Report – SÓLSTAFIR – 24.marec 2019, Košice, klub Collosseum

Pamätám si na to akoby to bolo včera. Je šiesteho decembra roku 2010, kráčam sama do Randalu a krásne sneží. Bol to prvý tohoročný sneh v Bratislave. Večer patril kapele SWALLOW THE SUN z mrazivého Fínska s ich chladným doom/death metalom a zahalenie mesta pod bielu snehovú pokrývku navodil vskutku magickú atmosféru. To som ešte netušila, že tento večer bude nielen magický, ale naozaj jedinečný a nezabudnuteľný. Jednou z predkapiel boli Islanďania SÓLSTAFIR, pre mňa vtedy ešte neznáma post/black metalová kapela, ktorá svojím setom priniesla kúsok islandskej prírody a emotívny zážitok všetkým zúčastneným. Od toho momentu som ich videla nespočetne veľa ráz, väčšinou na festivale, ale aj v klube, no ak sa nemýlim, na Slovensku sa v klubových priestoroch odvtedy už neukázali. Až dnes, v krásnu marcovú nedeľu v košickom klube Collosseum.

V metropole východného Slovenska som bola po prvý raz a očarená krásou tohto mesta sa už teraz neviem dočkať, kedy sa tam budem môcť vrátiť. Klub Collosseum je takmer v srdci Košíc, ale jeho neoznačený vstup je dosť mätúci. Motala som sa okolo neho zopár minút a keby som nevidela metalistov vstúpiť do ošarpaných dverí, asi by som to ani nenašla. Po vstupe do klubu som bola milo prekvapená, to je presne to UG-čko, ktoré všetci milujeme, žiadny načančaný priestor, proste poriadne metalové ‘doupě‘. Klub bol zaplnený tak akurát, žiadna tlačenica, ale viditeľná podpora slovenských fanúšikov, ktorí sem merali cestu zo všetkých kútov krajiny.

Na sekundu presne sa spúšťa projekcia na obrovskom plátne v zadnej časti pódia a o niekoľko chvíľ sa za tónov inštrumentálky „Náttfari“ na pódiu ocitne SÓLSTAFIR spolu s hosťujúcim sláčikovým kvartetom a klávesákom. Netuším ako je to vôbec možné, ale len čo Islanďania prvý raz hrabnú do strún, zimomriavky mi naskočia doslova na celom tele. Od temena hlavy až po končeky prstov na nohách. Tentoraz to prišlo hneď počas prvej skladby „Náttmál“, ale jej melancholická atmosféra mala ďalekosiahlejšie účinky. Mala som pocit, akoby všetko to zlé, negatívne, všetok smútok a bolestné spomienky v mojom vnútri začali vrieť a ako skladba plynula postupne zo mňa vyprchávali, vychádzali zo všetkých pórov. Magická hudba SÓLSTAFIR spolu s emotívnym a naliehavým vokálom Aðalbjörna Tryggvasona ani nemôže mať iný účinok. Musím sa priznať, že posledné dva albumy, „Ótta“ a „Berdreyminn“ ma až tak na zadok neposadili, ale počuť tie skladby naživo je diametrálne odlišné. Atmosféra, energia a dynamika sú niekoľkokrát znásobené, je to neuveriteľne silné a živelné, podmanivá hudba Islanďanov vypĺňa celý priestor, absolútne nás všetkých pohlcuje. Prvá polovica setu bola venovaná práve spomínaných dvom albumom, kde hudobníci v oveľa väčšej miere použili sláčikové nástroje a mať ich tu naživo bol naozaj výborný ťah.

Štvorica sympatických dievčat pôsobila na jednej strane veľmi sústredene, ale takisto bolo badateľné ako sa dokážu zahĺbiť do úžasnej atmosféry a nechať sa ňou unášať. Podobne si to užíval aj klávesista Ragnar Ólafsson z ďalšej skvelej islandskej formácie ARSTÍÐIR, ktorý dal v rýchlejších pasážach poriadne zabrať svojmu krku. Myslím, že v domovskej kapele nemá mnoho príležitostí sa takto odviazať. V titulnej skladbe k predchádzajúcej doske „Ótta“ si gitarista Sæþór Maríus Sæþórsson s večne kamennou tvárou vzal do rúk bendžo a ústredný motív skladby sme si mohli užiť v celej kráse. Tu je vidieť čo všetko dokáže jednoduchá linka zložená s niekoľkých tónov. V sprievode sláčikového kvarteta to bola proste sila.

Priestor dostali aj staršie albumy, „Köld“ a „Svartir Sandar“, čomu som sa asi potešila najviac, ale nechcem sa už príliš rozpisovať. Prišlo samozrejme aj na hitovky „Kukl“ a „Fjara“, no najemotívnejším momentom bola skladba „Necrologue“, ktorej predchádzalo veľmi podrobné vylíčenie celého príbehu na pozadí jej vzniku. Skladbu vraj zložili v priebehu hodiny, avšak bolestné chvíle po samovražde ich priateľa vyvolali mnoho silných emócií. Aðalbjörn vysvetlil, že spomínaný priateľ prehral svoj boj s depresiou a drogovými démonmi, a vyzval všetkých v sále, aby si lepšie všímali ľudí vo svojom okolí, rodinu, priateľov, aby sa nebáli rozprávať o tom, čo ich sužuje, aby sa nebáli požiadať o pomoc, ak majú sami podobné problémy a myšlienky. To už som mala fakt slzy na krajíčku. Asi ani pre kapelu to nebolo ľahké, spomenuli aj to, že ju na živo nikdy neplánovali hrávať, no ľady sa prelomili a nedávno ju zahrnuli do setlistu. Koniec setu už tradične patril skladbe „Goddess of the Ages“, ktorá úžasne vystihuje mrazivú atmosféru sugestívnej muziky Islanďanov a dynamickou gradáciou naznačuje blížiaci sa koniec dnešného večera.

Na tento večer budeme dlho spomínať, všetko bolo v podstate dokonalé. Od klubu, cez zvuk, vrúcnych fanúšikov až po samotnú kapelu, ktorá nás poctila bezchybným vystúpením. Je jedno, kde SÓLSTAFIR hrajú. Či je to počas dňa na festivale v najväčšej záplave Slnka alebo v intímnom prostredí malého klubu. Ja som zatiaľ ani raz nebola sklamaná. Ale dnes to bolo ešte o čosi silnejšie, kapela bola uvoľnená a fanúšikovia neboli v tlmených melancholických pasážach príliš výreční, čo býva dosť často kameňom úrazu. Každý sa nechával únašať podmanivou hudbou Islanďanov, ktorá v sebe ukrýva tie najrozmanitejšie ľudské emócie a presahuje všetky žánrové škatuľky. Na svete je len jeden SÓLSTAFIR!

Za krásne fotky ďakujeme Martinovi Matulovi
(jeho ďalšiu prácu nájdete na Instagrame)

 

Avatar photo

Autor: Petra

Zdieľaj