Tretí úder thrash metalového Popradského Kafestu!
nov09

Tretí úder thrash metalového Popradského Kafestu!

Zverejnené v nov 9, 2025

Viete, čo zvyknú hovoriť nemeckí Destruction? Thrash till Death. Tieto tri slovíčka asi najviac definujú to, čo sa bude takto o týždeň v nedeľu 16. novembra (áno je to nedeľa, ale v pondelok malo byť voľno, len žiaľ, veď viete…) odohrávať v popradskom klube Rock Fabric. Hudobný štýl, ktorý podľa mnohých „rádoby“ odborníkov mal mať svoju životnosť na konci niekedy na prelome ôsmej a deviatej dekády minulého storočia. A ejhle. Thrash metal je stále tu a buší do ušných bubienkov silou baranidla. Popradské thrash metalové „meníčko“ o piatich chodoch. Poďme si ho predstaviť od hora nadol. The Troops of Doom. Ak je vám toto meno známe najmä ako názov jednej starej skladby od Sepultury, tak nie ste až tak ďaleko od pravdy. V roku 2020 dal Jairo Guedz, teda gitarista, ktorý hral na ranných nahrávkach Sepultury (Bestial Devastation a Morbid Visions), spolu so svojimi parťákmi dokopy kapelu, ktorá drtí zúrivý thrash až na pomedzí death metalu. Čiže zhruba nadväzuje na svoje korene so Sepulturou. Vonku majú dva albumy, ktorými sa im darí redefinovať žáner, ktorý tak evidentne milujú. Ak máte aspoň nejaký prehľad v domácej scéne, tak vás iste už aspoň muselo trošku trknúť meno kapely Refore. Títo ešte stále dosť mladí zabijaci z Valašska odkazujú na žánrové modly s chuťou a zápalom a nechávajú po sebe len zvírený prach a bordel. Taktiež doteraz zaknihovali dva albumy a musím povedať, že tým prvým síce zaujali, ale minuloročnou doskou Illusion of Existence totálne zmietli všetko zo stola. Opäť české luhy a háje. S Laid to Waste som mal prvý kontakt niekedy v čase ich druhého albumu Mental Decay, v čase fungovania labelu Support Underground. Od tých čias tiež vyrástli a ich o niečo melodickejší thrash metal posunuli na novú úroveň na albume Trauma (2024). Na Slovensku akosi nemáme veľa mien v tomto hudobnom ranku, ktoré by mohli niesť prívlastok kultový. K Dark Mordor by sa to však v pohode mohlo pripojiť. Kapela nemala na ružiach ustlané. Po rade demo nahrávok v deväťdesiatych rokoch sa na dlhý čas odmlčali. Už to vyzeralo, že sa na tomto sarkofágu navždy zavrelo veko. Členovia sa rozpŕchli kde kade (Midnight Scream, Motorscream Project…) a Dark Mordor tak visel vo vzduchu ako zlá predtucha. Tá pred nejakými rokmi dopadla a kapela sa z času na čas niekde vyskytne. Ako napríklad budúcu nedeľu v Poprade. Aby sa ešte viac rozšírila rozmanitosť národov, tak zo severu dobehnú pomedzi tatranské končiare Poliaci Exul. Ako inak hrajú thrash metal a okrem debutového albumu Path to the Unknown z roku 2022 sa budú fanúšikov dostať na svoju stranu tohtoročným novým EP Perpetual Catastrophe. Ak o tejto akcií viete dlhšie, tak ste...

Čítaj ďalej
Pretnuté priamky tvrdej hudby a hororu
okt31

Pretnuté priamky tvrdej hudby a hororu

Zverejnené v okt 31, 2025

Jeseň. Také to obdobie, keď svet v prenesenom slova zmysle umiera. Ten odér smrti a tajomna je cítiť z každého kúta. A ja sa v tomto období cítim akosi tak najviac fajn. Vrcholom tejto etapy roka je koniec októbra. Prichádzajúce obdobie Sviatku všetkých svätých, či Halloweenu. Už tradične sledujem na sociálnych sieťach ako sa ľudia zavzdušňujú, že neoslavujú to, či ono. Je mi to popravde fuk. Čo sa mňa týka, tak neexistuje lepší čas, keď si len tak ľahnem a pustím nejaký horor. Teda, toto robím bežne aj inokedy behom roka, ale teraz to má také svojské čaro. A keď sa ešte pretnú priamky hororu a tvrdej hudby, tak si úplne vrním blahom. Preto som vybral opäť desiatku skladieb, ktoré patria k soundtrackom hororových filmov zo zlatého obdobia tohto žánru, teda z osemdesiatych rokov (+/-). Motorhead – Hellraiser (Hellraiser III: Hell on Earth, 1992) Lemmy Kilmister bol vážne Hellraiser (Pekelník). Príbehy z jeho života sa právom stali legendami. A táto skladba má taký zaujímavý osud. Pôvodne ju napísal Lemmy spolu s Ozzym, ktorý ju nahral na svoj opus No More Tears (1991). O rok neskôr vychádza album March or Die od Motorhead, kde Lemmy a jeho kumpáni ponúkajú svoju verziu. A práve v tomto roku prichádza aj tretie pokračovanie trampôt jeho pekelného veličenstva Pinheada (pravda, nie je veľmi nadšený z tohto pseudonymu) a jeho partie s arzenálom zo železiarstva. Klince, či reťaze nechýbajú ani v tomto pokračovaní, ale partia Cenobitov sa zmenila a celkové vyznenie tohto filmu sa líši od prvých dvoch častí. Aj keď sa trojka počíta k tým lepším sequelom, s odstupom času ma až tak veľmi nebaví. Výnimku tvorí scéna v klube, kde napríklad zrovna hrajú Armored Saint svoj šláger Hanging Judge. Klip k Hellraiser je ale podarený a Lemmy hrajúci karty s Pinheadom, tak to je až sureálny zážitok. https://www.youtube.com/watch?v=1M4FG1UXH5w     Alice Cooper – He´s Back (The Man Behind the Mask) (Friday the 13th Part 6: Jason Lives, 1986) Alice Cooper už od počiatku svojej kariéry s obľubou šokoval publikum. Divadelné propriety, ktoré dýchali hororom, boli a aj sú stále pevnou súčasťou jeho koncertov. Frankensteinove monštrá, dekapitovania, truhly… Všetko toto som si užil aj ja na jeho koncerte v bratislavskej Inchebe v roku 2019. Sám Alice Cooper sa behom svojej kariéry neraz mihol vo väčších, či menších rolách v rôznych hororoch (viď šiesta časť Nočnej mory z Elm Street, kde si zahral otca Freddyho Kruegera, či jeho zlovestný vodca bezďákov v Prince of Darkness). Nie je preto prekvapením, že sa dostal aj k sérií Piatkov trinásteho. Šieste pokračovanie rozprávania o nemom masakristovi s hokejovou maskou a mačetou prináša niekoľko ikonických scén ako napríklad Jasonovo...

Čítaj ďalej
Soul Massacre – Feast for Kings – Bizarre Leprous Production, 2025
okt06

Soul Massacre – Feast for Kings – Bizarre Leprous Production, 2025

Zverejnené v okt 6, 2025

Hm, iba druhá recenzia v tomto roku, ktorú spisujú moje väčšinou len blbostiam sa venujúce prsty. Po jarnom porngrinde od Enema Shower, prichádza jesenná dávka death metalu v podaní Soul Massacre. To sa mi tak pred nejakým časom ozval gitarista tejto kapely Vladimír, že či by som mohol napísať recenziu na ich nový album atď. Pozrel som do diára, či tam je miesto a čuduj sa svete, ono tam bolo. A tak sa môj voľný čas začal viac a viac spájať s albumom Feast for Kings. Apropo, Soul Massacre. Ako som už v prome spomínal, tak moje prvé stretnutie s touto kapelou sa datuje niekedy do roku 2017, kedy vychádzal ich prvý album Purgatory System prostredníctvom časopisu Pařát, ktorý som vtedy odoberal. Následne sa nejakým spôsobom naše cesty rozdelili a medzitým stihli vydať ešte jeden album (Despair of Human Being, 2021). Takže tri albumy a nie až tak dlhé fungovanie, napriek tomu sa nejedná o nejakých cucákov. Soul Massacre pochádzajú z Havířova a tak tá nadväznosť na silnú ostravskú scénu tu je, preto muzikantské životopisy hudobníkov, ktorí pôsobia, či pôsobili v kapele ponúkajú také mená ako Antigod, Dissolving of Prodigy, Hypnotic Scenery, Kožis a ja neviem ešte koho. Dokázala teda kapela z takto zaujímavých ingrediencií vytvoriť zaujímavé dielko? Dokázala. To hovorím už hneď takto skraja. Po krátkom „šuchotavom“ lesnom intre nám tajomný hlas oznámi, že ho máme sledovať (aspoň mám taký dojem). Ten temný hlas zrejme nedáva pozor a pleskne vás konárom do tváre, a.k.a. Soul Massacre spustia svoju šramotivú kanonádu úvodnej skladby Witch Servant. Aj keď je to sekanica ako sa patrí, tak kapela nezabúda na nosné melódie, ktoré držia skladbu pekne pokope. Vlastne toto je výsada v podstate každej jednej skladby na albume. Už keď som si tento album pustil prvýkrát, tak som sa necítil ako horolezec stojaci dolu pod úplne hladkou skalnou stenou a rozmýšľajúci ako vyliezť na vrchol. V mojom prípade teda sledujúci nejaké záchytné body od ktorých by som sa vedel odraziť. Naopak. Vyviezol som sa hore ako na eskalátore. Celý album oplýva výraznými a chytľavými momentami vďaka ktorým vám album nesplýva do jedného monotónneho celku. Ako som už povedal, tak Witch Servant to hrnie ako buldozér pred sebou a nasledujúca Fake Eden tak trošku klame telom, pretože v úvode sa do vás zahryzne poriadny riff, ale postupom času sa táto vec vykryštalizuje do takého melodického stredného tempa. Presne opačne na to ide Your Womb a Graveyard. Tu upútajú pozornosť možno až také skoro slamové „džg-džg“ pasáže. Na to, že na celom albume cítim inšpiráciu švédskou scénou, najmä teda gothenburgským odštepným závodom (teda kapely ako raný In Flames, At the Gates, Dark Tranquility…, ale...

Čítaj ďalej
Soul Massacre prichádzajú s novým albumom Feast for Kings!
sep22

Soul Massacre prichádzajú s novým albumom Feast for Kings!

Zverejnené v sep 22, 2025

Niekedy sa stane, že nám do schránky pristane nejaké info o kapele a prípadných novinkách. Tentokrát niečo takéto už takmer jesenný (dnes je síce prvý jesenný deň, ale info ku mne prišlo už vo štvrtok) vietor dovial priamo ku mne. Tou kapelou bola česká death metalová zbíjačka Soul Massacre. Práve oni by sa radi podelili o nejakú tú novinku v ich radoch. Len pár dní dozadu im prostredníctvom vydavateľstva Bizarre Leprous Production vyšiel tretí full album Feast for Kings. Musím sa priznať, že ja mám doma iba ich prvotinu Purgatory System, ktorá v tom čase (2017) vyšla pod Pařátom. Následne som nejako s kapelou stratil kontakt. Kapela je však stále tu a ponúka death metal, ktorý vie svojim tlakom zatĺcť poslucháča ako klinec do laty, ale nebojí sa ani melodických výletov, či „nákukov“ za ohradu vlastného žánrového územia. Ak by vás ešte zaujímali nejaké drobné info, tak vedzte, že album vznikal u Otyna v štúdiu Davos, celkové nahrávanie zabralo päť dní a na albume nájdete desať skladieb na ploche cca 40 minút. O promo fotky sa postarala Karin Petrskovská a lyric video spracoval František Csemi, bubeník Disfigured Corpse. A pod tým zlovestným obalom je podpísaná firma All4bands. Ja by som ešte dodal, že niekedy v blízkej budúcnosti nájdete u nás aj recenziu na tento album. Do tej doby si môžete sami urobiť názor na linkoch nižšie. Lyric video: https://www.youtube.com/watch?v=Bp8GzdoB3sU Youtube: https://music.youtube.com/playlist?list=OLAK5uy_nBJW6DtngZZsH-tdqiqsdsKbI1kpPwRno Spotify: https://open.spotify.com/album/5JOG34Am5TOMjXoCI6Aqab...

Čítaj ďalej
Kniha – We Are Obscene Extreme – Obscene Extreme, 2025
sep16

Kniha – We Are Obscene Extreme – Obscene Extreme, 2025

Zverejnené v sep 16, 2025

Ak ma pamäť neklame, tak som v živote nepísal recenziu na knihu. Vlastne, tento rok idú recenzie celkovo mimo mňa. Ale keď sa mi dostala do rúk táto obrovská bichľa, ktorá zachytáva štvrťstoročie fungovania môjho obľúbeného a celkovo jedného z najlepších festivalov venujúcich sa extrémnej hudbe, tak mi už behom čítania nejaké slová samovoľne vyskakovali na jazyk (resp. na prsty a následne na plochu klávesnice). Spísanie takýchto memoárov (dajme tomu) zabralo podľa slov Čurbyho a spol. dlhých osem rokov (preto rozhovory, ktoré tvoria podstatnú časť knihy, majú datovanie dosť široké) . Takže takmer dekáda života venovaná tomuto monumentálnemu dielku. Niekto by si možno povedal, že to je pridlhý čas na vytvorenie nejakej knihy. Lenže dámy a páni, toto nie je len tak nejaká kniha. Už len keď mi balík s týmto vzdialeným potomkom Johanna Gutenberga dorazil, tak ma zarazila a aj príjemne potešila jeho váha. To je jeden z dôvodov prečo som si knihu nekúpil rovno na festivale, ale nechal som si ju radšej pohodlne poslať domov. Predsa len, keď si človek spomenie, že z festivalu ťahá domov ťažký vak a celkovo je po tom hudobnom maratóne fyzicky odrovnaný, tak zhruba ďalších 3,5 kg navyše by už možno dosiahlo u mňa nejakej kritickej hranice. Takže, keď som prišiel domov z práce, tak som ten balík trhal zubami ako nejaké nespratné decko darčeky pod vianočným stromčekom. Táto dekadentná scéna mala dohru ako v Pulp Fiction, keď sa mi do tváre zaleskol „pozlátený“ nápis knihy z jej bočnej strany a v hlave mi zaznel hlas Julesa: „Máme radosť?“ A mne cez pery prešli slová imitujúce Vincenta: „Máme radosť!“ Celý vtip tejto knihy spočíva v tom, že vlastne ide o štyri knihy, ktoré sú uložené v krásne vyvedenom šanóne. A čo ukrývajú samotné knihy? Ako som spomínal vyššie, tak do detailov sa tu mapuje história OEF, najmä prostredníctvom rozhovorov s ľuďmi, ktorí mali, či stále majú nejaký vplyv na podobu festivalu ako takého. Takže sa tu doširoka odhrnie opona a vy sa dozviete veci, ktoré by vás možno ani nenapadli, od respondentov ako sú ľudia, ktorí majú pod palcom catering, či stage manažéri, crew, grafici, zvukári, kameramani, správcovia areálu, ale aj fanúšikovia, ktorí viac ako veľkou mierou pomohli, keď to bolo treba. Mňa osobne bavia odpovede na otázku, ktorá je položená takmer v každom rozhovore a to, aby si odpovedajúci spomenul na nejaký najšialenejší zážitok spojený s OEF. No, niekedy mi trhalo kútikmi úst od smiechu a sú to scénky za ktoré by sa nehanbili ani Monty Python. Za všetky môžem menovať príbeh nazvaný „Dick Inspector“, ktorý vytiahol Foussage (Hell.cz, Fly High Tribe…). Ďalšou výraznou časťou knihy sú také „vyznania lásky“ hudobníkov...

Čítaj ďalej