A pokračovanie môjho víkendu plného starých death metalových legiend. Deň predtým zaplnila Randal zostava bývalých členov Death, pod názvom Left
to Die a koniec týždňa patril jednému charizmatickému bradatému borcovi a jeho kapele Master. Na to, že Master nejako viac vnímam od albumu The Spirit of the West, čiže bezmála dvadsať rokov, tak sa mi až do minulého roka stále záhadne vyhýbali. Paula Speckmanna som síce stretol ráno na Symbolicu, ale pretože ja som kvôli práci mohol prísť len na posledný deň, tak to zase neklaplo. Šťastena mi dopriala až na minuloročnom OEF, kde na poslednú chvíľu nahradili v lineupe Pyrexiu. Pripadol im čas niekedy neskoro v noci, čo kvôli únave asi jemne skresľovalo môj pohľad na nich. Medzitým som s Paulom zbuchol rozhovor (https://metalexpress.sk/2022/10/rozhovor-paul-speckmann-master-death-strike-ex-krabathor-pripojit-sa-ku-krabathor-bola-ta-najlepsia-vec-ktora-sa-mi-mohla-stat/), no a 19. marca som si ich mohol konečne v pokoji vychutnať v klube. Master samozrejme neprišli sami. Pôvodne s nimi mali vystúpiť ukrajinskí brutal death metalisti Schizogen (napr. pred pár rokmi na Slamtastic Party sme s nimi mali tú česť), ale žiaľ kvôli aktuálnej situácií u našich východných susedov nemohli opustiť krajinu. A tak sa role supportu ujali bratislavskí Radiation a pre mňa totálne neznámi Death on Arrival z Brna.
Ako prvá nastúpila domáca mlátička Radiation. Ako sami hovorili, tak v Bratislave nehrali dlhé roky. Ja osobne som ich asi naposledy videl pred tromi rokmi v Poprade, čiže rozhodne sa ich človek nepreje. A tešil som sa na nich minimálne podobne ako na Master. Čo sa týka nejakej novej hudby, tak nepatria medzi najaktívnejšie bandy (to si trochu vynahrádzajú v iných kapelách, či projektoch, napr. Goatcraft), ale padli slová o tom, že po šiestich rokoch by niečo nové už malo vzniknúť. Tak snáď. No a čo vám budem, keď rozbehli ten svoj rádioaktívny ansábel, tak to hučalo veľmi dobre. Takí Sodom na steroidoch. Aj keď musím priznať, neviem či som si to v minulosti až tak nevšímal, ale z mnohých skladieb srší taký heavy metalový opar, čo príjemne kontrastuje s tým, keď Radiation znova podkúria pod kotlom. Do toho Mrožov sarkazmom napáchnutý suchý humor medzi skladbami a je vymaľované.
S kolegyňou Mrtvolkou sme sa zhodli, že napriek tomu, že brázdime pomerne aktívne po koncertoch kde sa dá, tak meno kapely Death on Arrival sa nám
ešte do uší nedostalo. Na stoloch ste ale mohli nájsť vizitky s nejakým QR kódom, kde sa môžete niečo málo o kapele dozvedieť. Nuže, Death on Arrival je mladá kapela z Brna. Doteraz splodili nejaké to EP a vraj hrajú thrash. No, toho thrashu tam zase až tak veľa nie je, skôr prevažuje death metal a tu a tam sa nakukne do pootvorenej izby s cedulkou thrash metal na dverách. Čo ale za problém rozhodne nepovažujem. Len mi na pódiu chýbala basa a trošku z nich sršalo také metalové klišé. Ale beriem. Naopak, veľmi ma bavilo pozerať na gitaristu, ktorý hádzal pózy ako zo žurnálu. Takisto produkovali dosť šťavnaté riffy a zdá sa, že majú na ne celkom recept. Nebol to zase pre mňa nejaký životný koncert, ale očkom budem po nich pomrkávať. Na tej kapele niečo je.
No a prišiel čas na to, prečo som do hlavného mesta meral cestu aj druhý večer po sebe. Ešte niekedy toho večera som si odbehol k Paulovi sa prehrabať v merchi a doplniť svoju Master zbierku. Niečo som síce ukoristil, ale nejaký Rakúšan siahol po kúskoch na ktoré som mal „spadeno“ ja a Paul len oznámil, že to sú posledné CD a tričká mal už len vo veľkostiach rovnajúcich sa plachte na nákladiak (resp. nič pre
krpcov ako som ja). Vraj Paul toto naozaj dlho nezažil, aby sa po pár koncertoch turné takto scvrkol merch. Takže fajn. Ja som si ešte odbehol hodiť do žalúdka nakladaný hermelín a smelo pod pódium. Nejaká tlačenica nehrozila (ako deň predtým), ale aspoň o nejakých dvadsať- tridsať ľudí mohlo prísť viac (to najviac pocítli Death on Arrival, kde zaznieval taký ten nezáživný potlesk smerujúci zo stratena do stratena). Trojica Master (Paul Speckmann, Alex Nejezchleba a Peter Bajči) sa teda bez nejakých zbytočných kecov vrhla na to, čo vie najlepšie – totálne našlapaný old school death metal. Keď si rozoberiete hudbu Master na drobné, tak death metal tvorí iba taký tenký obal. V jadre sa ukrýva nemalá inšpirácia napríklad Motorhead, Venom, či aj nejakým špinavým punkom, ktorý vie kedy má vyliezť na svetlo reflektoru. Proste to celé znie ako pekne vytúrovaný motor. Aj Alexove sóla mi veľmi šmakovali, Paulova basa bola výrazná tak ako to mám rád a zahanbiť sa nenechal ani Peter. Všetko to mojou optikou išlo na výbornú a do toho setlist okorenený starými peckami ako Judgement of Will, Submerged in Sin, či obligátnou Master. Radosť mi urobila titulka z posledného albumu
Vindictive Miscreant, ktorej refrén som si z chuti zahulákal. Poslednú skladbu, ktorú som zaregistroval, bol cover Children of the Grave od Black Sabbath z eponymného albumu a potom som musel ísť na vlak. Týmto chcem pozdraviť toho človeka, čo vymyslel taký „úžasný“ železničný grafikon. Keď bol malý, tak asi trpel šikanou a keď vyrástol, tak teraz ukazuje všetkým ako on vie šikanovať. No nič. Kapela toho aj tak po mojom odchode už veľa nezahrala a mne to dojem z koncertu nepokazilo.
Takže, víkend plný toho najstaršieho death metalu bol za mnou. Vstávanie v pondelok ráno práce vážne fyzicky, ale aj psychicky bolelo. Koncertu Master a spol asi nie je čo po technickej stránke vyčítať. Nejaký zvukový nepodarok som nezaznamenal. Behom večera sme mali na tanieri jednu žánrovú legendu, jednu kapelu, ktorá ide ako píla a jedno neznáme perspektívne meno. Takto nejako si predstavujem vyvážené zloženie kapiel jedného milého večera. Bodka.
