Miesto nejakého siahodlhého úvodného obkecu prejdem rovno k veci – Helmet prevalcovali Randál. Čakal som skvelý koncert, koniec koncov v rámci prvého Európskeho turné k stále aktuálnej fošni „Dead To The World“ navštívili minulý rok aj Viedeň a naložili nenormálne. Včera v Bratislave však naložili ešte viac. Page Hamilton skrátka nestárne. V tom jeho podupkávaní ľavou nohou do rytmov a groovov, ktoré do značnej miery pomáhali definovať tvár metalovej muziky na konci 90-tých rokov (ale aj dnes sa nájdu kapely, ktoré doja ich odkaz), je stále neskutočné čaro. Obrovskou výhodou Helmet je, že naživo znie skvadra okolo skúseného harcovníka Hamiltona desaťkrát tvrdšie než z akejkoľvek štúdiovky a relatívne poskromný priestor Randálu tejto natlakovanej paľbe len prospel. Page sa sám potom, ako sa ho jeden fanúšik po koncerte spýtal „ako bolo na Wackene?“ vyjadril, že festivalové vystúpenia moc nemusí. Preniesť takú atmosféru, pohodu, vzájomnú výmenu energie a zároveň nekompromisný náklad sa na festivalové pódium dá len ťažko, na to sú kluby a v tomto sú Helmet ako doma. Ale po poriadku. Úlohu predskokana dostali bratislavskí Mind The Gap. Ich zmes alternatívneho rocku a metalu bola prevedená kvalitne ako zvukovo, tak aj výkonom (hlavne rytmická sekcia). Keďže sa väčšina ľudí dovalila do priestorov klubu až okolo deviatej, hral domáci support pred trochu skromnejším publikom. Muzika, ktorú Mind The Gap hrali, nebola práve mojou šálkou kávy, avšak postupne pribúdajúce publikum vcelku slušne zahriali do prevádzkovej teploty.
Presne podľa časového harmonogramu, teda o 21:15 vyšli na pódium Helmet v rovnakej zostave, v akej vystúpili rok a pol dozadu vo Viedni a v akej aj nahrali posledný album „Dead To The World“ – Page Hamilton (rozumie sa samo sebou), Dave Case (basa), Dan Beeman (gitara) a Kyle Stevenson (bicie). Pozornosť na seba však strhli najmä Page Hamilton a Kyle Stevenson, ktorý rytmiku Helmet ukočíroval s milisekundovou presnosťou a spolu s basákom Daveom Caseom výdatne pomáhal aj po vokálnej stránke. Myslím, že by sa určite nenašiel žiaden hnidopich, ktorý by v ten večer nariekal nad neprítomnosťou pôvodného bubeníka Johna Staniera. Na to, aby na takéto myšlienky vôbec došlo, hrali Helmet až príliš chirurgicky presne, bez zbytočných rečí a s mladíckou intenzitou. Koncert začal s otvarákom druhej post-reunionovej placky Monochrome, skladbou „Swallowing Everything“. Kapela šlapala ako atómové hodiny a aj keď Pageovi chvíľu trvalo, než sa rozospieval, tak už pri druhej priamočiarej rockovej pecke „Life Or Death“ bolo všetko na svojom mieste. Valivá stena gitarových riffov s nekompromisnou skákavou rytmikou vo vlnách pulzovala celým Randálom, ktorý bol touto dobou už celkom slušne zaplnený. Mimo „Life And Death“ zazneli z fošne „Dead To The World“ ešte koncertné tutovky „Red Scare“ či „Drunk In The Afternoon“, ktorej nadupaný refrén spievala zborovo tuším celá kapela, no a ešte pohodová rocková vecička „I Love My Guru“, postavená na Pageovej gitarovej linke. Post-Reunionové obdobie v setliste reprezentovali ešte skladby ako „See You Dead“ (Size Matters-2004) s perfektným sekaným gitarovým riffom, ktorý naživo fungoval ešte lepšie, či „On Your Way Down“ (Monochrome-2006) a „In Person“ (Seeing Eye Dog – 2010). Samozrejmosťou boli uletené noise-jazzové gitarové sóla, ktoré hral klasicky len Page Hamilton a miestami ich naťahoval až do stratena. Zvuk bol v ten večer prevažne výborný, aj keď pri takej nesmrteľnej klasike, akou je hit „Unsung“ sa refrén trochu zlial v jednu masu. Keby som skladbu nepoznal, tak by som v nej asi ťažko hľadal detaily, ale to asi aj bolo spôsobené miestom, kde som stál. Alebo sa mi to iba zdalo?
Okrem spomínanej „Unsung“ zazneli z prelomového albumu Meantime (1992) ešte povinné fláky ako „Ironhead“, pri ktorej sa rozskákali predné rady pod pódiom, „Give It“, „Better“, tuším „Turned Out“ no a titulka „In The Meantime“ je už samozrejmosťou. Počas nej si hodil bicman od domácich Rust2Dust stage dive. Debutovú špinavosť Strap It On (1991) v ten večer reprezentovala len šupa „Distracted“, i keď kľudne by som privítal aj takú „Repetition“ či „Bad Mood“. Fantastickú odozvu u publika, ktoré kvartetu zobalo z ruky, mali osvedčené fláky z mojej obľúbenej placky Betty (1994) – pri „Wilma´s Rainbow“ skákala polovica klubu, skladba vo svojej koncertnej verzií plynulo prešla cez noisovú pasáž až k Pageovmu sólovému výjazdu. No a skúste si nelámať krčné stavce do takej „Milquetoast“. To sa skrátka nedá. Sekciu albumu Betty doplnila ešte groovy pecka „Tic“ či v prídavku odohraná country haluz „Sam Hell“ a „I Know“. Všetko odohrané precízne a s energiou na rozdávanie. Predrozpadový album Aftertaste (1997) bol zastúpený asi najlepšou skladbou – rýchlou „Crisis King“. Nielen pamätníkov kultového soundtracku k brakovému filmu „Judgment Night“ určite potešila tutovka „Just Another Victim“.
Page to nijak neobkecával, počas niečo vyššie hodiny a pol trvajúceho koncertu akurát tak predstavil kapelu a vystrelil si z chlapáckých macho póz niektorých metalových kapiel („všimli ste si, že sme ani raz nepovedali ´Let´smake some fucking noise´? Radšej hráme“). Ako minulý rok vo Viedni, tak aj tu som si všimol jedného rakušáka, zhruba päťdesiatročného, ktorý headbangoval snaď celý koncert – oblečený v trademarkovom dress kóde alá 90s´ Page Hamilton (rolák a na tom tričko). Pokiaľ si dobre pamätám, tak potom, ako vo Viedni skončil koncert, zliezol Page dole k fanúšikom a s každým prehodil niekoľko viet. Spomínaný rakúsky fanúšik sa mu vtedy priznal, že na koncerty Helmet chodí pravidelne už od roku 1992. Nie inak tomu bolo včera v Bratislave – Page má skrátka svojich fanúšikov rád a ako neskutočný sympaťák s každým trpezlivo a s radosťou vykecával, vyfotil sa s každým kto ho o to poprosil a podpisoval booklety, platne, setlist koncertu atď.. Jednoducho bol to viac než vydarený koncert jednej trestuhodne nedocenenej legendy – ansámblu okolo skromného a pohodového skoro-šesťdesiatníka, do ktorého by nikto nepovedal, že pripravil živnú pôdu pre tonu komerčne úspešnejších rockových a metalových spolkov.
