Vincent Locke: Človek, ktorý vytvoril image Cannibal Corpse
máj04

Vincent Locke: Človek, ktorý vytvoril image Cannibal Corpse

Zverejnené v máj 4, 2020

Nedávno sme venovali niekoľko viet Markovi Riddickovi, dnes presedláme viac do farieb. Neviem ako je meno Vincent Locke známe aj mimo ortodoxný žáner death metalu, ale jeho diela (minimálne tie, ktorými ozdobil albumy Cannibal Corpse) pozná asi každý fanúšik, ktorý aj čo len okrajovo narazil na niečo hudobne extrémnejšie. Vincent Locke sa narodil v roku 1966 a o dvadsať rokov neskôr začal prenášať svoje vízie plné násilia a brutality do kultového zombie komiksu Deadworld. Práve nad stránkami tohto šťavnatého plátku slintal kedysi slovutný chroptič (aj keď v tom čase ešte samozrejme len smerujúci k svojmu neskoršiemu postu) Chris Barnes. Celkom známou je historka ako Chris (v celkom spoločensky unavenejšom stave) v mene celej kapely zavolal v neskorých večerných hodinách Vincentovi a poprosil ho, či by mohol namaľovať čosi pre jeho bandu, kde by figurovali témy zombie a apokalypsy. Nakoniec si „tľapli“ a vznikol obal kultového debutu Cannibal Corpse – Eaten Back to Life. Úprimne, táto prvá spolupráca ešte nedosahovala neskorších mantinelov zvrátenosti a kvality (aj keď samozrejme kult to je ako prasa, to bez debaty, ale to najlepšie ešte len malo prísť) a je možno takou drsnejšou parafrázou na obaly Iron Maiden a ich maskota Eddieho. Od nasledujúcej echt nechutnej kolekcie Butchered at Birth už ale začalo ísť do tuhého. A to nielen v dobrom slova zmysle, keď obrazy plné krvi a smrti priťahovali zraky fanúšikov silou magnetu. Mocná sila cenzúry zasiahla plnou kadenciou a poznačila jednak kapelu a jednak aj samotného Vincenta. Kým kapele zrejme zväčšená popularita, kvôli nie tak úplne želanej reklame nevadila a miestami sa v nej asi aj vyžívala, tak od Vincenta začali prichádzať otázky, či je naozaj nutné tak tlačiť na pílu a neustále rýpať do osieho hniezda. Cannibal Corpse sa tak stali pre cenzúru niečím, ako červené súkno pre býka. Neskoršia verzia albumu Butchered at Birth vyšla aj so silne upraveným obalom, kde vidíte iba logo kapely a názov albumu. Od tretieho albumu Tomb of the Mutilated začal Vincent robiť pravidelne dva obaly pre kapelu. Jeden zásadne brutálny a druhý, ktorý by síce nezapadol medzi všetky tie neutrálne obaly mainstreamu, ale od všemožných organizácií bol aspoň pokoj. Vincentova spolupráca s kapelou pokračuje až do dnešných dní a vrátane EP, živákov, singlov a neviem čoho všetkého, vytvoril pre Cannibal Corpse cca 40 diel. Celkom zaujímavá je informácia, že Vincent Locke nie je zrovna fanúšikom death metalu. Prvý krát zašiel na koncert „kanibalov“ až okolo roku 2010. Sám má v obľube skôr rockové veci typu Pink Floyd, The Doors… Aj keď zopár ďalších diel by ste našli na obaloch niekoľkých kapiel (Rademassaker, Rotting Repugnancy…), jeho prioritou je čosi iné, ako maľovanie obalov metalových kapiel. Tu...

Čítaj ďalej
Kým nás Smrť nespojí: 6. časť – Nová krv v starých žilách – Nastupujúca death metalová generácia
máj03

Kým nás Smrť nespojí: 6. časť – Nová krv v starých žilách – Nastupujúca death metalová generácia

Zverejnené v máj 3, 2020

Nočná búrka mučí sluch rámusom hromov. Hustý lejak doslova rozpleptáva rokmi zanedbávanú komunikáciu. Práve po nej dorazilo auto, ktoré zastalo pri ošarpanej budove, ktorej sa v oknách ale mihá svetlo. Z auta vystupujú postavy odeté v dlhých plášťoch a ich tváre zakrývajú do čela zarazené kapucne. Zo zadných dverí vyťahujú vrecia a ich ruky sa sfarbujú do červena. Ani prudký dážď im nedokáže z rúk zmyť krv. Vrecia sú plné infúznych vakov s najcennejšou tekutinou . S vrzgotom sa otvárajú staré dvere a dvojica tajomných postáv nesie vrecia do vnútra. Hneď, ako prekročia prah, ťažké železné dvere s rachotom opäť ukryjú desivé tajomstvá za múrmi budovy. Vo vnútri čaká laboratórium ako z románu od Marry Shelleyovej. Vo vnútri jednej obrovskej kade pláva v nejakom roztoku čosi, čo pripomína cievnu sústavu plus mozog a oči. Postavy v plášťoch priniesli vrecia a dávajú ich na miesto na ktorom, podľa zaschnutej krvi, už nejedno spočinulo. Nervózne sa odoberajú pomaly preč. V momente, ako odídu, sa spoza tieňa regálov začne sunúť niečo ponášajúce sa na človeka. Pohybom si to namieri k vreciam s krvou. Pohyb je malátny, ťahá za sebou jednu nohu a z očí je ľahko čitateľná bolesť miešajúca sa so šialenstvom. Začne rozbaľovať vrecia a krv dostávať do infúzií, ktoré sú napojené na podivnosť v kadi. V momente, ako sa krv dostane do ciev toho monštra, začne sa hýbať. Podivný doktor dostane cez takmer zrastené pery ťažko zrozumiteľné slová: „Ono žije!“ V návale radosti si nevšimne, že zakopol do stojana, na ktorom je nádrž uložená. Tá sa rozkývala a bolo už iba počuť, ako sa s nárazom na zem roztrieštila na stovky častí. Tvor, ktorý bol v nej uväznený, sa začal trepať ako ryba na suchu, ale dve oči nesúmerne rozložené pomedzi črepy začali sledovať, kam sa podel doktor. Ten sa v nemom úžase a strachu schoval do rohu miestnosti ako ranené zviera. Bytosť si ho už vyhliadla svojimi krvilačnými očami a prisala sa na neho ako medúza na svoju obeť. Stačilo iba málo. Dostať novú krv do starých žíl. Tak tak. Do toho starého tela death metalového organizmu treba pravidelne dopĺňať životodarnú tekutinu. Tým myslím nové kapely. Našťastie toto telo je stále udržiavané pri živote a infúzie ho nenechajú zbaviť vitality. Ja prežívam vždy taký malý ohňostroj radosti, keď sa mi dostane do uší správa o nejakej mladej kapele, ktorá srší aktivitou. Ale má to tak aj mojich sedem statočných? Pátrajú aj oni stále po novej muzike? Sú mladé kapely, ktoré ich oslovujú? Roman Regina (Typhoid): Veľa vecí, nemám zábranu pustiť si goregrind, slam, technický metal. Jediné, čo nepočúvam, je deathcore, aj keď sú aj tam kvalitné bandy, ktoré stoja...

Čítaj ďalej
Kým nás Smrť nespojí: 5. časť – Symfónia lariev – Grind, gore a iné zrúdnosti
apr26

Kým nás Smrť nespojí: 5. časť – Symfónia lariev – Grind, gore a iné zrúdnosti

Zverejnené v apr 26, 2020

Za múrmi starého cintorína dopadá na hlavy smútiacich tichý dážď. Pietnu chvíľu prerušuje iba niekoľko naučených a rokmi otrepaných fráz od kňaza. Každý pohreb je taký malý osobný horor pre každého, tu ale pozostalí na seba iba pokukujú a v hlavách si prerátavajú, koľko komu po nebožtíkovi pripadne do lona. Že neodišiel dobrovoľne je zrejmé na prvý pohľad. Jednoizbový, drevený byt určený na večnosť je už uložený v jame a dav sa rozpŕchol. O pár dní si nikto na meno jeho nájomníka ani nespomenie. Skutočný horor ale čaká domnele mŕtveho. Z historických prameňov sú známe prípady o ľuďoch, ktorí sa prebudili šesť stôp pod zemou. Keďže sa náš uväznený hrdina venoval počas života týmto témam, bol si toho vedomý. Nikdy ho ale nenapadlo, že sa to prihodí jemu. Napriek tomu, že otvoril oči, tma neustúpila. Zatuchlé zvyšky vzduchu sa rýchlo míňali a jeho prepadla panika. Nevedel čo robiť, a tak iba šialene kričal, čím sa oberal o posledný kyslík a aj o to, čo ho behom života najviac zdobilo. Zdravý rozum. Zrazu sa iba mocne rozrehotal a upadol do spárov spánku. Vibrácie spôsobené krikom odtrhli od posledných súst krvilačné červy, hodujúce na posledných tkanivách vo vedľajšom hrobe. Poháňané pudom sebazáchovy im drevené steny rakvy nerobili najmenší problém a dostali sa cez obal k vytúženému čerstvému pokrmu. Začali ho neuveriteľne pahltne požierať, čím už muža odsúdeného k pozretiu naposledy prebrali k chvíľke života. Cez chodbičky v pôde sa mu dostalo letmého závanu vzduchu a vydal z ešte stále prekvapujúco fungujúcich hlasiviek posledný výkrik šialenej bolesti. Červy pokračovali v obžerstve a do pár minút bolo po hostine. Do stále teplých útrob nakládli vajíčka svojho rovnako nenásytného potomstva a odobrali sa pátrať po ďalšej porcii čerstvej mršiny. Z vajíčok začali vyliezať stovky hmýriacich sa lariev, ktoré vydávali ukrutne hlučný, mľaskavý rámus. Ak sa pri prechádzke cintorínom započúvate a započujete podobné zvuky, vedzte, že ide o symfóniu lariev, ktoré sa tešia zo života po živote. Tentokrát som sa v úvode nenechal uniesť žiadnym hororom. Aspoň teda nie úmyselne. Ale tá téma rozkladu je takým leitmotívom grindu vo všeobecnosti. Či už vnímate grindovú muziku po vzore patologickej uličky a doslovného rozkladu tela, ako nám to kedysi hlásali Carcass, Regurgitate, Haemorrhage… alebo dávate prednosť politickejšie ladeným kapelám ako Napalm Death, Brutal Truth apod., ktorí sa zase venujú rozkladu v spoločnosti, jedno je isté. Tá tému rozpadu a následných procesov v rôznych súvislostiach sa ťahá celým týmto žánrom. Čo majú však všetky tieto kapely spoločné po hudobnej stránke, je to, že zasiali na tento svet ten najagresívnejší a najšialenejší štýl. Keď už som spomenul Napalm Death, doteraz si pamätám na jednu historku z môjho detstva, ktoré...

Čítaj ďalej
Mark Riddick: Umenie vytiahnuté spod rozpadnutej krypty
apr21

Mark Riddick: Umenie vytiahnuté spod rozpadnutej krypty

Zverejnené v apr 21, 2020

Už sme tu dlhší čas nemali článok, ktorý sa nezaoberá striktne iba hudbou, ale umením v širšom rozsahu. V prípade Marka Riddicka je slovné spojenie širší rozsah naozaj na mieste. Medzi fanúšikmi prevažne extrémnej scény je známy ako vynikajúci maliar a jeho diela s hrdosťou prijali mnohé kapely. Stačí sa len rozhliadnuť niekde na koncerte a na oblečení nejedného vyznávača hluku nájdete nejaký morbídny motív, za ktorým stojí práve tento pán. Mark Riddick sa narodil 24. júna 1976 v Bossier City v Louisiane (pochádza z dvojičiek a so svojim bratom Mikom hral v niektorých kapelách, či projektoch ako Grave Wax, Moonrot, Equimanthorn, Unearthed…). Od roku 1991 začal ilustrovať demá, vytvárať logá atď. kapelám, fanzinom a aj vydavateľstvám v totálnom metalovom undergrounde. V roku 1998 ukončil štúdium na Greensboro College v Severnej Karolíne v odbore výtvarných umení a odvtedy sa naplno venuje prácam hlavne pre metalové podzemie. Okrem toho prispel niekoľkými prácami k seriálu Metalocalypse, vydal niekoľko kníh zaoberajúcich sa jeho tvorbou (Compedium of Death – 2012, Logos from Hell – 2015 a Morbid Visions – 2016), objavil sa v mnohých časopisoch ako Kerrang!, Terrorizer, Legacy či Metal Hammer. Mimo death metalu a extrémnej scény tvoril dokonca aj pre Justina Biebera, Rihannu, alebo niektoré odevné značky. Ako som vyššie spomínal, že v prípade tohto chlapíka sa jedná o multitalentovaného umelca, tak popri grafických prácach tvoril aj priamo hudbu. Už som zmienil niektoré kapely, v ktorých sa ocitol s jeho bratom, ale bolo toho samozrejme viac. Ja osobne za jeho najpodarenejší hudobný projekt pokladám Fetid Zombie, kde je zodpovedný za všetky nástroje a od roku 2007, kedy položil jeho základy, stihol vydať šesť albumov a obrovské množstvo splitiek. Aktuálne figuruje na zozname celkom rozbehnutého vydavateľstva Transcending Obscurity Records (napríklad spolu s kapelami ako Master, Paganizer, De Profundis, Gods Forsaken, alebo aj Slovákmi ONO). Myslím, že by nebolo zlé si pripomenúť nejaké albumy, ktoré sa hrdo prezentujú artworkom z dielne maestra Riddicka.   Arsis Visitant Agonia Records, 2018 Zase tak veľa kapiel, ktoré by defacto celú svoju kariéru zverili do rúk jedného umelca nie je. Jednou z výnimiek sú Američania Arsis. Môžno je aj trochu prekvapením, že sa nejedná o kapelu holdujúcu práchnivému old school death metalu, ale táto banda si to od svojich začiatkov krúti skôr v technickom, melodickom a moderne znejúcom death metale na spôsob povedzme The Black Dahlia Murder. Aj keď v ušiach fans majú väčší cveng zrejme staršie albumy, ja som vyberal album asi s najkrajším obalom. Tým je zatiaľ posledný album Visitant, kde by zrejme aj Ján Žižka pomocou jedného oka poznal prácu Marka Riddicka.   Avulsed Revenant Wars, EP Unholy Prophecies, 2013 Teší ma, že Mark...

Čítaj ďalej
Kým nás Smrť nespojí: 4. časť – Na východnom fronte hluk – Východoslovenský death metal
apr19

Kým nás Smrť nespojí: 4. časť – Na východnom fronte hluk – Východoslovenský death metal

Zverejnené v apr 19, 2020

Nešpecifikované miesto, nešpecifikovaný čas. Niekde na východnom fronte. Všade vo vzduchu je cítiť pachuť Smrti. Len zopár jedincov, ktorí ešte stihli vypadnúť z už tak preplnenej lopaty hrobárovi. Ich stopy sa odtláčajú do brečky tvorenej blatom a rozkladajúcimi sa ostatkami ľudí, ktorých už pohltili tie najnižšie možné pudy. V pätách sú im iba potkany, krkavce a podobné zvery, na ktorých obraz krvilačnosti sa menia aj postavy v uniformách. Kráčajú napriek hladu, únave a ťažkým zraneniam, k vidine záchrany a spásy. Že sa jej nedočkajú je jasné zrejme aj im samým… V momente však nastalo hrobové ticho a ťaživá atmosféra začala ešte väčšmi dopadať na hlavy jediných osôb v tejto bezbožnej pustine. V diaľke bol však počuť zlovestný šepot, a pretože ešte nemali zmysly úplne otupené, vydali sa za ním. S približovaním sa k miestu, odkiaľ vychádzal šepot, sa aj zvyšovala jeho intenzita. Keď prišli na miesto, tak už nešlo o šepot, ale o intenzívny krik, ktorý však nemal nikde na dohľad svojho autora. Krik sa už stával kakofóniou neskutočných škrekov, ktoré začínali pripravovať túto skupinku o posledné črepiny zdravého rozumu. Keď zrazu opäť nastalo ticho. Ale ticho doslova ohlušujúce. Prestal fúkať vietor, svet onemel. Zem tu ale bola skrvavená viac ako inde. Krvou už boli ale pošpinení aj oni. Táto krv sa ale prežierala na kožu a ďalej začala leptať tkanivá. Vojaci začali zo seba zhadzovať zvršky v nádeji, že sa toho zbavia, ale krv ich požierala viac a viac. Prešli od tichých, šepotavých vzlykov po krik ako týrané zvieratá. Až kým sa krv nenakŕmila nimi samotnými a oni sa proste rozptýlili do priestoru. Okolím sa rozhostilo zase ticho. Pokiaľ ho znovu neprerušil hluk na východnom fronte. Ak máte radi horory a vojnová tematika vám tiež nie je úplne cudzia, tak ste možno postrehli, že tento úvod som písal popri sledovaní filmu Deathwatch. Skoro ako Baywatch, lenže tu nepobehovali po pláži prsaté blondíny, ale Smrť si tu verbovala do svojich radov. Pretože Smrtka je to, o čo v tomto seriály ide (aj keď samozrejme jej umelecky a najmä hudobne stvárnená podoba), je to celkom pochopiteľné. A, samozrejme, východný front. Vysvetlenie je naprosto logické – východoslovenský death metal. Pre mňa je (alebo bol) východ takou liahňou množstva najmä originálnych a zaujímavých kapiel. Takže začíname. Nemohol som si však odpustiť otázku pre skupinu mojich vyvolených osobností, čím to bolo, že východ si vybudoval tak silnú pozíciu na metalovej mape Slovenska. Roman Regina (Typhoid): Keďže som na východe nevyrastal, nezažil som priamy vývoj tunajšieho UG. Poznal som dianie na strednom a západnom Slovensku, ale kapely z východu som poznal len vďaka nahrávkam. Sem tam sme hrali na východe, tak sme spoznali aj...

Čítaj ďalej