ´n´ Roll, Fire on the Road, Lovely Girls, či Hard Pint of Heavy. To sú všetko energické veci, ktoré by si vedeli nájsť miesto na nejakom albume Motorhead. Okrem týchto a im podobných skladieb tu máme dva „ploužáky“ – Critical Situation a When Death Embrace You. Na mňa o niečo viac zapôsobila druhá menovaná. Jediným takým...
Recenzia – Ceremony Of Silence – Hálios – Willowtip Records – 2024
Amerických Willowtip považujem za jedno z najprestížnejších a najzaujímavejších vydavateľstiev, ktoré prinášajú nezvyčajnú a originálnu extrémnu hudbu. Správa, že Ceremony Of Silence vydajú svoj debut Oútis práve u nich, bola prekvapivá a zároveň veľmi pozitívna. Dobrá záruka toho, že pôjde o kvalitné dielo. Očakávania sa potvrdili, Oútis je parádny album. O to viac som sa tešil na dvojku Hálios, opäť pod krídlami Willowtip. Temné disonantné death/black metalové kapely sú celkom v kurze. Samozrejme, ide o okrajový žáner, pre drvivú väčšinu ľudí absolútne nepočúvateľný, ale predsa sa nájde dosť šialencov, ktorí si nahrávky užijú. Oproti debutu, ktorý vyšiel v 2019, sa zostava rozšírila o vokalistu Neplexa (alebo N.), ktorý pôsobí aj u nás nedávno recenzovaných black metalových Porenut (Porenut – Mislives). Doplnil tak dvojicu Vilozof a Svjatogor, teda Viliama Pilarčíka (gitara, basgitara, vokál) a Matúša Ďurčíka (bicie, texty). Ceremony Of Silence patria ku kapelám, ktoré nepotrebujú zdĺhavý úvod. Jednotka Primaeval Sacrifice je kruto natlakovaná od prvej sekundy. Ostré gitarové riffy, agresívne bicie, striedanie motívov a zaujímavá kompozícia. Death metal je doplnený niekedy jemne, niekedy výrazne black metalovými prvkami, aké sa spájajú napríklad s experimentálnejšími albumami Blut Aus Nord. Napriek nie práve priateľskému vyzneniu hudby a z toho vyplývajúcemu náročnejšiemu počúvaniu sú niektoré gitarové riffy prekvapivo melodické. Krátke, ale chytľavé motívy, počúvaj napríklad druhú Serpent Slayer, kde ich nemalé množstvo. Takéto niečo úspešne využívajú aj Hyenism. Hálios neprináša oddych, ale drásanie a temnotu. Zo siedmych skladieb dá trochu vydýchnuť len Eternal Return, presne v polovici, ale nič veselé nečakajte. Nechcem tvrdiť, že Hálios je nejaký brutálny extrém, v žánri disonantného death/black metalu existujú oveľa šialenejšie veci, ale určite nejde o oddychové počúvanie. Tlak a temná atmosféra za celú hraciu dobu, čiže rozumných približne 35 minút, nepoľavujú a kladú na poslucháča vysoké nároky. Odmenou je trvácny, komplikovaný a zaujímavý album. Výborný zvuk nahrávky je výsledkom nahrávania v SPK štúdiu a Miroslava Speváka, master albumu robil legendárny Colin Marston v Thousand Caves Studio v New Yorku. Na artwork a dizajn je tu samozrejme Svjatogor, nie je dôvod meniť. Má rozpoznateľný štýl a vyzerá to krásne. Veľkú pochvalu si zaslúži aj textový koncept, opäť nič povrchné a prvoplánové. Ceremony Of Silence na svojom druhom albume Hálios nadväzujú na debut Oútis, latku kvality posunuli ešte o čosi vyššie. Kompozične aj hudobne zaujímavejší, samozrejme stále zložitý a poslucháčsky náročný. Death metal, black metal a hlave výborná nahrávka, to je Hálios. Kontakt: https://ceremonyofsilence.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/ceremonyofsilence/ https://www.instagram.com/ceremony.of.silence/ Hálios by Ceremony of...
Headbanger FM
- Headbanger_FM (10.3.2025 22:00) 10. marca 2025
- Headbanger_FM (3.3.2025 22:00) 3. marca 2025
- Headbanger_FM (24.2.2025 22:00) 24. februára 2025
- Headbanger_FM (17.2.2025 22:00) 17. februára 2025
- Headbanger_FM (10.2.2025 22:00) 10. februára 2025
