Report – HELMET, Mind The Gap – 06.08.2018 – Randal Club
aug07

Report – HELMET, Mind The Gap – 06.08.2018 – Randal Club

Zverejnené v aug 7, 2018

Miesto nejakého siahodlhého úvodného obkecu prejdem rovno k veci – Helmet prevalcovali Randál. Čakal som skvelý koncert, koniec koncov v rámci prvého Európskeho turné k stále aktuálnej fošni „Dead To The World“ navštívili minulý rok aj Viedeň a naložili nenormálne. Včera v Bratislave však naložili ešte viac. Page Hamilton skrátka nestárne. V tom jeho podupkávaní ľavou nohou do rytmov a groovov, ktoré do značnej miery pomáhali definovať tvár metalovej muziky na konci 90-tých rokov (ale aj dnes sa nájdu kapely, ktoré doja ich odkaz), je stále neskutočné čaro. Obrovskou výhodou Helmet je, že naživo znie skvadra okolo skúseného harcovníka Hamiltona desaťkrát tvrdšie než z akejkoľvek štúdiovky a relatívne poskromný priestor Randálu tejto natlakovanej paľbe len prospel. Page sa sám potom, ako sa ho jeden fanúšik po koncerte spýtal „ako bolo na Wackene?“ vyjadril, že festivalové vystúpenia moc nemusí. Preniesť takú atmosféru, pohodu, vzájomnú výmenu energie a zároveň nekompromisný náklad sa na festivalové pódium dá len ťažko, na to sú kluby a v tomto sú Helmet ako doma. Ale po poriadku. Úlohu predskokana dostali bratislavskí Mind The Gap. Ich zmes alternatívneho rocku a metalu bola prevedená kvalitne ako zvukovo, tak aj výkonom (hlavne rytmická sekcia). Keďže sa väčšina ľudí dovalila do priestorov klubu až okolo deviatej, hral domáci support pred trochu skromnejším publikom. Muzika, ktorú Mind The Gap hrali, nebola práve mojou šálkou kávy, avšak postupne pribúdajúce publikum vcelku slušne zahriali do prevádzkovej teploty. Presne podľa časového harmonogramu, teda o 21:15 vyšli na pódium Helmet v rovnakej zostave, v akej vystúpili rok a pol dozadu vo Viedni a v akej aj nahrali posledný album „Dead To The World“ – Page Hamilton (rozumie sa samo sebou), Dave Case (basa), Dan Beeman (gitara) a Kyle Stevenson (bicie). Pozornosť na seba však strhli najmä Page Hamilton a Kyle Stevenson, ktorý rytmiku Helmet ukočíroval s milisekundovou presnosťou a spolu s basákom Daveom Caseom výdatne pomáhal aj po vokálnej stránke. Myslím, že by sa určite nenašiel žiaden hnidopich, ktorý by v ten večer nariekal nad neprítomnosťou pôvodného bubeníka Johna Staniera. Na to, aby na takéto myšlienky vôbec došlo, hrali Helmet až príliš chirurgicky presne, bez zbytočných rečí a s mladíckou intenzitou. Koncert začal s otvarákom druhej post-reunionovej placky Monochrome, skladbou „Swallowing Everything“. Kapela šlapala ako atómové hodiny a aj keď Pageovi chvíľu trvalo, než sa rozospieval, tak už pri druhej priamočiarej rockovej pecke „Life Or Death“ bolo všetko na svojom mieste. Valivá stena gitarových riffov s nekompromisnou skákavou rytmikou vo vlnách pulzovala celým Randálom, ktorý bol touto dobou už celkom slušne zaplnený. Mimo „Life And Death“ zazneli z fošne „Dead To The World“ ešte koncertné tutovky „Red Scare“ či „Drunk In The Afternoon“, ktorej nadupaný refrén spievala zborovo tuším celá kapela, no a ešte pohodová rocková vecička „I Love My Guru“, postavená na Pageovej gitarovej linke. Post-Reunionové obdobie v setliste reprezentovali ešte skladby ako „See You Dead“...

Čítaj ďalej
HARKONEN – zabudnutí veteráni post-HC.
aug06

HARKONEN – zabudnutí veteráni post-HC.

Zverejnené v aug 6, 2018

Americkým, ale aj zahraničným metalovým podhubím sa na prelome tisícročí mihlo zopár dnes už zabudnutých, ale ani nahodou zabudnutia hodných HC kapiel. Dnes  tieto spolky skôr pripomínajú zoznamy padlých, avšak po pár vypočutiach sa vieme  vcelku ľahko dovtípiť, kam si niektoré súčasné metalové grupy z času na  čas odskočia pre inšpiráciu. Nie inak to bolo u Harkonen z Amerického severozápadu, konkrétne malého mestečka Tacoma v štáte Washington.  Kapela si meno požičala od jednej fiktívnej zámožnej rodiny z kultového románu Franka Herberta „Dune“ a aj keď si svoje prvé kroky na počiatku roku 1997 odkráčala ako kvintet, tak sa čoskoro zredukovala na extrémne nasraté, chaotické a hlučné power trio. Koncentrovaná okolo gitaristu a speváka Bena Verellena, sa táto zverina stalo veľmi rýchlo a často skloňovaným pojmom v americkom HC podhubí. A bodaj by nie, Verellenovci to majú pravdepodobne v krvi, keďže aj Benov brat Dave už od roku 1993 pôsobil ako frontman rovnako, ak nie viac inšpiratívneho a matematicky trochu šialenejšieho spolku – Botch. Tiež sa na nich zabudlo, tiež si ich čoskoro pripomenieme. Prvý rovnomenný album vydali Harkonen roku 1999, po dvoch sedempalcových vinylových épečkách a jednom demo CD, ktoré pritiahlo pozornosť indie vydavateľstva Wreck-Age records. Aj cez citeľnú inšpiráciu služobne staršími kolegami, ako vtedy už veselo fungujúcimi Converge, Botch či dokonca samotných praotcov Melvins tu predsa len bol cítiť závan (či zápach?) niečoho svojbytného a vlastného života schopného. Nefalšovaná surovosť tria tu bola podaná v adekvátnom zvukovom kabáte – ako výbušný masaker plný ostrých, prehúlených a väčšinou disharmonických gitár, skreslenej dunivej basgitary či uzemňujúcich bicích groovov. Pridajte si k tomu škrek a rev na štýl „posledný hysterický výkrik pri páde z mrakodrapu na zem“ a snáď Vám to nejak navodí celkový obraz hudby Harkonen (alebo si ju jednoducho pustite).  Na debutovej nahrávke sa našlo plno prvkov, ktoré trio vcelku slušne dotiahlo do extrému, či už to boli Helmetovské groovy, decentne pokrivená rytmika a neohrabaný gitarový sound. Úvodná „Catching Cold“ tieto vplyvy umne mieša a pridáva ukrutný rev Bena Verellena, ktorý v jednej osobe kombinuje hrdelné prejavy Scotta Kellyho a Stevea Von Tilla z najvýbušnejšieho obdobia Neurosis („Through Silver in Blood“ a „Times Of Grace“). Objavujú sa noisové eskapády a riffové steny, akými sa neskôr predstavili napríklad Mastodon na svojom debute „Remission“. Valcujú tu aj sotva minútové výplachy ako „Chestlevel“ či „Low“, inštrumentálna, post rockom nasmradlá „Movers“ ale aj besná hardcore-noisová vypalovačka „A Smile And A Shove“. Zo zvukového hľadiska by som ešte vyzdvihol šialene skreslenú basgitaru, ktorej sú ledva rozumieť tóny. Paradoxne tento duniaci hluk výborne zapadá do celkového soundu Harkonen. Pred vydaním druhého albumu „Shake Harder Boy“ (2002) trio prešlo pod krídla vydávateľa Hydra Records.  Nástupca animálneho debutu bol po produkčnej stránke o poznanie čistejší a s prižmúrením všetkých zvieračov na tele by sme mohli povedať, že Harkonen nasali trochu inšpirácie aj v špinavom...

Čítaj ďalej
Report – Loud Farm Fest – 27. – 28. 7. 2018 – Skiland, Stará Myjava
aug05

Report – Loud Farm Fest – 27. – 28. 7. 2018 – Skiland, Stará Myjava

Zverejnené v aug 5, 2018

Tento rok si robím rekord v návšteve festivalov. V poradí ôsmy, bol tento maličký, nenápadný festival pod lyžiarskym svahom na Starej Myjave. Loud Farm lákal na mená ako Cytotoxin ( tento rok som ich videl už tri krát, tiež zaujímavé ), Noctem, NervoChaos atď. Žánrová a aj národnostná rozmanitosť. Tak teda nezaháľajme a začnime. Po príchode do areálu mi bolo jasné, že tu nebudú neustále rady na všetko, tak ako týždeň predtým na Obscene Extreme a tak mi to prišlo ako total oddychová akcia. Ľudí máličko, ale za to tých správnych. O občerstvenie sa staralo osadenstvo chaty a sklamaním bolo, že nebola čapovaná kofola, hehe. No ale ku kapelám. PRVÝ DEŇ Štart festivalu dostala do svojich rúk kapela Bloody Redemption z Revúcej. Už som ich videl niekoľkokrát, naposledy v Banskej Bystrici pred Suffocation. No a ich old schoolový death metal ma pekne hladí po mojej schátranej duši. Ako som pred rokom písal v recenzií na ich debutový album Infected Minds, tak krížia vo svojej tvorbe vplyvy veličín ako Death, Autopsy, Brutality… Basák si musel vymeniť basu, pretože proste nástroj zlyhal, stáva sa. Zaujal ma ešte výzor gitaristu Martina, ako keby si odbehol zariffovať priamo z pláže. Je to pán. Frozen Blood vypadli, kedže Igor, okrem iného organizátor Loud Farmu, má zdravotné problémy. Do modernejších polôh melodického death metalu s prímesou deathcoru nás vrhli Modern Age Dying. Pri ich vystúpení sa spustil dážď, takže obecenstvo sa rozpŕchlo sa skryť. Kapela hrala teda do prázdna, ale vcelku pohodová muzika. Síce ma nejak nenadchli, ale ani neurazili. Prvým zahraničným hosťom bola srbská banda Bane. Melodický black/death pre uctievačov takých Dissection alebo Necrophobic. Fanúšikov si získali svojim prístupom, nerobilo im problém pripiť si s putovnou fľašou, medzi skladbami sa frontman škeril od ucha k uchu a ústa sa mu nezatvorili. Celkom rozpor s tým, akú muziku hrajú, ale bolo to milé. Z Dánska dorazili thrasheri Impalers. S týmto menom som sa už niekde stretol, ale naživo som ešte nemal tú česť. Zahrali thrash metal so všetkými plusmi aj mínusmi tohto štýlu. Po thrashovej renesancií sa takýchto kapiel urodilo kvantum, takže ničím nevyčnievali, ale energie mali na rozdávanie, to zase áno. Ale aj tak asi najviac zaujali Megadeth legíny jedného z členov. Nasledujúci NervoChaos boli pre mňa headlinermi prvého dňa. Vyskytol som sa tento rok už na dvoch akciách, kde hrali, ale vždy sme sa obišli. Tak teda do tretice sa podarilo. Démonický death/black s občasnými thrashovými výletmi. Basák s výrazom Schmiera z Destruction si odbehol zabrnkať na hrubých strunách aj medzi fanúšikov. Strhujúci set. Väčšina ľudí asi čakala na Španielov Noctem. Ja teda ako človek, ktorému black metal nie je veľmi po chuti,...

Čítaj ďalej
A PERFECT CIRCLE – Eat The Elephant – BMG 2018
aug03

A PERFECT CIRCLE – Eat The Elephant – BMG 2018

Zverejnené v aug 3, 2018

Z ťažkej pozície sa mi sprvu hodnotil nový album A PERFECT CIRCLE, niekdajšej superskupiny okolo frontmana TOOL Maynarda Jamesa Keenana. Ešte stále mám totiž niekde v rohu mozgovne zafixovanú veľmi živú spomienku, ako som prvýkrát videl klip na hitovku „Judith“ z fantastického debutu „Mer De Noms“. Bolo to oného roku 2000, mal som sotva pätnásť a často rotujúca klipovka na stanici Viva 2 mi v podstate vtedy ono leto definovala. Prd som vedel kto sú Tool, známe mi akurát boli dva ksichty z Corganových Smashing Pumpkins a to bolo asi tak všetko. Ale tá skladba – také niečo som snáď dovtedy nepočul, nevidel – skrátka paráda. K celému albumu „Mer De Noms“ som sa dostal asi pár mesiacov pred vydaním dvojky „Thirteenth Step“ –  no a bola z toho láska na celý život. Dodnes sa k týmto dvom nahrávkam rád vrátim, i keď priznám, že posledné roky to bolo menej často. Dlhých pätnásť rokov (!!!) od posledného autorského albumu ma v podstate donútilo brať APC ako vec minulosti. Aj keď sa kapela dala okolo roku 2010 koncertne znova dohromady, vydala parádny živák z Coloradského kolosea Red Rocks, tak ma aj to v podstate nechávalo tak nejak chladným. Čakal som nový štúdiový album, a keď som sa o ňom nejaký čas dozadu dozvedel, tak ma to nechalo ešte chladnejším. „Však ma to vlastne ani tak nezaujíma, kde je boha nový TOOL??“.  Keďže som mal kopec inej muziky na počúvanie,  tak ma obišli aj postupne pribúdajúce ochutnávky z „Eat The Elephant“. Myslím že prvý klip čo som videl ma dokonca fest nudil.  Ako hudba, tak obraz. A teraz keď je album vonku, musím na rovinu povedať, že ten slon sa mi žerie dosť ťažko. A trávim ešte ťažšie. Novinka je rovnako, ak nie viac introvertná, ako jej predchodca z roku 2003 (eMotive nerátam). APC vlastne nadviazali tam kde skončili – s tým že občasné rockové výbuchy aké zdobili Mer De Noms (Magdalena, Judith) tu moc nenájdete, možno tak vydarenú “The Doomed“ s motívmi ďalekého východu.  Album otvára titulná skladba, kde Maynardov vokál sprevádzajú len bície, piano a jemné klávesy. Aj keď to sprvu nie je zlé, vydržať skladbu až do samotného konca sa mi darí len ťažko. „Disillusioned“ je pomerne vydarená, nálady meniaca skladba, i keď to klavírne zvoľnenie v kvázi refréne by potrebovalo skrátiť. Odchádza to takmer do stratena a v porovnaní s ráznejšou slohou skôr utína plynulý tok skladby. Mdlá „The Contrarian“ ma tiež práve nenadchla a album sa ani treťou skladbou nie a nie rozbehnúť. Ale čo má prísť, príde. „The Doomed“ je pecka, kde sa konečne k slovu dostanú ostrejšie gitary s Maynardovým  naštvanejším prejavom a album zrazu ožíva. S odkazom na Adamsovú päťdieľnú trilógiu (či trojdielnú pentalógiu?) sa na poslucháča vyrúti hudobne veselšia (textovo už pomenej) „So Long And Thanks For All The Fish“. „Čas sú peniaze a peniaze...

Čítaj ďalej
Melvins – Pinkus Abortion Technician – Ipecac Recordings 2018
aug01

Melvins – Pinkus Abortion Technician – Ipecac Recordings 2018

Zverejnené v aug 1, 2018

Nesmrteľné a štýlotvorné trio (dnes vlastne kvarteto kvôli basgitarovému dvojzáprahu) MELVINS vyrukovalo tento rok so svojím 25-tým (!!!) albumom, čo je vskutku úctyhodné číslo.I keď sa priznám, že celý katalóg MELVINS skrz-naskrz napočúvaný nemám (na to by som si koniec koncov musel vyhradiť jeden celý mesiac, ak nie rovno rok), tak na trojlístok Houdini (1993), Stoner Witch (1994) a Stag (1996) nedám dopustiť. Zároveň sa však neviem zbaviť pocitu, že v rámci svojej siahodlhej diskografie Melvins vydali plno experimentálnych haluzí, ktorým chápu asi len oni sami – napr. album Lysol (1992). Tento album, aj keď je uznávaný ako klasika sludge či rodiaceho sa post-metalu, je vo svojej podstate len spleťou nekonzistentného hluku bez ladu a skladu.  Vždy mi pripadal ako slušný trolling zo strany kapely smerom ku poslucháčovi. Funguje tu ľahká matika, ku každým dvom dobrým nahrávkam majú Melvins v zásobe jeden takýto Lysol. Aj tak to však nič nemení na fakte, že bez vkladu Melvins by dnes mnoho metalových a rockových subžánrov znelo pravdepodobne inak. Bol to Jimmy Bower (Crowbar, Down, Eye Hate God), kto medzi svojich kumpánov, sčítajúcich napr. Kirka Windsteina (Crowbar), Peppera Keenana (Corrosion Of Conformity) a nakoniec aj Phila Anselma (Pantera, Down a dve riťe iných kapiel) priniesol na sklonku 80-tých rokov debut Melvins „Gluey Porch Treatments“. Všetci v tej dobe rozmýšľali, ako by asi znela kapela, kĺbiaca odkaz Black Sabbath s punkovou živočíšnosťou. Melvins im tú otázku veľmi rýchlo zodpovedali. Ale dosť bolo odkazu Melvins a poďme k novému albumu. „Pinkus Abortion Technician“ je v jadre rockovou nahrávkou, cítiť sú aj ozveny starého dobrého grungeu (bez inšpirácie Melvins by asi ani ten „Bleach“ od Nirvany neznel tak špinavo a neohrabane). Už úvodná srandička „Stop Moving To Florida“ v sebe kĺbi feeling takých Screaming Trees z čias albumov „Sweet Oblivion“ a „Dust“ s experimentálnymi srandičkami typu Mr.Bungle či Fantomas (v ktorých spolu s Mikeom Pattonom pôsobí aj gitarista a spevák Melvins, Buzz Osborne). Druhá časť skladby je vlastne parodickým coverom ešte parodickejšej kapely Butthole Surfers. „Embrace The Rub“ dá naopak spomenúť na trochu prachom zabudnutú kolaboráciu Melvins so žijúcou punkovou ikonou – Jellom Biafrom. Hlavne gitarové riffy akoby miestami zložil sám East Bay Ray (Dead Kennedys). „Don´t Forget To Breathe“ je takmer osemminútový chill out okorenený hudobnými prvkami ďalekého východu, no a videoklip k skladbe je skrátka čistý trolling a lá Melvins, však posúďte sami. Buzz Osborne tu kvíli text ako postrelená mačka a celá skladba skôr pôsobí dojmom rozsiahlej jamovačky než ucelenej kompozície. Avšak baví a to je to základné. Zo začiatku akustická a troškou country dochutená „Flamboyant Duck“ skôr pokračuje v tóne nastavenom predošlou skladbou, aby sa úderom piatej minúty zmenila v sludgeový chaos. Niečo okolo pol tretej minúty trvajúca „Break Bread“ ide rockovou dravosťou priamo k veci, v samom závere sa k slovu dostáva tribálne bubnovanie Dalea Crovera. To čo nasleduje, potom...

Čítaj ďalej