Americkým, ale aj zahraničným metalovým podhubím sa na prelome tisícročí mihlo zopár dnes už zabudnutých, ale ani nahodou zabudnutia hodných HC kapiel. Dnes tieto spolky skôr pripomínajú zoznamy padlých, avšak po pár vypočutiach sa vieme vcelku ľahko dovtípiť, kam si niektoré súčasné metalové grupy z času na čas odskočia pre inšpiráciu. Nie inak to bolo u Harkonen z Amerického severozápadu, konkrétne malého mestečka Tacoma v štáte Washington. Kapela si meno požičala od jednej fiktívnej zámožnej rodiny z kultového románu Franka Herberta „Dune“ a aj keď si svoje prvé kroky na počiatku roku 1997 odkráčala ako kvintet, tak sa čoskoro zredukovala na extrémne nasraté, chaotické a hlučné power trio. Koncentrovaná okolo gitaristu a speváka Bena Verellena, sa táto zverina stalo veľmi rýchlo a často skloňovaným pojmom v americkom HC podhubí. A bodaj by nie, Verellenovci to majú pravdepodobne v krvi, keďže aj Benov brat Dave už od roku 1993 pôsobil ako frontman rovnako, ak nie viac inšpiratívneho a matematicky trochu šialenejšieho spolku – Botch. Tiež sa na nich zabudlo, tiež si ich čoskoro pripomenieme.
Prvý rovnomenný album vydali Harkonen roku 1999, po dvoch sedempalcových vinylových épečkách a jednom demo CD, ktoré pritiahlo pozornosť indie vydavateľstva Wreck-Age records. Aj cez citeľnú inšpiráciu služobne staršími kolegami, ako vtedy už veselo fungujúcimi Converge, Botch či dokonca samotných praotcov Melvins tu predsa len bol cítiť závan (či zápach?) niečoho svojbytného a vlastného života schopného. Nefalšovaná surovosť tria tu bola podaná v adekvátnom zvukovom kabáte – ako výbušný masaker plný ostrých, prehúlených a väčšinou disharmonických gitár, skreslenej dunivej basgitary či uzemňujúcich bicích groovov. Pridajte si k tomu škrek a rev na štýl „posledný hysterický výkrik pri páde z mrakodrapu na zem“ a snáď Vám to nejak navodí celkový obraz hudby Harkonen (alebo si ju jednoducho pustite). Na debutovej nahrávke sa našlo plno prvkov, ktoré trio vcelku slušne dotiahlo do extrému, či už to boli Helmetovské groovy, decentne pokrivená rytmika a neohrabaný gitarový sound. Úvodná „Catching Cold“ tieto vplyvy umne mieša a pridáva ukrutný rev Bena Verellena, ktorý v jednej osobe kombinuje hrdelné prejavy Scotta Kellyho a Stevea Von Tilla z najvýbušnejšieho obdobia Neurosis („Through Silver in Blood“ a „Times Of Grace“). Objavujú sa noisové eskapády a riffové steny, akými sa neskôr predstavili napríklad Mastodon na svojom debute „Remission“. Valcujú tu aj sotva minútové výplachy ako „Chestlevel“ či „Low“, inštrumentálna, post rockom nasmradlá „Movers“ ale aj besná hardcore-noisová vypalovačka „A Smile And A Shove“. Zo zvukového hľadiska by som ešte vyzdvihol šialene skreslenú basgitaru, ktorej sú ledva rozumieť tóny. Paradoxne tento duniaci hluk výborne zapadá do celkového soundu Harkonen.
Pred vydaním druhého albumu „Shake Harder Boy“ (2002) trio prešlo pod krídla vydávateľa Hydra Records. Nástupca animálneho debutu bol po produkčnej stránke o poznanie čistejší a s prižmúrením všetkých zvieračov na tele by sme mohli povedať, že Harkonen nasali trochu inšpirácie aj v špinavom rock´n´rolle. Stavba skladieb sa spriehľadnila, čo bolo počuť už na úvodnej „Smile Pretty“, ktorá začínala rockovým úletom nie tak vzdialeným neskoršej tvorbe Dillinger Escape Plan (teda tej časti ich tvorby, ktorá je pre širšiu poslucháčsku obec stráviteľnejšia). „Baristas Get Stalked“ je predzvesť veci budúcich, kedy sa pár rokov po definitívnom rozpade Harkonen Ben Verellen obklopí rytmickou sekciou ženského pohlavia, aby pod značkou Helm´s Alee pokračoval v odkaze svojej ex-kapely. Síce v o poznanie jemnejšom, avšak nijak kvalitatívne nezaostávajúcom podaní. „Bargains Only“ je tiež po odmyslení si zvukového obalu a Verellenovho revu priamočiarou rockovou jazdou s takmer permanentným obráteným rytmom bicích. Koncertná tutovka ako vyšitá. Album baví od začiatku do konca a v takej záverečnej „Settle Here“ môžete zase počuť gitarový motív ako vystrihnutý z ranných Mastodon. „Shake Harder Boy“ teda preukázal, že Harkonen boli partičkou, ktorá vývojovo hľadela dopredu. Tvorbu kapely síce predstavil z tej menej agresívnej perspektívy, avšak v ničom za eponymným debutom nezaostával.
Harkonen ešte vydali vydarené EP „Dancing“ a nejak to dobojovali do roku 2005, kedy to definitívne zabalili. Ako som však spomenul, Ben Verellen flintu do žita nehodil. Pod hlavičkou kapely Helm´s Alee má totiž na konte už štyri výborné albumy.
