Do interiéru bytu začne dopadať šero a vy viete, že je to ten správny čas pustiť si nejaký nervy drásajúci biják. Do mikrovlnky hodíte vrecko s pukancami a za zvuku gastronomickej kanonády uvažujete, čo vás ešte dokáže vydesiť, pretože po rokoch permanentného otupovania zmyslov hraným kynožením ľudí na striebornom plátne, už s vami niečo len tak nepohne. Strelí posledné zrnko rastliny dovlečenej Španielmi z Ameriky do Európy a vás tak nejako osvieti (možno radiácia z mikrovlnky…), že hororgrinderi Kandar namiešali novú zmes hrôzy v hudobnej forme.
Siahnete na poličku po CD, vložíte ho do mechaniky, uložíte svoje pozadie do kresla a začnete nenásytne hltať explodované semená kukurice. Cítite ako vám vstávajú chlpy na tele, oblieva vás studený pot, zrýchľuje sa tep, ťažšie sa vám dýcha, až začnete pociťovať Cluster Headache (do medicínskych terminológií sa ja nevyznám, ale v skratke ide o obrovskú bolesť hlavy, ktorou trpí napríklad aj Topi, preto je na obale práve on s hlavou prebodnutou klincami, vrtákmi a neviem čím všetkým).
Na úvod tu máme skladbu Slugs. Vo filmovom svete to je španielsky horor, ktorý vám prezradí, že ak sa slimáky presťahujú z obžierania zeleniny na záhrade smerom k ľudskému mäsu, tak nastávajú problémy. No, pri recenzií na predchádzajúcu nahrávku Kandar som spomínal niečo také, že kapela si našla svoju jasne rozpoznateľnú tvár a práve tu to potvrdzujú. Pomalší úvod Slugs sa postupne prevalí do pasáže, ktorá neustále zvyšuje tempo, až vám krvný tlak vytláča očné gule z jamiek. A to ja rád. Keď už sme pri tom tlaku v hlave, schválne, aká je najznámejšia scéna z Cronenbergovho hitu Scanners? Asi všetci myslíme na to isté. Skladba tohto mena patrí medzi také skôr priamočiarejšie záseky na tomto EP a jej dve minúty stačia na to, aby vám pekne vyrabovala dutinu lebečnú. V hororovej kompilačke sa posúvame opäť o kúsok ďalej a na vás dýchne trochu závan chladu zo zimnej idylky v horskom hoteli (v letných „pařákoch“ úplne ideálna vec). Idylka sa mení na príbeh hrôzy, kde rolu hrajú sekery, záplavy krvi, sem-tam nejakí duchovia a duševne labilní jedinci. Zopár úderov do bicích v úvode, ako keď pán Torrance v šialenom amoku mláti do dverí kúpeľne a vám začína byť jasné, aké meno asi nesie zrovna tento track – The Shining ho zovú. V tejto skladbe možno trochu prekvapujúco počujem aj nejaký závan hardcore, teda kým sa nevytáčajú obrátky do červených čísiel. Myslíte, že dokážu horory priniesť aj nejaké morálne posolstvo? No možno nie tak zrovna doslovne, ale niečo takéto si môžete odniesť zo sledovania Polanského Rosemary´s Baby. Že aké? No keď sa zlejete na nejakej party, tak rozhodne nemávajte nechránený styk s podozrivým týpkom. Mohol by to byť vrchný Satanáš, hľadajúci si hostiteľku pre svojho Antikrista juniora. Úvodný riff skladby Rosemary sa nesie až skoro v black metalových tónoch (ono zase keď sa pozriete, kde všade hrá Kubýk, tak vám to ani veľmi divné nepríde) a práve túto vec pokladám za taký umelecký vrchol albumu. Niekto niekedy povedal, že Rotten Sound posunuli
grindcore na umenie, s čím v podstate súhlasím, ale to sme ešte nemali toto tu. V tejto skladbe je všetko – blackový riff, grindová sypačka, punková pasáž, priestor na vydýchnutie… Proste asi tá najlepšia vec, ktorú kapela za svoju (zas nie až tak dlhú) kariéru vytvorila. Jörg Buttgereit je známy najmä vďaka filmu Nekromantik, tu ale zase kapela siahla po trochu inej inšpirácií z jeho filmografie a asi nebudem na zlej stope, keď si myslím, že za tým stojí Topi. No po prepracovanej a povedzme až progresívnej Rosemary je Der Todesking priamočiarejšia smršť, ideálna na rozbitie si hláv a lámanie prebytočných údov na koncerte (tých koncertov je teraz ako šafránu, tak počet úrazov zatiaľ nestúpa). Pre fans, ktorí hľadajú čistý grindcore ohlodaný na kosť, je určená práve táto vec. Asi 15 rokov predtým, ako David Lynch vytvoril mestečko Twin Peaks, natočil ešte ujetejší film a teda Eraserhead. Odporúčam pustiť si to len tak, keď budete v noci sami doma a schválne, či budú vaše sny po zhliadnutí tohto filmu divnejšie ako film samotný. Umenie nemusí byť pochopené davmi, v tom je jeho čaro. Ku skladbe samotnej. Intro tejto veci prináša ženským hlasom spievanú skladbu práve z filmu Eraserhead a vy cítite také niečo divne znepokojivé. Zasnenú náladu pretrhne artiléria bicích a vy si uvedomíte, že stále sedíte v kresle a tlačíte do seba popkorn (tu skôr grindcorn). Podobným receptom je stvorená aj posledná vec Burnt Offerings. Teda na úvod tu máme ústredný hudobný motív z tohto starého fláku o strašidelnom dome a následne vám dieru do hlavy opäť prerazia masívne bicie. Neviem, či je to tými intrami a následným hlukovým prefackaním, kedy sa skutočne zvýrazní tvrdosť týchto skladieb, ale práve posledné dva songy mi prídu ako to najagresívnejšie na tomto albume.
Niekde vyššie som spomenul obal. Ten je tentokrát taký viac osobnejší, kedže po kischte z Nekronomiconu (Groovy) a Toxic Avangerovi (Tromaville) sa na ňom vyskytol Topi. V booklete samozrejme nájdete postavičky zo všetkých tých spomínaných hororov. Dúfam, že spolupráca Kandar a Crazy Dana bude pokračovať aj v budúcnosti, pretože im to spolu funguje na výbornú.
Zvuk sa podaril perfektne. Najmä z bicích mate pocit, že vám ten guľomet ustrelí hlavu. Ale tak Denis je extraklasa, takže k tomu niet čo dodať.
Album vznikol ešte vo štvorici – Topi, Kubýk, Denis a Martin. Chvíľku po vydaní ma prekvapilo, že Martin odišiel, ale tak to chodí u hudobníkov. Martin sa venuje teraz myslím, že iba Slup a Kandar hľadajú nového basáka. Videl som ich naposledy naživo na Antitrende a basa tam citeľne chýbala, tak snáď kapela čoskoro nájde svoj štvrtý diel skladačky.
