Recenzia – Archetype Of Destruction – I Am Nothing – 2022
sep07

Recenzia – Archetype Of Destruction – I Am Nothing – 2022

Zverejnené v sep 7, 2023

Trend medzinárodných projektov v oblasti brutal death metalu (BDM) sa nevyhýba ani Slovensku. Aby bolo jasné, nesťažujem sa, pretože mnohé albumy vytvorené internetovou spoluprácou ľuďmi z opačného konca sveta, sú skvelé, až výborné. Kam sa zaradí Archetype Of Destruction? Našťastie jednoznačne k tým lepším a zmysluplnejším, veď moderné BDM kapely/albumy sú v našich končinách stále vzácny tovar. Prvá nahrávka I Am Nothing je vo formáte EP, 5 skladieb v dĺžke približne 18 minút. To sú ideálne miery. Prvá Abandoned začína na BDM pomerne nezvyčajne – zvuky noci a vzdialenej búrky, skôr tajomné ako brutálne. Po nástupe nástrojov v prvom momente zaujme zvuk. Niekto sa s tým poriadne vyhral a so sluchátkami je to radosť počúvať. Ak sa bojíte príliš syntetického zvuku, ktorý často vyhľadávajú mnohé BDM kapely, tak sa nebojte. Na pomery žánru je pekne prirodzený a vyvážený, dokonca výrazne počuť basu, čo je doslova rarita. Po inštrumentálnej jednotke už nasledujú 4 plnohodnotné skladby. Archetype Of Destruction preferujú pestrú hudbu, s členitou štruktúrou, dokonca sa objavia aj viac-menej sólové gitarové výjazdy, prípadne uvoľnenejšie pasáže. Hudba pôsobí skôr sofistikovanejšie, nie je ani extrémne rýchla (blastov v šialených rýchlostiach sa nedočkáme) ani extrémne zverská (aj keď vplyv takých Suffocation sa nájde). Vyvážené sú moderné aj tradičné vplyvy, rozumne dávkované slamové pasáže sa striedajú s groovy BDM, vokál vystrieda niekoľko polôh – od hlbokých až po vysoké prasačie ypsilony (ako kdesi písal Martin Lukáč). Ešte pre úplnosť doplním zostavu, aby bolo jasné, kto za týmto medzinárodným projektom stojí. Kapelu Archetype Of Destruction tvorí Elek Kozmon (vokály), Kristián Jablonický (basa, gitara) a Steven Sorensen (bicie, gitara, klávesy). Mix a mastering bol robený v GLDCHN štúdiu. V tretej skladbe I Am Nothing hosťuje vokalista Nick Shrills. Osobne oceňujem, že tematicky sa nahrávka nepohybuje v nejakých stupídnych gore prasačinách, čo vidieť aj z artworku – temná jaskyňa uprostred tropickej krajiny a červené oči. Obsahom textov je príbeh s prvkami fantastiky, ktorý súvisí aj s motívom na obale (ak som teda správne pochopil). Album I Am Nothing možno nie je úplne to pravé pre milovníkov najtradičnejšieho BDM, ale kto žáner neberie príliš konzervatívne, tak si celkom užije. EP utečie ako voda, počúva sa veľmi dobre vďaka pestrosti materiálu a skvelému zvuku. V štádiu prípravy by malo byť ďalšie CD, uvidíme, v akom formáte to nakoniec bude. Som veľmi rád, že nejde len o jednorázový projekt. Kontakt: https://www.facebook.com/archetypeofdestruction/ https://archetypeofdestruction.bandcamp.com/album/i-am-nothing I Am Nothing by Archetype of...

Čítaj ďalej
Recenzia – Origin Lost – Origins – 2023
jún30

Recenzia – Origin Lost – Origins – 2023

Zverejnené v jún 30, 2023

Kedysi som sa metalcoru a djentu vyhýbal oblúkom, a v dobe nástupu a veľkej popularity ma žánrové albumy úplne minuli. Dnes je to už inak, skúsil som si niektoré vypočuť, a napriek tomu, že sa nestali obľúbenými, mnohé momenty ma viac ako zaujali. Keby sa tvrdá hudba vôbec nevyvíjala, nedopadlo by to dobre. Prečo hovorím práve o metalcore a djente asi chápete, piešťanská kapela Origin Lost sa k týmto žánrom hlási. EP Origins je druhou oficiálnou nahrávkou, v roku 2021 kapela vydala album Thirtyseven. Slovo origin je zjavne medzi progresívne ladenými core kapelami v našich končinách populárne. Veď hudba českých Origin Of Infinity má mnohé spoločné body s recenzovanou nahrávkou. Origin of Infinity však majú viac deathcore prvkov a pôsobia oveľa strojovejšie a chladnejšie. Origin Lost sú ľudskejší a viac pracujú s pocitmi a náladami. Čo sa týka žánrového prístupu, tak ten progresom príliš neoplýva. Metalcore je remeselne dobre zvládnutý štandard, djent ukazuje svoju menej prísnu tvár, ale rytmicky zaujímavú. Čo však dvíha kvalitu nahrávky významne hore, je spôsob, ako je všetko zložené a pospájané. Dôraz na atmosféru a dramatickosť hudby je zjavný, aj preto sa tempo drží pri zemi a prevládajú stredne rýchle až pomalšie, ťažšie veci. Skladby sú veľmi pekne vystavané a vygradované, pri vrcholoch sa napätie dá doslova krájať. A tie rytmické zmeny, záseky, kotrmelce a odbočky… Chlapi niekedy predvádzajú šialené veci. Origins je však stále hodne melodické. Kapela disponuje dvomi spevákmi, scream a drsnejší vokál je doplnený čistým spevom, ktorý je dobre zvládnutý a dávkovaný s rozumom. Hudba stále pôsobí hodne tvrdo a občas zabrúsi aj do deathcorových vôd, ktoré boli mimochodom výraznejšie na prvom albume. Origin Lost sa neboja ani éterickejších odľahčených motívov, kedy si počúvajúci na chvíľu vydýchne. Pri prvých počúvaniach som si hovoril, že by sa mohli poriadne rozbehnúť a rozbaliť rýchlu melodickú pecku. Ale časom som pochopil, že zámer kapely je práve vytvorenie dramatickej nahrávky, na budovanie ktorej sú nevyhnutné pomalšie rytmy. EP vďaka tomu pôsobí veľmi intenzívne, ale aj menej prístupne. Nezanedbateľnou pridanou hodnotou je vonkajšia prezentácia. Parádny obal, vymakané logo a dizajnovo zaujímavý merch, stačí pozrieť na bandcamp kapely. Na nič sa nezabudlo! Hudba plná kontrastov, niekedy tvrdá, niekedy melodická, ale stále zaujímavá a kvalitná. Origins sa možno zdá na prvý pohľad jednoduchá nahrávka, ale s mnohými vypočutiami som sa presvedčil o opaku. Je tam toho veľa skrytého. Síce len šesť skladieb a 23 minút, ale materiál na dlhú dobu. Origin Lost vydali veľmi silné EP a oplatí sa sledovať ich ďalšie kroky. Kontakt: https://originlost.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/originlost/ Origins by Origin...

Čítaj ďalej
Recenzia – Demonic-eyed – D-EP ‘23 – 2023
jún21

Recenzia – Demonic-eyed – D-EP ‘23 – 2023

Zverejnené v jún 21, 2023

Krátko po vydaní štvrtého radového albumu (recenzia tu) vydávajú Demonic-eyed aj štvorskladbové EP. A dôvod je jednoduchý: k pôvodnej zostave z albumu sa pripojil vokalista Dominik z Dadcare, tu pod menom Dominus Dadcareius, a spolu nahrali tri staršie skladby a jeden cover. D-EP ‘23 je druhé EP kapely, prvá nahrávka v tomto formáte je Ohňooký z roku 2021. Okrem toho majú Demonic-eyed na konte štyri radové albumy pomenované stručne len číslom. Viac si môžete prečítať vo vyššie spomenutej recenzii. Na nahrávke teda zostavu Mishyr, VladEs a Luboshio doplnil Dominus, a spolu znovunahrali veci z predchádzajúcich albumov, konkrétne An Opportunist zo 4, University of Life z 3 a K z EP Ohňooký. EP uzatvára cover Bathory Raise The Dead z bezmenného prehistorického prvého albumu. Zaujímavé je, že An Opportunist aj University of Life boli aj na albumoch naspievané s hosťujúcim spevákom, ktorým bol Danny Will z kapely Bes. Základná otázka je jednoduchá: Čo sa zmenilo na nových verziách skladieb? Inštrumentálna stránka zostala zachovaná, ak nerátam iný zvuk, ale vyznenie sa vďaka vokálom celkom posunulo. Punkovo-thrashový vokál nahradil oveľa zúrivejší rev, zmes death metalu a ostrejších core žánrov. Skladby pôsobia besnejšie a tvrdšie, ale menej pracujú s náladou. Veľmi dobre znie spolupráca v tretej K, kde sa o vokál delia Dominus a Luboshio. Cover Bathory je strohý, jednoduchý a úderný ako originál, vďaka lepšiemu zvuku neznie tak zlovestne, ale celkovo v poriadku. Nie som obdivovateľ starých Bathory, takže ďalšie pocity to vo mne nevyvoláva. Hudobne Demonic-eyed nič zbytočne nekomplikujú. Priamočiare skladby sú však urobené veľmi dobre a sú maximálne účinné. Výborné thrashmetalové riffy, jasné refrény, výborný spád skladieb a všadeprítomná energia. Zvukovo je EP oveľa surovejšie ako radové albumy, ale uši netrpia a zaujme zvuk basgitary. Veľmi dobre vyzerá aj obal od Davida K., ktorý udržuje atmosféru predchádzajúcich nahrávok. Ak poznáte albumy Demonic-eyed, tak potom môže byť D-EP ‘23 zaujímavým spestrením počúvania a príležitosť porovnať skladby s iným spevákom. Ak ste sa s kapelou ešte nestretli, tak dajte radšej prednosť poslednému albumu 4. V každom prípade si však Demonic-eyed vypočujte! Kontakt: https://demonic-eyed.bandcamp.com/ https://www.facebook.com/demoniceyed D-EP ’23 by...

Čítaj ďalej
Recenzia – Orkrist – LUEA – 2023
jún15

Recenzia – Orkrist – LUEA – 2023

Zverejnené v jún 15, 2023

Osobne ma návrat Orkrist celkom prekvapil. Ich prvé dva albumy som kedysi dávno, v čase vydania počúval, ale kultový status u mňa nemajú. Takže obnovenie fungovania nebola zásadná udalosť, ale návrat na koncertné pódiá a nová hudba ma určite potešili. Vrátiť sa približne o 20 rokov späť a ponoriť sa do rozprávkového epického black/doom metalu model druhá polovica 90. rokov, prečo nie? Spomínanie na minulosť je celkom populárne, staré kapely sa vracajú, nové znovuobjavujú staré postupy. Niekedy to zmysel má, niekedy až tak nie. Alebo skôr záleží na prístupe poslucháča. Bratislavská kapela Orkrist vznikla v roku 2000 a na začiatku milénia vydali v rýchlom slede dva albumy. Debut Reginae Mysterium (2002) a o rok na to Grond (2003). Potom sa kapela stratila a v hlbinách času sa strácala čoraz viac a mnohí na ňu zabudli. K oživeniu došlo v roku 2018, a aby bolo jasné, že to myslia vážne, existencia Orkrist bola potvrdená tretím albumom Artifacts of Life (2020). A tento rok pribudol aj štvrtý kúsok s názvom LUEA (2023). Traja členovia si pamätajú aj časy prvých dvoch albumov, konkrétne Kabi (basa), Lydia (vokál, flauta) a Grom (vokál, klávesy). Zostavu dopĺňajú Schwarzwald (gitara) a Rob (bicie). Hlavné postavy zostali nezmenené a pôvodne vytýčené hudobné smerovanie je zachované. Z albumu LUEA cítiť skúsenosti a dokonale zvládnuté remeslo. Všetky skladby majú dramatický spád, pôsobia epicky a každému je jasné, že pieseň je prerozprávaním nejakého príbehu. Nemalý hitový potenciál, hladké plynutie skladieb a správna atmosféra zaručujú, že už pri prvých vypočutiach si klepete do rytmu a do albumu sa ponoríte dosť rýchlo. Opačnou stranou mince je určitá jednoduchosť, predvídateľnosť a rýchlejšie opočúvanie. Čo bolo kedysi klávesové black metalové intro, to je dnes dungeon synth úvod. Tento prvok je využitý na navodenie nálady v mnohých skladbách, a musím povedať, že je zvládnutý dobre. Často na hrane gýča, ale nikdy nie za hranou. To si Grom ustrážil. S gitarami prichádza epický black/doom metal, naďalej hrajú významnú rolu klávesy a samozrejme aj flauta. Tá je jedným y hlavných poznávacích znakov Orkrist. Čo sa týka spevu, tak si užijete súboj čistého a harsh vokálu, z ktorých ani jeden nevyniká výnimočnou kvalitou, ale v skladbách znejú veľmi dobre. Často som si pri počúvaní spomenul aj na ďalšiu bratislavskú kapelu Galadriel. Prvá polovica albumu je rýchlejšia, s postupujúcim hracím časom tempo spomaľuje a viac sa prejavujú doom metalové prvky. Nezávisle od tempa je udržovaná majestátna atmosféra a motívy v pesničkách sa menia spolu s príbehom. Vďaka tomu sú pestré, zaujímavé a neskĺznu do nudy. Texty sú verné fantasy a rozprávkovým témam. Až na pár veršov v trojke The One Who Rides The Dragon, ktoré sú v slovenčine, ostala...

Čítaj ďalej
Recenzia – Svor – Sleepwalking Through Life – Jablká ďaleko od stromu/Suicide Fix Records – 2022
máj30

Recenzia – Svor – Sleepwalking Through Life – Jablká ďaleko od stromu/Suicide Fix Records – 2022

Zverejnené v máj 30, 2023

Niektoré subžánre sú natoľko špecifické, že aj keď obsahujú v názve slovo metal, tak sa s hlavným metalovým prúdom príliš nekryjú. Príkladom takejto hudby je aj depressive suicidal black metal (známa skratka DSBM). Mnohí o jeho existencii ani nevedia, mnohí ho ignorujú ako nudnú neinšpiratívnu vývojovú vetvu čierneho kovu, ale mnohí ho takmer nekriticky zbožňujú. Osobne nepatrím ani do jednej z týchto skupín, DSBM špeciálne nesledujem, ale občas prídu chvíle, keď takáto hudba dobre padne. V poslednej dobe ma zaujalo, že aj na slovenskej scéne sa objavili projekty a mená, napr. dnes recenzovaný Svor, prípadne Theatre of Human Woe, Suicidal Solitude alebo label Suicide Fix Records. Svor je dielom jedného človeka, ktorý vystupuje pod menom EF. Na konte má zatiaľ dve EP, dve splitká, album Suicide is Contagious z roku 2020 a minulý rok vyšiel druhý album Sleepwalking Through Life. Na albume hosťujú Pilegrim (vokál, synth) a ελέφαντας (vokál, gitara). Ak si myslíte, že správny DSBM album má byť poriadne lo-fi a hlavný dôraz sa nekladie na kvalitu prevedenia, ale na pocity a atmosféru, tak ste na dobrej adrese. Sleepwalking Through Life nie je jednoduché a príjemné počúvanie. Špinavý nevyrovnaný zvuk zo skúšobne, hodne dlhé a jednotvárne kompozície, šedá paleta a všadeprítomná depresia. Ak to považujete za negatíva, tak tento album radšej nepočúvajte. Kto sa však do DSBM rád ponorí, tak ten vie, že presne takto to má znieť. Svor ukáže na albume viacero tvárí. Depresívne hypnotickú stránku počuť napr. v prvej skladbe Mizéria každodenná. Rozostrená gitara s brutálnym nánosom skreslenia a šumu, zmučený škrek dopĺňajú výkriky a hovorené slovo, pomalé bicie na pár sekúnd doplní blast, atmosféru zahusťujú klávesy. Celé to trvá 10 minút a to je len začiatok. Prísny DSBM, ale v celej dĺžke albumu by to bolo asi neúnosné. Našťastie je Sleepwalking Through Life v možnostiach žánru variabilná nahrávka. V ďalších skladbách sa dočkáte rýchlych tremollo riffov, (black)gaze melódií aj ambientných pasáží. Vokál sa vie v niektorých momentoch poriadne vyblázniť (Úmyselná intoxikácia alebo Ublížim ti), v poslednej veci Slabá chvíľa už kvíli ako u coloradských Akhlys. Silnou stránkou je pocit vnútorného napätia, ktorý sa vinie v pozadí celého albumu, ako aj schopnosť hudobného zhmotnenia určitého (pochopiteľne najmä negatívneho) pocitu. Napríklad skladba Nekonečná depresívna zima znie presne tak, ako by ste podľa názvu čakali – skoro bez spevu, pomalé takmer nebadané zmeny, spomalený tribal rytmus odpočítava čas, šeď, chlad a jar v nedohľadne. Nie všetko mi sedí. Niektoré prechody sú príliš násilné, občas sa objaví (pravdepodobne) nezamýšľaná disharmónia, hovorené slovo by som v niektorých prípadoch vynechal. Drobné vyrušenia však neničia celkový dojem a atmosféru. Album drží ako celok pokope, sivý monolit vás prevalcuje a negatívne depresívne stavy...

Čítaj ďalej