Nesmrteľné a štýlotvorné trio (dnes vlastne kvarteto kvôli basgitarovému dvojzáprahu) MELVINS vyrukovalo tento rok so svojím 25-tým (!!!) albumom, čo je vskutku úctyhodné číslo.I keď sa priznám, že celý katalóg MELVINS skrz-naskrz napočúvaný nemám (na to by som si koniec koncov musel vyhradiť jeden celý mesiac, ak nie rovno rok), tak na trojlístok Houdini (1993), Stoner Witch (1994) a Stag (1996) nedám dopustiť. Zároveň sa však neviem zbaviť pocitu, že v rámci svojej siahodlhej diskografie Melvins vydali plno experimentálnych haluzí, ktorým chápu asi len oni sami – napr. album Lysol (1992). Tento album, aj keď je uznávaný ako klasika sludge či rodiaceho sa post-metalu, je vo svojej podstate len spleťou nekonzistentného hluku bez ladu a skladu. Vždy mi pripadal ako slušný trolling zo strany kapely smerom ku poslucháčovi. Funguje tu ľahká matika, ku každým dvom dobrým nahrávkam majú Melvins v zásobe jeden takýto Lysol. Aj tak to však nič nemení na fakte, že bez vkladu Melvins by dnes mnoho metalových a rockových subžánrov znelo pravdepodobne inak. Bol to Jimmy Bower (Crowbar, Down, Eye Hate God), kto medzi svojich kumpánov, sčítajúcich napr. Kirka Windsteina (Crowbar), Peppera Keenana (Corrosion Of Conformity) a nakoniec aj Phila Anselma (Pantera, Down a dve riťe iných kapiel) priniesol na sklonku 80-tých rokov debut Melvins „Gluey Porch Treatments“. Všetci v tej dobe rozmýšľali, ako by asi znela kapela, kĺbiaca odkaz Black Sabbath s punkovou živočíšnosťou. Melvins im tú otázku veľmi rýchlo zodpovedali.
Ale dosť bolo odkazu Melvins a poďme k novému albumu. „Pinkus Abortion Technician“ je v jadre rockovou nahrávkou, cítiť sú aj ozveny starého dobrého grungeu (bez inšpirácie Melvins by asi ani ten „Bleach“ od Nirvany neznel tak špinavo a neohrabane). Už úvodná srandička „Stop Moving To Florida“ v sebe kĺbi feeling takých Screaming Trees z čias albumov „Sweet Oblivion“ a „Dust“ s experimentálnymi srandičkami typu Mr.Bungle či Fantomas (v ktorých spolu s Mikeom Pattonom pôsobí aj gitarista a spevák Melvins, Buzz Osborne). Druhá časť skladby je vlastne parodickým coverom ešte parodickejšej kapely Butthole Surfers. „Embrace The Rub“ dá naopak spomenúť na trochu prachom zabudnutú kolaboráciu Melvins so žijúcou punkovou ikonou – Jellom Biafrom. Hlavne gitarové riffy akoby miestami zložil sám East Bay Ray (Dead Kennedys). „Don´t Forget To Breathe“ je takmer osemminútový chill out okorenený hudobnými prvkami ďalekého východu, no a videoklip k skladbe je skrátka čistý trolling a lá Melvins, však posúďte sami. Buzz Osborne tu kvíli text ako postrelená mačka a celá skladba skôr pôsobí dojmom rozsiahlej jamovačky než ucelenej kompozície. Avšak baví a to je to základné. Zo začiatku akustická a troškou country dochutená „Flamboyant Duck“ skôr pokračuje v tóne nastavenom predošlou skladbou, aby sa úderom piatej minúty zmenila v sludgeový chaos. Niečo okolo pol tretej minúty trvajúca „Break Bread“ ide rockovou dravosťou priamo k veci, v samom závere sa k slovu dostáva tribálne bubnovanie Dalea Crovera. To čo nasleduje, potom smelo zaradím medzi jeden z najlepšie prevedených coverov od The Beatles. Áno, Osborne a ani Crover nemajú ani zďaleka taký vokálny rozsah ako legendárne duo Lennon/ Mc Cartney, ale spôsob, akým zprasili klasiku „I Want To Hold Your Head“ vrátane záverečného „každý nech si hrá čo chce“ bordelu je 110% Melvinsovský. Album uzatvára poloakustická psychadélia „Prenup Butter“ a klasická špinavá Melvinsovka „Grave Yard“, pripomínajúca tvár kapely z prvej polovice 90-tých rokov.
„Pinkus Abortion Technician“ je tak silná nahrávka, akú len môže kapela s 25-tími zárezmi na konte vydať. Melvins sa stále radi vyžívajú v organizovanom aj dezorganizovanom bordeli či psychadélii okorenenej punkom a metalom. Stále robia s hudbou to, čo robieval Andy Kaufman s humorom. My tomu nemusíme chápať, stačí ak tomu chápu samotní Melvins.
Hodnotenie 7,5/10
